Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2010 > Číslo 5 > Juraj Charvát: Ako vyradiť Moravanov z histórie

Juraj Charvát

Ako vyradiť Moravanov z histórie

V závere predvolebnej kampane do júnových parlamentných volieb na Slovensku zorganizovali Robert Fico (Smer – sociálna demokracia) a Ján Slota (Slovenská národná strana) niekoľko spektakulárnych akcií, ktoré mali nacionalistických voličov presvedčiť, že „praví Slováci“ sú jedine v týchto dvoch stranách, pričom Ficove akcie mali väčšiu publicitu. Najvýznamnejšou bolo odhalenie novej sochy pred hlavným vchodom do práve zrekonštruovanej hlavnej budovy Bratislavského hradu. Na odhalení sochy sa zúčastnili najvyšší predstavitelia štátu – prezident Gašparovič, predseda Národnej rady Paška a premiér Fico (na slávnosť nepustili ani Slotu a Mečiara, svojich koaličných partnerov). Jazdecká socha predstavuje Svätopluka, o ktorom pri odhaľovaní povedal Fico, že je to „slovenský kráľ“, a na podstavci sochy je nápis „Svätopluk – kráľ starých Slovákov“. Historik Roman Holec charakterizoval odhaľovanie tejto sochy ako rituál z 19. storočia alebo z Tisovho štátu, divadlo, politickú hru.

Nejeden Moravan zaloví v pamäti, spomenie si na školské lavice a vybaví sa mu, že ide o veľkomoravského vladára. Chyba! Preto sa ozývam, aby som takéto chybné znalosti zavčasu opravil: od júna 2010 je podľa Ficovej vlády Svätopluk oficiálne „slovenský kráľ“.

Ani socha, ani nápis sa nepáčia

Prvý sa proti soche ozval bratislavský mestský historik Štefan Holčík. Potom sa v novinách ozvali ďalší kritici, ktorí si však všímali skôr sochársku stránku veci. Nepáčilo sa im, že autorom sochy je sochár, ktorý bol dvadsať rokov na čele výtvarníkov – normalizátorov. Pri pohľade zblízka – tvrdia kritici – vidíte z troch strán brucho a genitálie koňa, zo štvrtej jeho zadok. Namiesto silného muža sedí na vzpínajúcom sa koni akoby osemdesiatročný starec. Kôň sa zdá byť bezzubý. Svätopluk má malú hlavu a je zachytený akoby v momente bezprostredne pred pádom z koňa atď.

Z politického hľadiska je najvážnejšia výčitka, že na Svätoplukovom štíte je dvojkríž v takej forme, ktorá presne kopíruje odznak Hlinkovej gardy z roku 1938, kedy odznak vznikol – podľa tvrdenia súčasných historikov – presne podľa vzoru odznaku Hitlerovej NSDAP. Nie je jasné, kto zaplatil sochu, ktorá vznikla veľmi rýchlo (termín – voľby!) Pri jej osadení na Hrade sa obišli schvaľovacie postupy, ktoré sa normálne používajú pri osadzovaní sôch v meste, dokonca v pamiatkovej zóne. Okrem názorov, že socha by nemala byť na tak exponovanom mieste, lebo je škaredá, sú pravdaže aj politicky a historicky motivované stanoviská, ktoré odporúčajú sochu odstrániť alebo premiestniť alebo prinajmenšom odstrániť nápis „kráľ starých Slovákov“.

Nacionalistickí historici znovu na scéne

Robert Fico demonštruje, ako si cení vedu, vedecké poznatky, spoluprácu s vedcami, keď objedná v Slovenskej akadémii vied koncepciu spoločenského vývinu Slovenska na ďalšie desaťročia a z odovzdávania tejto štúdie urobí veľkú kampaň popularizujúcu vedu. Keď chce však získať vo voľbách hlasy nacionalistov, bez škrupúľ sa odvráti od vedeckých poznatkov v oblasti histórie a osvojí si nacionalistickú mytológiu hlásanú nacionalistickými historikmi z Matice slovenskej. Už som raz upozornil (Listy/Mosty 2/2009), že na Slovensku máme dva historické ústavy – vedecký v Slovenskej akadémii vied a nacionalistický v Matici slovenskej. A Matičiari teraz znovu mohli vystúpiť pred širokou verejnosťou so svojimi výmyslami len preto, lebo im to umožnil „sociálny demokrat“ Fico. Nemusel nacionalistických odborníkov ani príliš hľadať, mal ich aj priamo vo svojej vláde a dokonca vo svojej vlastnej strane.

Mýty o veľkomoravskom vladárovi ako o slovenskom kráľovi a o veľkomoravskej ríši ako o „našom (to je slovenskom) prvom štáte“ znovu vyplávali na povrch v súvislosti so sochou. Ozval sa Richard Marsina, predseda Historického odboru Matice slovenskej: „Socha symbolizuje osobnosť, ktorej tradícia významne prispela k národnej a štátnej suverenite Slovenska... Svätoplukove spory a boje s Východofranským kráľovstvom boli prirodzeným prejavom jeho úsilia o suverenitu nášho prvého štátu.“

Podpredseda vlády (vo Ficovej vláde) za stranu Smer – sociálna demokracia Dušan Čaplovič, historik a archeológ: „Svätopluk bol bulou pápeža Jána VIII. de facto uznaný za kráľa v roku 880. Práve v tomto roku si pripomíname 1130. výročie. Toto je hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli vzdať hold tejto veľkej osobnosti našich dejín... Pamätníkom splácame dlh voči najväčšiemu kráľovi Slovienov, časnostredovekých Slovákov. Jeho socha bude odteraz pre nás všetkých symbolom našej štátnej a národnej hrdosti.“ (Vysvetlenie pojmu „časnostredoveký Slovák“ pozri ďalej.)

Prof. Roman Holec, pracovník Historického ústavu SAV a učiteľ na Komenského univerzite, v jednom rozhovore, kde padla aj otázka na mýty spojované s novou sochou na Bratislavskom hrade, lakonicky odpovedal: „Sú to úplne zbytočné komplexy (menejcennosti). Máme ich z našich malých dejín. Aby sme boli starší, museli sme vymyslieť starých Slovákov, aby sme mali kráľa, urobili sme zo (susedného) kniežaťa (nášho) kráľa...“ V rozhovore sa dotkol aj vystupovania Richarda Marsinu, ktorého však v tomto rozhovore nemenoval: Niektorí historici sa s komunistickou minulosťou vyrovnali, „niektorí sa tvária, akoby marxistickú minulosť nemali, a teraz prichádzajú s novými koncepciami, ako sú napr. starí Slováci. Keď to počujem z úst 80-ročného profesora, ktorý 60 rokov svojho produktívneho veku tvrdil niečo iné, nemôžem to prijať.“ (R. Marsina, býv. pracovník Historického ústavu SAV, narodený r. 1923.)

Starí Slováci a slovenský kráľ

V dobách Veľkomoravskej ríše žilo obyvateľstvo v kmeňových zväzkoch, ktoré neustále medzi sebou bojovali. Názvy niektorých slovanských kmeňov, napr. u polabských Slovanov alebo v českej kotline, poznáme (medzi mnohými kmeňmi na území dnešných Čiech bol aj kmeň Čechov s vladárskym rodom Přemyslovcov), niektorých nepoznáme. Prvý slovanský štát zorganizoval kmeň Moravanov (názov podľa rieky Moravy). Po vyhnaní Pribinu z Nitry ešte Mojmírom I. jadro Veľkomoravskej ríše tvorili okrem Moravanov aj Nitranci (podľa rieky Nitry). Nijaký kmeň, ktorý by sa nazýval Slováci, nebol. Za Veľkej Moravy sa obyvateľstvo samo nazývalo Moravanmi i Slovienmi (Slovanmi). Až v 14.–15. storočí sa forma Slovienin menila na Slovák (Čaplovič pokladá 14.–15. storočie za raný stredovek, preto „časnostredoveký Slovák“), v Chorvátsku na Slavonec, v Slovinsku na Slovinec, Slovenac, Slovenec. Keď Dušan Čaplovič tvrdí, že pojem „starí Slováci“ je odborne rovnocenný s pojmom „starí Česi“, „starí Bulhari“, „starí Moravania“, nie je to tak, lebo kmeň Čechov, Bulharov, Moravanov, existoval, kým kmeň Slovákov nie. Napriek tomu Čaplovič tvrdí, že „z lingvistického hľadiska niet sporu o tom, že Pribinov, Rastislavov a Svätoplukov ľud Slovienov, čiže starých Slovákov, možno etnicky priradiť k súčasnému slovenskému národu“. Súčasný slovenský národ nevznikol z kmeňa „starých Slovákov“, ale z mnohých slovanských kmeňov, ktoré sa usadili na rozsiahlom území dnešného Slovenska. Nevznikol dokonca ani z jedného slovanského prakmeňa (Sclavi). Jazykovedci, ktorí porovnávali slová z najstaršej jazykovej vrstvy jednotlivých nárečí (roľnícke náradie), predpokladajú, že tieto slová by mohli pochádzať od dvoch prakmeňov, ktoré sem prišli z rozdielnych slovanských pravlastí (z juhu, zo severu).

Spojenie medzi centrom ríše na rieke Morave a Nitrou nemohlo viesť cez Bratislavu zovretú kopcami a bažinami spôsobenými široko rozliatym Dunajom hneď po jeho vtoku do nížiny, ale cez Sereď (Šintavu, brod cez Váh), Trnavu, Smolenice (priesmyk v Malých Karpatoch), Senicu a Skalicu (Holíč) ležiacu na rieke Morave. Na bažinatých brehoch rieky Moravy bolo s najväčšou pravdepodobnosťou ústredné sídlo ríše (Mikulčice pri Hodoníne, lebo nikde inde sa zatiaľ nenašli základy dvanástich kostolov). Naznačená spojnica bola v stredoveku oficiálnou cestou (via bohemica) medzi Uhorským a Českým kráľovstvom. Prispôsobila sa jej aj štruktúra štátnej správy. Starí Maďari pri budovaní štruktúry svojho štátu pravdepodobne nadviazali na veľkomoravské štruktúry. Pri ohraničovaní svojich stolíc (žúp) nám zachovali cez celé tisícročie nezmenene taký relikt spojenia Nitry s Moravou, ako je tvar historickej Nitrianskej stolice. Logicky zahrnovala povodie rieky Nitry a „nelogicky“ sa akýmsi chobotom cez Trnavu a Senicu opierala o brehy rieky Moravy. Tento útvar dokonca i dnes kopíruje nová Trnavská župa. Skalica (Holíč) na brehu rieky Moravy nepatrí do Bratislavskej, ale do Trnavskej župy.

Za života veľkomoravského vladára Rastislava bol jeho synovec Svätopluk údelným kniežaťom v Nitre na stolci pôvodne Pribinovom. Slovníkom Matice slovenskej by sme mohli povedať, že bol „slovenským“ kniežaťom. Svätoplukove osobné ašpirácie však takúto hodnosť ďaleko presahovali. Nitra mu nestačila, chcel byť väčším, veľkomoravským vladárom. To sa mu aj podarilo, keď strýka Rastislava zajal a odovzdal Východofranskej ríši (Nemcom), ktorí Rastislava zmárnili. Ani s pôvodnou Moravou sa však neuspokojil. Ríšu rozšíril na juh do Panónie, na západ do Čiech a do oblasti polabsko-srbskej, na sever do Krakovska. Kvôli tomu sa dostal do sporov a bojov s Východofranskou ríšou, ktorá mala také isté ašpirácie. Avšak roku 894 zomrel nepremožený, neporazený, panstvo nie nad „Slovenskom“, ale nad „visegrádskou štvorkou“ si zachoval do smrti. „Jeho“ Nitry sa však čoskoro zmocnili starí Maďari.

A ako dopadol kmeň Moravanov po rozpade Veľkomoravskej ríše? Keď sa začali konštituovať nové stredoveké štáty – České, Uhorské a Poľské kráľovstvo, Přemyslovci, ktorí medzitým získali dominanciu na území Čiech, obsadili Moravu. Založili tri údelné kniežatstvá, ktorým pripadla úloha stabilizovať hranice – Olomoucu proti Poliakom, Znojmu proti Rakúšanom, Brnu proti Uhrom. Hranica medzi Přemyslovcami a Árpádovcami sa nakoniec ustálila na dolnom toku rieky Moravy, čím táto hranica Moravanov na tomto mieste rozdelila a uzavrela do dvoch štátnych celkov. Po dlhých stáročiach jednotného, spoločného jazyka (nárečia), až keď sa začali formovať novodobé národy a keď sa začali zavádzať školské systémy so všeobecnou povinnou dochádzkou, sa z Moravanov na západnom brehu rieky stali moravskí Slováci (príslušníci českého národa) a na východnom brehu Záhoráci (príslušníci slovenského národa).

Svätopluk ako predchodca EÚ

Richard Marsina sa pokúsil o neuveriteľnú aktualizáciu dejov prebiehajúcich pred 11. storočiami: „Vývoj Slovenska smeroval k európskej integrácii a k európskej únii... Aj kráľ Svätopluk na rozdiel od kniežaťa Rastislava bol jednoznačnej prozápadnej orientácie, a to tak v náboženskej, ako aj v kultúrno-civilizačnej sfére. Veď za jeho vlády došlo k prijatiu jeho ríše medzi vtedajšie európske kresťanské mocnárstva. Bol v priateľskom pomere s Arnulfom, neskorším východofranským kráľom a cisárom Svätej ríše rímskej ...“ atď.

Svätoplukova „prozápadná“ orientácia v mocensko-politickej sfére bola značne kolísavá. Trvala, kým sa potreboval zbaviť strýka Rastislava. Neskôr, keď moravská i nemecká ríša mali záujem o tie istá územia, sa dostali do sporov a nepriateľstva.

Naopak, nekolísavou, pevnou, celoživotnou orientáciou sa vyznačoval Svätoplukov vzťah k náboženskej oblasti. Svätopluk mal dôsledne nepriateľský postoj k misii Cyrila a Metoda, ktorí pôsobili len na Morave, do Nitry ich nepustil. Cirkevným vládcom v Nitre bol biskup Wiching z Bavorska, v Nitre aj po príchode Cyrila a Metoda ostali franskí kňazi liturgie rímsko-katolíckej. Pritom dvaja byzantskí bratia neboli len cirkevní misionári, ale zakladatelia budúcej slovansko-kresťanskej literatúry a kultúry. Svetodejinný význam má ich prvé slovanské písmo, preklady biblických a iných textov do staroslovienčiny, literárna a pedagogická práca. Keď Metod zomrel, Svätopluk bezohľadne vypudil z krajiny jeho žiakov a spolupracovníkov, najmä Gorazda, ktorého Metod ustanovil za svojho nástupcu. I potom slovanská liturgia žila ešte pár storočí v strednej Európe, nie však na Slovensku, ale v Čechách (na Sázave, dokonca v Prahe).

***

Politická strana Roberta Fica s názvom Smer – sociálna demokracia sa neopiera – ako vidno – o pevnú ideovo-politickú základňu, z ktorej by sa odvíjali jednotlivé aktuálne politické akcie. Nemá ani pevný smer, ani internacionálnu orientáciu tradičnú v sociálno-demokratických a iných ľavicových hnutiach. V Európe nepoznáme jediný prípad, že by sa sociálnodemokratická strana spojila s krajne nacionalistickým politickým subjektom a prebrala aj jeho politickú výzbroj, propagandistické heslá. Vedúci motív jednotlivých krokov a akcií je u Fica dosiahnutie volebného zisku. Keď si vymyslí, že potrebuje získať hlasy nacionalistov, podriadi tomu nielen domácu, ale i zahraničnú politiku. Maximálne vyostrí spor s Maďarskom a bol by možno aj s Moravou. Moravania si však našťastie nevšimli, že im v Bratislave kradnú ríšu aj s kráľom.

Juraj Charvát (1922) je publicista. Prednášal na Katedre žuralistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Čtěte také:

Grigorij Mesežnikov: Česko-slovenské vzťahy v období politickej transformácie

Juraj Charvát: Čiastočne český scenár a maďarská karta

Obsah Listů 5/2010
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.