Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 1 > Marián Hatala: CS ako spoločná televízna značka?

Marián Hatala

CS ako spoločná televízna značka?

„Je nejvyšší čas založit společný česko-slovenský televizní kanál, který by naše kultury udržoval v kontaktu. A dluh je větší na české straně,“ tak znejú prvé vety z úvahy Petra Minaříka.

Najprv som si pomyslel, že bojuje proti veterným mlynom, no naostatok som uznal, že by nemuselo ísť o prelud Cervantesovho rytiera smutnej postavy. Presnejšie: inšpiratívny nápad by sa prinajmenšom mohol stať témou diskusie, v ktorej by sa hovorilo nielen o miere či horizonte jeho uskutočniteľnosti, ale aj o existujúcej spoločenskej objednávke v oboch nástupníckych štátoch Československa.

Jedným smerom

Petr Minařík pri formulovaní mne naskrze zrozumiteľnej a sympatickej požiadavky mal na mysli i dlhú odvykaciu kúru, ktorú Česi a Moravania podstúpili, keď starosť o kultúrnu výmenu a spoločenský kontakt zverili do opatery najmä slovenských elektronických, ale i printových médií, a tak už roky prebieha viac-menej jednosmerne, pričom stále platí, že na Slovensku bežne dostať české knihy, denníky a časopisy.

Slovenská verejnoprávna televízia však medzičasom stihla takmer zlikvidovať divácky návyk a väčšinu koncesionárov vyhnala od obrazoviek STV 1 a STV 2 k obrazovkám ČT 1 a ČT 2. Napokon, aj Minařík píše, že „dodnes tam naše stanice berou těm slovenským až deset procent sledovanosti“. O zvyšnú časť obyvateľstva sa už tradične starajú komerční vysielatelia a unifikované nákupné super-hyper-óbr-giga-mega-centrá nového životného štýlu, ktorých sa našinec stále nevie nabažiť.

Verejnoprávna inštitúcia tento stav dosiahla po rokoch neustálych zmien v programovej štruktúre, bezbrehým reprízovaním relácií, alibisticko-amatérskym spravodajstvom, častým striedaním manažmentov, opravou koncepcií a stratégií a hlavne kauzami svedčiacimi o politicky motivovanom ovplyvňovaní a zasahovaní do vysielania. Je teda v logike veci, že dôvera diváckej obce k STV zodpovedá týmto charakteristikám.

Žiaľ, práve prebiehajúca programová a technologická konsolidácia RTVS neposkytuje veľkú záruku, že médium to s budovaním dôvery myslí až tak vážne. Sitkomy či zábavné formáty najrôznejších žánrových kombinácií vysiela práve tak ako komerčné televízne stanice. Do vlastných seriálových projektov, náročnejších na výrobu, čas nakrúcania, scenár a na finančné prostriedky sa zjavne nehrnie z dôvodov pochopiteľných (peniaze) i nepochopiteľných (veď zo zákona je verejnoprávnym médiom!).

Slovenská televízia sa nachádza v tristnom stave, keď sama sebe musí opakovane klásť základné otázky (čo všetko zahŕňa pojem verejná služba?) a pôvodné úlohy (legitimizovanie vlastnej existencie). Jej dlhodobú agóniu a povážlivo nízku sledovanosť už dávno využívajú húfy neprajníkov, ktorí požadujú jej zrušenie, vítajúc pripravované zvýšenie koncesionárskych poplatkov ako pádny argument navyše.

Nostalgia či potreba?

Niežeby Slováci a Česi o sebe nevedeli, keď ide o televíziu. Vedia, ale spolupráca na tvorbe spoločných súťaží zábavného priemyslu, ako na bežiacom páse vyrábajúceho talenty, superhviezdičky a celebritky, nijako nemôže nahradiť chýbajúce projekty, ktoré by skutočne reflektovali česko-slovenské vzťahy a politicko-kultúrnu súčasnosť oboch krajín. Pravda, bez pátosu a sentimentu. A tak azda najväčší úžitok z takýchto súťaží plynie z faktu, že Česi konečne počujú slovenčinu v priamom prenose a ešte stále ju zatiaľ nevnímajú ako reč vzdialenej exotickej krajiny, čo však vonkoncom nemožno tvrdiť o českých deťoch. Pre ne je totiž slovenčina zrozumiteľná bezmála ako jeden zo svetových jazykov.

Zdá sa, že len Česká televízia môže prísť s projektom spoločného kanálu ČT a STV, čiže so stanicou, ktorá by podľa Minaříka „exportovala český kulturní a politický život na Slovensko a současně by udržela v Česku povědomí o slovenštině a tamní kultuře ve strategickém médiu“. Česká televízia je totiž finančne, personálne a technologicky stabilizovaná, má neporovnateľne vyššiu sledovanosť a teší sa dôvere nie iba českých, ale i slovenských divákov. Navyše, tým domácim naozaj dlhuje službu z kategórie verejných – mapovanie kultúrnych priestorov, ktoré sa ešte nedávno prekrývali a boli súčasťou väčšieho celku.

Natíska sa však viacero otázok: s akým dopytom by sa v Čechách a na Morave stretla práve takáto ponuka, respektíve, nie je volanie po legendárnych slovenských pondelkoch skôr nostalgickým klišé pamätníkov či dokonca – a to by bolo ešte horšie – vyjadrením ich zúženej predstavy o slovenskej kultúre?

Zámerne nehovorím o dopyte na Slovensku, keďže to by asi mohlo čiastočne čerpať z vyššie spomínanej jednosmernosti a relativizovať tak výhodu, ktorú uvádza Minařík, tvrdiac, že koprodukčnou výrobou viacžánrových programov by sa na oboch stranách ušetrili nezanedbateľné finančné prostriedky. Na druhej strane je, pravdaže, zjavné, že na svete niet televízie, ktorá by sa neusilovala o udržanie, ba zvýšenie podielu sledovanosti a nespájala ju s rozširovaním programovej ponuky, a to i v kooperácii s inými televíznymi spoločnosťami.

Osobne pochybujem, že terajšia Slovenská televízia má potenciál stať sa spoľahlivým partnerom takéhoto rozsiahleho projektu, akým je spoločná televízna stanica.

Nateraz by vari stačilo, keby sa medzi Českou a Slovenskou republikou dali posielať knihy a časopisy za nižšie poštovné, než aké je uvalené napríklad na zásielky do Rakúska. Napríklad. Dozaista by to bol vítaný príspevok k nadštandardným vzťahom, na ktoré sa s obľubou odvolávajú prakticky všetky české a slovenské politické reprezentácie.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista; stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 1/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.