Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2006 > Číslo 2 > Marián Hatala: O svedomí a ďalších cudzích slovách

Marián Hatala

O svedomí a ďalších cudzích slovách

To, že na Slovensku uprostred februára padla vládna koalícia, prekvapilo. Ešte väčším prekvapením však bolo, že sa tak stalo po tom, čo sa na vládnej úrovni začalo pretriasať osudové slovo zo slovníka cudzích slov – svedomie. Tretie prekvapenie spočíva v rýchlosti, s akou sa strany dohodli na usporiadaní pomerov, na ďalšom vývoji, v rýchlosti, s akou dosiahli relatívne upokojenie domácej politickej scény.

Konkrétnejšie: nešlo o nič iné ako o Zmluvu medzi SR a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, teda o kľúčovú tému kresťanských demokratov, ktorá pripomenula časy, keď Ján Čarnogurský ešte ako minister spravodlivosti odmietol hlasovať za programové vyhlásenie vlády, lebo mu v ňom chýbala práve táto zmluva ako základný celospoločenský záväzok. O animozitách me­dzi koaličným lídrom SDKÚ (dnes už SDKÚ-DS) a KDH sa vedelo dávno, pravidelne sme o nich písali aj na stránkach Listov. Aby sme ani po funuse, čiže po demisii troch ministrov za KDH a predsedu parlamentu Hrušovského zbytočne nejatrili staré rany, povedzme s istou dávkou diplomacie a so štipkou irónie bezmocných občanov, že za všetko môže stôl. Presnejšie – stôl ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana. Práve na ňom totiž vatikánska zmluva ležala od marca minulého roka, takmer nepohnute. Keď sa napokon v hodine dvanástej dostala na svetlo sveta, premiér, pôvodne pochádzajúci práve z ko­šiara KDH, ju rázne zmietol z toho istého stola.

Čože už – SDKÚ konflikt posunul bližšie k li­berálnym voličom a k väčším aglomeráciám, ktoré sú ich prirodzeným prostredím, KDH zas potvrdilo principiálnosť, ktorú od nej jeho voličská základňa vždy očakáva, hoci sotva sa možno ubrániť poznámke, že principiálne mohlo byť hnutie aj oveľa skôr, aj v iných otázkach.

Asi najviac získal opozičný Smer-SD. Vo svojej demagogickej rétorike okamžite pri­tvrdil. Ficovci hneď vyhlásili, že v priebehu piatich rokov chcú zvýšiť úroveň minimálnej mzdy zo súčasných 37 % na 60 % priemernej, tým, že ich poriadne nutká zrušiť prebiehajúce reformy (najviac pravdepodobne reformu trhu práce), sa netaja už dávno. V daňovej oblasti Robert Fico mieni zaviesť viacero sadzieb daní z pridanej hodnoty, obnoviť daň z darovania a z dedičstva, ako i daň z dividend a znovu zaviesť progresívne zdaňovanie, inými slovami – zrušiť daňovú reformu.

Boľševník, ktorý nemožno vykynožiť

Fica tu akiste budeme mať ešte dlho, v tej či onej podobe. Prinajmenej dovtedy, dokým miera evidovanej nezamestnanosti bude u nás dosahovať 11,66 % (údaj z februára 2006) a stav disponibilných uchádzačov sa vyšplhá na 298 220 osôb. V dnes už predvolebnom huriavku sa vždy celkom stratí aj tých zopár potešiteľných údajov, hovoriacich „o mír­ném pokroku v mezích zákona“. Za to však nie veľmi môže Fico či jemu podobní. Faktom zostáva, že miera nezamestnanosti na Slovensku dosahuje 13,18 %, že dlhodobo nezamestnaných je približne 53 % z celkového počtu uchádzačov o zamest­na­nie, že najvyššiu mieru nezamestnanosti aj naďalej má Banskobystrický kraj (18,55 %)…

Ficovi niekedy stačí iba čítať najnovšie údaje štatistických úradov, jeho slovník a najmä zámery zostávajú trvalo bez akýchkoľvek zmien. Dobre si pamätá, že napriek víťazstvu v posledných parlamentných voľbách sa jeho strana nedostala k vládnutiu (a ovládnutiu). Takú možnosť treba už raz navždy odvrátiť. Stupňuje tlak, ovládol odbory a ako kedysi Gerd Müller, počas celého zápasu striehnuci na malom vápne, je pripravený spracovať každú prihrávku a aj každý špek. Najnovšie hoci klesajúci objem za­hraničných investícií. Tie vlani klesli na najnižšiu úroveň za posledných 6 rokov. Ak Slovensko sa istý čas hrdilo vysokými investíciami do automobilového priemyslu, ktoré pomohli urýchliť rast ekonomiky na rekordných 7,6 % (vo 4. štvrťroku 2005), v súčasnosti ide oveľa viacej o to získať vyššie dolárové investície v oblasti elektroniky a informačných technológií.

V priamom prenose (a potom zo záznamu?)

Predčasné parlamentné voľby sa blížia rýchlejšie než míľovými krokmi, uskutočnia sa už 17. júna a predvolebnú kampaň zažijeme v dlhom, drahom a predovšetkým v priamom prenose. Kandidujúci politici sa budú svojim potenciálnym voličom prihovárať aj prostredníctvom súkromných televíznych a roz­hlasových staníc. Tie vôbec po prvý raz dostanú príležitosť zapojiť sa do kampane pred voľbami. Očakáva sa, že do veľkej hry sa zapoja aj regionálne rádiá, napokon, je ich dosť a aj ich vplyv už naozaj stojí za reč. Tohtoročná steeple chase sa líši od predchá­dzajúcich aj zrušením moratória. Bežať sa teda bude do poslednej chvíle a cieľová rovinka akiste bude nepriechodná, totiž pre­plnená uštvanými víťazmi a porazenými. O tom, že licenčná rada, ktorá má bedliť nad nestrannosťou špecializovaných blokov, diskusií, debát a duelov, do poslednej chvíle prenášaných v priamom prenose, bude mať práce vyše hlavy, asi nikto nepochybuje.

Že sa načisto zvolebnelo, vidieť aj podľa návštev. Začiatkom marca pricestoval do Bratislavy Tony Blair, a to na celých 13 hodín (slovom „trinásť“, večera, nocľah, raňajky inclusive). Bola to síce pozoruhodne krátka návšteva, ale azda si predseda britskej vlády stihol aspoň trochu oddýchnuť od labouristických poslancov, chronicky odmietajúcich podporovať vládne návrhy. Určite dôležitejší však bol iný aspekt návštevy. Možno ho vyjadriť ako poďakovanie za podporu. Slovensko je síce mrňavučký spojenec Británie, ale o to vernejší a pričinlivejší: Zbrane hromadného ničenia v Iraku môžu stále nájsť iba ak Blair, Bush a Dzurinda, na poslednom európskom summite to bol práve slovenský premiér, ktorý ako prvý podporil britský návrh rozpočtu.

Diplomacia v službách predvolebnej kampane

Krátko na to sa náš pán premiér vybrali až hen do Bieleho domu. Zrejme odovzdať srdečné a priateľské pozdravy slovenského ľudu americkému ľudu, a pravdaže, prijať z úst a ruky Georga W. Busha rovnako ­srdečné a priateľské pozdravy amerického ľudu slovenskému ľudu. Išlo však aj o onak­vejšiu tému, o zrušenia víz. Táto otázka je totiž v americkom Kongrese „veľmi živá a citlivá“, ako sa konštatovalo na stretnutí s republikánskym šéfom zahraničného výboru Kongresu Richardom Lugerom. Nášho premiéra stretnutie presvedčilo o tom, že Lugar „túto otázku vníma veľmi citlivo“, no republikán si je vedomý aj „istých limitov a časových možností“, domnieva sa, že „neprimerané tlaky k ničomu neviedli“. Dzurinda pred novinármi povedal, že v Lugarovi má Slovensko silného zástancu myš­lienky, „aby hlavne mladí ľudia mohli slobodne cestovať“… No nepošlite ho znovu na oficiálnu návštevu Spojených štátov!

Vráťme sa však k cudziemu slovu svedomie. Počas dvoch funkčných období Dzurindovej vlády sa nestalo, nemohlo stať žiadaným tmelom v uvažovaní a predovšetkým v konaní koaličnej štvorky. Záujem udržať pohromade príliš rôznorodú koalíciu stál priveľa, raz tu boli spoluvládnuci postkomunisti zo SDĽ, potom Schusterov hybrid zvaný SOP, neskôr pseudoliberáli združení okolo podnikateľskej šelmy menom Rusko. Všetky tieto príležitostne, účelovo vzniknuvšie strany a straničky bolo treba žiadať o lojalitu, ba zavše zľaviť z vlastných stanovísk, upustiť od určitých hodnôt, teda úlitbami predchádzať prípadným trhlinám v mo­nolite, ktorý sa iba urputne tváril, že je ­monolitom. Dzurindova vláda dávno nedisponovala parlamentnou väčšinou, no veľké množstvo poslancov, ktorí už k nej nepatria, ju pri hlasovaní naďalej podporovalo a dote­raz podporuje. Oficiálny motív sa nemení: aby sa neohrozili reformy, neoficiálne to znamená aj toľko, že súčasný premiér si vybudoval dostatočne silnú pozíciu, je dobrým taktikom i rečníkom, má viacero nespochybniteľných zásluh najmä v oblasti európskej integrácie krajiny a dobré meno v cudzine.

Všetko so všetkým súvisí

Už sme na tomto mieste hovorili o po­četných prípadoch korupcie, klientelizmu, netransparentnej privatizácii, poslaneckom kupliarstve v najvyššom zákonodarnom zbore, pozoruhodných dozorných radách, zneužívaní právomocí verejného činiteľa a neprimerane veľkej, akoby doživotne vyárendovanej imunite poslancov. Prioritami sa stali ekonomická prosperita a zahraničná politika, kto by sa, prosím vás, už len babral s mravnými odkazmi, s dobrými príkladmi, ktoré, ako je známe, priťahujú, so systémovou podporou kultúry, ktorá vzdeláva a kultivuje? A tak sa z vládnej úrovne nateraz mnohé do praxe uvádzané praktiky a nešváry pohodlne sťahujú do nižších poschodí, do samosprávy. Najnovším príkladom je hlasovanie miestneho zastupiteľstva Bratislava – Staré mesto, ktoré legalizovalo zámer vybudovať na konečne zreštaurovanom Hviezdoslavovom námestí čosi ako sektbar, rovno v jeho parkovej zóne, ktorá sa pozvoľna stávala centrom – s prepáčením – kultúrneho života, tak ­priťahovala všetkých od hudobníkov po básnikov. Prerokúvaný materiál jeho predkladatelia na­zvali vskutku honosne: „model ­financovania projektu dobudovania Hviezdoslavovho ná­mestia“. Hneď som si spomenul na svojho profesora, Moravana Albrechta. Mal rád podobne „načechrané“ floskuly, vravieval, že u nás sa hnoj už nekydá, že sme oveľa ďalej – my totiž „aplikujeme mrvu na poli“. Keď už sme pri mrve, presklenný sektbar bude stáť medzi sochou klasika a veľkou šachovnicou, ozdobí ho jedno nadzemné podlažie slúžiace ako bar a jedno podzemné podlažie so samostatným vstupom, v ktorom majú byť verejné toalety (!) a sklad.

V našich guberniách sa však rozmáha aj iná zvrátenosť – čierne stavby. Rastú ako povestné huby po daždi, lebo samospráva ich zo zákona jednoducho musí legalizovať. Stačí aký taký dôkaz, že nie sú v rozpore s verej­ným záujmom. Tu a tam sa aj pritrafí, že niektoré firmy zastavia stavby, zaplatia pokutu (čože je pre nich zopár bezbolestných miliónikov), no hneď podajú žiadosť o ich dodatočnú legalizáciu. A tak sa stavia veselo, hrmotne ďalej a Stavebný úrad je ďalej bezmocný.

Ako väčšina občanov, ktorí si hovoria: Čím skôr tu budú voľby, tým skôr bude po nich.

Marián Hatala

Obsah Listů 2/2006

Související články

Kopce pokroků a velehory omylů

Peniaze, peniaze a ešte raz…

Dovidenia v starých časoch?


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.