Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 2 > Marián Hatala: Vlastenectvo, kultúra a jogurty

Marián Hatala

Vlastenectvo, kultúra a jogurty

Slováci sa tradične porovnávajú s Čechmi, čo je naskrze pochopiteľné. Menší zmysel a aj úžitok z toho však plynie vtedy, keď začnú klásť vedľa seba nesúmerateľné veličiny.

Vtedy z prestížnej, na diaľku vedenej konfrontácie vychádzajú zväčša ako porazení, s masochisticko-trpiteľským výrazom v tvári naznačujúc, že došlo k fatálnemu nedorozumeniu, k priam sprisahaniu v nespravodlivo usporiadanom svete. Ak by som sa aj ja mal dopustiť nutne krívajúceho prirovnania, povedal by som, že Slováci svojimi sklonmi pomeriavať sa s väčším a jazykovo blízkym susedom hravo tromfnú Rakúšanov, čo sa všelijako šprajcujú a štorcujú vo vzťahu k Nemcom, ktorí v nich ešte stále živia komplex menejcennosti.

Sebaidentifikačné straty

Takéto nezmyselné porovnávania sú rovnako škodlivé a dlhodobo frustrujúce ako mýty, ktoré sami o sebe šírime s vedomou, nám vlastnou naivitou a v dobrovoľnom sebaklame. Jedným z mýtov je hoci naša povestná, príslovečná pohostinnosť. Svetové ekonomické fórum ju nedávno odhalilo a roztrhalo na franforce, vydajúc správu o stave turizmu v sto štyridsiatich krajinách, a to v kategórii „postoj populácie voči zahraničným turistom“. Slovensko v hodnotení skončilo ôsme od konca s hodnotiacim číslom 5,5. Stupnica sa pritom pohybovala od 0 (veľmi nežiaduci) až po 7 (veľmi vítaní).

Podistým to súvisí aj s nižšou mierou slovenského vlastenectva a so známou rezervovanosťou dosť veľkej časti Slovákov k vlastnému štátu, ktorá mnohým z nich nedovolí zaspievať si štátnu hymnu tak nahlas a spontánne ako to robia povedzme Briti či Kanaďania. Nuž pokračuje blúdenie v kruhu a hľadanie vlastných stôp na Slovensku. Mimochodom, karikaturista Shooty ho v denníku SME nakreslil v tvare výtlku, cez ktorý vedú len rozmlátené cesty, tunajšou políciou „riešené“ ako všeobecné ohrozenie, pri ktorom nikto nie je zodpovedný.

V krajine, kde pretrvávajú základné ťažkosti s rešpektovaním práva, kde sa už rozkradol takmer všetok verejný majetok a kde sociopatologické prejavy nezanedbateľnej časti obyvateľstva získavajú prevahu nad princípmi „civic society“, sa štátna hymna ťažko spieva pekne od pľúc. Ľahšie sa nadáva a pľuje. Lebo ak priemerný jedinec vyprodukuje denne asi dva litre slín, bežný Slovák akiste nazhromaždí viac, súdiac podľa všeobecného stavu kultúry a kultúrnosti.

V takej krajine sa na všeličo a všelikoho zabudlo. Napríklad na Petra Lorreho, ktorý sa narodil v Ružomberku ako Ladislav Löwenstein a hral v Hitchcockových filmoch. V rodnom meste ho nepoznajú. Ešteže Andy Warhol mal slovenské korene, hoci v USA vraj často zahriakol matku, keď sa v jeho prítomnosti rozhovorila po rusínsky. Nepochopiteľné rovnako ako fakt, že Paul Newman, syn Terézie Feckovej z obce Ptičie pri Humennom, nikdy nenavštívil krajinu svojich predkov.

Štátni zaklínači

To, čo majú Slováci a Česi do istej miery spoločné, sú mantry štátnej politiky, ktoré obyvateľom oboch štátov vsugerúvajú presvedčenie, že v dobe ekonomickej krízy sa kultúra a umenie stali nadstavbou, akú si nemôžu dovoliť, čomu logicky zodpovedá i miera, do akej štát kultúru a umenie subvencuje.

Porovnanie na základe podobných podstát nedávno ponúkli i udalosti v súvislosti s financovaním časti českej kultúry. Tamojšie ministerstvo kultúry sa rozhodlo o 92 miliónov skrátiť sumu určenú na podporu živej kultúry. Nie azda preto, že by sa rozpočet ministerstva znížil, naopak, on je vyšší, ale preto, že do hry o peniaze sa rázne vložil byrokratický moloch ministerstva s jasne formulovanou predstavou o zabezpečení vlastného chodu. Napokon peňazí bude toľko ako minulý rok, a to vďaka zástupcom umeleckej obce, ktorí vytvorili Iniciatívu Za Česko kulturní. Tá pomenovala ohrozenie domácej živej kultúry slovníkom, ktorý čiastočne možno vztiahnuť i na slovenské podmienky: okrem spomínanej veľkoadministratívy je to zlé manažovanie rezortu, nejasnosti v prioritách a ich účelové prehodnocovanie a zneužívanie v neprospech iných, od grantov závislých projektov, málo transparentná činnosť ministerstva kultúry, zlý prístup k neziskovým organizáciám, nejednoznačné kritériá na udeľovanie grantov, stále limitovaný počet žiadostí o ne, alebo fakt, že z grantov určených na živú kultúru sa čerpajú prostriedky na nákladný projekt rekonštrukcie historických objektov.

Hoci podpora živej kultúry v ČR postupne klesá, minulý rok tam na granty vyčlenili 387 miliónov korún, čo je temer trojnásobok sumy, ktorú vlani na rovnaký účel uvoľnilo Ministerstvo kultúry SR: 5,06 milióna eur. Vzhľadom na počty obyvateľov v oboch krajinách by slovenský vklad mal byť o tretinu vyšší.

Rozpočtovo zodpovední

Nie je a ani nebude. Na peniaze u nás čaká a bude čakať mnoho inštitúcií a projektov, ktoré sú buď obeťami „kultúrnej“ politiky štátu, alebo sa budú musieť uskromniť v dôsledku financovania väčších projektov, dajme tomu Danubiany – bratislavského múzea moderného umenia. Ministerstvo kultúry ako spoluvlastník prevzalo na seba povinnosť financovať jeho prevádzku najneskôr od roku 2014, čo je nadľudská úloha pre ministerstvo, mesto Bratislava i vyšší územný celok dohromady. Minister kultúry už avizoval, že sa tým podstatne obmedzia možnosti podporovať ďalšie podobné inštitúcie. Napríklad stále neexistujúcu Kunsthalle, akou sa pýši hoci dolnorakúsky Krems s 25 000 obyvateľmi (!), nehovoriac o tamojšom Múzeu karikatúry. Škrtanie či krátenie menších grantových projektov živej českej a slovenskej kultúry sa zaiste tam aj tu vysvetlí potrebou mať „vládu rozpočtovej zodpovednosti“, ako sa svojho času argumentovalo v pražských vládnych kruhoch.

V súčte aktuálnych rozdielov a príbuzností českej a slovenskej kultúry sa nachádza jedna zdanlivo malicherná odlišnosť: keby slovenskí, o čosi chudobnejší umelci napokon predsa len zvolali protestnú demonštráciu, zrejme by na rozdiel od svojich českých kolegov na nej nehádzali drahými jogurtmi a nevykrikovali: Živá kultúra len v jogurtoch!

Marián Hatala (1958) je básnik a prekladateľ, stály spolupracovník Listov.

Obsah Listů 2/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.