Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 4 > Juraj Buzalka: Desaťročný štátotvorný Most

Juraj Buzalka

Desaťročný štátotvorný Most

Strana slovenských Maďarov Most-Híd, ktorá pred desiatimi rokmi ponúkla miesto na kandidátke nenacionalistickým Slovákom, aby vytvorili dvojetnický politický projekt, je pre mnohých dodnes výnimočná. Často počuť hlasy, že túto výnimočnosť treba zachovať.

Silnejú však aj hlasy, ktoré už niekoľko mesiacov povzbudzujú aj prieskumy verejnej mienky, že najlepšie časy tejto strany pre (takmer) každú koalíciu už pominuli. Strana si vraj najmä za svoje pôsobenie v populistickej vláde s Róbertom Ficom a Andrejom Dankom zaslúži karanténu. Napriek silnejúcim hlasom odporu si projekt Most-Híd zaslúži zhovievavosť. Dôvodom nie je dejinná výnimočnosť, ktorá bezpochyby a vzhľadom na autochtónnu pluralitu Slovenska samozrejme prekračuje hranice Visegrádu, ale niečo úplne iné.

Strana je kľúčová pre slovenský politický systém, ako sa vyvinul po mečiarizme, a to medzinárodnopoliticky i z hľadiska praktickej politiky. Nie je príhodnejšie slovo, ktoré pozíciu strany charakterizuje tak verne, ako slovo, ktoré kedysi kontaminovali Hejslováci: Most je štátotvorný!

Inými slovami, napriek tomu, že existuje znechutenie z pôsobenia strany v koalícii – spomeňme hlasovanie proti tzv. istanbulskému protokolu, hanebnú štafáž pri voľbe ústavných sudcov či hlasy pre kontroverzného riaditeľa verejného telerozhlasu – a túžba viacerých mienkotvorcov vidieť stranu pod ponorom päť percent a najdlhšie slúžiaceho lídra Bélu Bugára na dôchodku, presakuje navonok, že vypadnutie strany typu Most-Híd z parlamentu v roku 2020 Slovensku v ničom neprospeje.

Medzinárodnopolitický most

Asi najočividnejším prínosom strany Maďaroslovákov, o ktorý išlo v nemalej miere aj Róbertovi Ficovi, keď ju v roku 2016 prizval do koalície so Slovenskou národnou stranou, je jej otvorená podpora prozápadného a európskeho smerovania krajiny. Už od mečiarizmu získali premýšľavejší slovenskí Maďari ostražitosť, že v Únii nám je všetkým vždy lepšie ako len tak napospas nevyspytateľným prihorlivým slovenským patriotom.

Efekt „európskosti“, že na vládnutí sa podieľajú aj zástupcovia donedávna málo tolerovanej menšiny, znamená, že Ficova vláda bezpochyby pôsobila „európskejšie“ ako susedné modely inštrumentalistov pri moci od Babiša po Orbána. Bývalý najdlhšie slúžiaci slovenský premiér si aj preto mohol dovoliť mobilizovať podobné nezmysly v protiklade s európskou politickou hygienou ako Orbán či Kaczynski, avšak s menšou škodou na reputácii.

Do tretice treba oceniť, na čo mnohí demokrati dnes najviac zabúdajú, a to je zásadná rola strany Most-Híd v slovensko-maďarskej relácii. Nielenže Orbán v Bugárovi nemá trójskeho koňa, čo nemožno pri maďarských etnoslepcoch v iných menšinových zoskupeniach nikdy vylúčiť, tento „maďarskojazyčný Slovák“, ako Bugára hanlivo nazývajú patriotické maďarské kruhy, sa na rozdiel od stúpencov Orbánistanu okrem etnickej konzistentne drží aj liberálno-demokratickej agendy.

Napriek zakopnutiam skrátka Híd rozumie tomu, že zárukou prosperity jeho voličov (zďaleka nielen Maďarov, ale z tretiny až polovice aj príslušníkov iných národností) je zachovanie plurality pre všetkých (spomeňme najzmierlivejší postoj Bugára počas migračnej krízy v roku 2015 spomedzi všetkých lídrov parlamentných strán).

Z perspektívy nedávnych politických zmien – víťazstva Zuzany Čaputovej v prezidentských a proeurópskej koalície v európskych voľbách – skrátka Híd nie je protikladom, ale stojí na začiatku tejto slovenskej politickej tradície (áno, aj vo vláde inštrumentálneho Európana Róberta Fica) a proti logike vývoja v regióne.

Možno teda potvrdiť to, čo platí od pádu mečiarizmu, že slovenská demokracia má lepší cveng, keď sú jej spolutvorcami príčetnejší zástupcovia etnických menšín, medzi nimi najmä Maďarov.

Konštitučný most

Neplatí teda aktuálne populárna interpretácia, že Slovensko už dospelo, aby mohli väčšinové slovenské strany zastúpiť menšiny namiesto menšinových strán, hoci takáto ušľachtilá ambícia v niektorých progresívnych kruhoch existuje. Kým národný štát zostáva primárnym zdrojom politickej identifikácie, tak to v autochtónne zmiešaných krajinách ako Slovensko logicky znamená potrebu strany, zastupujúcej etnické a národné menšiny.

Ako už dlhšie potvrdzujú výsledky medzi Rusínmi, Rómami a v etnicky slovenskom prostredí, Most-Híd nie je menšinová strana strihu deväťdesiatych rokov. V slovenských pomeroch predstavuje akúsi neexistujúcu „druhú“ komoru parlamentu, ktorá berie do úvahy kultúrne a sociálne procesy a vzťahy v regióne.

Tento svojráz je na rozdiel od susedov už dnes definičným znakom Slovenska a predstavuje – proti logike národného štátu „enem pro nás a pro naše dítky“ – silu politického projektu, ktorý príčetnejší rodáci spolu s Maďarmi nateraz uniesli zakomplexovaným slovenským nacionalistom.

Sila tohto pluralitného systému je práve v tom, že významná časť menšín zostáva zastúpená v parlamente nie na etnickom, náboženskom či ekonomickom základe, ale z princípu menšinovosti a stráženia plurality spoločnosti. Híd je z tohto pohľadu konštitučná strana, aj keď pravdepodobne ani viacerí jeho predstavitelia o tom nie vždy vedia.

Významná komentátorka Zuzka Kepplová nedávno v denníku SME napísala, že nádejou Hídu sú Rómovia, keďže Slováci – bývalí voliči Hídu – sa odkláňajú k novým stranám ako Progresívne Slovensko či Za ľudí Andreja Kisku. Zatiaľ tento odklon nie je úplne jasný. Faktom však je, že podpredseda Mosta Ábel Ravasz má veľmi dobré výsledky vo funkcii splnomocnenca pre Rómov, spomeňme napríklad zavedenie povinnej školy.

Hoci aj Ravasz potvrdzuje ľudový stereotyp, že z hľadiska väčšinového voliča je jeho funkcia rómskeho splnomocnenca za trest – či sa mu niečo podarí alebo naopak, stále za to môžu „Cigáni“ –, výsledky práce jeho úradu pre blaho slovenskej demokracie zostávajú nemenné.

Práve inkorporácia autochtónnych menšín – z kultúrno-politického hľadiska maďarskej a kultúrno-ekonomického rómskej – do politického systému nie ako dočasný model pre vytvorenie pluralitného raja v budúcnosti, ale ako trvalú a inštitucionalizovanú formu spolužitia je testom pre spolužitie napríklad s migrantmi a utečencami.

Ak chceme, možno v tom vidieť prejavy tak rôznych ideálov ako odlesk plurality starej monarchie, ktorá dbala na rôznorodosť svojich poddaných, či občiansky projekt Európy budúcnosti.

Prakticko-politický most

V neposlednom rade je tu prakticko-politický dôvod, ktorý hovorí v prospech pretrvania strany Most-Híd. Za desať rokov existencie strany si väčšinový nenacionalistický volič až príliš ľahko zvykol na pokoj v slovensko-maďarskej relácii. Nebolo to tak však vždy a nemusí to takto ani zostať. Hoci možno operovať novou hystériou – Rómov po Maďaroch úspešne zastúpili neexistujúci utečenci –, výraznou mierou sa o pokoj pričinila účasť menšinovej strany na moci.

Často sa hovorí, že bez Hídu sa efektívna vláda zostaviť nedá. Možno sa však po voľbách v roku 2020 bude dať zostaviť. Je preto užitočné pripomenúť si, že aj kovaný inštrumentalista moci Róbert Fico pochopil, prečo je dobré mať menšinu v koalícii. Bez snahy navážať sa do zvyku profesionálnej menšinovosti – že niektorí menšinoví politici si urobili z bytia vo vláde živnosť – je tu však aj praktický dôvod.

Híd okrem liberálnejších Slovákov reprezentuje aj menšinu, ktorá nežije vo veľkomeste. Títo voliči by buď neboli zastúpení, alebo by boli zastúpení menej adekvátnou alternatívou. Existuje teda praktický dôvod, zastúpenie vidieckych voličov, ktorých také Kresťansko-demokratické hnutie nedokáže pritiahnuť v dostatočnom množstve, aby prispeli „mestským“ stranám uspieť ako alternatíva populistom.

Keď teda uschnú sliny zlosti z korupčných škandálov na tvárach spravodlivých, treba sa opäť zamyslieť nad hlbším zmyslom existencie republiky a jej budúcej prosperity. Vlády sa menia relatívne často a je dôležité, aby ich súčasťou podľa možnosti bola aj inštitucionálna reprezentácia menšín, raz hádam aj tých sexuálnych, a to z medzinárodných, ústavných i prakticko-politických dôvodov.

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 4/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.