Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2003 > Číslo 5 > Odjinud > ODJINUD - Slovo: Konfiškácia sebareflexie národa

ODJINUD

Ivan Štefunko, Slovo

Konfiškácia sebareflexie národa

Etienne Boisserie se narodil sa 11. augusta 1969 v Saint-Germain-en-Laye. Je právnikom a historikom, držiteľom doktorátu na Inštitúte východných jazykov a civilizácií (INALCO), členom Centra štúdií strednej Európy, v súčasnosti pôsobí vo Výskumnom ústave analýzy politických systémov (LASP, CNRS) na Univerzite v Nanterre (Paríž-X). Predtým, ako upriamil svoju pozornosť na historiografický výskum Slovenska v 20. storočí, sa niekoľko rokov zaoberal otázkou maďarskej menšiny na Slovensku a v Rumunsku. Na jeseň sa chystá publikovať tituly Menšinová otázka v Rumunsku a na Slovensku (1990-1997) a Ako prekonať dedičstvo? - Kritická esej o súčasnej slovenskej kultúre (s Catherinou Servantovou). Je členom redakčnej rady La Nouvelle Alternative, študijnej revue o postkomunistickej strednej Európe. Je ženatý, má jedného syna.

Napísali ste knihu Menšinová otázka v Rumunsku a na Slovensku (1990-1997). Nedávno uplynulo desať rokov slovenskej nezávislosti. Čo pozitívne a čo negatívne priniesol vlastný štát oproti tomu, keby sa Slovensko vyvíjalo ďalej v rámci federácie?

Hlavný pozitívny dôsledok nezávislosti vidím v tom, že umožnila dať bodku za nesvojprávnym prístupom Slovákov. Napriek všetkým zložitým situáciám, ktorými vo svojich dejinách prešli, mali obrovskú výhodu možnosti zložiť bremeno zodpovednosti za svoj osud na plecia niekoho iného. Teraz to tak už nie je, a to je dobre. Zostáva nám už len dúfať, že vstup do Európskej únie nebude znamenať návrat k tejto vyhýbavej stratégii úniku pred zodpovednosťou. Druhým pozitívnym aspektom je to, že sa Slováci po relatívne krátkom prechodnom období zdajú konečne schopní triezvejšie hľadieť na svoju minulosť. Prejav Pavla Hrušovského je plodom tejto zrelosti, znova prepojil dejiny slovenského národa s regionálnym vývojom, zbavil pojem "vlastná národná štátnosť" jeho mýtu v politickej rovine, čím uvoľnil reflexiu Slovákov samých o sebe a uznal dôležitosť celej časti pôsobenia slovenských historikov. Ešte pred niekoľkými rokmi bol takýto typ analýzy slovenských dejín nemožný a myslím si, že by bol nemožný aj v rámci spoločného štátu. Chýba tu však nejaké syntetické dielo o dekonštrukcii národných dejín. Jestvuje množstvo čiastkových a presvedčivých pokusov, ale chýba globálna historiografická štúdia. Historici si to však uvedomujú, je to určite len otázka krátkeho času. Myslím, že ďalším pozitívnym aspektom je to, že excesy v období medzi rokmi 1993 a 1998 viedli Slovákov ku skúmaniu svojich mýtov a stereotypov. Pokiaľ ide o negatívne aspekty, mám tendenciu tvrdiť, že tu vlastne nijaké ani nie sú, pretože si myslím, že ak by sme nejaké objavili, bolo by ich treba porovnať so situáciou, ktorá by mohla nastať v spoločnom štáte. A ako prvá by sa ponúkala otázka: v akom type spoločného štátu? Mohol by existovať vierohodný scenár udržania spoločného štátu? Myslím, že odpoveď znie nie. Všetky chiméry typu "och, keby sme zostali s Čechmi" nerátajú s nasledujúcou otázkou: "A čo by sme s Čechmi robili?" Áno, väčšina populácie bola skôr pozitívne naklonená udržaniu spoločného štátu, ale nik nevie akou formou a rozličné ponúkané možnosti boli veľmi konfúzne. Nejde tu o antropologické alegórie dozretia národa stotožniteľné s dozretím ľudskej bytosti, ale uvážme z hľadiska ex post, že podmienky boli nakoniec vhodné na to, aby Slováci sami čelili realite štátnej existencie, aby si po tom, čo trpeli nedostatkom pozornosti, vyskúšali následky zviditeľnenia.

V slovenskom politickom diskurze sa pojmu národ prisudzovala v rôznych obdobiach rozličná dôležitosť. Ako vy vnímate tento vývoj?

Medzi rokmi 1990 a 1998 zažilo Slovensko oneskorenú, zrýchlenú, takmer živelnú formu národného prebudenia. Mečiarovský prejav so všetkými svojimi excesmi, blúznivosťou a posadnutosťou akumuláciou všetkých tých slov nacionálneho charakteru, bol jej najviditeľnejšou stránkou. Najšokujúcejšie na konci tohto obdobia bolo, že ak niekto nerozmýšľal o slovenskom národe a jeho dejinách v termínoch Slobodníka, Hoffbauera alebo Húsku, bol okamžite diskvalifikovaný, niekedy aj kriminalizovaný. Títo muži so všetkými satelitnými štruktúrami, ktoré používali, fakticky skonfiškovali reflexiu národa o sebe samom. Myslím si však, že bolo potrebné prejsť touto fázou. Korešpondovalo to s krízou nevyhnutného vývoja. V prípade Slovenska je pojem národ neoddeliteľný od pojmu štátnosť. Opakujúci sa apel na vlastnú národnú štátnosť, leitmotív slovenských dejín, je ohromným nedorozumením, ktorému treba urobiť koniec. Slovenský národ existoval pred vlastným štátom, pred zánikom ho zachránil čechoslovakizmus a nie Tisov štát. Čechoslovakizmus bol záchranou slovenského národa. Vízie a ilúzie, ktoré národovci rozširovali, boli škodlivé, čiastočne blokovali proces sebareflexie Slovákov. Príde čas, keď budú bez nostalgie alebo hnevu pozerať na československú alebo maďarskú minulosť a analyzovať, za čo všetko slovenská spoločnosť vďačí spoločnému štátu.

V slovenskej politike je národný princíp ešte vždy dôležitejší ako občiansky. Ako s tým súvisí fenomén Mečiara?

Vladimír Mečiar bol len etapou v národnom prejave. Používal a nechal si vypracovať spôsob prejavu, ktorý mal odôvodniť jeho úlohu a činnosť, dať im symbolický rozmer, ktorý nemali. V skutočnosti bol len nástrojom istého typu prejavu, ktorý ho predchádza a prežije ho v inej forme. Vedel zachytiť viacero protirečivých pozostatkov minulosti a spojiť ich. Stelesňoval postavu zbojníka, spájal všetky vrstvy národných mýtov, ktoré slovenské elity výdatne rozširovali od konca 19. storočia. Vedel narábať s viacerými kategóriami stereotypov, ktoré sú súčasťou kolektívneho povedomia Slovákov. Mečiarova doba bola zároveň pozitívna z toho hľadiska, že definitívne poukázala na to, že zachovanie tohto národného prístupu vedie krajinu do slepej uličky.

SLOVO, spoločensko-politický týždenník č. 25/2003. (Pro Listy zkráceno.)

Obsah čísla 5/2003


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.