Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 4 > János Oláh: Bozkaj mi čižmu!

János Oláh

Bozkaj mi čižmu!

Hlboké údolie bolo ako obrovský hvezdársky ďalekohľad, ktorý dychtivo hľadí do diaľav nebeskej klenby. Pokryté čerstvým snehom, jagalo sa v neskorom zimnom popoludní ako opál. Červené slnko, akoby čoraz ťažšie, tlačilo sa pomaly k okraju horizontu. z neosobných dimenzií sálala sebaistota. Vzduch sa ani nehol. Prašný sneh, ktorý inak neustále túži po lietaní, dar nečakane skorej zimy, teraz rezignovane čupel v brázdach. Scenéria mi prichodila nová, hoci som sa s ňou stretával na trase medzi školou a naším domom dvakrát denne. Neviem prečo, no teraz ma tak pálila v pamäti, že po návrate domov, dokonca aj keď som sa utiahol k teplej peci, vo mne vyvolávala triašku, zatiaľ čo v ohnisku so sykotom praskali zmrznuté agátové polená, ktoré sa rýchlo roztápali. Podvedome som na čosi čakal, ako priadka morušová v kukle. Ešte stále ma sužoval pohľad na zapadajúce slnko, hoci za oknom už vibrovala zváračská žiara mesiaca. Ktovie, dokedy by som sa bol venoval zmysly utlmujúcemu pachu agátových polien, jemne nasiaknutých mačacím močom, a maslovo slanej chuti pečených zemiakov, keby sa mi dnu nezačali dobýjať nečakaní návštevníci.

Do úst som si v chvate vopchal posledný hlt zemiakov a priskočil som k oknu. Sklo prasklo ako blanka. Necítil som bolesť, sústredil som sa na útek, akoby to bola len hra. Až oveľa neskôr, počas prestávok na oddych, ktoré spomaľovali dervišský tanec stromov, rozkolísaných okolo mňa, som zistil, že čelo sa mi orosilo nielen kvapkami potu, ale aj krvi. Mrazivý dych univerza k sebe pozdvihol moje vyššie ja, aby mi ukázal, aké bezvýznamné je to všetko, čomu som dosiaľ prisudzoval osudovú dôležitosť a čo v čítanke všehomíra nezanechá ani tú najnepatrnejšiu stopu. Uznal som síce jeho pravdu, ale predsa len som nemal chuť celkom sa mu poddať. Perspektíva úniku sa rozdrobila na spletité, nesúvislé cestičky, medzi ktorými som sa nebol schopný zorientovať. Sám som netušil, prečo neblúdim, odkiaľ viem, kade mám bežať, aby som sa vyhol svojim prenasledovateľom, ktorí sa čoraz odhodlanejšie uberali po mojich stopách. Nedostali ma, darmo sa ku mne približoval brechot psov a vrzgot čižiem, ktoré sa zabárali do snehu, už-už ma pripravujúc o rozum. Odhodlanosť žoldnierov zlikvidovať ma sršala z každého kríku, spoza každého kmeňa stromu. Zatiaľ sa mi darilo prechádzať im cez rozum, v kútiku úst sa mi tu i tam mihol pritajený úsmev, bola to však strojená veselosť. Môj beh, ktorý pôsobil skôr ako nezmyselné tackanie sa v amoku, premietalo zrkadlo náprotivného zasneženého svahu následkom akéhosi nepochopiteľného prírodného úkazu v zjednodušenej podobe tieňohry na hmlou šrafovanú nebeskú klenbu, a tak bolo každému jasné, že prehrávam. No horkú príchuť v ústach prenasledovateľov som chcel stupňovať až do konca.

Stál som na kraji sveta, blízko lanového mosta slobody, v zemi nikoho, ktorá sa rozprestiera medzi bytím a nebytím, sústredený na potácajúci sa, krivonohý les, ktorý ma kolísal a podával si ma z ruky do ruky ako šepkajúca dojka, zatiaľ čo z mojich prenasledovateľov si robil bláznov. Vlčiaky ma akousi náhodou obišli, vynahradili si to lýtkami svojich vlastných majiteľov. Zadunela pažba pušky, psy sa za nervózneho skuvíňania pokúšali spamätať.

Do rýchlejšieho pohybu ma hnali ihličky chladu, ktoré mi zabodával do pľúc rozvírený prašný sneh. Azda ešte nikdy som nebežal tak zľahka ako teraz, uháňajúc k rieke, nikdy som nevdychoval kvetinovú vôňu letného riečneho brehu tak šťastne ako tento anestetický chlad zasneženej role. Parilo sa zo mňa ako z Bandiho – starej mrciny deda Jósku –, ktorý nás v jeden dávny vianočný večer viezol na saniach pod krivolakými záhybmi kopcov k príbuzným do neďalekej dediny, ibaže na môj chrbát teraz nik nehodí hrejivý pokrovec ako vtedy stará mama na Bandiho. Zastal som. Snažil som sa zbystriť pozornosť, cítil som, že od jediného záchvevu môže závisieť celý môj život; ak chcem prežiť ďalší okamih, musím počuť aj šuchot snehových krištáľov, prilepených o konáre. Márne som však natŕčal uši, okrem zvonenia zvoncov, ktoré doliehalo spoza závoja dávnych Vianoc, som nepočul nič. a aj toto zvonenie ku mne prenikalo vo vystupňovane neprirodzenej sterilite, znelo tak, ako znejú akordy Ódy na radosť – ktorá sa, mimochodom, tradične ozýva v rannom rozhlasovom vysielaní – v ušiach odsúdeného, čakajúceho na popravu. Rozhodol som sa, že nebudem ďalej bežať. Chrbtom som sa oprel o strom, pokúšajúc sa oddychovať. Takto mohol uplynúť nekonečne dlhý čas. Kým som opäť nadobudol schopnosť konať, do liatinovosivého neba už vnikal úsvit, predierajúci sa tkaninou zimných konárov.

Aj to však malo svoju cenu. Celé telo, od posledného článku malíčka na nohe po končeky vlasov, od pulzujúcich vnútorností po meravý špik kostí, sa mi naplnilo pocitom bolesti, súčasne otupeným i vystupňovaným. a predsa som nebol nešťastný. Hrdosť z úspešného úteku – hoci som vedel, že bude mať len chvíľkové trvanie – mi všetko vynahradila. Ticho, tento virtuózny cigánsky primáš, ma kdesi v priestore medzi chorou bdelosťou a zamdleným snom vábilo svojimi sladkými, ako sklo zvučiacimi opakovanými pasážami smerom k smrti mrazom. Prebralo ma lačné dychčanie psov. Nasledujúc môj pach, prskajúc, s divokým úsilím systematicky rozrývali sneh a pokúšali sa ku mne priblížiť. Ich majitelia však pravdepodobne považovali ich zdržanlivú taktiku obkľučovania za príliš pokojnú. Zadunela pažba pušky, vtedy zaznel aj prvý výstražný výstrel. Jeho zvuk sa prehnal lesom.

Naslepo som sa pohol. Najprv som sa pokúšal unikať chrbtom k vetru, aby ma psy nezavetrili, potom som sa ich pokúsil obísť krokom do boku. Psy ma však aj naďalej vytrvalo prenasledovali. Ani napriek podráždeným a agresívnych upozorneniam svojich majiteľov nezmenili taktiku, opatrne si udržiavali vzdialenosť. Neodvažovali sa príliš blízko ku mne, no pritom mali všetko pod kontrolou. Ešte som sa ani poriadne nerozhodol, že zmením smer, už ma zlostným vrčaním a opatrnými, tŕpnucimi uhryznutiami upozornili, že dohoda neexistuje, že posledné slovo patrí im.

Považoval som ich za ľudskejších ako ich majiteľov, ktorí ďalekohľadom sledovali, kedy sa vynorím z húštiny na okraji lesa a vkráčam do ich pasce. Toto ich pseudovojvodcovské konanie som pokladal za hanebné. Tak nech sa radšej vidíme zoči-voči, myslel som si. Ledva som sa vymotal z lesa, už som letel s rozpaženými rukami po prudko sa zvažujúcom svahu smerom do údolia, ktoré ma lákalo prísľubom vzduchoprázdna. Tento extatický stav však netrval dlho, rozprskol sa z jedného okamihu na druhý ako dúhová mydlová bublina, vypustená na dedinskej pavlači. Sklamane som vhupol do záveja. Videl som, že semafory žltozelených psích pohľadov zakotvili okolo mňa v úctivej vzdialenosti. Túto ohľaduplnosť som vzal na vedomie s uspokojením.

Rád by som sa bol vyhol vypočúvajúcim pohľadom hlavní, namierených na mňa, no márne som sa obrátil bokom, záblesk prvého výstrelu ma oslepil a guľka, ktorá mi dopadla za chrbát, odrazila zmrznuté blato na moju achilovku. Neveril som, že táto – azda len zablúdená – guľka môže byť predzvesťou skutočného honu. Po náhlom výstrele predbežne nenasledovalo nič. v tej chvíli som však pocítil, že pohojdávajúce sa hlavne zbraní premeriavajú každý môj pohyb so zlým úmyslom, pripravené zarachotiť.

Pustil som sa ku psom. Nedostal som sa však ďaleko. Určite nie až tam, kde by som si mohol overiť svoje úvahy o psej milosrdnosti. Ďalšia guľka, ktorá sa zavŕtala do snehu tesne pred špičkou mojej topánky, ma donútila k ústupu. Pokúsil som sa o fintu. Hrmeli však ďalšie a ďalšie výstrely a každý z nich – rovnako ako ten prvý – minul cieľ iba o vlások. Bol som nútený si uvedomiť, že na mňa poľujú, no nechcú ma trafiť. Potrebujú ma živého. Ale kto som ja, že na mňa poľuje – hoci teraz už viem, že som v tejto veci poriadne preháňal – celá armáda? Čo môžu chcieť? Prečo som pre nich taký dôležitý? Čo je to za moc, ktorá si ani trochu neverí a na dôkaz vlastnej hodnovernosti chce ako starozákonný prorok obetovať na oltári absolútna dieťa?

Údery pažieb o dvere a rozžeravené psie oči v studenom lese mohli byť aj súčasťou mystického sna, v čo som navzdory svojim reálnym zraneniam dlho dúfal, a dúfal by som aj ďalej, keby nezazneli nervózne výkriky býstro, býstro a neuvrhli ma nazad do reality. Zreteľne z nich bolo počuť neskrývanú túžbu vraždiť, ktorú však držala na uzde akási tajomná bariéra.

Býstro, býstro! Podvolil som sa výzve a s čvachtaním som rozrážal sneh, ktorého som mal čoskoro plné oči, uši, ústa, a bolo to tak lepšie, pretože som už nechcel nič vidieť ani počuť. Bol som taký unavený, že by som prijal ako spasenie aj to, čomu som ešte pred chvíľou s vypätím všetkých síl unikal: zblúdilú guľku. Bolesť mnou prenikala od hlavy po päty. Podlomili sa mi kolená, ruka vyletela k nebu, mykal som sa ako komická bábka, ktorú pomocou zložitého systému drôtov vedie neznáma ruka. Trafili ma!

Stoj! Idí siudá! Býstro, býstro! Povelom som nevenoval pozornosť. Aj bez nich som vedel, že musím poslúchnuť. To som chápal, ale čo som vtedy nepochopil, bol význam slova poslušnosť. Cítil som, že sa k nemu blížim, už-už som naň narazil tak, ako natrafí na riešenie hráč v hre na oheň a vodu, keď už každý kričí oheň, ale práve táto blízkosť ma uviedla do pomykova, pomýlila ma. Akoby sa mi ani neprihováral jeden človek z jedného smeru. Slová obleteli celé údolie, zneli raz odtiaľto, inokedy stamodtiaľ.

Obzrel som sa. Videl som krvavú stopu, ktorá mi vyvierala z päty a poznamenala údolie ako obrovský, nezvyčajne komplikovaný piktogram. Jeho kľukaté línie, ktoré nikam neviedli a jednostaj na seba nadväzovali, mi aspoň dávali nádej, že teraz sa konečne môžem vyslobodiť. Za hieroglyfom, napísaným mojou vlastnou krvou, som sa neobzrel celkom bez citu, pretože mi bolo jasné, že to robím naposledy. Znaky svojho úteku som zanechal len pred pár sekundami, nie sú však už odo mňa predsa len príliš vzdialené na to, aby som im ešte mohol pripomínať, že patríme k sebe? Ak existuje dokonalejšie prázdno ako nebytie, azda sa už nachádzam blízko neho. Skrytý logos pracuje tým intenzívnejšie, čím užšie hranice mu vymedzia. a to nie preto, aby unikol, ale preto, aby mohol svoje obmedzenie bez reptania prijať.

Zmyslami absorbované znaky sa mi premietli na vyčistený duševný monitor, zbavený domýšľavých čmáraníc obrazu budúcnosti. Ako otrok bipolárnej samovlády strachu zo zániku a zároveň túžby po klamlivej šanci na útek, ktorá sa sústredila do jediného kŕča, čo mi zvieral žalúdok, som dosiaľ nemal ani potuchy o takejto slobode pochybnej hodnoty, s ktorou som teraz chtiac-nechtiac splynul. Vyvrátil som ružovú, šumivú žalúdočnú kyselinu. Vykreslila čierny kruh do snehu pred mojimi nohami. Prekročil som ho. Od tej chvíle bolo všetko iné. Od základov a neúprosne iné, také, aké som to nerád videl; znepokojujúco príjemné a jednoduché. Koniec koncov, nezostala mi iná úloha, len sa vzdať.

– Stoj, na koléni! – Tomu rozkazu som celkom nerozumel, no i tak som klesol na kolená. Sneh prijal môj návrat mäkko a vrúcne. Nie, nechcel som sa pozrieť hore. Bolo ticho, dlhé, takmer nevydržateľné ticho, ktoré rušilo len prešľapovanie čižiem.

– Prosí izvinénija!

– Ale komu a za čo by som sa mal ospravedlniť? – pokúsil som sa zapochybovať. Tóni Süle, vždy pohotový tlmočník, mal hneď poruke odpoveď:

– Súdruhovi kapitánovi, – povedal.

– Nemám sa za čo, – odvetil som sebavedome.

– Čo si o sebe myslíš, ty niktoš? Ospravedlníš sa, alebo ťa tak nakopem do papule, že hneď vypľuješ všetkých tridsaťdva zubov!

– Neospravedlním sa, – povedal som. Süle nechcel veriť vlastným ušiam.

– Čo? – žasol. Tvár mu priam zozelenela, keď sa ku mne blížil. Napriahol sa ku kopancu. Pud sebazáchovy mi proti vlastnej vôli zgalvanizoval svaly. Schmatol som Süleho nohu a v švihu som ňou otočil. Süle sa s revom rozpleštil na chrbát.

– Što ty délaješ? – pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom veliteľ. – Blíže! – zavelil ako psovi a ukázal na bod priamo pred svoju čižmou. – Pocelúj v sapogí! – povedal takmer maznavo. Ktosi mi o chrbát oprel bodák, hrot sa mi zaryl pod kožu. Keď som sa ústami dotkol špičky čižmy, necítil som odpor k tej zasvinenej, zablatenej, smradľavej juchte, ale k sebe.

Süle sa samoľúbo, sebaisto rozosmial. Zo všetkých strán sa k nám plantali postavy vo vatovaných kabátoch, na krkoch sa im s lajdáckou nedbalosťou hompáľali zbrane, na perách im pohrával opovržlivý úsmev. Zoradili sa do polkruhu, sácali sa navzájom, krútili hlavami, potom zrazu vybuchli v hurónsky rehot.

Na veliteľovej tvári však nebolo badať ani najmenší náznak úsmevu, jeho vrásky boli nehybné, pokožka popolavá, iba pohľad mu žltkasto blčal ako besnému psovi. Ústami mu občas myklo, ale napokon predsa len ostali nemé. Bol znudený, tupý, ľahostajný. Nie uštvaný ako ja, ktorého zmysly, napnuté bdelým snením, prenášali so stonásobnou intenzitou aj tie najmenšie podnety.

Tóni Süle zbytočne nazval veliteľa súdruhom kapitánom, výložky prezrádzali, že je to iba rotný. Ten sa babral so zbraňou. Jeho nevyspatosť dávala tušiť desivé hrozby. Jeho pohľad, pohasínajúci v úzkej štrbinke pod privierajúcimi sa viečkami, vo mne vyvolával pochybnosť, či vôbec kľačím pred živým človekom a nie len pred akousi figurínou z panoptika. Vtedy sa však už aj na tvári so sivou krokodíľou kožou zjavil taký istý samoľúby úškrn ako u vojakov, čo sa zhromaždili okolo nás. Ním sa zavŕšilo moje poníženie.

Búriť sa za každú cenu, pulzovalo vo mne. Marilo sa mi, že v ruke cítim opojné chvenie zbrane, a hrude vrahov, z ktorých sa po mojej paľbe stali nečakane obete, sa rozhoreli krvou. Nebo sa predo mnou mihlo ako šatka, plápolajúca v okne rýchlika.

– Razdavíť jevó, továrišč! – kričali priam zborovo vojaci. Zahanbene som zistil, že ich nie je veľa. Keby som mal zbraň a potrebnú odvahu, mohol som si to s nimi vybaviť. Najprv som mal odbachnúť zradcu Süleho, to by ich – neznalých terénu – zmiatlo. Navzájom by sa postrieľali, páliac v panike. Nestalo sa. To ja som porazený a ponížený kľačal pri ich nohách, nie oni pri mojich.

Moja prepotená košeľa bola od mrazu tvrdá ako pergamen, jej záhyby sa mi vryli do kože. Špička veliteľovej čižmy sa mi jemne zavŕtala pod bradu. Zdvihol mi opatrne hlavu ako gazdiná oplodnené vajce, no hneď ju aj nechal klesnúť.

– Što ty, veď éto rebiónok! – šepkal vyčítavo do ucha Tónimu Sülemu, ale možno zámerne tak, aby som to počul aj ja.

– Deti sú najnebezpečnejšie! – reagoval Süle. – Veď aj v Pešti vyhodili do vzduchu vaše tanky. a tento tu, – odpľul si smerom ku mne, – udržiaval rádiové spojenie s kapitalistami, s OSN. Rugál vas, nas vsech!

– Klameš! – vykríkol veliteľ. – Vraj deti, – hundral ďalej. – Kdeže deti! – Bolo zrejmé, že sa nedokáže spamätať z predošlého vyhlásenia. Uznajme, Süle sa – mierne povedané – nechal strhnúť k neuváženým rečiam. Konfrontovať vodcu svetovej mocnosti, hoci len vodcu s takou nízkou hodnosťou, s faktom, že jeho svetová armáda si vydobyla víťazstvo pochybnej hodnoty v boji proti deťom, bola skutočná provokácia. Následok na seba nenechal dlho čakať. Veliteľ, celý červený, zreval Sülemu do ksichtu: – Fašísty, nastojáščije fašísty, ne rebiata! – Süle mykol plecom, naznačujúc, že sa nechce hádať, no predsa len – a treba priznať, že bezočivo – poznamenal:

– v každom dieťati prebýva malý fašista.

– Pozór! Ne rebiata, a fašísty! – rozčertil sa znova veliteľ a pažbou udrel Süleho do chrbta takou silou, že ten sa vzápätí zrútil na zem. – Vstať! – vyzval ho veliteľ vyčítavo, a aby výzvu pritvrdil, predierkoval okolo neho sneh dávkou zo samopalu. Süle s nevädnúcim, pohotovým úsmevom na tvári bez slova vyskočil na nohy.

– k tvojim službám, továrišč! – Touto schopnosťou zaliečať sa vždy a za každých okolností si získal moje uznanie. Uznanie i zhnusenie. Veliteľ, zabudnúc na svoj predošlý hrubý výstup, ho takmer priateľsky privolal k sebe. Dali hlavy dohromady a sústredene sa radili o niečom, čo som nemal počuť. Akoby náhodou sa presunuli o kúsok ďalej, mimo dosahu mojich uší. Bol som si istý, že niečo pripravujú, preto ma neprekvapilo, keď sa otočili ku mne a s úlisnými úškrnmi na opotrebovaných cynických papuliach mi zakývali.

– Idí siudá! Idí siudá! – Ale ja som sa nepohol, len som ich nenápadne pozoroval. Možno Süle naozaj veril, že nerozumiem tomu, čo veliteľ vraví, ale možné je aj to, že sa iba chcel robiť dôležitý, každopádne mal pre mňa naporúdzi nezvyčajne prívetivý pohľad.

– Poď pekne! Poď, poď sem! Ujo ti neublíži. Nič sa ti nestane. – Hnevalo ma, že ma považuje za takého sprostého, ale predsa som sa nechal ďalej prosiť. Zdalo sa mi zvláštne, keď o tom, že sa mi nič nestane, hovoril práve ten, ktorého život ešte pred chvíľkou visel na vlásku. Akoby nevnímal alebo ani nechcel vnímať svoju nemohúcnosť. Zanovito túžil žiť a v záujme toho bol schopný prijať aj tú najpochybnejšiu, najponižujúcejšiu rolu. Nemohol pripustiť, aby ho moc – hocako bezvýznamná, nepovznášajúca – od seba odpudila. Mnohí považujú ochotu prijímať hocijaké kompromisy za prejav slabého charakteru, no mýlia sa, lebo ak charakter chápeme ako kohéziu zdedených vzorcov správania, mali by sme to skôr pokladať za prejav sily. Vtedy sú totiž tisícročnými skúsenosťami fixované zábrany schopné triumfovať nad inštinktom revolty, sľubujúcej chvíľkové uspokojenie. Ja sám som vždy až príliš dychtivo hltal medové plásty slobody, ktoré sa len tak hemžili včelími žihadlami, preto som potom dokázal prijať Süleho zradu, spečatenú trpkou podlosťou, dokonca som ju v istom zmysle aj oceňoval.

– Čo pozeráš? – osopil sa na mňa Süle, utierajúc si krvavú čiaru z kútika úst. – Myslíš si, že krv, ktorú som prelial, nemá takú cenu ako tvoja? – a ukázal dozadu na údolie, kde fosforeskujúco svietila stopa môjho cikcakovitého úniku. – Moja krv nie je hrdinská? – a vyplazil na mňa jazyk ako dieťa. – Mýliš sa, veľmi sa mýliš. Garantujem ti, že v tejto krajine budú považovať za hrdinu skôr mňa ako teba, a na dlhšie.

– Ale ja nechcem byť hrdinom, – mrmlal som.

– Ani nebudeš, – povedal Süle. – Budeš nikto, veľký nikto, rozumel si? – a vzápätí sa mi otočil chrbtom. Továrišč, takto, továrišč, hentak, neustále tokal okolo veliteľa ako hluchání kohút okolo sliepky, a horlivo lámal v kolese odmäkčené ruské spoluhlásky.

– o tom, kto bude alebo nebude hrdinom, nerozhodujete vy, – odsekol som. Prestal šepkať do veliteľovho ucha – nevychovanosť – a osopil sa na mňa:

– Sklapni! Zavri hubu! – Opäť kopol mojím smerom, ale už len opatrne, aby ma nezasiahol. Ja, ako dieťa, čo sa ostentatívne snaží vynútiť si zľutovanie, som sa s úmyslom vyhrotiť situáciu zvalil do cesty namierenej baganči. Süle už nedokázal zmierniť švih nohy, ani zmeniť jej smer. Baganča mi zranila tvár. s radosťou som kvitoval svoje zranenie a šťastný som sa natiahol do snehu. Rehúňanie, vykrikovanie vojakov stíchlo, možno ustal aj vietor. Všetky pohľady sa upierali na mňa. Keď som precitol, prvým pohybom som si ohmatal tvár. Pod klzkou krvou som pocítil len drobnú odreninu, ale naťahoval som čas, nechcel som sa prezradiť. Každá desatina sekundy, ktorú som mohol tráviť oddychom, znamenala pre mňa život. Možno sa mi dokonca čosi aj snívalo. o tom, čo mohlo vyvolať moje sny, sa teraz nebudem zmieňovať. Ich rozvírený tanec sa predo mnou tak či onak premietol za pochybných okolností, v nespoľahlivých dimenziách nevedomia. Odstup od nich mi azda mohla poskytnúť božia súdnosť, ustupujúca do medzihviezdnych perspektív, ak by ma prijala do svojich kruhov. Zdalo sa, že som mŕtvy, ale žil som. Tento stav mal nielen svoje mínusy, ale aj plusy. Napríklad, mohol som všetko, čo sa so mnou dialo, sledovať temer ako nezainteresovaný.

– Sviazájte jevó – povedal veliteľ a s obavami – to mi padlo dobre – dodal, že – ostoróžno! – Stislo ma pri srdci. Cítil som bolestivo falošné dojatie, aké v človeku dokáže vyvolať iba líškanie sa smrteľného nepriateľa, nikdy nie skutočne priateľská dobrota. Medzitým, čo som zápasil so svojimi citmi, vojaci ako nejaký zohratý operačný tím s ľahostajným pokojom pracovali. Šetrne, no nekompromisne ma položili na zem, zavinuli ma do koberca a kotúľali po svahu.

Bol som uväznený v rotujúcej tme. Zblízka a opojne mi šepkala do ucha: leť do prázdna! Cítil som ľadovo-horúce hučanie, akoby sa okolo mňa chvela pilotná kabína lietadla v objatí zaobleného kovu. Na obrovskej palubnej doske, skrývajúcej tisícky tajomstiev, blikali ako nejaké pohotovo bodajúce špendlíky signalizačné svetlá, červené, modré, zelené, žlté. Orientoval som sa v nich s nečakanou ľahkosťou. Chaos riadiacich operácií, pre bežného smrteľníka nekonečný, zrazu nadobudol zmysel, zdalo sa mi, že viem, čo robím. Tam dole sa pomaly, kolísavo začali zjavovať svetlá vzdialeného, desivo cudzieho mesta. Zima, sneh a smrť. Nemohol som vedieť, kde som, no predsa som to vedel. Navigoval ma radar duše.

Stroj sa pomaly nachýlil, motor zanariekal a pripravil sa na klesanie. Nevedel som rozhodnúť, čo to vlastne mám pred svojou rozkolísanou muškou, či Chrám Vasilija Blaženého, Spasskú vežu, prípadne Zvonicu Ivana Veľkého s cárskym zvonom. Odkiaľ som mal vedieť, ktoré budovy, aké ich siluety ma to volajú k sebe, či medovníkovité kupoly, či nejaké obdĺžniky, Lobnoje mesto – síce zriedka používaný, no predsa na symbol povýšený bod ríše, miesto, kde sa rozdávala smrť? Nemohol som si vyberať, ale ani som si vyberať nechcel. Všetky inštinkty, zuniace v mojich bunkách, ma pobádali k ústupu, ale nepočúval som, lebo som ich už ani nemohol počúvať. Nech zhynie, čo má zhynúť – s týmto blaženým vedomím som sa oddal vábivej bezvládnosti.

K zúfalej, hanebnej pomste ma hnala pozornosť ostrostrelcov, tak márnotratne venovaná práve mne, podlé hvízdanie nábojov dum-dum, aj zranená päta a krv presakujúca cez topánku z miesta, odkiaľ i teraz sálala bolesť. Všetko – vrátane seba samého – som chcel zničiť. Spolu so mnou sa potopí aj celý jeden národ, myslel som si, ale nie, nemal som na mysli iba jeden národ, môj národ, to už skôr celé univerzum. Túžil som po dokonalej ničote bez utrpenia, po ničote, ktorá sa môže stať útočiskom pre všetkých porazených.

Agresorov dom sa zmení, dúfal som, na obyčajný kúdoľ dymu. Kremľ je v plameňoch, rovnako ako Uspenského chrám, všetky povýšené symboly surového, zabíjačského dobývania sa zmenia na zaprášenú, krvavú kopu ruín. Kamene, omietka, tehly, sklo, železo a betón, všetko, čo bolo povolané hlásať klamlivé večné bytie tisícročí, sa teraz ako piesok sype z hrsti okamihu a niet nikoho, kto by to zachytil. v duchu som sa pripravil na šok zániku, navyše tento stav pohotovosti som prijal s pocitom akéhosi neosobného šťastia. Necítil som napätie, ľútosť ani sebaľútosť, každá čiastočka môjho tela si razila cestu k stotožneniu sa s idylickým stavom nebytia, bol som omámený ako niekto, kto má istotu, že sa nikdy viac nemusí prebudiť.

Za nevinných som sa nepomodlil, hoci ma bolelo srdce. No jestvovali vôbec nejakí nevinní? Nebol som na to zvedavý, je nemožné po jednom skúmať, kto je spoluvinník a kto nie, všetci dovedna boli každopádne vinní. Vedel som, že mnohí sa toho, čo bolo spáchané v ich mene, nezúčastnili zámerne, ale predsa len sa zúčastnili, alebo aspoň privreli oči pred nespravodlivým zničením môjho mesta. Rovnako, ako som aj ja osobne súčasťou nespočetného množstva zločinov, spáchaných inými, s ktorými nemám nič spoločné, za ktoré som musel pykať a pykám aj dnes, áno, aj v tomto som mal jasno. Nevinní pykajú za vinníkov, v dejinách to nie je nič výnimočné, mykol som plecom. Nikdy som sa nestotožňoval s ideou sebaobetovania, no teraz, keď ma k tomu priam prinútili, považujem za elegantnejšie ju prijať dobrovoľne.

Klik-klak, zaklapli naolejované kovové súčiastky. Niekto nabil zbraň. Začul som upozornenie, hoci moja myseľ sa horúčkovito snažila túto informáciu vymazať. To bola úplne iná dimenzia, než v akej som sa dosiaľ vznášal. Keď som sa vymanil z čierňavy pádu, neocitol som sa uprostred oblakov nebeského kráľovstva, nezaznela mi v ušiach pieseň z ružových úst anjelov, no nezhltli ma ani pekelné plamene, ležal som na vlhkom betóne, nasiaknutom pachom moču a výkalov. Keď som sa kožou na tvári dotkol betónu, prenikol mnou sladký odpor. Napriek slabosti som okamžite zdvihol hlavu. Iba trochu, ale predsa. Žijem. Namiesto pomsty, ktorá sa rozplynula ako dym, bol pre mňa tento pocit pochybnou odmenou za vytriezvenie. Až teraz, keď neveštil nič dobrého, som ho dokázal skutočne oceniť. Teraz som si už bol istý, že aj ten najbezvýchodiskovejší život je totožný s úplnosťou.

Veliteľ a Süle stáli nado mnou s rozkročenými nohami, zhovárali sa pridusenými hlasmi.

– Čo s ním, továrišč? – spýtal sa Süle. Veliteľ mykol plecom. – Potrestáme ho, príkladne ho potrestáme, – trval na svojom Süle, – nesklame sa v nás. Ale čo s ním máme urobiť? – snažil sa Süle o nadmernú úslužnosť. Veliteľ znovu mykol plecom.

– Meňá ne interesúet, – povedal. – To vy lúčše znájete svojo délo, – pokrčil plecom a vyšiel z cely. Süle na mňa s úľavou žmurkol.

– Počul si, kamoško? Si v našich rukách, teraz si už celkom v našich rukách!

Hlava mi dopadla späť na vlhký betón. Predtým, ako som stratil vedomie, spočinul môj pohľad na špičke veliteľovej čižmy, na vlhkom vypuklom povrchu sa zalesklo svetlo obnaženej žiarovky, potom okolo mňa všetko vyhaslo. Vtedy som si myslel, že definitívne.

Preložila Jitka Rožňová

János Oláh (1942) je maďarský prozaik, básnik a dramatik; patril koncom 60. rokov 20. storočia medzi zakladajúcich členov kultového zoskupenia mladých básnikov Kilencek (Deviati). Vydal básnické zbierky Fordulópont (Bod obratu, 1972), Jel (Znamenie, 1981), Nagyító fény (Zväčšovacie svetlo, 1991), Por és hamu (Prach a popol, 2002), zbierku divadelných a rozhlasových hier Kenyérpusztítók (Ničitelia chleba,1993), poviedkové zbierky Az Örvényes partján (Na brehu Örvényesu, 1988), Vérszerződés (Krvná zmluva, 2001) a romány Közel (Blízko, 1977), Visszatérés (Návrat, 1979) a  Az őrült (Šialenec, 1983). Za svoju tvorbu získal viacero prestížnych ocenení; v súčasnosti je šéfredaktorom literárneho časopisu Magyar Napló.

Čtěte také:

Gábor Zsille: Prózy a básně

János Háy: Single Bell

Obsah Listů 4/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.