Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 3 > Juraj Charvát: Líška ryšavá očami dneška

Juraj Charvát

Líška ryšavá očami dneška

Hanlivú nálepku „líška ryšavá“ dali husiti kráľovi Žigmundovi Luxemburskému ešte za jeho života pre jeho účasť na kostnickom procese proti Janovi Husovi. Na otázku, prečo by sa Listy mali zaoberať pôsobením uhorského, rímskeho a českého kráľa Žigmunda v stredoveku, znie odpoveď: lebo nastala zmena v nazeraní naňho, zmena rokmi ustáleného hodnotenia tohto panovníka.

Slovenská historička Daniela Dvořáková v knihe Rytier a jeho kráľ (2003) píše, že Žigmund vstúpil do histórie ako vierolomný a falošný kráľ, ryšavá líška, sedemhlavý ryšavý drak. „O jeho zlú povesť sa zaslúžila najmä česká národnoobrodenecká historiografia a literatúra, pre ktorú sa Žigmund ako nepriateľ husitskej revolúcie stal vyslovene negatívnou postavou.“ V historickom vedomí Maďarov či Slovákov však nefiguruje ako slávny uhorský kráľ, národnoobrodenecká literatúra po ňom nesiahla. U Dvořákovej nachádzame i odpoveď na otázku, prečo sa aj slovenskí historici najnovšie zaoberajú uhorskými kráľmi vrátane Žigmunda. „Špecifikom slovenských dejín je, že Slováci po stáročia nemali vlastný štát. Nie je to ojedinelá skutočnosť v európskych dejinách, a predsa dodnes vyvoláva rozpaky či nedorozumenia. Možno vôbec hovoriť o slovenských dejinách, resp. je možné vytrhnúť slovenské dejiny z kontextu uhorských? Odpoveď je zložitá hlavne preto, že Maďari i Slováci pristupujú k svojím dejinám veľmi emotívne.“ Autorka konštatuje, že dejiny Slovákov či Slovenska nemožno vystrihnúť z uhorských dejín. Nie je ani možné stanoviť kritérium, čo patrí do „slovenských“ dejín, a čo už nie. Nuž tam patrí aj Žigmund.

Synovia veľkého otca

Starí nemeckí historici negatívne hodnotili panovníkov z rodu Luxemburgovcov vrátane Karola IV. František Palacký sa ich v 19. storočí ujal. V tej časti svojich Dějín, kde vysoko hodnotí Karola IV., má však vetu začínajúcu sa slovami: „Karlova největší chyba – jeho synové...“ (II/374)

Po troch dcérach sa 45ročnému kráľovi Karolovi IV. narodil r. 1361 prvorodený syn, tj. následník trónu, Václav IV., český a rímsky kráľ. Narodil sa tretej Karolovej manželke Anne Svídnickej. Václav zomrel bezdetný, na srdcovú slabosť, a to vo chvíli, keď hlboká spoločenská kríza vrcholila husitskou revolúciou.

Palacký je k Václavovi otcovsky kritický: „Co dítě stal se králem, po dětsku kraloval i v dospělém věku; dobromyslně i spravedlivě, pokud náruživostí bezuzdnou do scestnosti veden nebyl, ale nemužně, po pouhém rozmaru a svéhlavě, jako každý slaboch, který silným vidín býti chce... Po otci nezdědil nežli jedinou dobrou vlastnost, pořádnost ve svých financích. Byl dobrým hospodářem.“ (III/160) Jiří Spěváček hodnotí panovanie Václava ako „selhání panovnické moci“, „slábnoucí účast v říšských i českých dějinách“.

Žigmund, druhý syn Karola IV., mladší brat Václava, sa narodil roku 1368 zo štvrtého manželstva Karolovho s Alžbetou Pomoranskou. Keďže následník trónu už bol známy, druhorodenému synovi sa neušlo toľko pozornosti od otca. A tak Žigmund vyrastal v atmosfére žiarlivosti a závisti k staršiemu bratovi.

D. Dvořáková nemá pochybnosti: „Bol veľkou osobnosťou európskych dejín, ale aj jeho prínos pre Uhorsko, a teda i Slovensko, je nesporný. V súvislostiach celoeurópskej politiky preukázal veľkosť a ducha svojho otca, veľkého Karola IV.“

Kostnický koncil

Kde a ako teda získal Žigmund najhoršiu povesť? Ako sa tento jediný dedič najlepších otcových vlastností stal v českom národe predstaviteľom národného zla? Niet pochýb, že sa tak stalo na kostnickom koncile v súvislosti s Husovou smrťou.

V Kostnici sa na podnet Žigmunda Luxemburského zišla európska politická a duchovná elita, aby vyriešila pápežskú schizmu (rozkol), ktorá trvala už 35 rokov. Súčasne mala vyriešiť ozdravenie pomerov v cirkvi. Pápeži a celá hierarchia cirkvi boli v tom čase hlavne obchodníkmi. Kupčili s odpustkami, úradmi, funkciami, s cirkevnými hodnosťami.

Keď sa koncil schádzal, boli na čele katolíckej cirkvi traja pápeži: Gregor XII., Ján XXIII., Benedikt XIII. Žigmundovi sa obratnou politikou podarilo izolovať všetkých troch od ich prívržencov a donútiť ich, aby odstúpili. Roku 1417 bol zvolený nový pápež Martin V. Odstránenie schizmy bolo Žigmundovým veľkým politickým víťazstvom. V rokoch trvania koncilu preukazoval diplomatickú zručnosť, ktorú oceňovala celá Európa.

Husovu bezpečnosť v Kostnici mal zaručiť „průvodní list neboli glejt“, ktorý vydal Žigmund ako rímsky kráľ. Do Kostnice prišla však aj iná delegácia z Prahy, koncil nebol jediným nepriateľom Husa. Najagilnejšieho nepriateľa predstavoval pražský farár od sv. Vojtecha, Michal z Německého Brodu a Štěpán Páleč. Napriek glejtu koncil Husa uväznil. Žigmund to chápal ako urážku kráľovského majestátu, s koncilovými otcami sa pohádal, vo veľkom hneve zopár ráz opustil ich zhromaždenie a dokonca z Kostnice odišiel. Cirkevná hierarchia nebola ochotná ustúpiť od svojho zámeru, že Hus nebude súdený pre svetské, civilné delikty, ale duchovné, a takýto obžalovaný má byť plne v ich cirkevnej právomoci. Delegácia koncilu prišla za Žigmundom s tým, že ak sa nevráti, koncil sa rozíde a k náprave pomerov v cirkvi nedôjde. Žigmund ustúpil. Možno povedať, že Hus už preňho nepredstavoal nijaký problém. Vtedy nik nemohol tušiť, že husitizmus prerastie v celonárodnú záležitosť.

Po poslednom vypočúvaní Husa Žigmund ostal v miestnosti s niekoľkými kardinálmi a prelátmi a podľa Palackého im mal povedať: Ak neodprisahá, že sa vzdáva kacírstva, upáľte ho alebo urobte s ním, čo uznáte za vhodné. Keby aj odvolal, radím, aby ste mu neverili. Vráti sa do Čiech a narobí ešte viac zlého než predtým. A skoncujte čo najskôr aj s jeho učňami. Najmä s tým Jeronýmom, čo sedí vo väzbe.

Jeden z Husových sprievodcov Petr z Mladenovic sa vraj nepozorovane zamiešal medzi kardinálov a všetko vypočul. Husov sprievod po návrate do Čiech všetko zverejnil.

Koncil Husa odsúdil, zakázal podávať kalich, odsúdeného odovzdal svetskej moci. Roku 1415 Husa na hranici upálili, o rok neskôr aj Jeronýma Pražského. Koncil chcel ešte súdiť do 500 príslušníkov českej šľachty, ktorí zavesili svoje pečate na protestný list proti upáleniu Mistra (rektora univerzity), ale tomu Žigmund zabránil.

Fakt, že Žigmund predsedal zasadaniu koncilu, ktoré vydalo Husa katovi, ako aj Mladenovicova výpoveď o Žigmundových názoroch na „kacíra“ spôsobili, že v očiach súčasníkov a potom starších generácií českých dejepiscov a literátov sa stal jedným z najväčších nepriateľov husitizmu a tým i národa.

Žigmund a Bratislava

Hlavné sídlo uhorských kráľov sa v stredoveku menilo. Najstaršími sídelnými miestami boli Ostrihom a Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) ako korunovačné miesto. Ostrihom sa stal potom sídlom arcibiskupa a králi sa usadili v Budíne. Za vlády Karola Róberta z Anjou pribudol Visegrád. Ďalšia zmena mala nastať ku koncu vlády Žigmunda, ktorý chcel presídliť kráľovský dvor do Prešporka (Pressburg, Pozsonyi, Bratislava). Oceňoval výhodnú polohu mesta bližšie k Rakúsku a Česku, práve v spolupráci s nimi videl bezpečnú budúcnosť Uhorska.

V Bratislave, kde sa často zdržiaval, si vybudoval najprv kúriu priamo v meste. Neskôr začal budovať kráľovskú rezidenciu na hradnom vŕšku. Z cudziny priviedol množstvo remeselníkov. Dal zbúrať takmer všetko, čo dovtedy na hrade stálo, a na vrchole hradného kopca začal stavať veľký štvorkrídlový neskorogotický palác s nádvorím uprostred, ktorý stojí dodnes. Najzraniteľnejšie západné krídlo sa stalo pevnosťou s múrmi hrubými takmer osem metrov, v ktorých boli delostrelecké komory. Pre pobyt slúžilo východné a najmä južné krídlo, kde obytné priestory kráľa boli priamo nad vjazdom. Prestavbu viedol český majster Prokop, patrí k nej aj najkrajšia, dodnes stojaca brána, nesprávne nazývaná Korvínova. (Pavel Dvořák)

Za Žigmundovho života Bratislava sústreďovala nielen českých staviteľov a umelcov, ale bola aj miestom významných politických rokovaní. Bratislavským županom bol vtedy český šľachtic Per Kaplíř ze Sulevic. Mesto sa stalo aj sídlom prominentných exulantov, ktorí ušli pred husitskou revolúciou: pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Házmburka, jeho nástupca Zikmund Albík z Uničova, ktorý sa stal kráľovým lekárom, jeden z najaktívnejších odporcov husitov, olomoucký biskup Jan Železný. Niektorí z českých duchovných sa stali členmi bratislavskej kapituly. Ako univerzitne vzdelaných a medzinárodne rozhľadených ľudí ich Žigmund využíval pri správe svojho kráľovstva a v diplomacii. Pre Bratislavu znamenala Žigmundova vláda jedno z najproduktívnejších období kultúrneho a umeleckého rozvoja.

Vojny a peniaze

Uhorsko štrngalo zbraňami proti Poľsku, ale hlavné nebezpečenstvo dotýkajúce sa postupne susedného vazalského územia a potom priamo uhorského územia, predstavovali Turci. Žigmund toto nebezpečenstvo nepodceňoval, ale mal len striedavé, skôr menšie úspechy. Na nejaký čas zdržal turecký postup, keď sa postaral na južnej hranici o vybudovanie pohraničných pevností. Necelé storočie po jeho smrti však došlo k úplnej katastrofe (Moháč 1526).

Vojny vyžadovali obrovské sumy peňazí. Nápor na financie predstavoval aj fakt, že jeho družina musela na cestách reprezentovať moc a vznešenosť kráľa. Dobové správy hovoria o kráľovskom sprievode s 500 až 1000 koňmi. Uhorskí šľachtici, ktorí ho vždy sprevádzali, písali z ciest domov listy, v ktorých žiadali kone, postroje, hotové peniaze na nákup ošatenia a obuvi.

Na Žigmundových spôsoboch, ako získať peniaze, vidno, že sa často ocital v zúfalej situá­cii. Brandenburskú marku predal Hohenzollernovcom, ktorí v priebehu storočí vybudovali z Brandenburska Prusko, z Pruska Nemecko a vyvolali prvú svetovú vojnu. Poľsku dal do zálohu 16 spišských miest. Neskôr sa pobral kradnúť do Čiech. Keď sa vrátil z prvého zajatia uhorských magnátov (obvinili ho, že pri správe krajiny sa obklopuje cudzincami, a žiadali, aby ich vyhnal), odišiel s vojskom do Čiech, kde ho brat Václav menoval správcom svojho kráľovstva. Žigmund funkciu zneužil, brata zajal, uväznil a odvliekol do Viedne. Medzitým sa zmocnil jeho pokladov, uložených v Kutnej Hore, a na krajinu uvalil nové dane. Žigmund takéto získavanie peňazí zopakoval aj pri prvej výprave proti husitom. Vtedy sa mu nepodarilo opanovať Prahu ako mesto, Pražský hrad však áno. A nezastavil sa ani pred rabovaním v katedrále sv. Víta.

Počas pobytov v Čechách Žigmund najradšej sídlil v Kutnej Hore, kde sa ťažilo striebro a pracovala mincovňa. V Uhorsku mal mincovňu v Kremnici, zriadil však ešte jednu – v Bratislave.

Mocenské pomery

Žigmundovo vládnutie v Uhorsku sa dá rozdeliť na dve veľmi rozdielne obdobia. Prvé obdobie sa vyznačovalo trvalou snahou uhorských magnátov zbaviť sa Žigmunda, a naopak – jeho trvalým a úspešným úsilím upevniť si postavenie. Spočiatku ho ohrozovali dvaja vzdorokráli z rodu Anjou, ktorí mali aj podporu pápeža a toho druhého uchádzača o trón sa podarilo aj korunovať. V tom čase sa Žigmund dva razy dostal do zajatia. Druhá vzbura sa už premenila na regulárnu vojnu, v ktorej ohrozený kráľ osobne viedol svoje vojská do boja.

V druhom období panovania kráľ už situáciu v krajine pevne ovládal, čo mu umožňovalo venovať sa otázkam ríšskym a českým. Vtedy mu pre zmenu vyčítali, že sa málo stará o Uhorsko. V tom čase sa veľa zmenilo v negramotnosti uhorskej šľachty. Nik neurobil viac ako Žigmund, aby poznala vtedajšie európske spoločenské a kultúrne štandardy. Žigmund to vonkoncom nemal jednoduché, veď uhorská šľachta sa v Európe netešila dobrej povesti. Vyčítali jej, že zle platí, že je prchká, rýchle dochádzalo k sporom i bitkám. Svojich synov však už častejšie začala posielať na univerzity – viac do Viedne, menej do Prahy, výnimočne do Talianska.

Žigmundovo panovanie malo špecifický význam aj pre Horné Uhorsko, lebo práve vtedy sa začali šíriť v krajine aj české písomnosti. Stará čeština sa aj ako literárny jazyk Slovákov udomácnila v 15. storočí. Predstavitelia luterskej reformy o storočie neskôr si potom nezvolili za literárny jazyk niektoré domáce nárečie, ale prevzali už vypestovaný typ biblickej češtiny, ktorá navyše existovala aj v práve sa rodiacej modernej tlačenej podobe. (Miriam Hlavačková)

Keď Žigmund prestal chodiť do Čiech s vojskom a začal sa zaujímať o politickú klímu v Čechách, stretol sa tam s dovtedy nepoznanými pomermi. Naďalej fungovala cirkevná organizácia vo všetkých svojich článkoch. Na jej čele sál pražský arcibiskup Konrád z Vechty, ktorý prijal štyri pražské články zavádzajúce kalich, bol pápežom zbavený úradu a daný do kliatby. Ibaže v Čechách sa nenašiel nik, kto by to vykonal. Z hľadiska cirkevného práva neboli jeho úkony síce dovolené, ale platné, čo sa týkalo aj vysvätenia kališníckeho kňaza. Samostatnú organizáciu na čele s voleným seniorom – biskupom mal táborský zväz.

Kráľov vplyv na české udalosti však celkom nezanikol. Naďalej ostával pozemkovou vrchnosťou na komorných statkoch, pánom asi desiatky veľkých miest, suverénom väčšiny českej šľachty. Nezanikla ani pápežská cirkevná organizácia asi na jednej štvrtine rozlohy Čiech. Bežnú agendu vykonávala pražská metropolitná kapitula, ktorá presídlila z Pražského hradu do lužickej Žitavy, organizačne patriacej k pražskej diecéze.

Asi 3 rozhodujúcej zložky šľachty, páni patrili do Žigmundovho tábora. Ovládali asi 200 hradov, kým kališníci nanajvýš 50. U zemanov to bolo naopak. Mestá však boli v drvivej väčšine husitské. Podľa zemepisného rozčlenenia katolícke boli južné, západné Čechy na čele s Plzňou a významnými panskými rodmi i severné Čechy s vplyvom Saska a Lužice.

Krížové výpravy proti husitom

Keď sa Žigmund dozvedel o smrti brata Václava (1419), práve ho zamestnávala turecká hrozba, no len čo sa mu podarilo vyjednať s Turkami prímerie, odišiel do Čiech hlásiť sa o svoje luxemburské dedičstvo. Nasledovníci Jana Husa boli v jeho očiach schizmatici, usilujúci sa o rozštepenie jednotnej cirkvi, a aj vzbúrenci proti kráľovskej vrchnosti. Na začiatku bol pevne rozhodnutý, že túto hŕstku vzbúrencov zničí a ujme sa zdedeného trónu. Cez Brno sa odobral do Vratislavi (Wrocław), kde vyhlásil krížovú výpravu (kruciádu).

I. kruciáda: Hneď na začiatku Žigmundovho pobytu na českej pôde, v  Kutnej Hore (leto 1420) došlo k scéne, ktorá na dlhé roky rozhodla o ďalšom vývoji udalostí. Delegácia z Prahy žiadala, aby im povolil prijímanie kalicha a prepáčil previnenia. Kráľ sa vraj nazlostil, kričal, že kacírov vyhubí, aj keby mal zničiť celé kráľovstvo. Nariadil im odovzdať všetky zbrane. Jeho požiadavku Praha na zhromaždení celej obce označila za neprijateľnú a mesto sa začalo pripravovať na boj.

Žigmund s križiackym vojskom začal Prahu obliehať. Došlo k dvom bitkám (Žižka na Vítkove, Vyšehrad), ktorých zmyslom bolo získať výhodnejší prístup k mestským bránam. Obe sa skončili porážkou križiakov. Žigmund využil, že na rozdiel od mesta mestské pevnosti Pražský hrad a Vyšehrad mali kráľovskú posádku, a dal sa na Pražskom hrade korunovať za českého kráľa. Velitelia križiakov prijali návrh bombardovať mesto, to však Žigmund zastavil a nevydal ani rozkaz ku generálnemu útoku. Križiacke vojsko sa po čase rozišlo.

II. kruciáda: O rok neskôr pápež vyhlásil ďalšiu krížovú výpravu. Uvažovalo sa o koordinovanom postupe, pri ktorom ríšske vojsko malo vstúpiť do Čiech od západu, saské, sliezske a lužické od severu a Žigmundovo s Albrechtovým od východu. Žigmund si začal zabezpečovať najprv Moravu, kde mal podporu olomouckého biskupa a miest osídlených Nemcami. Tým sa zdržal pol roka a s križiackym vojskom sa nespojil. Križiaci, ktorí prišli do Čiech, začali obliehať Žatec. Keď dostali hlásenie, že sa blíži početné husitské vojsko, velitelia vydali rozkaz na ústup. Ten sa však zmenil na všeobecný útek.

Keď si Žigmund zabezpečil Moravu, znovu sa usadil v Kutnej Hore. Dňa 6. 1. 1422 však prišla správa, že v okolí sa objavilo Žižkovo vojsko. Kutná Hora nebola schopná obrany, nuž Žigmund ešte večer nariadil evakuáciu. Kráľovský dvor, uhorské vojsko a kutnohorskí Nemci sa dali v noci na útek smerom na Havlíčkov Brod, no ľad na rieke Sázave sa pod nimi prelomil, a tak sa mnohí z nich utopili, ďalších pobili prenasledovatelia. Kráľ sa zachránil až v opevnenej Jihlave. Tak sa druhá krížová výprava skončila vyhnaním kráľa z krajiny.

III. kruciáda: Pri obliehaní Ústí n. L. došlo k jednej z najkrvavejších bitiek. Skončila sa obrovskými stratami na životoch v radoch križiakov. Husiti mesto dobyli, vypálili a zničili. Po Žižkovej smrti sa tu po prvý raz vyznamenal Prokop Holý ako veliteľ.

IV. kruciáda: Križiacke vojsko v lete 1427 vpadlo od juhozápadu na Plzensko. Kým sa husiti pod velením Prokopa Holého ešte len zhromažďovali, križiaci začali obliehať mesto Stříbro. Keď sa husiti objavili na bojisku, „padl na veškeré německé vojsko tak náramný strach, že opustivše od dobývání Stříbra počali valně utíkati k Tachovu. Legát papežský, kardinál Jindřich... zastavoval je, prosil a napomínal, aby pamatujíce na boha, na čest a spasení duší svých, vrátili se do boje proti nepříteli v každém ohledu slabším; dal rozvinouti korouhve papežské, i sám s krucifixem v rukou postavil se v čelo... nadarmo byly všechny prosby a hrozby...“ (Fr. Palacký, III/398)

V. kruciáda bola opakovaním predchádzajúcej, dejiskom sa stalo okolie Domažlíc (1431). Rozdiel nastal len v tom, že tentoraz utekajúci križiaci husitské vojsko ani len nevideli, len počuli rachot približujúcej sa vozovej hradby a hlučný spev chorálu „Kdož jste boží bojovníci“. Pri úteku všetko zhadzovali zo svojich vozov, opúšťali delá, zbavovali sa výzbroje.

Obdobie križiackych vojen v Čechách bolo bohaté na mnoho sprievodných javov. Spomeňme aspoň niektoré:

– Potreba viesť vojsko spôsobila, že narástol veľký počet geniálnych veliteľov, stratégov. Nebol to len J. Žižka, P. Holý, ale aj mnoho zemanov. Vyvinuli sa nové spôsoby boja. Chýrnu husitskú zbraň – vozovú hradbu začali ku koncu, hoci neúspešne, používať aj križiaci.

– Husiti postupne prenikli do všetkých okolitých krajín. V Uhorsku ich „spanilé jízdy“ prenikli až do Spišskej Kapituly, na dolný Hron, na dlhší čas obsadili Trnavu, Topoľčany a ďalšie mestá.

– Tým, že doma na strane katolíkov okrem časti šľachty boli spočiatku kráľovské mestá, obývané Nemcami, a aj fakt, že križiaci sa nikoho nepýtali, či je katolík alebo husita, a nivočili rad radom všetko, husitská revolúcia i križiacka vojna nadobudli nacionálny charakter boja Čechov s Nemcami. Vojská si navzájom nebrali zajatcov, ale ich upaľovali. Nemci z miest väčšinou ušli, alebo boli vyvraždení. Na konci husitskej revolúcie ostali v Čechách podľa Palackého len tri nemecké mestá: Cheb, Loket, Bílina. Na Morave, ktorú Žigmund dal do léna zaťovi Albrechtovi, mestá Olomouc, Brno, Znojmo, Jihlava ostali nemecké až do najnovších čias.

– Postoj Žigmunda k husitom sa zásadne zmenil. Po II. križiackom ťažení sa už nikdy na križiackom vpáde do Čiech nezúčastnil. Na ríšskych snemoch, kde sa na pápežovu výzvu k boju zakaždým stanovilo, koľko kto dá vojakov a kto náklady zaplatí, sa nezúčastnil alebo zúčastnil iba preto, aby mohol niekoho vymenovať za veliteľa namiesto seba. Časom sa stal trvalým terčom kritiky v ríši i v pápežskej kúrii, vyčítali mu, že proti husitom nebojuje, že im tajne straní.

– Husitské vojsko získalo v Európe povesť najlepších bojovníkov. Boli žiadaní ako žoldnirei. Poľský kráľ ich využil vo vojne s rádom nemeckých križiakov vo Východnom Prusku. Žigmund poslal kontingent husitov loďami po Dunaji do vojny proti Turkom. Po jeho smrti Jan Jiskra z Brandýsa na čele bratríkov okupoval značnú časť Slovenska.

Českým kráľom

V ďalšom vývoji českej otázky sa Žigmund spoliehal už len na rokovania – na priame s husitami a na nepriame s pápežom a koncilom, od ktorých žiadal uznanie „štyroch pražských artikulov“. Zvolal ďalší cirkevný koncil do ríšskeho mesta Bazilej. Sľuboval si od toho, že vyrieši otázky, ktoré sa mu v Kostnici nepodarilo presadiť, najmä českú otázku. Hlavnou prekážkou sa javila pápežská kúria, ktorá sa nikdy nevzdala cieľa „vrátiť Čechov do lona cirkvi“. O tom svedčí aj skutočnosť, že tridsať rokov po uznaní kalicha koncilom pápež Pius II. jeho užívanie znovu zrušil, v Čechách však zákaz nemal kto vykonať. Pochybnostiam o svojom „pravovernom“ postoji k husitom musel Žigmund čeliť vojnovou rétorikou, čo mu komplikovalo rokovania s husitami o to viac, že v Žigmundovom sprievode sa vždy nachádzali pápežskí či konciloví legáti. Napriek tomu rokovania prebiehali. Keď sa husitská delegácia vybrala do zahraničia, vždy mala „glejt“, ktorý jej zaručoval bezpečný návrat. Žigmund veľmi dbal o to, aby táto záruka nikdy nebola porušená, ako sa to stalo Husovi v Kostnici.

Prvým medzníkom vo vývoji situácie boli roky 1433–1434. Žigmund dosiahol korunováciou v Ríme hodnosť rímskeho cisára. Bazilejský koncil nakoniec vyhlásil tzv. pražské kompaktáty, povoľujúce užívanie kalicha. Husitov neuspokojili, lebo okrem tejto základnej veci koncil odmietol alebo nechal nepovšimnutých veľa s tým súvisiacich otázok. V bitke pri Lipanoch „panská jednota“ (jednota katolíckej i kališníckej šľachty, ku ktorej sa pridala Praha a univerzita) porazila poľné vojská táborské, predstavujúce nezmieriteľné krídlo v husitskom hnutí. Politická situácia sa zjednodušila, panská jednota už chcela mier a kráľa, ani ona však nebola ochotná sa uspokojiť s nedokonalosťou bazilejských kompaktát.

Keď Žigmund zvolával ríšsky snem do Regensburgu (1434), nádejal sa, že dôjde ku konečnému dohovoru. Jeho nádeje však zmaril postoj koncilových legátov. Zasadanie ale ukázalo, ako ďaleko je Žigmund ochotný ísť, aby si definitívne získal delegáciu Českého kráľovstva. Nedbal na ohováranie, že sa kacírom poddáva. Prítomná väčšina snemovníkov i legátov po česky nerozumela, no on aj napriek tomu na ríšskom sneme predniesol obšírnu reč po česky. Jeho prejav v jednej časti vyznel veľmi vlastenecky: „Osvědčoval se, že i on, co Čech a Pražan rodilý, náležel k národu, aniž měl v něm za cizince považován býti; že ani šlechticové, ani lid obecný v Čechách vůbec nemohli právem zamítati jeho, pocházejícího po bábě přímo od muže, který první povolán byl od pluhu na trůn vlasti své; také, že památka otce jeho ještě v požehnání byla u velikých i u malých; on pak sám, že neznal vřelejší tužby, nežli viděti otčinu svou milou po tolikerých bouřích vzkvétati opět v pokoji...“ (Fr. Palacký, III/549)

Na prelome rokov 1434/35 sa už myšlienka prijať Žigmunda za českého kráľa presadila natoľko, že bolo možné sa dohodnúť na politických podmienkach, hoci definitívna dohoda s koncilom stále chýbala. Svätohavelský snem (1435) schválil podmienky prijatia za kráľa. Poslovia snemu prišli do Bratislavy pozvať Žigmunda do Brna na definitívnu dohodu, no ustanovili sa i poslovia bazilejského koncilu, aby mu oznámili, že koncil znovu zaujal odmietavé stanovisko. „Takmer dvojmesačné rokovanie legátov koncilu, husitskej delegácie a Žigmunda v Brne patrí k najdramatickejším udalostiam českých dejín... Starnúci a neduhami čoraz viac sužovaný kráľ túžil po návrate na český trón a vedel, že sa s husitskými politikmi dohodne na ich požiadavkách, lebo ich v podstate prijme. Rozhodujúci zlom nastal 5. a 6. júla 1435. Žigmund sám vstúpil do sporu katolíckych a husitských teológov, oznámil, že už má dosť teologického chytračenia a že mu ide najmä o to, aby sa čoskoro vrátil do svojho kráľovstva. Legáti protestovali, ale Žigmund sa vo veci kalicha s husitskými delegátmi definitívne dohodol. Východisko z takej ťažkej situácie sa podarilo nájsť len vďaka jeho diplomatickému majstrovstvu a až hazardnému hráčstvu.“ (František Kavka)

Záverečné dejstvo sa odohralo v Stoličnom Belehrade. Hoci ešte aj tu legáti koncilu tlmočili Žigmundovi pohoršenie najvyššieho cirkevného zhromaždenia, že sa mieša do záležitostí cirkvi. Cisár odvetil, že stanovisko koncilu pokladá za nehoráznosť voči svojej cisárskej hodnosti. 6. 1. 1436 vydal bez akýchkoľvek porád s legátmi v latinskom a českom jazyku v listinnej podobe svoje rozhodnutie, dané v Brne českej delegácii. Listiny sú označované ako „cisárske kompaktáty“. Doplňovali koncilové kompaktáty o všetky body, ktoré žiadala husitská delegácia. V júli 1436 vydal ešte českým stavom „veľké privilégium slobôd“, o ktoré sa usilovali na sneme.

Na tomto základe mohlo dôjsť k prijatiu Žigmunda za českého kráľa – 14. 8. na jihlavskom námestí. Dňa 23. 8. 1436 vstúpil do Prahy s manželkou Barborou, ktorú dal hneď korunovať. Pretože Pražský hrad bol neobývateľný, usadil sa v tzv. kráľovom dvore, ktorý stál vedľa Prašnej brány na mieste, kde je dnes Reprezentační dům hl. m. Prahy.

Koniec a dôsledky

Koniec prišiel rýchlo, nečakane. Na palci u nohy sa sedemdesiatnikovi objavil podľa vtedajších lekárov „oheň pekelný“ (sacer ignis), ktorý mu odrezali. Žigmund vydal povel na odchod z Prahy, zrejme s cieľom dostať sa k svojej hrobke vo Veľkom Varadíne (v Rumunsku). Sprievod tvorila stovka vozov, stovky pešiakov a tisíc jazdcov. Cisára v krutej zime prevážali na nosidlách pripevnených medzi dvoma koňmi. Vychudol na kosť a kožu, no jeho duch bol ešte aktívny, on sám sa pripravoval odovzdať vládu svojmu zaťovi. Prahu opustili 11. 11. 1437, no za desať dní sa sprievod dostal len do Znojma. Tam cisár a trojnásobný kráľ Žigmund Luxemburský umiera dňa 9. 12. Palacký vypočítal, že uhorským kráľom bol 51 rokov, ríšskym kráľom 28, cisárom 4 a 1, všeobecne uznaným českým kráľom len 1 a 1 roka.

Tieto necelé dva roky priniesli však do Českého kráľovstva viac, než by mnohý iný panovník urobil za desaťročia. Žigmund založil „cisárskymi kompaktátami“ nový typ štátu, stavovského štátu, stále ešte stredovekého štátu, ktorý však už niesol výrazné prvky novovekosti.

V Českom kráľovstve pôsobili vedľa seba dve náboženstvá, dve cirkvi, katolícka a utrakvistická. Tým sa skončil jav typický pre stredovek – monopol duchovnej, a tým aj politickej nadvlády jedinej cirkvi. Na iných územiach k tomu došlo až o storočie neskôr po vystúpení Martina Luthera. Výdobytkom husitskej revolúcie bolo, že namiesto dedičného nároku každý uchádzač mohol byť po splnení predložených podmienok prijatý za kráľa.

Mocenská sféra politiky v Čechách sa laicizovala, keď z oblasti politického rozhodovania vypadla cirkevná špička a nahradil ju živel kráľovských miest. Na snemoch sa viac nezúčastňovali biskupi a preláti, ale len tri stavy: páni, zemania, mestá. Išlo o dôsledok silného postavenia mestského živlu v husitskej revolúcii, keď vystupovali aj kališnícki kňazi ako hlavní vyjednávači. Tri mestá: Praha, Tábor a Hradec Králové predstavovali vodcov troch hlavných husitských prúdov, ktoré boli súčasne bojovými zväzmi. Na Morave sa však na snemoch udržal pri moci prelátsky stav. Najvýznamnejšie mestá ostali nemecké, nuž sa tam zachoval predrevolučný stav.

Tento pre stredovek nový typ stavovského štátu sa udržal po dobu dvoch storočí až do Bielej hory. Ide o relatívne dlhé obdobie v dejinách štátu, najmä ak vezmeme do úvahy, že až na Jiřího z Poděbrad všetci ostatní panovníci boli katolíci, no panovníkmi sa mohli stať len vtedy, keď sľúbili, že nezmenia daný stav v krajine, tj. kalich a laické stavy na sneme.

V období koncilov si husiti ubránili „svoj kalich“ jednak odhodlaním a vojenskými novinkami na bojovom poli po celej Európe, jednak po dve desaťročia trvajúcim nezmieriteľným postojom vo veci kalicha pri rokovaniach s koncilmi a kráľmi (aj s poľským). Žigmund svojimi cisárskymi kompaktátami dal novým politickým a náboženským pomerom v kráľovstve štátoprávny a politickoprávny rámec, výdobytky revolúcie inštitucionalizoval, previedol ich do trvalého typu štátu. Do života uviedol aj dohovor s husitami, preniesol ho cez zátarasy, ktoré mu do cesty jednostaj kládla pápežská kúria, cirkevné koncily a ríša. Čo získal za to, že temer dve desaťročia vynakladal nesmiernu námahu, energiu, peniaze, um a nadanie na to, aby sa stal českým kráľom? Bojom rozdelenú, polozbúranú a sčasti vypálenú krajinu? Keď historik povie, že sa chcel stať českým kráľom, podistým je to tak. Ale prečo mu tak veľmi záležalo na tom, aby dlhé roky premáhal horu prekážok? Mal všetky najvyššie hodnosti, aké bolo možné v tom čase v Európe získať. On však stál práve o českú hodnosť. Prečo? Pýtať sa vedca? Či skôr umelca so schopnosťou hlbšie vniknúť do duše človeka a odtiaľ vyniesť na svetlo sveta nové a nečakané súvislosti?

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Obsah Listů 3/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.