Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2004 > Číslo 4 > ...a iné veci > Marián Hatala: SlovaKIA

Marián Hatala

SlovaKIA

Na pozemku, na ktorom má stáť závod kórejskej automobilky Kia Motors, sa krátko po podpísaní investičnej zmluvy medzi Slovenskou republikou, mestom Žilina a automobilkou čoskoro objavil billboard s nápisom SlovaKIA. Jeho autori akiste vtedy netušili, akú konotáciu tento slogan nadobudne, nemohli ani predvídať, že ich billboard predznamená kauzu súvisiacu s elegantnými autami len na začiatku, a podnieti k úvahám o všemocnosti štátu a jeho administratívnych pák, k úvahám o jeho občanoch, ktorých ako stromy pre ten les nevidieť…

Tohoročné leto na Slovensku je vskutku horúce. Ako leitmotív má hneď tri zmluvy (v rozsahu tristo strán), ktoré vláda uzatvorila s automobilkami PSA Peugeot Citroën, Hyundai Mobis a Kia Motors. Je dostatočne známe, že Slováci majú radi pekné a drahé autá, že sú stále ochotní vzdať sa iných hmotných pôžitkov a svetských radovánok, ak sa v takých môžu preháňať. Je pochopiteľné, že slovenský antifutbal pozornosť pútať nemôže, že ten svetový český nie je až taký „náš“, vždy s celorepublikovými nádejami očakávané hokejové majstrovstvá sú dávno za nami a iné plebejské hry v nedohľadne.

Začalo sa to koncom júna, keď slovenský parlament požiadal o zverejnenie investičnej zmluvy vládu (za hlasovalo 87 poslancov), lebo sa zdalo, že nie všetko je kóšer. Do obehu sa dostali podozrenia z nadmerných ústupkov vlády voči automobilkám, verejne sa šuškalo, že štát sa nezaväzuje vymáhať žiadnu refundáciu, ak Kia nezrealizuje investície v plnej výške, keďže by nešlo o porušenie zmluvy. Navyše štát sa údajne zaviazal podniknúť všetky kroky, aby do vzdialenosti 100 kilometrov nevznikol iný automobilový závod. Okrem toho tu boli výrečné skúsenosti susedov, kolorujúce budúce udalosti: Czechinvest, ktorý vzdal súťaž o Hyundai, poskytol toto vyhlásenie: „Žiadali nadštandardné investičné stimuly, ktoré by išli nad rámec českých zákonov i pravidiel EÚ a navyše v objeme, v ktorom by už táto investícia nebola pre ČR rentabilná.“ V podobnom duchu sa vyjadril aj hovorca Medgyessyho vlády Gábor Gál.

Čo tlelo, rozhorelo sa. Spor čoskoro prebiehal v súradniciach zákon kontra obchodné tajomstvo, a to aj na ministerskej úrovni – medzi ministrom hospodárstva Pavlom Ruskom (ANO) a ministrom spravodlivosti, kresťanským demokratom Danielom Lipšicom, ktorý bol ako koaličný vládny partner od začiatku za čo najširšie zverejnenie zmluvy.

Uznesenie Národnej rady SR mnohí klasifikovali ako splnenie si svojej kontrolnej funkcie, podľa niektorých pozorovateľov sa najvyšší zákonodarný zbor posilnil ako celok, ba predseda poslaneckého klubu SMK Gyula Bárdos hovoril o posilnení parlamentnej demokracie, keďže tentoraz „nešlo o opozično‑koaličnú otázku“. S tým možno súhlasiť, pričom pre takýto súhlas vonkoncom nie je podstatné, odkiaľ prišla žiadosť o právny a ekonomický audit vzhľadom na efektívnosť vynakladaných zdrojov, výhodnosti zmlúv a výhodnosti celkových podmienok. Mimochodom – žiadosť prišla z radov SMERu, opozičnej strany, ktorá sa pri každej príležitosti uchyľuje k populistickej rétorike a podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnil Ústav pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade SR, by parlamentné voľby koncom júla vyhral práve Smer, a to s úctyhodnými 28 percentami.

Konsenzus, nonsenzus alebo: Kto je to ten štát?

Vláda sa teda chtiac‑nechtiac rozhodla od­tajniť z diaľky ostro sledované materiály, pravda, okrem tých príloh zmluvy, ktoré sú podľa slovenského zákona obchodným tajomstvom. Už tento fakt ťažko preťažko niesol minister Rusko (bývalý generálny riaditeľ súkromnej televízie Markíza, ktorý so základným imaním deväť miliónov korún založil politickú stranu ANO). Rusko tvrdil, že Kórejci celú zmluvu považujú za obchodné tajomstvo. Okrem toho už od začiatku júna opakoval, že všetko, čo verejnosť o zmluve má vedieť, už vie, ba keď nastali ťažkosti s vlastníkmi pôdy, na ktorej sa má závod vybudovať, kolovrátkoval aj vetu: „Buď bude dohoda, alebo sa okamžite začne s vyvlastnením!“ Najprv nebol čas (Kia podľa investičnej zmluvy už koncom augusta mala dostať majetkovo vyrovnaný pozemok), potom bolo času toľko, že pán minister si vzal do 29. júla dovolenku, čím na dva týždne zastavil beztak už zložité rokovania o pôde. Trochu dlhý time out, ak uvážime, že nezanedbateľná časť zo zhruba štyritisíc vlastníkov pozemkov nesúhlasila s cenou za parcely (146 korún za štvorcový meter) a vládu sužovala natoľko, že tá chudera na svojom zasadnutí najprv odsúhlasila právnu analýzu, podľa ktorej nie je v súlade so zákonom jej predchádzajúca prax nezverejňovať celé zmluvy o príchode významných zahraničných investícií, aby vzápätí hlasovaním odmietla odtajnenie v minulosti uzatvorených zmlúv! Pravdepodobne podľahla na chvíľu panike, keď sa roznieslo, že do záležitosti sa vložil aj niekdajší marketingový poradca a mediálny stratég SMERU Fedor Flašík, imidžmejkr, ktorý sa doteraz živil – a nie hocako – tým, že bezmála na počkanie, pre dychtivé masy uplácal politika aj z… ničoho, politika víťaziaceho, a pritom ľudového, charizmatického, podľa zásady, že „když doba žádá, i hnůj vykrvácí“. Žiada sa dodať, že keď žiada štát, je všetko záujme štátu a každá sranda musí ísť bokom. Inak povedané: keď vlastníci pozemkov žiadali prokuratúru a políciu, aby zasiahla proti buldozérom, ktoré sa mir nix dir nix promenádovali na cudzej pôde, nikto nič nevidel a nepočul.

V čase, keď píšem tieto riadky a keď zo 45‑miliardovej investície Kórejci neminuli ani korunu, mali už viaceré slovenské firmy práve vďaka tejto investície od štátu zákazky, pritom ani jedna z nich nebola vybratá verejným konkurzom, ale výberovým konaním bez zverejnenia!

Alibisticky tichý hlas ľudu

V napätom čase, keď Flašík prostredníctvom právnej poradne podnecoval vlastníkov pozemkov k nesúhlasu s podmienkami ich predaja, isté uvoľnenie priniesla azda len správa o tom, že počet kamzíkov v Tatranskom národnom parku sa opäť mierne zvýšil. Počas spočítania kamzičej populácie ochranári zistili 359 kusov kamzíka vrchovského tatranského, a tak je nádej, že tie kozy, ktoré v našich guberniách vylezú o niekoľko metrov vyššie než je ustálený normál a tvária sa, že sú odjakživa kamzíkmi, by to mohli mať o niečo ťažšie, než je u nás dobrým zvykom. Isté je, že tlak zospodu predsa len pozvoľna narastá. Inými slovami, politici, ktorí až priveľmi uverili, že politika nesleduje pravdu, ale len pravdu stranícku, čiže vlastnú, budú musieť svoje volanie po transparentnosti, ochote byť vykonávateľmi vôle voličov a nielen vlastnej žiadostivosti po moci a vplyve, volanie po zákone o slobodnom prístupe k informáciám napĺňať nie iba predvolebnými verbálnymi cvičeniami, ale v praktickom výkone politiky. Politiky, ktorá je vecou verejnou, ak o tom takto rozhodne hlas ľudu. Vox populi slovenského novoveku zatiaľ skôr rozhodol o tom, že k volebným urnám jeho nositelia opakovane prichádzajú v počte, ktorý vzbudzuje obavy, že nezáujem, sklamanie a ľahostajnosť je nateraz neprekonateľným inhibítorom občianskeho rastu drvivej väčšiny Slovákov, ktorí korekciu stavu vecí ve­rejných viac‑menej presúvajú na niekoľkých občianskych aktivistov, menšinu neskorumpovaných novinárov a na tretí sektor.

Udalosťou bezmála dekoratívnou sa stal počas tohto leta inauguračný prejav nového prezidenta SR Ivana Gašparoviča. Jeho ťažiskom bol samotný názov – Myslím národne, cítim sociálne. Prejav ničím nevzrušil, rovnako ani správy o ľuďoch tvoriacich nový tým hlavy štátu – zväčša ide o spoluodídencov z HZDS alebo kádrovú rezervu niekdajšej Komunistickej strany Slovenska.

Shreck sa vracia?

Tradičným folklórnym prvkom, bez ktorého nemožno dôveryhodne vykresliť domáce pomery, je zmienka o Vladimírovi Mečiarovi. Tento muž prežil ďalšiu vlastnú politickú smrť. Svojho času sa neúspešne uchádzal o kreslo premiéra, ešte nedávno túžil po prezidentskom stolci. V súčasnosti je bez pochýb ústrednou alebo aspoň neprehliadnuteľnou postavou opozície. Všetko nasvedčuje tomu, že práve on ťahá za tie najdôležitejšie nitky, že pohybuje ambicióznymi pešiakmi na parlamentnej šachovnici. Vie, že je dobré vopred poznať nepriateľa, a keď treba, ctí aj dohody, dokonale ovláda umenie, ktorému učil svojich zverencov legendárny futbalový tréner Sepp Herberger: Základom úspechu je v úvodnej dvadsaťminútovke nanútiť súperovi svoj spôsob hry, aby ten do konca zápasu už nenašiel svoju tvár.

Mečiar by mohol mať v rukách faktickú parlamentnú väčšinu, no len za predpokladu, že by bol ochotný stretnúť sa a vyjednávať aj s nezávislými poslancami, ktorí dezertovali z jeho strany. A možno je „jádro pudla“ v tom, že rodený vodca netúži po opozičnej väčšine v parlamente, skôr mu ide o to, aby sa stal jazýčkom na váhach, aby so svojimi ľuďmi rozhodoval o páde a nepáde nebezpečne tesnej koaličnej väčšiny. Nateraz mu stačí využívať priestor, ktorý mu poskytol premiér Mikuláš Dzurinda tým, že niektorým nezávislým poslancom ponúka spoluprácu s vládnou koalíciou, aby tak nahradil straty, ktoré koalícia utrpela odchodom „svojich ľudí“ z poslaneckých klubov SDKÚ a ANO. Kúpy sa zväčša daria, rezolútne nie zaznieva prakticky len zo Slobodného fóra, strany založenej niekdajším ministrom obrany Ivanom Šimkom, po tom, čo odišiel z premiérovej SDKÚ na protest proti jeho personálnej politike a podozreniu, že využíval spravodajské služby.

Možnosti manévrovania sú solídne: až 22 poslancov Národnej rady je v súčasnosti bez straníckeho trička, tzv. nezávislých. Inou kapitolou je poslanecká sedmička, ktorá sa ešte s jednou (neparlamentnou) sedmičkou stala súčasťou Európskeho parlamentu. Ktovie, akí rezistentní budú ich náhradníci voči náborovému hrkútaniu v národnom parlamente?

Niečo sa už vodcovi HZDS podarilo: európskemu parlamentnému výboru predsedá Tibor Mikuš, tieňový premiér tejto strany, čo je s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote dohoda medzi koalíciou a HZDS.

Slogany, ktoré v júli vyprevádzali filmovú novinku Shreck 2 do slovenských kín, lákali divácku obec zaklínadlom: „Shreck je späť. Ešte zelenší, ešte zábavnejší, ešte lepší!“ Ktovie, či niečo z tejto „formulizácie“ v najbližšom období nebude charakterizovať domácu politickú scénu a niektorých jej predsta­viteľov… A možno je zbytočná asociácia odkazujúca na nemecký výraz der Schreck (strach, des, hrôza…). Napokon – veď už to poznáme – podstatná časť voličov verí, že on len tak vyzerá, ale srdce, srdce má ušľachtilé.

Ak aj nejde o autá, ide tiež o peniaze

Aktuálnou, hoci menej príťažlivou témou je i financovanie politických strán. Už aj preto, že na jeseň sa v parlamente bude prerokúvať návrh zákona o politických stranách. Doterajšia prax ukazuje, že ich financovanie je – kulantne povedané – neprehľadné. Politické subjekty sa spravidla nenamáhajú zverejňovať darcov, prijaté pôžičky či iné záväzky. Unisono tvrdia, že vlastné výdavky financujú zo štátneho rozpočtu, pritom výdavky majú enormné, a donátorov takmer žiadnych. Preto je potrebné hľadať účinný mechanizmus, ktorý by sprehľadnil ich

hospodárenie. Jeden z návrhov hovorí o podmienení štátnej podpory preukázaním darcov, vykázaním príjmov, ktoré strany taja. Vychádza pritom z predpokladu, že strany by to azda viacej nútilo starať sa o vlastné financovanie nielen zo štátnych zdrojov, ale poobzerať sa aj po menších donátoroch. Napokon – malo by to byť v záujme jednotlivých politických strán, veď ani sa nenazdáme a znovu sa začne zvolebnievať (za mnoho miliónov) a politici so sladkastými úsmevmi predstúpia pred svojich potenciálnych voličov, ktorí im prejavujú veru pramálo dôvery. Dôvodne.

Napodiv či skôr logickým vývojom vecí nejde v tomto zmysle príkladom ani SDKÚ, ktorá – keď na to prišlo – nielenže nevedela dokázať všetky zdroje vlastných financií a podnietila vyššie uvedené úvahy, ale niektorí jej členovia si akosi nerozumejú so ­zákonmi. Sú obvinení alebo čelia trestnému stíhaniu. Najkrikľavejšími prípadmi sú stámiliónové podvody s naftou a miliónový úplatok za to, že stavebná firma dostane objednávku za 181 miliónov korún na výstavbu obecných bytov, padajú mená (zatiaľ nie hlavy) ako Rudolf Martinček, manžel poslankyne a členky Výkonného výboru SDKÚ Libuše Martinčekovej, Eugen Čuňo, viceprimátor Košíc.

Ale aj tentoraz sa udialo čosi, čo znovu pripomenulo vetu z Rostenovej knihy Pan Kaplan má stále třídu rád: „Proč nekoukáte na každou horší stranu taky z její lepší strany, kterou má na druhý straně?“ Áno, aby bolo veselšie, odrazu sa objavil minister zahraničia Eduard Kukan, veľký favorit na víťazstvo v nedávnych prezidentských voľbách, muž, ktorému po jeho osudovej porážke a pred voľbami do europarlamentu len prelepili prezidentské billboardy proeurópskointegračnými, takže sa aj naďalej veľkoplošne pozeral na svojich spoluobčanov. Eduard Kukan zvestoval nič netušiacim Slovákom, že na jeseň sa pripravuje

proti nemu prudká diskreditačná kampaň, že ho chcú politicky zlikvidovať, a v novinách Národná obroda za páchateľa označil skupinku z roku 2003, ktorá viedla k roz­padu SDKÚ a vzniku SF. Minister vnútra ­Vladimír Palko (KDH) obavy svojho ministerského kolegu nekomentoval inak než poukázaním na horúčavy, ktoré zrejme skalili jeho triezvy úsudok. Trochu pachute však predsa len zostalo: odkazy na hry spravodajských služieb sú na Slovensku neobyčajne populárne, žiaľ, mierou vrchovatou sa o to zaslúžil aj sám predseda vlády.

Marián Hatala (1958), básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě

Obsah čísla 4/2004


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.