Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 2 > Vážnosť prezidentského úradu

Vážnosť prezidentského úradu

K následujícím úvahám inspirovala naše spolupracovníky, zejména z okruhu Mostů, na jejichž tradici se od loňska snažíme navazovat, volba slovenského prezidenta. Byly psány mezi prvním a druhým kolem, tedy v době, kdy výsledek nebyl znám.

-red-

Miloslava Kodoňová, novinárka, publicistka:

Obec božia na slovenský spôsob

Podnes slúži na chalupe môjho príbuzenstva sedemdesiatročný okrúhly stôl s ušľachtilou kresbou orechového dreva na reze (nábytek Rousínov), na ktorý môj rozčúlený otec plesol roku 1939 poštovú obálku a s výkrikom „To by Masaryk nikdy nebol dopustil!“ a bežal dať si do nosa. Mama so sestrou plakali, bol v nej rozsudok, ktorého sme sa obávali: po vzniku „samostatného slovenského štátu“ mali sme sa premiestniť, podobne ako iní občania „českého pôvodu“, do protektorátu Čech a Moravy. Vybrali nám umiestenku do Prostějova, prikázali hľadať si tam nové bývanie, obživu, školu, priateľov, známych. Nakoniec sme sa ako rodina akcii „Češi peši do Prahy“ nejako vyhli, možno v okolí nik veľmi netúžil po otcovom zamestnaní vymáhača dlhov štátnej nemocenskej poisťovne po veľkostatkoch na slovenskom juhu, kde naňho odväzovali psov. Výnimku ale nedostala spolužiačka Gréta Mahrerová (obchod so zmiešaným tovarom, kde sa dalo kupovať na dlh). Lavica vedľa mňa zostala prázdna, nikdy sa do školy nevrátila. Mahrerov obchodík na Tehelnej ulici, najviac ak pre troch zákazníkov odrazu, bol akoby nalepený na niekdajšie kino Atlantis (Julo Satinský ho uvádza pod už neskorším menom Máj), kde spočiatku ešte sprevádzala nemé filmy živá hra na klavír a na nejaké dychové nástroje.

Neskôr nám v škole prikázali priniesť si všetky učebnice, lepidlo a nožničky: Masarykovu podobizeň sme prelepili neznámou okrú hlou hlavou, ktorej hypertrofovaný zátylok, podnes inšpirujúci ľudí s podobnou anatómiou, sme ešte len mali spoznať. Na fotografii zo školskej besiedky držia túto prezidentskú hlavu spolužiačky z lepších rodín, čo mali doma piešťanské kroje. Na mne zošpendlili niečo z čierneho krepového papiera, naučili ma ukazovať mamkám a babičkám veľký zošit a deklarovať pri tom „som minulosť a v kronike tejto všetko mám zapísané“. Bystrí znalci dodatočne usúdili, že práve takto, prelepovaním a vytrhávaním stránok z učebníc a servilne rýchlou výmenou autorít, sa začal kurz lámania charakterov mojej a zjavne aj ďalších generácií.

Nasledujúci pád mravných autorít, štátu a jeho reprezentantov je všeobecne známy. Pripomeniem iba osobné potešenie, keď za komunizmu Tatarka vytiahol na svetlo už verejnosťou takmer zabudnuté slovné spojenie „boží štát“ či „obec božia“, pojmy Aurelia Augustina (345–430). Zakladateľom pozemského štátu bol podľa Augustina bratovrah Kain, ktorý zo závisti zavraždil svojho brata Ábela, občana nebeského štátu. Snaha o mier a spoločenské dobro v organizovanej obci je typická pre všetky civilizácie. Avšak napätie medzi Kainom, zakladateľom obce, a Ábelom, jej dočasným hosťom, ktorý očakáva občianstvo mimo dejín, je stále prítomné. Augustin neponúka nijakú klerikálnu definíciu štátu, ale i tak tvrdí, že svetský štát je morálna entita a že štáty môžu zvažovať, čo je morálne správne, a čo naopak je zlé.

Ak s Augustinom (a Tatarkom, pokiaľ božiu obec nepovažoval iba za efektnú, originálnu metaforu) pripúšťam, že štát môže zvažovať, čo je dobré a čo zlé, malo by sa to vzťahovať aj na jeho prezidenta, kým takáto funkcia jestvuje. Súčasne s preferovaním všeobecne uznávaných hodnôt západnej civilizácie mal by prezident byť spolugarantom riešenia špecifických národných prejavov neznášanlivosti, ktoré spôsobili holokaust. Očakávam, že kandidátka, ktorú som volila, bude trvať na zrušení Mečiarových amnestií, udelených sebe samému, že podporí rozšírenie činnosti Ústavu pamäti národa. že použije autoritu svojho úradu proti snahám ministra spravodlivosti Harabina vymôcť si zmenou zákona viac právomocí pre predsedu Najvyššieho súdu. Vo verejne poskytnutom rozhovore s novinárom Harabin deklaruje: „... ja sa chcem vrátiť na Najvyšší súd, lebo toto je moje materské pracovisko.“

Ján Krstiteĺ Balázs, kňaz františkánského rádu, publicista:

Stratená dôstojnosť

Znovuzvolenie Ivana Gašparovič je akceptovaním obrazu komunistického trestného práva, brutálneho mečiarizmu a súčasného nacionalizmu a populizmu. Špinavej, štvavej a agresívnej kampani sa podarilo zvíťaziť nad slušnosťou, čistou minulosťou a politickou kultúrou. Ak zvíťazí Gašparovič, bude sa treba poďakovať aj Františkovi Mikloškovi za to, že nedokázal byť veľkorysý a odporučiť svojim voličom lepšiu voľbu, no predovšetkým bude treba poďakovať všetkým, vrátane Vladimíra Palka a aktivistky Tutkovej, čo sa odvolávajú na kresťanstvo, no proti Ivete Radičovej rozpútali takú štvavú a lživú hystériu, že to v značnej miere prispelo k jej volebnému neúspechu. Ona však aj tak ukázala, že aj v politickej súťaži je možná slušnosť a korektnosť.

A teraz tá druhá možnosť: Iveta Radičová je prezidentkou. Je silným emocionálnym príbehom. Máme hlavu štátu, ktorá dokáže vrátiť prezidentskému úradu stratenú dôstojnosť a na ktorú pri jej vystupovaní budeme môcť byť hrdí. Iveta Radičová však ukázala, že k politike môže a musí patriť slušnosť, noblesa a politická kultúra. Odkryla tie hodnotové rezervy, ktoré slovenská politika popri všetkých jej pokriveniach našťastie ešte stále má. Je to víťazstvo slušnosti, čistej minulosti a politickej kultúry. Víťazstvo nádeje. Svojej vízie a svojej úlohy, ktorú na seba vzala, sa nesmie vzdať; mala by naďalej stelesňovať premostenie medzi politikou a občanmi. To premostenie, o ktorom iní politici hovoria, ale neuskutočňujú ho, no ona mala odvahu tejto vízie sa držať.

Soňa Szomolányi, sociologička, profesorka UK v Bratislave:

Byť o kus ďalej

Čo by to znamenalo – mať naďalej za prezidenta Ivana Gašparoviča? Pre mňa za takmer 20 rokov ďalšiu prehru v úsilí o život v spoločnosti, v ktorej by prejavy netolerancie a nenávistnej rétoriky boli vytlačené z centra politického systému tam, kam v civilizovanom svete patria – na okraj. V tom večnom zápase s ľudskou iracionalitou musíme pokračovať. Znamenalo by to, že aj dvadsať rokov po demontáži inštitúcií a ústavy zaručujúcej vládu jednej strany – KSS – budú najvyššie ústavné funkcie obsadené nominantmi dominantnej strany (SMER), ktorí boli politicky socializovaní v duchu hesiel mocenskej politiky „víťaz berie všetko“, „opozícia a každý, kto nás kritizuje, je nepriateľ“. Sotva by sme mohli očakávať nadstranícke postavenie hlavy štátu, aj na základe jej doterajšieho pôsobenia, od politika, ktorý musí byť za svoje zvolenie zaviazaný premiérovi a predsedovi strany Smer-SD.

A tak súčasná „tyrania väčšiny“ nebude vyvažovaná nezávislým výkonom úradu, ktorý nie je viazaný príkazmi dominantnej strany. Tým sa zvyšuje riziko prejavov neliberálnej demokracie. Slovensko by malo na poste hlavy štátu na ďalších päť rokov politika, ktorý nesie politickú zodpovednosť za prejavy nedemokratického vládnutia, porušovania formálnych pravidiel až za hranicou ústavnosti. Bol predsedom parlamentu, keď bol s vedomím orgánov Slovenskej republiky nezákonne unesený slovenský občan do Rakúska (Michal Kováč junior), keď bol z parlamentu nezákonne a s jeho podpisom vylúčený poslanec František Gaulieder; bol navyše vysokým funkcionárom HZDS v čase divokej privatizácie a tunelovania štátneho majetku.

Mali by sme prezidenta, ktorý nemá vôľu uplatniť autoritu svojho úradu a jednoznačne odsúdiť prejavy nacionalizmu, xenofóbie. Naopak, inštrumentálne vyvoláva pocity ohrozenia u občanov, mávajúc maďarskou kartou. V čase ekonomickej krízy obzvlášť nebezpečná hra! Bol by to dôkaz nezrelej občianskej spoločnosti na Slovensku napriek jej vysokým počtom mimovládok a občianskych združení. Posilnilo by to étos porážky na strane ľudí, ktorí sú znepokojení výkonom politiky tejto vládnej koalície. Bolo by to ďalšie potvrdenie empirického zovšeobecnenia, že držiteľ úradu bez ohľadu na kvality protikandidátov je práve vďaka svojej zvýhodnenej pozícii s nadpriemerne vysokou pravdepodobnosťou znovu zvolený.

Keby sa prezidentkou stala Iveta Radičová, znamenalo by to nádej na protiklad tohto všetkého. Navyše dôkaz, že v stave vyhroteného zápasu s dedičstvom toho zlého z minulosti – komunistickej i mečiarovskej – sa občania dokážu zmobilizovať v mene politiky síce nie bezchybnej, ale postavenej na tolerancii a dialógu všetkých relevantných politických aktérov i zainteresovaných verejností. Pre mňa by to znamenalo, že žijem v spoločnosti, ktorá z tradične rurálnej a sociálne konzervatívnej mentality prešla kus cesty k spoločnosti otvorenej a modernej. Takej, v ktorej sa väčšine lepšie dýcha.

Mikuláš Huba, geograf, ekológ, profesor UK v Bratislave:

Obamka

Sila, vážnosť, význam, zmysel a vplyv prezidentského úradu sú podmienené najmä dvoma skutočnosťami. Po prvé tým, ako je tento úrad definovaný v ústave. A po druhé tým, aká je osobnosť toho/tej, ktorý/ktorá tento úrad zastáva.

Na potvrdenie toho, že to nie je fráza, netreba chodiť ďaleko. Stačí si porovnať spôsob a zmysel, akým tento post naplnil český prezident Václav Havel na jednej strane, s tým, akých sme mali v tom čase prezidentov na Slovensku. Pritom od roku 1999 je pozícia prezidenta na Slovensku formálne silnejšia ako za riekou Moravou, keďže u nás si ho volíme priamo.

Nechcem teraz hodnotiť výkon funkcie terajšieho prezidenta a jedného z dvoch kandidátov na tento post v nastávajúcich piatich rokoch. Jeho veľkou – aj keď paradoxnou – výhodou v mojich očiach bolo, že som od neho nič dobrého nečakal, a preto ma vlastne ani nemohol sklamať.

Musím povedať, že medzi dôvody, prečo som volil Ivetu Radičovú, nepatrí jej okázalá podpora zo strany súčasnej opozície a jej lídrov. Skôr naopak, budem ju voliť napriek tejto podpore, ktorá je možno politicky užitočná, ale rozhodne nie sympatická a presvedčivá. Navyše, osobne priam trpím pri pohľade na to, ako sa niektorí viac-menej neúspešní súčasní či minulí politici a úradníci snažia vylepšiť svoj PR a preferencie tým, že sa s úspešnou a populárnou hviezdou slovenského politického neba – ktorou je Iveta Radičová bez ohľadu na konečný výsledok prezidentských volieb – ukazujú pred kamerami. Pritom, keď ju treba skutočne podporiť, tak ich veľmi nevidieť, nepočuť a necítiť.

Dôvodom, prečo sa chystám voliť Ivetu Radičovú, nie je ani jej volebný program, v ktorom mi niektoré zásadné veci, týkajúce sa ekologizácie spoločnosti, šetrného vzťahu k prostrediu a zdrojom, odmietnutia bezduchej orientácie na spotrebu, zvyšovania kvality a udržateľnosti života či podpory rozvoja občianskej spoločnosti, predsa len chýbajú. V tom, žiaľ, jej program za programom takého Václava Havla, ktorý všetky vyššie spomenuté hodnoty akcentoval a opakovane pripomínal, citeľne zaostáva.

Moje osobné dôvody i argumenty za Ivetu Radičovú, ktoré sa snažím zdeliť aj druhým, sú iné

Mám tú česť poznať ju – ako odborníčku, ako občianku i ako kamarátku – bezmála štvrťstoročie. A nikdy ma za tento dlhý čas, na rozdiel od mnohých iných, výraznejšie nesklamala. Iveta Radičová je občiansky angažovaná a zároveň kriticky uvažujúca osobnosť, ktorá sa nikdy nebála povedať nahlas svoj názor a stáť si za, je človekom konsenzu, tolerancie, a nie konfrontácie, človek so zmyslom pre humor.

Ale v čom vidím – okrem toho – jej mimoriadny prínos a potenciálny historický význam jej voľby za prvú slovenskú prezidentku, je to, že voľba Ivety Radičovej za hlavu štátu by bola podobne prelomová, ako bolo zvolenie súčasného amerického prezidenta pred niekoľkými mesiacmi. Jednoducho, Slovensko dvadsať rokov po Nežnej revolúcii si konečne zaslúži, aby bol do jeho čela zvolený človek, ktorý nie je spätý s prednovembrovým režimom. To, že ide o ženu, by bol ďalší dôležitý signál.

Ondrej Gažovič, redaktor časopisu Global Politics, poslucháč Právnickej fakulty MU v Brne:

A nezabúdajme na diskrimináciu žien!

Zvolenie Ivety Radičovej môže – krátkodobo – priniesť oživenie pre slovenskú opozíciu. Dlhodobé dopady považujem za zásadnejšie. S nádejou očakávam, že Iveta Radičová bude prezidentkou s vlastnými názormi, s inteligentným prejavom a s vysokou kultúrou vystupovania – už len týmito vlastnosťami môže v porovnaní so svojim predchodcom prispieť k vyššej úrovni verejnej diskusie na Slovensku. Netreba tiež zabúdať na fakt, že na Slovensku ešte stále ženy čelia mnohým formám diskriminácie. Zvolenie Ivety Radičovej do funkcie prezidentky tak môže byť symbolickým, no dôležitým míľnikom na ceste k zlepšeniu tejto situácie.

Opätovné zvolenie Ivana Gašparoviča znamená len premrhanú príležitosť. Pre Slovensko, ani pre mňa osobne, z toho nič fatálne neplynie. Tak prezidentské právomoci, ako aj doterajšia aktivita a mentálna výbava pána Gašparoviča nesľubujú žiadne prevratné činy – v tomto prípade sa žiada dodať „našťastie“. Symbolické dopady takéhoto výsledku sú však smutné. Je to víťazstvo oportunizmu, obsahovej prázdnoty, povrchného nacionalizmu, navyše s neprehliadnuteľnou pachuťou verného služobníka zla z dôb hlbokého mečiarizmu.

Zuzana Szatmáry, sociologička, prekladateľka, publicistka, poetka:

Čoho sa boja

Človek nie je krava, mení sa,“ znie moja obľúbená veta. V skutočnosti a bohužiaľ moja nie je, autorom je poľský filozof Adam Schaff. V skutočnosti ani ja nie som krava, a tak mi trvalo iba necelé dva týždne, aby som s veľkým treskom v malom slovenskom politickom svete, o ktorom v Tibete (viď Stanislav Komárek) ani nechyrujú, podporila Ivetu Radičovú v kandidatúre na post slovenskej prezidentky.

Prezident Ivan Gašparovič, hoci sídli v bývalom pionierskom paláci iba pár metrov od našej bezplatnej právnej poradne, mi za štyri roky prezidentovania neprekážal, nevnímala som ho. Rovnako sme mu neprekážali ani my a nevnímal nás. Členov nášho právneho mančaftu učil, a tak sme mu pri nástupe do úradu popriali a ponúkli rovnaký spôsob dohody, akú sme mali s predošlými prezidentmi – boli sme ochotní preberať žiadateľov o právnu pomoc, akých máva prezidentská kancelária často priveľa, a nechceli sme za to nič. Odpoveď nebola žiadna, a tak sme na prezidenta zabudli. Nakoniec, mať na vrcholových pozíciách aspoň jedného politika, na ktorého sa dá s kľudným svedomím zabudnúť, nie je až také zlé.

Ivetu Radičovú som vždy mala rada ako pre mňa zmysluplne škriepnu partnerku na rozmanitých diskusných fórach, často sme vytáčali jedna druhú do bezvedomia, aby sme sa potom spoločne na sebe dokázali pobaviť so vzájomným pochopením, že silnú ženu najviac oslabuje až nivočí jej vlastná sila a o najviac vecí ju oberá v súkromnom živote. Muži v súčasnom verejnom a politickom živote mne slúžia na pobavenie doteraz, Iveta sa, vstúpiac do politiky, dokázala na rozdiel odo mňa umravniť, zušľachtiť, načúvať a ovládať. Viem, koľko sily na to úspešne vynakladá, a páči sa mi to. Aj v intenciách Adama Schaffa.

Práve kvôli onej Schaffovej vete aj podľa vlastného súdu, ktorý som Ivete a jej kvalitách ešte pred polrokom napísala, som nepokladala za potrebné tak či onak sa angažovať vo voľbe na prezidetský úrad. Nie je to žiadne tajomstvo, nakoniec napísala som to nedávno v článku, začínajúc vetou, že „je mi to úprimne fuk.“

Dnes mi to však schaffovsky vonkoncom fuk nie je. Nie kvôli Ivete – je konzistentná a stále lepšia. Dopálila som sa kvôli oplanom zo Slovenskej národnej strany, darebákom zo Smeru- DS a niktošom z volebného Gašparovičovho družstva, lebo ma majú za idiotku, a to ma hlboko urazilo. A keby len mňa – za idiotský považujú aj národ voličský. Zakaždým sa mi vybavuje klasik: „Nehaňte ľud môj, kle betárski posmievači...“, keď do tváre ľudu môjho ústavní činitelia, ktorým prirodzene omnoho väčšmi než mne vyhovuje naničhodný a ovládateľný prezident, chŕlia klamstvá, vulgárnosti, nevychovanosti, výmysly, dokonca nebezpečné táraniny. Viem, čoho sa boja: že prezidentka bude chodiť na zasadnutia vlády a parlamentu, že aktívne využije právomoci napríklad pri milostiach, že správa o stave republiky bude ostrá a analytická, že bude vyznamenávať len vyznamenania hodných, že kultivovanou komunkáciou so svetom ukáže, ako to nevedia, prípadne klausovsky zamieša karty.

Kto však navyše uráža a ubližuje ľuďom, má často do činenia s našou organizáciou. Kto uráža mojich priateľov, máva do činenia so mnou. Mám toho plné zuby. Najviac by sa mi páčilo vyzvať tých, čo majú silné a sprosté reči proti prezidentskej kandidátke, na férovku, lebo jej sa to nepatrí. Bolo by to však zbytočné, zbabelosť a podpásovky sú obľúbenými hernými variantami na politickom štadióne. Iveta Radičová je však kamarátka a okrem iných vážnych kníh som sa, a pokiaľ viem, nielen ja, vychovala aj na Dumasových Troch mušketieroch a ich kréde „Jeden za všetkých, všetci za jedného!“

Okrem mušketierskeho kréda bude dobré nielen pre Ivetu a nielen v slovenských prezidentských voľbách nezabúdať, že zamazaná sviňa sa rada o druhých obtrie.

Obsah Listů 2/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.