Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 1 > Juraj Charvát: Vstup do eurozóny po slovensky

Dvě ankety

Juraj Charvát

Vstup do eurozóny po slovensky

Na konci roka 2008 vyvrcholil akútny slovensko-maďarský spor dlho odkladaným stretnutím predsedov vlád Maďarska a Slovenska v Komárome (Komárno na maďarskom brehu Dunaja); stretnutie však spor nevyriešilo. Jednotlivé akty nevraživosti, ktorá v tomto čase postupne eskalovala na obidvoch stranách Dunaja, opísal už Marián Hatala (Listy-Mosty 6/2008).

Chcem sa zaoberať len jedným javom tohto sporu, ktorý bol hlavným popudom k vyostreniu slovensko-maďarských vzťahov a ktorého negatívny význam je širší, presahuje dvojstrannosť sporu, lebo sa dotýka vzťahov medzi členmi Európskej únie a súčasne menšinových práv v členských štátoch. Vyostrenie sporu má na svedomí slovenský minister školstva Ján Mikolaj, ktorý je členom vlády ako nominant Slovenskej národnej strany. Táto strana na čele s predsedom Jánom Slotom, známym „maďarobijcom“, je s Mečiarovým Hnutím za demokratické Slovensko členom koalície, v ktorej väčšinovú pozíciu zaujíma Smer – sociálna demokracia na čele s Róbertom Ficom, predsedom vlády.

Ministerstvo školstva vydalo pre školy s vyučovacím jazykom maďarským učebnicu, v ktorej názvy obcí a zemepisné názvy sú v slovenčine a následne na druhom mieste   v zátvorke v maďarčine. U maďarskej menšiny to vzbudilo nevôľu a protesty, ktoré mali aj takú podobu, že rodičia učebnicu vracali ministerstvu. V sprievode mnohých iných aktov, ktoré ani s učebnicou nesúviseli, vzájomné napádanie eskalovalo násilnými aktami na obidvoch stranách, takže už bolo treba plamene hasiť na medzinárodnej úrovni na summite v Komárome. Predseda maďarskej vlády Ferenc Gyurcsány tam povedal: „Je absurdné, aby v 21. storočí rokovali o učebni­ciach predsedovia vlád. Podľa mňa je to hanba. To by malo byť samozrejmé ako dýchanie.“ Róbert Fico povedal: „Uznávam, že učebnice sú problém. My ho vyriešime.“

Slovenská národná rada potom z iniciatívy Smeru proti hlasom nacionalistických koaličných spojencov a s podporou opozície prijala tzv. kompromisné riešenie: „vžité a zaužívané zemepisné názvy sa budú používať v materinskom jazyku a následne v štátnom jazyku“. Teda nie všetky názvy, ale len „vžité a zaužívané“. Prezident Ivan Gašparo­vič potom kompromisný zákon nepodpísal s  odôvodnením, že je v rozpore s ústavou; tým sa kauza na konci roka 2008 skončila nevyriešená.

Spomienky na rok 1939

Jazykový spor, ktorý – Gyurcsány má pravdu – nemá v 21. storočí čo hľadať, vyvolal vo mne spomienky na rok 1939, ktorý som strávil v Prahe ako stredoškolák. Konkrétne na jednu scénu z električky a scénu z mojej vtedajšej školy. Do školy som cestoval električkou č. 22 medzi zastávkami Pohořelec a Klárov. Ráno pred začiatkom vyučovania boli električky dosť plné, bol hluk, ľudia sa nahlas rozprávali, vtedy ešte aj sami otvárali a zatvárali vnútorné dvere, často s buchotom. Sprievodcu hlásiaceho zrejme veľmi ticho názvy zastávok, sme si nevšímali alebo ho nebolo počuť. Jediná zo zastávok – Lumbeho zahrada – bola minimálne frekventovaná, málokto tam nastupoval či vystupoval, bolo tichšie, a práve tu sprievodca – náhodou či náročky – skoro vykríkol Lumbe Garten – Lumbeho zahrada, teda dvojjazyčne, po česky na druhom mieste. Na niekoľko sekúnd nastalo ticho a potom sa ozval rev – hlasný smiech, nadávky, hučanie. Kto túto električku smerujúcu na zastávku Prager Burg – Pražský hrad pozoroval zvonku, mohol si myslieť, že vezie fašiangovú veselicu.

Keď sme prišli do školy, dozvedeli sme sa, že podľa práve vydaného nariadenia ríšskeho protektora už nesmieme používať české názvy pre ríšske zemepisné pojmy. Nebudú viac Drážďany, ale Dresden, nebude Mníchov, ale München, nie Vídeň, ale Wien. To platilo aj pre Sudety, takže už nie Krkonoše, ale Riesengebirge. A pokiaľ ide o samotný protektorát, všetky úradné akty, spisy, tabule, vyhlášky a tak ďalej budú dvojjazyčné, čeština na druhom mieste.

Teraz je myslím jasné, kde našiel minister školstva vedomý alebo asi skôr nevedomý vzor. Za situácie, v ktorej slovenskí nacionalisti majú v sebe zakódovanú nielen hungarofóbiu, ale aj nacionalistické stereotypy a intoleranciu vôbec, dôjdeme k rovnakému výsledku. Horšie je, že takýto výsledok nie je na Slovensku vlastný len nacionalistom. Jeden poslanec, ktorý tvrdí, že je sociálny demokrat, povedal, že nemožno akceptovať maďarské zemepisné názvy pre severné Slovensko (Kysuce, Orava), kde Maďari nikdy nežili. Ale Slováci nežili v Ríme, tak prečo používajú slovo Rím a nie Roma?

Nám deťom sa videlo byť prirodzené, že naša rodná Banská Bystrica je aj Beszterczebánya, po nemecky Neusohl (Zvolen je Alt­sohl, tu vidno ako banícke osídlenie postupovalo proti prúdu rieky Hron), ako gymnazisti sme už poznali aj latinský názov Neosolium. Ako vidno, latinský názov Banskej Bystrice je odvodený od nemeckého Neusohl. Z čoho vyplýva, že mestské osídlenia takéhoto typu zakladali nemeckí osídlenci a latiníci (cirkev) si osvojili ich názvy, prvotne zrejme iné ne­boli. Vo všeobecnosti však slovenské mestá mali po stáročia štyri názvy, všetky boli bežne používané (aj latinské, latina bola v starom Uhorsku úradným jazykom).

Historické korene

Tak ako asi všetky nacionálne nevraživosti v Európe, aj slovensko-maďarské majú kore­ne v 19. a 20. storočí. Na slovenskej strane poznáme aj dátum, kedy sa to začalo: rok 1867, keď sa rakúska (habsburská) ríša rozdelila na Rakúsko-Uhorsko a vládnuca maďarská šľachta sa rozhodla z mnohoná­rodného Uhorska, kde Maďari boli v menšine, urobiť štát jedného národa a jazyka. Začal sa proces tvrdého odnárodňovania, maďarizácie, ktorý sa hneď na začiatku prejavil zatvorením Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií, takže slovenské stredné školstvo viac nebolo. Žiaci, najmä dedinskí, ktorí neovládali nič len svoje miestne nárečie, sa ešte mohli stretnúť so slovenčinou na základnej škole, pokiaľ bola v správe obce či cirkvi. Tomu urobil koniec zákon ministra kultu a školstva grófa Apponyiho (meno odvodené od hradu Oponice v okrese Topoľčany) z roku 1907, ktorý stanovil, že žiaci po štyroch rokoch (základnej školy) musia vedieť čítať, písať a počítať v maďarčine. Vládne nariadenie z roku 1909 doplnilo, že aj náboženstvo sa bude učiť po maďarsky. Spôsob, akým sa mala dosiahnuť totálna maďarizácia školstva, spočíval v tom, že sa zaviedlo bezplatné vyučovanie. Obce a cirkvi tým prišli o príjmy zo školného a museli požiadať o štátny príspevok. Ten mohli dostať, len keď zabezpečili výchovu v „štátnovlasteneckom“ duchu a jazyku. Od výsledkov takejto výchovy (maďarizácie) sa odvodzovali aj platy učiteľov, ktorým súčasne bola zakázaná akákoľvek aktivita v nemaďarských spolkoch.

Bližšiu predstavu o vtedajšej atmosfére v školách Horného Uhorska som si urobil z rozprávania manželkinho otca. Pochádzal z rýdzo slovenskej dediny (pôvodne chorvátskej, toto osídlenie vznikalo po bitke pri Moháči r. 1526, keď Chorváti aj Srbi utekali pred Turkami na sever) na dolnom Považí v okrese Trnava. Do obce, kde bola obecná základná škola, prišiel maďarský učiteľ, ktorý nevedel ani slovo po slovensky. Vyučovanie spočívalo v tom, že žiaci nahlas po ňom opakovali a naspamäť sa učili slovíčka, ktorým nerozumeli. Učiteľ ostával v triede aj cez prestávku, a keď žiaci si medzi sebou šeptali po slovensky, bil ich trstenicou po rukách. Obyvatelia dostali priezviská v maďarskom znení. Svokor, ktorého rodina pochádzala z obce Haršany na rieke Dráve, sa nevolal Haršanský, ale Harsányi, jeho deda z matkinej strany písali Zsákovits atď.

Svokor unikol z tejto nenávidenej (jeho výrok) atmosféry vo veku 14 rokov, keď mal ísť do učenia na remeslo. Pod vplyvom rozhľadeného staršieho brata odišiel do Viedne učiť sa za krajčíra a našiel si miesto v rodine českého krajčíra. Aby sa učeň po večeroch netúlal, poslal ho majster do viedenského Sokola. Tam sa národne uvedomil, a keď vypukla 1. svetová vojna a on musel narukovať do uhorského honvédskeho vojska, pri prvej príležitosti prebehol na východnom fronte k Rusom a potom vstúpil do čs. légií. Rozprával o nízkom uvedomení svojich vrstovníkov vo vojsku. Hoci s nimi rozoberal možnosť hromadnejšieho úteku, nakoniec z celého pluku prebehol on sám jediný. Jeho legionársky útvar sa vrátil do vlasti po trase Vladivostok – Singapúr (kde videl po prvý raz v živote banány) – Suez – Janov na Vianoce 1920.

Sokolský zvyk pravidelne cvičiť si uchoval do smrti. Jeho manželka, tiež z dedinského pôvodne chorvátskeho prostredia, ktorá nikdy nepočula o takom smiešnom zvyku mykať telom bez príčiny, ho v kruhu rodiny vysmievala, že ráno cvičí pri posteli, kým ona uvarí rannú kávu. Varenie a teda aj cvičenie trvalo dosť dlho, lebo najprv musela zakúriť v peci.

Na maďarskej strane historickým koreňom postojov nacionalistov je zrejme trianonská mierová zmluva, dôsledok 1. svetovej vojny, ktorú Rakúsko-Uhorsko začalo a zaplatilo za to svojím zánikom. Trianon pripravil Uhorsko o vyše 60 percent územia i obyvateľstva. Bol to drvivý zásah do tisícročného organizmu. Navyše za novými hranicami Maďarska, ktoré boli vedené výlučne strategicko-zemepisnými ohľadmi, ostala asi dvojmiliónová menšina v Rumunsku (najviac, celé Sedmohradsko), v Československu a Juhoslávii (Vojvodina). Značná časť maďarského obyvateľstva sa s tým zrejme dodnes nevyrovnala, o čom svedčí napr. súčasná existencia takých organizácií a inštitúcií, ako je Hnutie 64 žúp (toľko žúp malo Uhorsko) alebo Fórum poslancov Karpatskej kotliny. Slováci to vnímajú asi tak ako Česi súčasný sudetonemecký landsmančaft v Nemecku.

Nacionalizmus uhorského typu

Keď sa spory vyhrotia, ako sa to stalo na konci roku 2008, nacionalistické tábory stoja tvrdo a bojovne proti sebe. Mohlo by sa zdať, že každý nacionalizmus má celkom osobitný charakter. A predsa majú spoločné korene a aj spoločné črty vyplývajúce z tisícročného trvania Uhorska. Moje amatérske premýšľanie o spoločných črtách nemôže nahradiť profesionálne rozbory, ale niektoré príbuznosti sa samy natískajú.

Zavedenie Apponyiho zákona sa odôvodňovalo tým, že zavedenie štátneho dozoru nad výučbou a učebnicami aj do sféry základného školstva umožní zvýšenie kvality výuky i materiálny rast školstva (to sa hovorí vždy – a teraz pozor!) a „ovládanie štátneho jazyka zlepší pozíciu žiakov pri hľadaní zamestnania“. Znie to príliš súčasne? Keby som sa opýtal, kto od koho to odpísal, bol by to len posmešok. Ale predsa: nemožno si nevšimnúť, ako nacionalistické texty z rokov 1907, 1939, 2008 zrejú rovnako alebo aspoň podobne.

Keď sa však mám vrátiť k vážnemu tónu pri úvahách o spoločných črtách nacionalizmov, žiada sa spomenúť spoločná záľuba v uniformovaných polovojenských oddieloch, ktorá svedčí o tendencii, o snahe uprednostniť silové riešenie (vzorom sú – ako to poznám z románov a politických pamätí – maďarskí žandári). Na Slovensku je predstaviteľom tohto trendu Hlinkova garda, ktorá deportovala Židov, po uliciach naháňala Čechov (pamätám sa, ako v Banskej Bystrici roku 1939 na námestí gardisti zbili gymnaziálneho profesora Šofra, ktorý učil matematiku; bol politicky indiferentný, ale stačilo zakričať „Bite ho, je to Čech“ – podľa zákonov psychózy más na ulici) a po Povstaní (1944) zháňala slovenských vlastencov a odovzdávala ich hitlerovským bezpečnostným zložkám na smrť.

Maďarským nyilasom a siposom (Szálásiho hnutie šípových krížov) dovolil Hitler ujať sa moci v roku 1944, keď mu Horthy prestal vyhovovať, čím sa otvorila cesta pre „definitívne riešenie“ židovskej otázky v Maďarsku. Avšak už predtým mali možnosť na južnom Slovensku pripojenom po viedenskom verdikte k Maďarsku vybavovať si účty so Slovákmi, ktorí ostali na tomto území (a zrejme aj na územiach okupovaných v iných štátoch). Po páde komunizmu v strednej Európe v Maďarsku znovu vznikla uniformovaná Maďarská garda a na Slovensku Slovenská pospolitosť (obidve zakázané po summite v Komárome).

Chorvátska ustaša, ktorá si zakladala na katolíckom charaktere krajiny, sa ­stihla zbaviť nielen Židov, ale najmä surovo prenasle­dovala Srbov. V Chorvátsku i dnes sú nacio­nalisti silní. Úlohu ustaše prevzala armáda, keď na východe po rozpade Juhoslávie vy­hnala Srbov z územia zvaného Krajina. Sú­časne z iniciatívy Chorvátska prebieha spor so Srbskom pred medzinárodným tribunálom. Na západe má Chorvátsko nevyrie­šený hraničný spor so Slovinskom.

Na území Rumunska bola uniformovaná tzv. Železná garda. Ako radikálna organizácia vznikla v tridsiatych rokoch. Roku 1940 sa pokúsila o štátny prevrat, ktorý bol potlačený, desiatky gardistov popravili. Vodcovi hnutia Horia Simovi poskytli Nemci politický azyl. Ináč však akceptovali kráľovskú vládu na čele s maršalom Antonescom, ktorý bol lepšou zárukou efektívnej kolaborácie s berlínskym režimom než Železná garda. Aj v novom Rumunsku sa obnovovala organizácia potomkov Železnej gardy.

O pohotovostných oddieloch Hlinkovej gardy viem niečo z vlastnej skúsenosti. Keď po potlačení Povstania chytili nemeckí vojaci celú našu rodinu v horách, odviedli nás do najbližšej dediny pred veliteľa, majora. Šedivý, dosť okrúhly Rakúšan (podľa reči) povedal: choďte domov, my s civilným obyvateľstvom nebojujeme. Vrátili sme sa do Banskej Bystrice dopoludnia a odpoludnia nás zatkli dvaja členovia Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy, odviedli najprv na nemecké veliteľstvo a potom do väznice. Na veliteľstve hneď v prvej miestnosti sedel v nemeckej uniforme bystrický Nemec, s ktorým sme sa, pravdaže, poznali. Otvoril knihu, na ktorej bol nadpis Schutzstaffel Nr. neviem už aké, a prečítal nám, čo sme robili v priebehu Povstania, aké sme mali funkcie. Bolo tam úplne všetko! Kým sa zorganizoval povstalecký rozhlas na profesionálnej úrovni, ja som okrem iného len niekoľko málo dní čítal správy v rozhlase – a aj takáto drobnosť tam bola!

Vo väznici po celú zimu prebiehala taká akcia: každý piatok sa objavili na dvore dve vojenské nákladné autá zakryté plachtou, ktoré zaplnili väzňami z oddelenia „Juden und Banditen“ (povstalci – funkcionári rozličného druhu, podporovatelia partizánov, aj anglo-americká vojenská misia), my sme boli politicky angažovaní „Zivilisten“. Jedno auto odišlo do obce Nemecká, kde postrielaných väzňov spálili vo vápenke, druhé na opačnú stranu k obci Kremnička, kde ich postrieľali v tankovej priekope, ktorú sme my, Bystričania, vykopali, keď sa ešte predpokladalo, že by Bystricu bolo možné brániť pred postupom okupantov od Zvolena.

Tí dvaja gardisti, ktorí nás prišli zatknúť, boli mladíci. S jedným z nich som sa poznal, bol synom suseda z našej ulice.

Asi o desať rokov neskôr, keď som dochádzal vlakom z Bratislavy do Banskej Bystrice na víkend za manželkou, lebo sa nám v Bratislave nedarilo získať byt, v staničnej hale mi zastúpil cestu neznámy muž. Snažil som sa ho obísť, ale on mi znovu zastúpil cestu a povedal: Chcem vám niečo porozprávať. Vtedy som ho – veľmi zmeneného – poznal. Bol to gardista, ktorý ma zatýkal. Nepovedal žiadnu ospravedlňujúcu ani inú úvodnú vetu a hneď začal rozprávať. „Keď sa Rusi priblížili k Bystrici, ustupovali sme s Nemcami na západ. Skončili sme na území Nemecka v lágroch, kde sa ťažko žilo, a tak som sa prihlásil do Cudzineckej légie. Výcvik v Maroku bol nepredstaviteľne ťažký. Keď vypukla vojna vo francúzskej kolónii Vietnam proti povstalcom vedených Ho Či-minom, Francúzi nás poslali do Vietnamu. No pri Dien bien–phu sme utrpeli porážku a ja som bol zajatý. Život v trópoch v zajateckých táboroch vietnamských partizánov bolo to najhoršie, čo som kedy zažil. Keď sa ukázala taká možnosť, prihlásil som sa za Čechoslováka a cez Čínu a Sibír som sa po rokoch neuveriteľne ťažkého života dostal domov...“ Keď skončil opisovanie svojej životnej anabázy, obrátil sa a bez slova odišiel. Nikdy viac sme sa nestretli.

źudáci (Hlinkova slovenská ľudová strana) nahnali takéto polodeti do uniforiem tzv. pohotovostných oddielov, aby robili nadháňačov v službách hitlerovských popravčích čiat v mene služby národu. V rokoch 1991–1992, keď potomkovia ľudákov útočili na čs. federáciu a velebili vojnový Slovenský štát, charakterizovali vojnové časy ako „kladenie základov slovenskej štátnosti“. Rôzne zložky nacionalistov to obhajujú ešte aj teraz.

Ďalšou spoločnou črtou nacionalizmov existujúcich na pôde bývalého Uhorska, je pocit ublíženosti prerušovaný výbuchmi pánštiny – občas sa ukázať, čo som ja, vyvyšovať sa nad okolie, vystatovať sa, nech to má akékoľvek následky, neraz až do sebazničenia. Z obdobia prvej republiky som už raz spomenul nášho suseda v ulici, stavebného podnikateľa, ktorý keď na zakázku postavil dom a inkasoval odmenu, odcestoval „mulatovať“ do Budapešti. Nevrátil sa, kým poslednú bankovku neprilepil cigánskemu primášovi na čelo. Po návrate, ako sa zdôverovala jeho manželka susedám v ulici, jedli „suché krumple“ (v Bystrici sme nejedli zemiaky, ale krumple).

Z obdobia vojnového Slovenského štátu, stráveného štúdiom v Bratislave, mám spomienku na dopoludnia venované štúdiu v kaviarni Múzeum. Čašník Husár-báči nás nechal sedieť pri vojnovej „káve“ za 2.60 pol dňa. Občas sa zastavil pri nás, krútil očami a čelom: Už zas pijú! Myslel tým arizátorov, ktorí ukazovali, ako zbohatli zo židovského majetku tým, že dopoludnia pili sekt prúdom. Husár-báči, ktorý slúžil za prvej republiky a možno už aj za Maďarov, dával najavo znechutenie, lebo vedel, že skutoční páni nepijú sekt pred zotmením. O nočných flámoch vtedajších „mocipánov“ kolovali po Bratislave historky, ktoré nás zabávali aj rozčuľovali, lebo sme ešte nepoznali zákonitosti správania sa ľudí na potápajúcej sa lodi.

Zdá sa, akoby výbuchy pánštiny boli odpozorované od uhorskej nižšej šľachty, od zemanov. Táto vrstva nobility bola práve v Uhorsku veľmi početná, v zemianskych dedinách ich bývalo niekoľko rodín. Zväčša boli málo majetní, objem ich majetku národ posmešne hodnotil ako „sedmislivkári“. Žili životom bežných sedliakov, ale pretože mali armáles (erbový list), dali sa oslovovať „urodzený pán“ a raz za čas sa ukázali, že sú páni. Obliekli sa do stavovského kroja, a keď to mal kto zaplatiť, napr. kandidáti pri stoličných voľbách, ukázali všetkým, čo je to pánsky flám.

Aby som nebol jednostranný, ponáhľam sa zdôrazniť, že v 19. a 20. storočí, keď zemian­ski synkovia začali študovať a vystupovať verejne, práve z ich radov získal slovenský národ generácie významných politických a kultúrnych dejateľov. Také zemianske mená ako Országh, Medvecký, Záturecký, Jesenský, Paulíny-Tóth, Okoličáni atď. patrili k tým, ktoré kládli základy Slovenska; nie gardisti. Je zaujímavé, že ich politická orientácia bola zväčša československá.

Nacionalizmus vo vláde

Hneď po páde kádárovského „guláš-socializmu“ na začiatku deväťdesiatych rokov zaznamenávame súbežne s mečiarovským nacionalizmom na Slovensku výbuch nacionalizmu v Maďarsku. Hoci išlo o dobrú a potrebnú vec – sústavu vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros na Dunaji – vzbĺkol okolo toho nacionalistický virvar, ktorý tento projekt na maďarskej strane pochoval s odôvodnením, že ide o „pomník – monštrum socializmu“. Maďarsko nielen odmietlo pracovať na dokončení stavby, ale aj to málo, čo postavili, zrovnali so zemou. Teraz, skoro po dvadsiatich rokoch, keď si vlády dávajú u odborníkov vypracovať podklady pre plány na zabezpečenie energetickej dostatočnosti v krajine, v maďarskom elaboráte sa hovorí, že krajina nemá ani uhlie, ani naftu ani plyn, takže jediná možná cesta vedie cez atómové elektrárne. Zaujímalo by ma, či je tam konštatovanie, že Maďarsko má vodu a že Rakúsko má na Dunaji neviem koľko priehrad, Slovensko má Gabčíkovo, ďalšia je na juhoslovansko-rumunských hraniciach, iba Maďarsko nemá vlastnou vinou nič.

V Mečiarovej vláde boli nacionalisti a využívali to ako len mohli na znervózňovanie atmosféry v spoločnosti. Po Mečiarovi prišla osemročná vláda Dzurindovho kabinetu. Nacionalisti neboli vo vláde, spory sa utíšili. Strana maďarskej koalície bola vládnou stranou, jej predseda Béla Bugár vyrástol z menšinového politika na politika s celoštátnym rozhľadom.

Keď sa znovu zmenila situácia a predseda Smeru – sociálnej demokracie Róbert Fico po vyhraných voľbách uvažoval o vytvorení vlády znovu s nacionalistami, politické vrstvy maďarskej menšiny zneistili. V čele svojej strany Bugára nahradili Csákym, ktorý predvádza oveľa útočnejší slovník, a podpredsedom sa stal výrazný maďarský nacionalista Miklós Duray. Atmosféru v maďarskej menšine mohla ovplyvňovať aj zostrujúca sa situácia v Maďarsku, kde dochádzalo k urputnému súboju sociálno-demokratickej vlády Gyurcsánya s Orbánovou pravicovou stranou s výraznými nacionalistickými prvkami, ktorá v súboji občas aj vyhrávala nad vládou, napr. pri plebiscite o poplatkoch v zdravotníctve.

Keď Róbert Fico pribral do vlády Slovenskú národnú stranu (Slota) a HZDS (Mečiar), možno predpokladal, že nacionalisti, uspokojení novým vstupom na politické výslnie, budú držať (po vojensky povedané) „hubu a krok“. Lenže sa mýlil, aj oni musia svojich voličov trvale motivovať, udržiavať ich vo vare. Slota nemôže získať voličov tým, že im bude rozprávať o penziách, nemocniciach, dávkach v nezamestnanosti. To robia všetci a lepšie. On môže získať pozornosť len tým, že bude stále poukazovať na rôzne ohrozenia a na druhej strane z pozície nadradenosti urážať raz sv. Štefana (u Maďarov má asi takú pozíciu ako sv. Václav u Čechov), raz ministerku zahraničných vecí alebo vyhrážať sa, že sa vydá na tankoch do Budapešti. Strana Smer si spočiatku takéto výroky až tak nevšímala, však sú to len reči...

Niečo celkom iné je, keď sa nacionalistická strana dostane do vlády. Vtedy už nejde o reči, ale o reálne činy značného dosahu, o rozdeľovanie veľkých balíkov peňazí, o formuláciu vyhlášok a zákonov. A tu sa naraz ukáže, že z celého rozdeľovaného balíka štátnych alebo európskych peňazí sa čosi ujde len jedinej maďarskej škole, hoci maďarská menšina predstavuje 10 percent obyvateľstva, že sa vydá učebnica, ktorá z Maďarov robí druhoradý národ. Ako sa to môže stať? Vláda nevedela, čo sa na ministerstve chystá, strana Smer nemá nikoho na ministerstve školstva? Nevedela, čo sa chystá, alebo vedela a neprekážalo jej to, kým z toho nebol medzinárodný škandál?

Záverečný kompromis, o ktorom tu už bola reč a tiež stretnutia slovenských a maďarských politikov na najvyššej úrovni (prezi­denti, predsedovia vlád a parlamentov) sprevádzal Smer takpovediac pevnými, zásadnými, národnými postojmi: odmietame požiadavky maďarskej vlády, trváme na dvojjazyčnosti (presne akej?) atď. Je zrejmé, že ani táto strana nepohrdne hlasmi z nacionalistického žriedla. A tak jediný zreteľný výsledok celého prípadu bol na konci roku ten, že predvolebné preferencie aj Smeru aj Slovenskej národnej strany stúpli. Takže búrlivé rozvírenie občianskej hladiny sa oplatilo.

Nacionalizmus v EÚ

Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie bol rýchly, úspešný, impozantný, zakončený na Nový rok 2009 vstupom do eurozóny ako 16. štát a vedľa Rakúska jediný štát strednej Európy. Ako pripomenul na oslavách vstupu 8. 1. 2009 v novej budove Slovenského národného divadla poľský premiér Tusk, zásluhu na tom má aj Dzurindova, aj Ficova vláda. Slovensku blahoželal osobne prítomný premiér Ferenc Gyurcsány. Slovenská republika vstupuje do eurozóny na vrchole hospodárskeho vzostupu (rozumie sa rok 2008, v roku 2009 sa situácia dramaticky mení v dôsledku finančnej a ešte aj plynovej krízy), kým Maďarsko je v ťažkej hospodárskej situácii a kurz poľského zlotého a českej koruny voči euru (teraz už aj slovenskému) klesá.

Na pozadí týchto úspechov je škoda, že Slovensko súčasne prepašovalo do Európskej únie aj balík svojho rušivého nacionalizmu ako pozostatok dávnejších čias. Kto dnes Slovensko, Slovákov či slovenčinu ohrozuje? Pred kým majú brániť svoju neotrasiteľnú štátnu a národnú pozíciu (ako členský štát Európskej únie)? Prečo majú na niekoho zhadzovačne útočiť? Ako vidno, zotrvačnosť spoločenského vývoja je silná a vývoj sa nedá popohnať, najmä ak sa minulosti otvárajú dvere do mocenských štruktúr, kde je možnosť tieto prvky na štátnej i medzinárodnej úrovni oficiálne zneužívať.

V Európskej únii všetky jazyky sú rovnoprávne. V európskej centrále sa všetko pre­kladá do všetkých aj tých najmenších jazykov, na čo Únia vynakladá veľké prostriedky, aby dokumentovala plnú jazykovú rovnoprávnosť všetkých bez rozdielu. Na Slovensku sa však malo s jedným jazykom plnoprávneho člena únie zaobchodiť ako s jazykom, ktorý patrí len do zátvorky. Snáď ako odplata za minulosť? „Európska únia je práve v tom, že treba prekročiť historické hranice,“ povedala maďarská ministerka zahraničných vecí Kinga Gönczová, s čím treba súhlasiť.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Související články

Marta Frišová: Veď sme tu doma

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.