Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 6 > Marta Frišová: Veď sme tu doma

Marta Frišová

Veď sme tu doma

Pred sto rokmi, keď moji starí rodičia boli deti, museli v škole hovoriť len po maďarsky. Keď sa pomýlili alebo povedali niečo po slovensky, pán učiteľ im švihol trsteničkou po prstoch, čo muselo hrozne bolieť. Zákony o tom, že slovenské deti sa majú takto dôsledne učiť po maďarsky, vydal zlopovestný, aj v našej rodine, gróf Aponyi. Ostatne, v centre Bratislavy máme aj Aponyiho palác. Iste nejaký príbuzný. Vo dvore je malá elegantná kaviareň.

Zrejme aj vďaka Aponyimu a jeho drakonickým zákonom sa moji starí rodičia naučili plynne hovoriť panským jazykom. Ale neboli mu za to vďační. Hovorí sa síce, koľko rečí vieš, toľko ráz si človekom, v tomto prípade to implikovalo, že jedným z tých razov sú aj maďarským človekom, a to očividne nechceli. Na starobu občas použili maďarčinu, keď chceli povedať niečo, čomu som nemala rozumieť (dodnes neviem, čo to bolo), ale inak im bola skôr zbytočná, bola to nepotrebná zručnosť, ako zbytočná haraburda v skrini.

Keby však Prvá svetová vojna dopadla inak, a nevzniklo by Československo, ale žili by sme vo veľkom Rakúsko-Uhorsku, možnože by bez maďarčiny boli viac menej stratení a drakonické zákony by v takom prípade pre ich život a kariéru mohli mať významný praktický zmysel. Slovenčinu by buď zabudli celkom, alebo by ju pestovali len v rodinnom kruhu z piety. Možno ani ja by som už nevedela slovensky, a tak, keby chceli povedať niečo, čomu som nemala rozumieť, prešli byvz maďarčiny do slovenčiny. Telesné tresty ako pomôcka pri vzdelávaní sú dávno pasé. Dnešný slovenský minister školstva, nominant Slovenskej národnej strany, je už len odvar z Aponyiho. Chce, aby maďarské deti nemali vo vlastivede zemepisné názvy v maďarčine, ale v slovenčine. Asi nemieni deti biť, čo ale dnes v EU už ani nemôže. Keby deti nepoužívali slovenské názvy, prinajhoršom by len prepadli, asi. Nové poslovenčené učebnice mali byť len imaginárne trsteničky. Ale najmä tento minister školstva v súzvuku s celou vládou a aj niektorými opozičnými politikmi varuje a volá, že úroveň slovenčiny u maďarských detí a medzi mladými Maďarmi na Slovensku je veľmi zlá a že sa musí čosi urobiť, aby vedeli lepšie slovensky, a to hlavne v ich vlastnom záujme, aby mali na Slovensku lepšie uplatnenie. Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom, nie? Ale maďarské deti nechcú byť Slováčence, radšej, keď už musia byť aj doplnkovým človekom, by asi boli Rakúšanom, Francúzom alebo Angličanom.

Je to len logické. Kedysi tu bola maďarčina jazykom pánov. Jazyk pánov je pre ľud škaredý. Už tým, že je nezrozumiteľný. Nie je ako iný cudzí jazyk, lebo páni predpokladajú ako samozrejmosť, že ich jazyk nie je cudzí, ale že ho každý, kto tu žije, ovláda. A tak s vami aj hovoria – svojím jazykom. Neviete nikdy poriadne, čo presne hovoria, a keď prehovoríte, ste na smiech.

Dnes je na Žitnom ostrove jazykom pánov slovenčina. Maďari v Dunajskej Strede vedia slovensky dosť zle. A tiež neochotne: jazyk pánov je škaredý. Keď prídeme do Dunajskej Stredy, môže sa nám stať, že nám nerozumejú ani v pokladni supermarketu. Je to pre nás pánov veľmi nepríjemné – veď sme na Slovensku, doma, a nechcú nám rozumieť. V našej panskej prostote nás nezaujíma, že by sme tam doma neboli, keby po Prvej svetovej vojne nenakreslili v Trianone Žitný ostrov ako súčasť Československa, ktorým už, aj keď to sem nepatrí, aj tak nie sme.

Najsmutnejšie vlastne je, že nielen jazyk pánov, ale aj jazyk ľudu je škaredý. Páni majú chtiac nechtiac pocit, že ľud proti nim niečo kuje, keď hovorí im nezrozumiteľne. Veď inak by hovoril pekne našou rečou. Kto by sa učil jazyku ľudu? Nakoniec, učil sa gróf Aponyi slovensky? Uznajme mu, by bol aj blázon. A tak ľud jazyk pánov tajne nenávidí a za ten svoj sa tajne hanbí. Rozdiel je len v tom, že my nemáme grófov a Maďari áno, ale ten už dávno nie je taký dôležitý, lebo aj sedliaci sa dávno stali pánmi. A Žitný ostrov – veď o ten ide – nakoniec aj tak obýva, väčšinou poľnohospodársky, ľud.

Viem, stále si to opakujeme: nemali by sme večne hovoriť len o tom, čo naše dva národy rozdeľuje, ale o tom, čo máme spoločné. Lenže ako, keď máme spoločné hlavne to, čo nás rozdeľuje? Ukrivdenosť, hanbu, trstenice a tuposť tých, čo si myslia, že majú právo dívať sa na niekoho zvrchu.

Marta Frišová (Šimečková) (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka. V rokoch 1994–1996 bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty, neskôr bola redaktorkou časopisu Domino-Fórum a neskôr SME, prílohy Fórum. Od minulého roka je redaktorkou internetového projektu www.salon.eu.sk a od r. 2008 projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 6/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.