Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 6 > Juraj Charvát: Politická atmosféra v Československu

Juraj Charvát

Politická atmosféra v Československu

Prírodná atmosféra nad určitým miestom sa môže kryť s atmosférou celej oblasti alebo krajiny, ale môže aj byť rozdielna, môže byť v istom období stála, inokedy menlivá až búrlivá. Takisto spoločenská atmosféra môže byť stála, menlivá, špecifická, nemusí sa lokálne kryť s prevládajúcou atmosférou v štáte, inokedy môže s ňou byť totožná až po najvzdialenejší zapadákov.

Historici, ktorí vedecky objasňujú etapy spoločenského vývoja, nemôžu sa opierať o ťažko uchopiteľnú lokálne rozdielnu spoločenskú atmosféru, pre nich sú oporou overiteľné fakty. Ľudia však žijú svoj každodenný život v miestne rozdielnej spoločenskej atmosfére, ktorú si sami spoluvytvárajú, v spoločenskej atmosfére, ktorá sa väčšinou vyvíja zotrvačnejšie, pomalšie, konzistentnejšie, akoby podnety, motory spoločenského vývoja, ktoré prichádzajú z „vyšších, horných vrstiev“ atmosféry, tj. politickej sféry, musela táto „nižšia vrstva“, tj. lokálna komunita najprv stráviť, dať do súladu alebo nejakého vzťahu so svojimi vlastnými, súčasnými, existenčnými potrebami.

Najprv podám ilustráciu k vete, že lokálna spoločenská atmosféra „sa nemusí kryť s prevládajúcou atmosférou v štáte, inokedy môže s ňou byť totožná až po najvzdialenejší zapadákov“. Príbeh sa odohral v čase, keď v najvyššej mocenskej funkcii štátu pôsobil Alexander Dubček.

Zistil som, že by som nemusel jazdiť na koni len na jazdiarni „dokolečka dokola“, ale po dlhých trasách vo voľnej prírode v žrebčíne pod Muránskym hradom. Z Bratislavy až do Červenej Skaly sa dalo pohodlne dostať rýchlikom, ale tam už ma musel čakať konský povoz, lebo cieľ bol mimo obce a mimo akúkoľvek cestnú sieť. Zamestnanci mali ďaleko do obchodu, na poštu, k akémukoľvek spoju, deti ďaleko do školy. Keby ma bol kôň zhodil v tých šírych neobývaných priestoroch, bohvie, či by ma boli našli o týždeň, našťastie huculské kone jazdcov nezhadzujú. Opisujem to naširoko, aby obraz bol plastický a ukázal, že to bol naozaj zapadákov, koniec sveta.

Keď som prišiel do kancelárie k vedúcemu, povedal: Dám vám najlepšieho koňa, akého mám, ale musíte nám porozprávať, ako je to s Dubčekom. – Mal už zapriahnuté kone do voza, ktorým sme sa odviezli na mýtinu v lese, kde už chlapi pripravili oheň. Vedúci pre mňa opekal slaninu nad ohňom tak, aby masť kvapkala na chlieb. A teraz rozprávajte, vyzval ma. Pastieri a ošetrovatelia koní sedeli okolo ohňa a ja som rozprával o Dubčekovi. Nikdy v živote som nezažil takú „jednotu strany a pracujúceho ľudu“.

Prvá republika

Teraz už môžem prejsť k opisovaniu etáp postupného vývoja spoločenskej atmosféry, ako ju vytvárali ľudia neangažovaní v politickom živote a ako som ju preciťoval v rodnej Banskej Bystrici.

Českí úradníci, ktorí prišli do Banskej Bystrice roku 1919, aby realizovali svetodejinný obrat na troskách habsburskej monarchie 300 rokov po Bielej hore, boli asi sklamaní atmosférou, do ktorej sa dostali. Podobné sklamanie prežívali asi aj v iných väčších mestách, ktoré boli viac pomaďarčené než vidiecke mestečká. Od rodičov a iných starších ľudí som počul, že atmosféra bola rozpačitá, prevládal pocit neistoty. Rozpad tisícročnej ríše (milénium sa v Uhorsku mohutne oslavovalo pred 25 rokmi) nikto neočakával, o zahraničnom odboji prof. Masaryka nikto nevedel a ľudia si nevedeli predstaviť budúcnosť, ktorá mala byť tak odlišná. Mnohí neverili, že by sa tento novotvar mohol vôbec udržať, a vývoj udalostí im dal skoro za pravdu. Len kúsok od Bystrice sa objavilo maďarské vojsko a čs. legionárom, ktorí urýchlene prichádzali z Talianska a Francúzska (ruskí prišli až o rok), sa podarilo zastaviť ich až na čiare Vlkanová – Badín a potom aj zatlačiť.

Ďalší dôvod zneistenia bol v tom, že českí úradníci boli tak odlišní od uhorských. Ako ich oslovovať? Českí úradníci nevyžadovali pozdrav „Najponíženejší služobník, veľkomožný pán“. Pred stránkami v úradoch nedávali najavo svoju povýšenosť, ale strašne veľa písali. Nechodili do kasína či do kaviarne na vínko alebo koňačik, ale do krčmy na pivo. Nebozkávali ruky milostivým paniam, ale po sokolsky im tykali. Nechodili do kostola, ale na výlety a za športom. Nezúčastňovali sa na cirkevných podujatiach, ktoré sa vtedy konali na verejných priestranstvách, takže hneď bolo vidno, kto tam je a kto nie. Bolo zrejmé, že českí úradníci nie sú páni. Čo bude s nami, ako chcú udržať poriadok? Tých, čo mali majetok (mešťanov), vždy zaujímala schopnosť udržať poriadok.

Na rozdiel od českých úradníkov keď prišiel do mesta v 20. rokoch Andrej Hlinka, ukázal, ako sa to má robiť starým spôsobom. Ostal rečniť na námestí, a keď o 18. hodine začali zvoniť na veži, prerušil reč a pokľakol na pódiu, jeho poslucháči na dlažbu, a modlil sa Anjel Pána. Medzitým jeho sprievod chlapov z okolitých dedín vyzbrojených palicami (bandérium alebo možno ľudácka Rodobrana?) naháňal po námestí a inzultoval Čechov, čo mi rozprávala moja matka ako očitý svedok. Keď sa modlitba skončila, Hlinka vstal, pokračoval v reči, vrava utíchla a chlapi s palicami sa vrátili k pódiu.

Kultúra

Českí úradníci páni neboli, ale mali prekvapujúco bohatý kultúrny a spolkový život, aký predtým v meste nebol. Stará Banská Bystrica si vystačila s Katolíckym a Evanjelickým spolkom (samostatné budovy, ktoré však neslúžili len Slovákom). A teraz už v meste bola nová budova pre divadlo (činohra, jeden čas dokonca amatérska opera), spevokol, bábkové divadlo, dve kiná, vojenské koncerty v parku, Sokol (Orol a Robotnícka telovýchovná jednota boli v porovnaní so Sokolom zanedbateľné organizácie), klub turistov (horské chaty, značkovanie turistických trás, čo predtým nebolo), klub lyžiarov (skokanský mostík pre medzinárodné závody), Skaut, dve plavárne atď.

Mládež v tejto novej kultúrnej atmosfére bola dychtivá prekonať lokálne hranice obmedzujúce jej výhľad a rozlet. Tu sa kládli základy pre činnosť novej generácie neskorších básnikov, spisovateľov, výtvarníkov, hudobníkov, ktorá sa orientovala na Prahu a na Paríž. Mnohí začínali ako surrealisti podľa vtedy módneho francúzskeho vzoru.

Bohatú verejnú kultúrnu činnosť vyvíjali stredné školy vedené českými profesormi (dve gymnáziá, učiteľský ústav, tiež Sokol ako výchovná organizácia). Pamätám sa, keď žiačka dievčenského gymnázia Magda Lokvencová recitovala z javiska Národného domu takmer na profesionálnej úrovni Bezručovu Maryčku Magdonovu; vtedy prišiel do Bystrice vysokoškolák Gustáv Husák a zoznámili sa.

Už ako stredoškolák, ktorý nikdy nebol na futbalovom ihrisku, ale mal veľký záujem o verejný spoločenský život, si pamätám 30. roky. Banská Bystrica si na Československo zvykla, ba možno povedať, že režim prijala. Vo voľbách zvíťazili „štátotvorné“ strany (strany s kladným vzťahom k štátu, nielen koaličné) a nové vedenie mesta začalo veľmi modernými spôsobmi vytvárať z mesta centrum cestovného ruchu. Miestne ľudácke noviny to hodnotili tak, že turisti nás vyžierajú („čierne havrany sa zlietavajú na našu zem a vydzobávajú našu úrodu“).

Politika

Ako stredoškolák som cez letné prázdniny robil závozníka na nákladnom aute, ktoré rozvážalo po dedinách nápoje. Tam som prišiel do styku aj s inými oblasťami, než bola kultúra. Dotýkal som sa politiky a hospodárstva.

Republika zaviedla všeobecné volebné právo, ktoré sa vzťahovalo aj na ženy. Zistil som, že ženičky (tak sa hovorilo vidieckym ženám) zásadne volili to, čo ich muži, takže bez vlastného presvedčenia zdvojnásobovali hlasy odovzdávané politickým stranám. V rozhovore nevedeli zdôvodniť, prečo volia napr. ľudákov, iba tie vynaliezavejšie vedeli použiť heslá ako náboženstvo („berú nám náboženstvo“), kostol, farár, ale nikdy som nepočul: my chceme autonómiu. Práve tak tí, čo volili komunistov (muži), horlili „za spravodlivú plácu“ (mzdu) alebo za industrializáciu Slovenska, ale nikto nepovedal, že chce „vyvlastniť triedneho nepriateľa“. To boli neskoršie stalinské frázy, s ktorými sme sa oboznámili až za komunistického režimu na množstve školení. Za prvej republiky veľa dedín na strednom Slovensku žilo zo štátu (rozsiahle štátne lesy, štátne železiarne v Podbrezovej) a nechceli ohroziť svojho živiteľa.

Sociálni demokrati presadzovali sociálne výdobytky, ako je obmedzenie dĺžky pracovnej doby alebo sociálne a zdravotné poistenie (v Bystrici sa hovorilo krankasa). Agrárnici prišli s pozemkovou reformou a s družstevníctvom. Ja som už nezažil na dedine židovské obchody a krčmy, o ktorých rád hovoril Jozef Tiso. Ja sa pamätám na tabuľu s nadpisom NUPOD (Nákupná ústredňa potravinárskych družstiev). Obľúbenosť týchto družstiev spočívala v cenovej stabilite a v tom, že nákupy sa zapisovali a po istom čase kupujúci dostal zľavu, dividendu alebo čosi také.

Svetová hospodárska kríza

Československo nespôsobilo svetovú hospodársku krízu, no to neprekážalo opozičným stranám, aby ho obviňovali z ťažkých dôsledkov tejto krízy (žobračenky). Kríza demokratickým režimom nesporne ublížila, lebo sa ukázalo, že totalitné režimy sú akoby schopnejšie riešiť jej následky (zbrojením). Ja mám s touto krízou osobnú skúsenosť, ktorú spomeniem preto, lebo na celý život ovplyvnila moje postoje. Od tých čias mi bolo sympatické každé učenie, ktoré tvrdilo, že vie odstrániť hospodárske krízy zo života ľudstva.

Keď sa blížili Vianoce, zdalo sa, že u nás nebudú, lebo nemáme peniaze. Napokon stromček sused kdesi odrezal aj pre nás. Krabicu salóniek zabalených do ligotavého staniólu na ovešanie halúz stromčeka doniesla teta. Ona sama bola domáca, ale jej manžel bol poštár. Určite so skromným platom, ale otec hovoril, že štátni zamestnanci, tí sa majú, na rozdiel od nás, živnostníkov – to málo majú isté. Pod stromčekom nemalo byť nič. Na Štedrý deň prišiel otec domov v skoré popoludnie. Mama mi pošeptala, aby som sa skúsil opýtať, či mu neostali peniaze na darček pre mňa (ježiškovô). Otec bez slova otvoril peňaženku, na dne ležala jediná päťkorunáčka, ktorá nám zrejme mala vydržať do Nového roku. Otec mi mincu vytriasol do dlane a ja som utekal do kníhkupectva. Obchody boli otvorené do večera, veď bol všedný deň, a na moju otázku, či majú knižku za päť korún, odpovedali kladne. Ešte ju mám schovanú, odovzdám ju vnukom na pamiatku.

Autonómia

Keď som napísal, že Banská Bystrica v 30. rokoch československý režim prijala, platí to aj o dni 6. 10. 1938, keď bola v Žiline vyhlásená autonómia Slovenska na schôdzi niektorých politických strán z iniciatívy Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V ten deň som mal (ako stredoškolák) dohovorené rande s Ľubicou pod balkónom Mestského domu (tak sa hovorilo radnici), tam sa začínalo korzo, ktoré sa končilo v Národnej ulici pri Hrone. Sotva sme sa zvítali, keď som si všimol, že cez námestie rýchlym krokom kráča smerom k nám vysokoškolák Dodo Engelmann, sledovaný hlúčkom chlapcov v čiernych gardistických uniformách so zástavami. Ostali sme stáť na mieste, aby sme videli, čo sa bude diať. Dodo sa objavil na balkóne radnice a vzrušeným hlasom (ozvučenie na verejných miestach sa ešte nepoužívalo) oznámil urbi et orbi, že vypukla autonómia, načo tých 6–7 chlapcov začalo kričať a mávať zástavami. Ja som bol tvárou obrátený k námestiu a prekvapený som videl, že na námestí sa zodvihlo len niekoľko hláv a hľadelo, čo sa to robí. Nikto neprišiel bližšie a väčšina ľudí na námestí si nás vôbec nevšimla. (V Žiline alebo v Bratislave to asi bolo inak.)

Ako chlapcovi mi bolo všetko smiešne, a tak keď Dodo zišiel z balkóna, uťahoval som si z neho: keď si chcel oznámiť vypuknutie autonómie len Ľubici a mne, nemusel si liezť na balkón, mohol si nám to povedať tu na chodníku.

Dodo, mladícky zapálený ľudák, zareagoval na prvú správu zo Žiliny s temperamentom a unáhlenosťou mladosti. Vtedy sme ešte neboli poučení Hitlerom a Stalinom, ako organizovať masový súhlas a masové nadšenie. Ale to sa veľmi rýchle zmenilo.

Po rokoch, už ako bratislavský vysokoškolák, som stretol Doda pri Dunaji. Bol zatrpknutý, ľudáci ho politicky odstavili na miesto redaktora v smiešnych ľudáckych odboroch, o ktorých nikto nič nevedel. Z jeho reči som pochopil, prečo ho asi odstavili: prehnali sme to, začal predo mnou kritizovať ľudácku politiku, Prehnali sme to s Čechmi, so Židmi, s Nemcami, s Rusmi. A zakončil slovami: Kde sme teraz? Ako sa chceme z tej kaše dostať von?

Slovenský štát

V roku 1939 sa radikálne zmenila politická situácia a rýchle sa tomu prispôsobila atmosféra. Hlavný dôvod podľa mňa bol ten, že sa v širokých vrstvách spoločnosti rýchle rozšírilo poznanie, že sa bude rozdávať. Takých, čo sa rýchle zorientujú a priskočia v nádeji, že sa ujde aj im, je vždy dosť (potom ale vedia aj rýchle odskočiť). Rozdávali sa pracovné miesta a byty po českých štátnych úradníkoch, pracovné miesta, byty a majetky po Židoch. Pokiaľ ostali nezamestnaní, boli vítaní v akomkoľvek počte v Nemeckej ríši. Hospodárska situácia na malom samozásobiteľskom Slovensku s malými mestami a silným vidiekom bola priaznivá v porovnaní s ostatnou Európou, utisnutou len na skromné zásobovanie na lístkový systém. A napokon ten kšeft, čo prihral Hitler Tisovi, zapadal v tej chvíli do európskej situácie. Hitler bol na nezadržateľnom vzostupe (kým neurobil tú chybu, že sa obul do Stalina). V krátkom čase z veľmocí Francúzsko už nebolo, Stalin urobil s Hitlerom pakt, Amerika mlčala, už len Angličania sa rozhlasom slobodne ozývali zo svojho ostrova. Keď nemecká armáda dorazila na čiaru Leningrad – Moskva – Stalingrad, Hitler neovládal v Európe už len neveľkú časť európskeho Ruska a britský ostrov, ale aj na ten mal už útok pripravený. Tí Slováci, ktorí boli schopní dovidieť za horizont týchto rokov, sa zhromažďovali okolo Edvarda Beneša v Londýne alebo sa ideovo orientovali na čs. exilovú vládu a komunisti pravdaže nestrácali svoju orientáciu na Moskvu.

Ešte po 50 rokoch som sa mohol presvedčiť, že argument o priaznivej hospodárskej situácii bol dôležitým prvkom vo vytváraní atmosféry, ktorá zavládla v prvej polovici existencie Slovenského štátu. Po roku 1989, keď sa na katedre žurnalistiky v Bratislave začali medzi poslucháčmi organizovať a stále hlasnejšie vystupovať nacionalisti, zvolali schôdzku so svojimi učiteľmi, kde sa malo diskutovať o politických smeroch na Slovensku v minulosti i v súčasnosti. Hneď prvá otázka adresovaná prítomným učiteľom znela, či je pravda, že len na Slovensku bol v čase vojny biely chlieb. Nepadla žiadna otázka, ako po totalitnom režime demokratizovať spoločnosť, ako zmodernizovať beznádejne zaostalú priemyselnú výrobu, ako sa znovu „vrátiť do Európy“, cieľom bolo len dať satisfakciu ľudáckemu kolaborantskému režimu. Títo študenti samozrejme o situácii pred 50 rokmi nič nevedeli, ale akú mravnú vyspelosť predstavovali ich rodičia ako ich informátori a navrátivší sa z cudziny ľudácki propagandisti, keď na pozadí Hitlerom úplne zničenej Európy a na pozadí obrovského počtu ľudí, ktorí obetovali svoje životy v boji proti nemu, sa u nás velebil kolaborantský režim, lebo v Európe existovala krátky čas hŕstka ľudí, ktorá mala „biely chlieb“?

Keď tvrdím, že lokálna spoločenská atmosféra bola v rokoch 1939–1942 v podstate v súhlase s politickým režimom, neznačí to, že by v spoločnosti, najmä vo „vyšších sférach atmosféry“ (politicky rozhľadení ľudia) nepôsobili iné, odstredivé, opozičné prúdy, či už išlo o politických čechoslovákov, komunistov, klasických konzervatívcov, ba aj politických katolíkov iného smeru, než boli ľudáci. Tak je to, pravda, za každej situácie. Totálna jednota nenastane nikdy.

Po Stalingrade

Po Stalingrade bolo zas všetko ináč, situácia sa rýchle a trvale menila. Stále sa opakujúce nemecké hlášky o „skracovaní frontu“ každý samozrejme rozumel tak, že sa koleso obrátilo a ide sa nezadržiteľne na Berlín. Z ulíc zmizli gardistické uniformy. V bratislavských uliciach už neboli ani uniformy nemeckých ordnerov vyberajúcich peniaze pre zimnú pomoc (Winterhilfe) nemeckej armáde tak, že hrkotali plechovými kasičkami a vykrikovali len po nemecky (aj keď chceli peniaze aj od Slovákov) „Eine kleine Spende, bitte“. Nemeckí chlapci zo Slovenska boli odvedení do nemeckej armády. Letecké nálety anglo-amerických lietadiel z talianskych letísk cez Maďarsko sa už týkali aj Slovenska. Ako mohlo pôsobiť na politickú atmosféru, keď mnohí obyvatelia mali trvale zapnutý maďarský rozhlas, ktorý nepretržite hlásil mená maďarských žúp, nad ktorými leteli tieto bombardovacie letky. Keď hlásili mená najsevernejších žúp, Bratislavčania už ani nečakali na zvuk sirén. Často však bol poplach zbytočný, lebo lietadlá zmenili smer a leteli nad Rakúsko. V bratislavskej ústrednej nemocnici ležal jeden zostrelený pilot. Každý študent, ktorý si myslel, že vie usmoliť anglickú vetu, ho išiel navštíviť (aj ja). Sestričky a lekári každému ochotne ukázali, v ktorej izbe leží.

Vo vnútri ľudáckej štátnej administratívy začali československy orientovaní pracovníci pripravovať povstanie, resp. ho materiálne zabezpečovať tým, že presúvali na stredné Slovensko zásoby a sklady. Cieľ pochopiteľne ostal utajený. V horách stredného Slovenska sa objavili sovietski partizáni, ich rady posilňovali domáci ľudia, miestna štátna moc ich neohrozovala.

Znovu sa zviditeľnila česká menšina kurióznym spôsobom. Ako všetci aj českí stredoškoláci chodili do rôznych škôl podľa bydliska. Na ministerstve školstva však vymysleli, že ich treba sústrediť do jednej školy, aby nekazili slovenských žiakov (nemeckí mali svoje školy) a aby boli pod dozorom. Toto gymnázium potom verejnosť nazývala „české gymnázium“, hoci bolo samozrejme slovenské. Rodičovské združenie tejto školy po odchode českých štátnych úradníkov sa skladalo z českých zamestnancov súkromných firiem (všeobecne vo vyšších službách), zo živnostníkov a podnikateľov. Bolo v Bratislave najbohatšie a podľa toho vyzerali jeho akcie. Na jednej som sa zúčastnil. Najväčšia sála v meste, Reduta, bola napchatá ľuďmi hovoriacimi pochopiteľne po česky. Pamätám sa na jedno číslo tohto kultúrneho podujatia, keď spevácky zbor žiakov v sprievode orchestra opery (väčšinu orchestra tvorili českí hudobníci) spieval s členom opery Rut-Markovom (basový part) z Dvořákovej Rusalky Květiny bílé po cestě.

Ktorá škola si mohla dovoliť angažovať orchester a sólistov opery? Žiadna, ani nemecká. Ale bratislavskí Nemci si zas vedeli zabezpečiť zájazdy viedenskej opery. Z tlačeného programu vyplývalo, že tá istá budova, v ktorej sídli Slovenské národné divadlo, je súčasne Stadttheater s výbornými predstaveniami viedenskej opery (niekoľko som ich zažil).

Éra zvaná socialistická

Po druhej svetovej vojne vyhrala voľby protikomunistická Demokratická strana, ale skoro sa to „napravilo“. „Pospolitý ľud“ zrovnal krok s komunistami, lebo sa znovu rozdávalo – po Nemcoch, po ľudáckych funkcionároch, po maďarských nyilasoch, ktorí museli vrátiť južné Slovensko, po kulakoch a buržoázii, aj v českom pohraničí boli voľné domy a majetky pre Slovákov a tiež pre obyvateľov Slovenska maďarskej národnosti, ktorí tam však boli násilne vykazovaní (preto dnes v českej verejnosti počujeme toľko maďarských a slovenských priezvisk). Potom začali privážať z českého pohraničia niektoré demontované fabriky a začala sa industrializácia Slovenska. Bolo treba obsadiť nielen robotnícke miesta, ale aj administratívne a funkcionárske, a na to už bola potrebná „červená knižočka“.

Napokon, čo už takého chceli komunisti od obyčajného človeka? Len toľko, čo chcela od neho katolícka cirkev. Farára bolo treba pozdraviť Pochválen buď Ježiš Kristus, bolo treba zajsť do kostola a raz do roka na mariánsku púť. A teraz bolo treba pozdraviť Česť práci, súdruženko, ísť na schôdzu a dvíhať tam ruku a raz do roka na 1. mája pochodovať v sprievode. Robotník, drobný roľník, kovoroľník, drevorubač, pastier (v horských dolinách stredného Slovenska iní ani veľmi neboli) nepoznal intelektuálne trápenie so svedomím.

Tri etapy vývoja

V 20. storočí sa v strednej Európe vrátane Československa rýchle striedali politické režimy tak, že žiadna krajnosť nás neobišla. V súzvuku s tým sa rýchle striedala politická atmosféra vo „vyšších vrstvách“, lebo politicky angažovaní ľudia boli priamo nositeľmi týchto zmien a starali sa o atmosféru súzvuku. Politická atmosféra v „nižších vrstvách“, v „národe“ (pospolitom ľude) sa vyvíja pomalšie, vyznačuje sa istou zotrvačnosťou, závislosť na politických režimoch nie je priama a bezprostredná, je to veľká „hmota“, ktorá sa (s výnimkou výbuchov revolúcie) nemôže pohybovať tak rýchlo ako malé „hmoty“ vyšších vrstiev.

Potom ešte vidím tretiu vrstvu atmosféry – na samom dne je „vzduchová vrstva“, ktorú ľudia potrebujú, aby mohli dýchať, žiť, existovať, vyvíjať sa. Politické režimy, hnutia, ideológie im v tom pomáhajú alebo prekážajú, niekedy až dusia a berú život (vo vojne). Tam na dne sa riešia základné, existenčné problémy ľudí, ktoré od vekov súvisia s rovnakými žriedlami – s prácou, pôdou, prírodnými podmienkami. Preto sa tam „atmosferické vplyvy“ (politické tlaky) najmenej prejavujú a život si hľadá svoje chodníčky, aby sa udržal a ak možno napredoval.

Myslím, že široké vrstvy obyvateľov Slovenska si na pôde Československa vo veľmi rozdielnych režimoch riešili v podstate tri etapy svojho základného spoločenského vývinu. Až ich zavŕšenie umožňuje konštatovať, že ku koncu 20. storočia tu existuje plne štruktúrovaný, to značí vyspelý európsky národ (pospolitosť).

Prvá etapa

Prvá etapa prebiehala medzi dvomi svetovými vojnami. Vznik Československa priniesol školy s vyučujúcim jazykom, ktorému deti rozumeli, čo predtým nebolo. Po prvý raz priniesol možnosť pozdvihnúť všeobecnú gramotnosť, vzdelanostnú úroveň, aká už existovala na Západe. Je prekvapujúce, aké rodiny, aj z najnižších vrstiev, z najvzdialenejších obcí od centier vzdelávania využívali túto možnosť, robili ju všeobecnou.

Na našom banskobystrickom gymnáziu bola početná skupina tzv. vlakárov. Každý deň cestovali z Brezna vlakom vyše hodiny, ale bohvie aký čas sa brodili v zime snehom zo svojich dedín, kým sa dostali na vlak v Brezne. Toto nepohodlie podstupovali radi, túto možnosť vedeli oceniť. Z mojej triedy na príklad týmto vlakom dochádzali do školy dvaja spolužiaci, neskorší univerzitní profesori lekárskej fakulty v Bratislave.

Alebo prípad susedy v našej ulici. Vydávala sa roku 1914 a bola mesiac vydatá, keď manžel musel narukovať do vojny, kde po mesiaci padol. Živila sa potom tým, že v meste nakúpila sklo, nosila ho na chrbte po dedinách dom od domu (okrem tuhej zimy) s prosbou, či si nekúpia aspoň jeden pohárik. Neviem, ako sa stravovala a kde spávala. Už sa nikdy nevydala, ale po mužovi mala pamiatku – syna, ktorého pomáhala vypiplať stará mama. A táto podomová obchodníčka, niektorí vraveli podomová žobráčka, dala syna študovať. Cieľ všetkých cieľov! Aj takíto ľudia pochopili potreby doby, ale aj možnosti tejto novej doby, ktorá vznikla po roku 1918.

Druhá etapa

Pre druhú etapu vznikli predpoklady po 2. svetovej vojne, najmä keď sa rozbehla industrializácia a nové podniky potrebovali množstvo profesií všetkého druhu. V tejto etape ľudia, ktorí sa po stáročia živili len základnými spôsobmi obživy zodpovedajúcimi predchádzajúcej feudálnej epoche (drobní roľníci, remeselníci, nevýkonné šľachtické statky), získavali celý vejár kvalifikácií na úrovni 20. storočia.

Aj keď tzv. socialistická industrializácia zďaleka nedosahovala technické, ekonomické a organizačné parametre západnej Európy, zo slovenského hľadiska, z hľadiska kvalifikačnej prestavby celého obyvateľstva to bol nesporne pokrok. Treba konštatovať, že túto industrializáciu mala v programe KSČ. Politicky toto obdobie bolo komplikované. Po krátkom období začiatočného budovateľského nadšenia prišlo obdobie stalinských zverstiev, v následnom chruščovovskom období boj o rehabilitácie, ktoré naši komunistickí dogmatici dlho brzdili, a nakoniec slávne 60. roky, charakteristické výbuchom iniciatívy na kultúrnom, vedeckom a nakoniec i politickom poli, čo vrcholilo Pražskou jarou 1968. Slovenské politicky angažované vrstvy sa zúčastňovali na celoštátnom boji za demokratizáciu, ale vnášali do verejného života aj požiadavku federalizovať štát. Najširšie vrstvy obyvateľstva tieto ciele zasiahli však málo. V tom čase si hľadali nové začlenenie do spoločnosti na základe nových profesií, ktoré si ešte len osvojovali. Výnimkou bol Dubček so sympatickým úsmevom, ktorému sa dalo rozumieť možno práve preto, že nepredstavoval „príliš vysokú“ politiku.

S budovaním nových podnikov súvisel aj masový presun obyvateľstva do miest a podnikových sídlisk, kde sa pre zamestnancov stavali paneláky a tzv. občianska vybavenosť. Väčšinou išlo o mladých ľudí, ktorí zháňali byty, nábytok a peniaze na to, rodili deti, učili sa mestskému spôsobu života, chodili do kurzov a škôl (tzv. diaľkové štúdium). Pre tých ľudí v tom čase aktuálne bratislavské politické zápasy boli na strednom Slovensku skôr ozvenou.

Zažil som to aj ja na vlastnej koži. Keď som sa oženil, nemali sme v Bratislave byt, nemali sme ho, ani keď sme už mali dve deti. Rodina bývala u mojich rodičov v Banskej Bystrici. Cestoval som za nimi z Bratislavy v sobotu poobede (vtedy sa ešte v sobotu pracovalo). Vzdialenosť 200 km prekonával vtedy rýchlik 5 hodín. Spiatočný vlak odchádzal z Banskej Bystrice o 3 nad ránom. To sa mi vidí byť pre tú dobu príznačné, poznal som veľa ľudí, ktorí boli v podobnej situácii ako ja a „topili“ sa v týchto problémoch.

Tretia etapa

Tretia etapa zaberá obdobie tzv. normalizácie, sovietskej okupácie, návrat dogmatizmu, obdobie, v ktorom sa myšlienka, že je možné vybudovať fungujúcu socialistickú spoločnosť metódami komunistickej diktatúry, definitívne zdiskreditovala. V tomto období boja proti totalite, za demokraciu, keď vznikalo opozičné hnutie formou rôznych organizácií, ktorých špičku tvorila občianska iniciatíva Charta 77, obyvateľstvo na Slovensku po získaní gramotnosti a novodobej pracovnej kvalifikácie riešilo svoj tretí základný problém – bývanie. Bývanie, to nebola len strecha nad hlavou, to bol celkový civilizačný posun, daný vybavením panelákových bytov (ústredné kúrenie, viac izieb, kúpeľňa) a nových rodinných domov, vybavením objektov tzv. občianskej vybavenosti (škola, jasle, škôlka, družina, školská kuchyňa, kultúrny dom, ihrisko).

V tomto období sa dedinské drevenice horských oblastí a hlinené domy v nížinách menia na murované domy. Okrem kuchyne majú najmenej dve izby a – po prvý raz v histórii slovenskej dediny – kúpeľňu a WC. Počty postavených rodinných domov v tomto období sú ohromujúce, približujú sa im len údaje z Juhomoravského kraja. Štatistické údaje tohto druhu z českých krajov ukazujú na celkom inú situáciu, potreby, ciele obyvateľov českého vidieka.

Táto výstavba celkom absorbovala pozornosť stavebníkov, odkláňala ich od politického života. Uskutočňovala sa výhradne svojpomocou, to značí, že stavebník musel získať pomocníkov zo širšej rodiny a od susedov na pomerne dlhé obdobie. Stavebný materiál často nebolo možné kúpiť, len „získať“ (ukradnúť, podplatiť, vymeniť si pozornosti) v socialistickom stavebnom sektore. V tých rokoch som sa dostával do styku so stavebnými úradmi na celom Slovensku a mal som možnosť to pozorovať zblízka v dlhom období. Okrem toho mám s tým aj osobnú skúsenosť. Keď som kúpil na dedine spustnutú chalupu a bolo treba ju rekonštruovať, mohol som kúpiť pórobetónové tvárnice, cement a strešnú krytinu. Drevo som zo štátnych lesov získal za „všimné“. Keď som na izoláciu podkrovia potreboval sklenú vatu (iná izolácia nebola, bola to príšerná robota), oslovil som zamestnanca stavebného podniku a on mi výmenou za moju pozornosť jeho potrebám doviezol celú fúru! Keď si predstavíte, že toto sa dialo denno-denne po celom Slovensku a v socialistických podnikoch nikomu nič nechýbalo, boli to zvláštne časy.

Rozdiely medzi Českom a Slovenskom

Skutočnosť, že spoločenský vývoj v Česku a na Slovensku v období spoločného štátu bol rozdielny, nachádzame opísanú v prácach mnohých historikov. Na ilustráciu uvediem len niekoľko viet:

– prvá republika nebola na Slovensku nikdy príliš populárna,

– v 60. rokoch sa česká a slovenská spoločnosť vyvíjali paralelne, na slovenskej strane nachádzame silný národnostný a štátoprávny akcent, ktorý v Čechách a na Morave absentuje,

– tvrdenie, že demokratizácia a federalizácia boli na sklonku 60. rokoch cieľom emancipačného úsilia oboch národov, je pretrvávajúce klišé,

– z analýzy slovenského prostredia vzošla iná podoba obrodného procesu v roku 1968 na Slovensku než v Čechách a na Morave a odlišná slovenská realita normalizácie a slovenskej opozície,

– opozícia voči komunistickému režimu bola na Slovensku najslabšia a najmenej viditeľná spomedzi komunistických krajín strednej Európy (napr. Rychlík, Mervart, Marušiak, Prečan, Szomolányiová).

Aktuálne politické problémy nastoľované s veľmi rozdielnou intenzitou a čiastočne i s rozdielnym obsahom sa prejavovali nielen medzi Českom a Slovenskom, ale aj v rámci Slovenska medzi politicky angažovanou elitou a širokými vrstvami obyvateľstva. Tieto široké vrstvy si s omeškaním riešili základné životné potreby na úrovni 20. storočia, ktoré v západných krajinách už boli vyriešené. Skoro celé 20. storočie sa muselo dobiehať nie v riešení ideologických či politických otázok, ale predovšetkým v riešení vecných problémov, ktoré nežičlivé 19. storočie neriešilo, čo sa plne prejavilo až v konfrontácii s vyspelejšou západnou časťou vzniknutého spoločného štátu.

S využitím existujúcich možností a v danom reálne existujúcom rámci „národ“ vyspieval tak, že napĺňal všetky štruktúry, ktoré moderná spoločnosť musí mať v sektoroch výroby, ale aj v politike, kultúre, vede, technike, bezpečnosti atď. Pri tom produkuje aj elitu. Elita sa usiluje byť vpredu, programovať v predstihu, niekedy sa pri tom dosahuje aj celospoločenský súzvuk, ale v „normálnych časoch“ základňa elitu príliš ďaleko dopredu nepustí, ak nemá vyriešené základné vecné problémy, nestíha ju sledovať, kým si „svoje“ veci nedorieši. Elita nenachádza dostatočný ohlas.

Cesta vyspievania nemá len kladné znamienka. Ľudia si z minulosti nesú so sebou celý balast zlých návykov, postojov, predstáv, pocitov menejcennosti, ustráchanosti i agresivity o to väčšmi, ak v minulosti sa zaostalosť konzervovala na príliš dlhé obdobie. Slovensko malo v 20. storočí viac než dosť politických vodcov, ktorí práve tento balast minulosti označovali za pravú slovenskosť.

Po roku 1989 sa situácia opäť radikálne zmenila. Novinkou, ktorá ovplyvňovala politickú atmosféru na Slovensku, bol návrat politickej emigrácie. Vrátili sa nielen Slováci československej orientácie a antikomunisti (emigrovali po roku 1948), ale aj ľudáci, ktorí odišli s ustupujúcou nemeckou armádou r. 1945. Nebolo ich veľa, ale bolo ich dobre počuť. Takpovediac cez noc sa objavila silná vrstva agresívnych nacionalistov, ktorá vznikla sčasti z opory normalizačného režimu, z tzv. komunistov-internacionalistov, verných príslušníkov brežnevizmu; v agresivite súperili s ľudákmi. To sú však už problémy za časovým rámcom článku...

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Obsah Listů 6/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.