Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2005 > Číslo 6 > Marián Hatala: Peniaze, peniaze a ešte raz…

Marián Hatala

Peniaze, peniaze a ešte raz…

Hýbu svetom. Alebo aspoň svetom našej obce, nášho mesta či našej krajinky. K peniazom našim regionálnym, komunálnym a parlamentným sa v posledných rokoch pridali najobľúbenejšie peniaze z eurofondov. Mnohí čelní politici u nás aj inde si s nimi nevedia rady. A podľa miery sebareflexie a svedomia odstupujú z úradov alebo sa ich ešte vehementnejšie držia.

Prípadný mediálny tlak, investigatívnosť a vytrvalosť skutočných novinárov či len túžba tých z bulvárnych plátkov po senzačných odhaleniach, zdá sa, nemá až taký vplyv na politický život alebo politickú smrť vysokého štátneho úradníka alebo ministra, ktorý upadol do podozrenia. Preto nie, že u nás také obľúbené slovné spojenie „politická vôľa“ môže znamenať aj obyčajné podržanie straníckeho kolegu, vyslovenie dôvery v jeho spôsob práce a vedenie jemu zvereného rezortu, a na druhej strane rázne odmietnutie argumentačne nepodložených útokov na jeho česť, morálnu bezúhonnosť a profesionalitu. V malej krajine s vysokým počtom malých strán a so stále nevykryštalizovanou politickou scénou ponúkajúcou najrôznejšie varianty povolebnej spolupráce na vládnej a parlamentnej úrovni platí „straníckosť nadovšetko“. Pravda, ak kauza pridlho nestraší na verejnosti, ak priveľmi nebije do očí a netrhá uši dynamitom neodškriepiteľných faktov a dôkazov.

Tance okolo morálky

Vráťme sa do nedávnej minulosti: Najprv rezignoval minister práce Ľudovít Kaník (SDKÚ). Jeho firma Kaník a spol. totiž podmienečne uspela so žiadosťou na 22 miliónov na rekonštrukciu hotela v Banskej Štiavnici. O niečo neskôr Strana maďarskej koalície, ktorá sa zvykla pýšiť priam imunitou voči škandálom a azda najnižším počtom bývalých komunistov vo svojich radoch, podržala ministra pôdohospodárstva Zsolta Simona. A to aj napriek tomu, že poľnohospodárska firma, v ktorej bol spoločníkom, dostávala miliónové dotácie z jeho rezortu. (Simon svoju firmu Agrotrade predal až začiatkom roka 2004, lebo dovtedy vraj nemohol nájsť kupca. Firma však aj v spomínanom roku dostala dotácie vo výške niekoľko desiatok miliónov.) Premiér Dzurinda, aj po neslávnom odchode ministra hospodárstva P. Ruska denne zamestnávaný údržbárskou prácou na akej takej súdržnosti vládnej koalície, odkázal, že je to síce etický problém, no má si ho vyriešiť SMK. Predsedníctvo SMK okamžite spracovalo jeho skvelú prihrávku a skórovalo: ministrovi vyslovilo – dôveru! Prečo by si robilo prehnané starosti s nejakým etickým problémom, keď si ich nerobí predseda vlády!? Zostáva len trpkou pravdou, že za všelijaké prehliadanie nie práve transparentného, skôr klientelistického štýlu politiky ho táto strana v minulosti často a nahlas kritizovala, ibaže vtedy sa to SMK netýkalo bezprostredne. Napriek tomu vo svojich protestoch zašla tak ďaleko, že opakovane hrozila odchodom z vládnej koalície. Nakoniec však vždy zostala a z jej planých vyhrážok sa na Slovensku stal jeden z mnohých (smiešno-smutných) druhov politického folklóru.

Máte etický problém? Vyriešte si ho sami!

Za zmienku stojí svojrázny pohľad na veci etické, akým sa znovu predviedol Mikuláš Dzurinda. Keď sa tento problém pred dvoma rokmi (po)otvoril, a nikto z politikov mu nevenoval potrebnú pozornosť, vyhlásil, že „zaregistroval istý problém“, ten však v médiách čoskoro „zhasol, a tak som nevidel dôvod sa k nemu vyjadrovať“.

Aká to odrazu dôvera v médiá!? Štekot strážneho pittbula demokracie sa náhle považuje za rozhodujúci hlas, v súlade s ktorým by sa mali operatívne nastaviť všetky podstatné parametre kontroly mravnosti a právnej zodpovednosti. A ticho tohto jazvečíka znamená, že tie isté parametre možno poľahky vyradiť z doterajšieho inštrumentária. Pripomeňme, že v čase, keď pán premiér odvolával šéfa Národného bezpečnostného úradu, potrebné informácie si vedel bez ťažkostí a včas zohnať.

Už iba na okraj: Zdá sa, že pôdohospodár Z. Simon si svoju pôdu udupkával ešte aj inak. Už začiatkom decembra 2004 niektoré printové médiá priniesli správu o tom, že ministerstvo pôdohospodárstva bude robiť informačnú kampaň za 30 miliónov korún a že ju pripraví reklamná agentúra I-Step, ktorá sa podieľala aj na volebnej kampani SMK v roku 2002. Kampaň pritom zaplatila EÚ – v snahe spropagovať svoje fondy, ktoré Simonov rezort využíva. Ak sa dobre pamätám, išlo o takzvanú „užšiu súťaž so skrátenými lehotami“ (tak totiž znel – bohvie preč – návrh ministerstva), do ktorej sa prihlásili celkove štyri agentúry. Víťazná I-Step zabezpečila organizáciu seminárov, informovanie o fondoch v médiách, vytvorila internetovú stránku, pripravila letáky, brožúry a pod. Za 30 miliónov!

Kde si, hlas ľudu? Chýbaš!

Nielen najvyšší predstavitelia štátnej politiky prichádzajú a odchádzajú. Sotva dozneli témy Kaník a Simon, boli na programe dňa voľby do samosprávy. Len Bratislavský samosprávny kraj ponúkal päťdesiat poslaneckých kresiel v zastupiteľstve. Uchádzalo sa o ne 399 kandidátov, počnúc synom Alexandra Dubčeka, cez manažéra Slovenskej televízie trénera slovenskej futbalovej reprezentácie, a končiac pri viacerých starostoch i poslancoch najvyššieho zákonodarného zboru, ktorí sa takto „sichrovali“, pravda, popri tom vykonávajúc lukratívne džoby. Sprostredkovali im ich rôzne kamarátšofty, ktoré nemajú veľkú šancu dostať sa do konfliktu záujmov – v našom žičlivom legislatívnom prostredí so symbolicky fungujúcimi kontrolnými mechanizmami.

Záujem zo strany kandidátov a nominantov bol o to väčší, o čo menší bol záujem obyvateľstva. Kto bude starosta alebo poslanec regionálneho parlamentu je v krajinách s dlhšou demokratickou tradíciou veľkou témou, u nás, žiaľ, nie. Akiste aj či najmä preto, že štát, verejná správa sa k ľuďom, k miestu ich života a práce približuje len slimačím tempom. Okrem tradične chabého záujmu o verejné veci za nízku účasť vo voľbách môže vari aj skutočnosť, že priveľa ľudí priveľa zamestnáva existenčný boj. Isteže, všetko súvisí so všetkým, tejto vzorke voličov sa to však vysvetľuje o poznanie ťažšie.

To, čo nabralo závratnú rýchlosť, je prevládajúce presvedčenie, že politika je bezpečný a predovšetkým rýchly spôsob, ako sa dostať k vplyvu, k peniazom, k moci. A k novým a ďalším príležitostiam, ako všetky vymenované výhody zveľaďovať a zmnožovať. Zatiaľ je garde opačné – treba investovať do reklamy, kampane a tvrdých cukríkov, vhadzovaných vedno s letákmi do domácich schránok nič netušiacich obyvateľov.

Vo voľbách predsedu Bratislavského samosprávneho kraja bolo v hre desať uchádzačov, pričom najväčšie nádeje na znovuzvolenie mal predseda Bratislavského samosprávneho kraja Ľubo Roman (bývalý herec). Okrem zväčša málo nápaditých až nudných billboardov som, idúc v električke, zaznamenal aj jeden hlas ľudu. Petržalský starosta Vladimír Bajan mal na svojom billboarde nápis „Volím Bajana“, pod tým nasledovalo zopár ženských a mužských mien, akoby zo zoznamu potenciálnych voličov, medzi nimi aj meno Martina. Na jednom takomto billboarde sa ktorási Martina ohradila, prilepený malý plagát oznamoval adresné: „Ja nie, Martina!“

Krajná pravica dvíha hlavu

Témou tém posledných mesiacov boli možné rošády po parlamentných voľbách. Opakovane sa ukázalo, že SDKÚ je ochotné spolupracovať s HZDS, ak Vladimír Mečiar nevztiahne ruku na miesto vo vláde, KDH odmieta HZDS s Mečiarom na jeho čele a viacmenej i celé HZDS, no nebráni sa povolebnej spolupráci s populistickým Smerom, ktorý už dlhší čas dosahuje referencie nad 30 percent. Práve túto stranu ako pravdepodobného víťaza volieb prezident Gašparovič poverí zostavením vlády. Smer by teda teoreticky mohol vytvoriť menšinovú vládu s tichou podporou prinajmenšom komunistov (KSS) a nacionalistov (SNS), inými slovami – predstavy premiéra Dzurindu o menšinovej pravicovej vláde nateraz znejú skôr ako utópia či zbožné želanie.

November bol vôbec pamätný mesiac, a to aj preto, že ultranacionalistická strana Slovenská pospolitosť a jej prívrženci v uniformách nápadne sa podobajúcich na uniformy Hlinkovej gardy pochodovali v Hlohovci, Černovej, v Modre a Prešove. A podľa svojho šéfa, ktorý sa necháva oslovovať „vodca“, ziapali za Slovensko slovenské, kresťanské a biele. Úplne v súlade s otázkou, ktorú na dožinkovej slávnosti v Holíči (v auguste 1942) položil Dr. Jozef Tiso: „Je kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa Žida?“ Jeho odpoveď bola kladná, áno, Slovákovi „židovský živel ohrozuje život“.

V Modre mala strana na tribúne kilogramové balíky cukru s nápisom „Radšej drahší od Slováka ako lacný od Žida“. Na ministerstve vnútra riadne zaregistrovaná strana sa otvorene hlási k odkazu totalitného vojnového štátu a jeho predstaviteľov a logicky žiada zrušenie parlamentnej demokracie. V súčasnosti čelí podnetu na svoje zrušenie. Podalo ho Občianske združenie Ľudia proti rasizmu.

Akoby to ani nebola náhoda, že som v tom čase písal recenziu na knihu Košice boli európskym mestom od Michaela Okroya, z vydavateľstva Arco vo Wuppertale.

Okroy sa dlhodobo zaoberá dejinami národného socializmu i partnerstvom s mestami v strednej a východnej Európe a jeho nateraz posledná, po nemecky a slovensky vydaná publikácia (žiaľ, v priemernom preklade Adama Bžocha), má podtitul Sprievodca a čítanka židovskej kultúry a židovských dejín v Košiciach a Prešove.

Táto rozsiahla retrospektíva s bohatým obrazovým materiálom zachytáva židovskú komunitu v oboch mestách a v priesečníku rozličných náboženstiev, kultúr a jazykov dokumentuje výrazný podiel židovského obyvateľstva na podobe vtedajšieho kultúrneho, hospodárskeho a spoločenského života. Ťažisko publikácie tvoria tragické udalosti druhej svetovej vojny, keď sa Košice (Kaschau, Kassa) na jar roku 1944 stali centrálnym prekladiskom temer všetkých deportačných transportov z maďarského vidieka. Celkovo v priebehu dvoch mesiacov do vyhladzovacích táborov v Poľsku deportovali viac ako 15 000 Židov z Košíc a okolia.

Kniha pozýva k diskurzu, pripomína témy, o ktorých stále málo hovoríme. Akoby u nás platilo, že holokaust nie je príbehom našich spoločných dejín, lebo sa stal Židom, a my stále nedôverujeme akejkoľvek inakosti, inovernosti. Alebo nám – parafrázujúc Juraja Špitzera – z tej tmy už svitlo a nepochybujeme o imunite voči večnému potenciálu násilia. Pritom nevieme, kedy, ako sa spúšťa v mechanizme ľudského správania a prečo kultúrne návyky, morálne inštinkty, zábrany a normy zlyhávajú a presadzuje sa iracionálna ideológia, čo ľudí posiela do plynových komôr a kone ustajňuje v synagógach. Isteže, v dnešnej dobe mravného relativizmu ničivé účinky môže nadobudnúť aj náš prípadný nezáujem, naša indolencia.

Okroya teda sčasti možno čítať ako Zygmunta Baumana: dnes stačí zapnúť spínač, stlačiť kláves na počítači – zabíja sa na diaľku, nekrvavo, s čistými rukami.

Kniha sústreďuje príspevky i košických autorov Sándora Máraiho, Rakúsa, Eduarda Goldstückera… i návštevníkov mesta – E. E. Kischa, Ivana Olbrachta, Josepha Rotha či K. M. Gaußa.

Košický rodák Márai si rok pred samovraždou v americkom exile do denníka zapísal poslednú spomienku na Košice. Nazval ich „európskym mestom“. Len o niekoľko strán ďalej je Gaußova spomienka na sarajevského Mošeho Albahariho, ktorý skôr než začal rozprávať o sefardských Židoch, upozorňoval, že „budúcnosťou tohto príbehu je cintorín“.

Okroy i zaprisahaný nepriateľ totalitných systémov, liberál a zástanca občianskej spoločnosti Márai, každý inak sa nám prihovára prostredníctvom vlastných dejín i dejín ľudstva. Ich poznanie, poznanie historických súvislostí predsa zakladá budúcnosť, o ktorej sme väčšinou presvedčení, že bude lepšia…

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 6/2005

Související články

Jan Novotný: Habent sua fata libelli

Jiří Olič: Případ pravých borůvek

Věra Nosková: Pyramida asi něbudět


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.