Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 3 > Tomáš Horváth: Veď sme ľudia

Tomáš Horváth

Veď sme ľudia

S narastajúcim počtom demokratických inštitúcií, potvrdzujúcich naše práva a dôstojnosť, akoby sa zároveň vytrácala naša schopnosť konať v duchu zásad, na ktorých tieto inštitúcie vznikajú. Vedomí si svojho bezpečia, ktoré nám liberálna demokracia prináša, zároveň ľahostajnieme voči ľuďom žijúcim po našom boku, voči svojmu okoliu, voči sebe navzájom.

Približne v rovnakom čase, keď slovenskými médiami prehrmela aféra súdneho odobratia sedemročného Marca pred očami jeho spolužiakov a triednej učiteľky, ktorá pobúrila širokú slovenskú verejnosť, som viedol so svojimi žiakmi zaujímavú diskusiu. Na poobedňajšom krúžku som sa s druhostupniarmi zhováral o ich skúsenostiach s nespravodlivosťou. Pýtal som sa ich, či sa im už v živote stalo, že zakúsili nespravodlivosť na základe svojej etnickej príslušnosti. Miera otvorenosti a potreba vyžalovať sa zo všetkých krívd, ktoré moji rómski žiaci zažili, ma zaskočila. Siedmak Marek sa mi v jednom momente posťažuje: „Často sa pýtame, prečo nás Pán Boh stvoril ako Rómov. Nie sme sklamaní, lebo Pán Boh za to nemôže, ale keď ideme po meste a druhí sa nám vyhýbajú, cítime sa ponížení, akoby sme boli zvieratá.“

Počúvajúc mojich vášnivo diskutujúcich žiakov, spomenul som si na slová bezradnej učiteľky, ktorá na emotívnom videozázname, stojac bezmocne zoči-voči súdnemu úradníkovi ťahajúcemu z triedy chlapca proti jeho vôli, ako poslednú inštanciu použila apel na ľudskosť: „Veď sme ľudia,“ žiadala úradníka, ktorý chladnokrvne pokračoval ďalej, až dokým plačúceho chlapca nevyniesol z triedy a napokon aj zo školy, aby ho odovzdal matke, ktorá chlapca opustila, keď mal štyri mesiace.

Za viac ako dvadsaťpäť rokov života v demokracii sa nám podarilo vybudovať hoci stále krehké demokratické zriadenie garantujúce elementárnu spravodlivosť a dôstojnosť pre každého človeka. Ako je teda možné, že aj napriek relatívnej vyspelosti našich demokratických inštitúcií dochádza k situáciám, kedy musí učiteľka apelovať na úradníka, ktorý koná, paradoxne, práve v mene týchto inštitúcií, slovami „veď sme ľudia“? Ako je možné, že existenčný pocit mnohých mladých chlapcov a dievčat zo spoločnosti, v ktorej raz chcú a budú žiť, je, akoby sa v nej cítili byť nie ľuďmi, ale zvieratami?

Ukazuje sa, obzvlášť v dnešnej dobe, kedy fašistom v parlamente rastú preferencie priamo úmerne k počtu podnetov na ich rozpustenie, že sa nestačí spoliehať len na samotné pravidlá. Tie totiž dobre ovládajú aj holohlaví mládenci, ktorí ich neváhajú využiť v svoj prospech, aby ich jedného dňa mohli nahradiť vlastnými. Bez nášho aktívneho pričinenia nikdy nevytvoríme skutočne fungujúce inštitúcie, ktoré by neboli len súborom pravidiel, ale rovnako aj praktík, podľa ktorých vieme určiť, čo je vhodné správanie v danej situácii. Praktík, ktoré do inštitúcií otlačia pečať spojenia „sme ľudia“.

Dvaja slovenskí výtvarníci Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz pred rokom pomaľovali červenou farbou pamätník komunistického funkcionára Vasiľa Biľaka v jeho rodisku Krajná Bystrá. Vyslúžili si za to obvinenie za poškodzovanie cudzej veci, a to aj napriek tomu, že zákon zakazuje propagáciu totalitných režimov. V máji tohto roku ich zas pri pokuse o pomaľovanie pomníka komunistickému prokurátorovi Jánovi Pješčakovi vo Veľkom Lipníku fyzicky napadol starosta obce. Výtvarníci pritom nerobili nič iné, než že svojím konaním dali zmysel pravidlám.

Nečinnosť totiž neznamená nechať inštitúcie voľne pôsobiť v dôvere, že naplnia svoj pôvodný zmysel – tak ďaleko sme sa ešte nedostali. Nečinnosť znamená napĺňať obsah inštitúcií pasivitou. Spojenie „sme ľudia“ je akýmsi opakom nečinnosti. Čo to v praxi znamená? Možno len neuhnúť na ulici pred Rómom, zastať sa práv dieťaťa pred úradníkom či pomaľovať pomník komunistickému vrahovi.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 3/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.