Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 4 > Juraj Charvát: Kandidát na slovenského svätého

Juraj Charvát

Kandidát na slovenského svätého

Po tom, čo sa pápež Ján Pavol II. stal blahoslaveným, skúma sa vo Vatikáne možnosť vyhlásiť ho za svätého. Žiadostí o blahorečenie či svätorečenie je vo Vatikáne viacero, o jednej zo Slovenska sa už dlhší čas vedú polemiky. Týka sa totiž spišského biskupa Jána Vojtaššáka (1877–1965). Proces jeho beatifikácie skúma vatikánska komisia už od roku 1995. Posudzovanie je založené na jeho mučeníctve v čase komunistickej diktatúry, keď ho odsúdili na 24 rokov, z ktorých takmer trinásť si odtrpel v žalároch, kde sa správal ako kresťanský mučeník.

O zásadovom postoji úplného odmietania červenej totality spišským biskupom nemožno pochybovať. Ľuďom jeho generácie však osud nadelil úlohu čeliť dvom totalitám – nielen stalinskej, aj hitlerovskej resp. fašizmu Mussoliniho. A tu nastupuje „slovenské špecifikum“ – totalita ľudáckej štátostrany, Slovenský štát, ktorý vznikol z iniciatívy Hitlera a ktorého príklon k hitlerovskej ideológii sa najvypuklejšie prejavil likvidáciou židovského obyvateľstva.

V tom tkvie problém kandidáta na slovenského svätého. Aké postoje zaujímal v rokoch 1938–1945? Panujú voči nim výhrady, v tejto súvislosti sa vedie polemika, do ktorej zasahuje aj spišský biskup Msgre. František Tondra s pastierskym listom, v tomto roku čítaným vo všetkých farnostiach spišskej diecézy.

Aké postoje teda zastával Vojtaššák v čase Slovenského štátu? Jednoznačné je, že na rozdiel od ostatných slovenských biskupov v tých časoch len on

– bol dva razy zvolený za člena a podpredsedu Štátnej rady. Patril k skupine najvyššie postavených ústavných činiteľov;

– osobne žiadal a realizoval arizáciu Baldovských kúpeľov pre spišské biskupstvo, majetok Žida Ladislava Frieda. Tzv. „židovský kódex“, o ktorý sa arizácia právne opierala, zbavoval židovských občanov Slovenska nielen majetku, ale aj občianskych a ľudských práv. Transportovaním „do plynu“ boli povraždené dve tretiny slovenských Židov (57 628 osôb);

– udal Žida Alexandra Lörincza zo Spišského Podhradia, keď na schôdzi Štátnej rady povedal: „Je to najväčší maďarský boľševik, komunista od dávnych čias. Ľudia sa rozhorčujú, že všetkých Židov pobrali, len vraj táto pliaga je tu.“ Lörincza po udaní odviedli do pracovného tábora, vojnu však prežil.

Tieto skutočnosti dokumentuje publikácia Spory o biskupa Vojtaššáka Jána Hlavinku a Ivana Kamenca (2008). Pri charakteristike Vojtaššáka uvádzajú, že okrem kolektívneho vystupovania treba vidieť jeho osobnú angažovanosť, sprevádzanú niekedy až prekvapujúco razantnými vyjadreniami a činmi. Jasne dokazujú príklon k Slovenskému štátu. Jeho vznik privítal slovami: „Utrpenie bolo údelom slovenského národa. Slovenská prítomnosť musí zachovať a ďalej budovať tie náboženské a mravné hodnoty, ktoré v minulosti, v dobe utrpenia, náš slovenský národ posilňovali. Povstali sme, ani sami nevieme vysvetliť, akým zázračným spôsobom. Sme samostatní!“ Jeho bezvýhradne kladný postoj asi ovplyvnil fakt, že bol dlhoročným ideovým prívržencom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa stala na jeseň 1938 štátostranou, a ešte aj fakt, že patril k osobným priateľom Andreja Hlinku.

Stanoviská biskupových obrancov

Obhajcovia biskupa Vojtaššáka, medzi nimi i biskup Msgre. Tondra, predkladajú nasledovné argumenty:

1. „Štátna rada bola len poradný orgán štátnej moci. Proti deportácii Židov namietal len jeden člen Štátnej rady, Ján Balko, ktorý v memoároch uvádza, že ho podporili traja kňazi,“ tvrdí biskup Tondra. Balkove memoáre, písané 50 rokov po udalosti, nemôžu byť celkom spoľahlivým dokumentom. Zo zápisníc Štátnej rady vyplýva, že Vojtaššák sa zastal len konvertitov (pokrstených Židov), no i to nedôsledne.

2. „Vojtaššák nearizoval za Slovenského štátu, získal Baldovské kúpele vo verejnej dražbe na okresnom súde.“ Tento starý argument opakuje biskup Tondra aj po uverejnení knihy Hlavinku a Kamenca, hoci publikácia obsahuje fotografie dokumentov, podľa ktorých Vojtaššák žiada o arizáciu kúpeľov: „Spišské biskupstvo chce arizovať tzv. kúpele Baldovce, ktoré sú majetkom Žida Ing. Ladislava Frieda...“ Svoje podanie končí pozdravom „Na stráž!“. Je príznačné, že Spišská úverná banka píše biskupovi list a lúči sa pozdravom „Porúčame sa Vám v dokonalej úcte“. Biskup končí svoje listy zväčša pozdravom „Na stráž!“

Ivan Chalupecký pokladá po uverejnení knihy za neudržateľný argument o verejnej dražbe namiesto arizácie. Snaží sa však arizáciu obhájiť tým, že „úmysel získať kúpele nebol zlý“, „biskupovi veľmi záležalo na tom, aby bohoslovci, študenti, profesori, ale aj starí kňazi mali zdravé prostredie na bývanie a oddych“.

3. Chalupecký ustúpil s pôvodnými argumentami aj v prípade udania Žida Lörincza. Zmierňuje však skutok, akoby nebol prejavom antisemitizmu, lebo „v tomto prípade nešlo len o jeho pôvod (v Spišskom Podhradí ostalo viac Židov, o ktorých Vojtaššák vedel), skôr o jeho pochybný charakter“.

Obhajcovia Vojtaššáka sa zmieňujú aj o tom, že ako každý človek, aj on mal svoje nedostatky – bol „tvrdohlavý, mal zúžený pohľad na svet v dôsledku nie najkvalitnejšieho vzdelania..., často sa opieral o rady priemerných a nekvalitných poradcov“. (Chalupecký) „Jeho nevýhodou bolo, že sa dostal na biskupský prestol z fary. Nemal teda taký prehľad a erudíciu, aká by sa vyžadovala od biskupa... Mladí kňazi, ktorí chceli uviesť novšie prúdenie, narážali uňho na odpor.“ (Mrkva)

Pastiersky list

Msgre. Tondra vydal pre svoju diecézu pastiersky list pri príležitosti 90. výročia inaugurácie Vojtaššáka, jedného z prvých troch slovenských biskupov v Československu po rozpade Rakúsko-Uhorska. V liste spomína aj dôvody neúspechu pri blahorečení.

Môže zaň minulý i súčasný liberalizmus. Najväčšiu vinu asi nesie český liberalizmus v Československu, ktorému v pastierskom liste venuje veľa miesta. Výňatky uverejnil v denníku SME publicista Miroslav Kocúr: „Po vzniku ČSR sa nositeľmi nového štátu stali českí politici a intelektuálne vrstvy, prezentované vládnucou sociálnou demokraciou, pod vedením prezidenta T. G. Masaryka. On a jeho strana sa otvorene hlásili k liberalizmu, ktorý sa v novej situácii prejavoval protikatolícky až protirímsky. Predstavitelia českého liberálneho nacionalizmu svoje vlastenectvo interpretovali v duchu husitizmu, podľa nich jedinej správnej národnej orientácie. Katolícku cirkev takto postavili do úlohy národného a svetonázorového nepriateľa českého národa... Počas manifestácie ľavicových liberálnych socialistov 3. novembra 1918 v Prahe rozvášnený dav zničil Mariánsky stĺp... Ten liberalizmus, ktorý sa presadzoval po vzniku ČSR, sa presadzuje aj dnes. Predovšetkým vždy klame. Ľuďom predkladá falošné šťastie, zamieňa hodnoty.“

Odhliadnuc od faktu, že Masaryk nepatril k liberálom, treba konštatovať, že československý režim nebol protikatolícky. O tom svedčí aj skutočnosť, že Čs. strana lidová na čele s kňazom Janom Šrámkom mala zastúpenie vo všetkých politických koaličných vládach. Spišský biskup zamlčal aj dôvody, prečo sa rímskokatolícka cirkev stala „národným a svetonázorovým nepriateľom českého národa“. V bitke na Bielej hore zvíťazilo habsburské vojsko, ktoré v Tridsaťročnej vojne vystupovalo ako katolícke, na rozdiel od evanjelického vojska habsburských protivníkov. Po bitke došlo k prevratu, k násilnej rekatolizácii. Onou bitkou sa skončilo obdobie českého stavovského štátu a otvorila sa cesta pre habsburský absolutistický centralizmus, ktorý sa prezentoval ako najkatolíckejší režim.

Český stavovský štát tvorili páni, zemania a mešťania. Tento „politický národ“ bol väčšinovo nekatolícky. Habsburgovci sa zbavili opozície tým, že ich vyhnali z krajiny a ich majetky odovzdali katolíkom. Ak nie iniciátorom, isto najhorlivejším realizátorom tohto aktu bola katolícka cirkev. Presídliť etnikum, vyhnať či vyviezť ho z jeho vlasti, vyvraždiť nevymyslel Stalin ani Hitler. V Česku sa to udialo už v 17. storočí a skončilo temer zánikom českej národnosti a českého jazyka.

V období národného obrodenia umelci prispievali svojou tvorbou k národnému prebudeniu po celých sto rokov, poukazujúc na túto krivdu. Pripomínali i slávne obdobia dejín českého štátu, osobnosti. Katolícka cirkev však bola až do konca Rakúsko-

-Uhorska v západnej časti ríše habsbursko-rakúska, vo východnej habsbursko-uhorská. Neprejavovala záujem o postavenie Čechov a Slovákov v ríši, nezastávala sa utláčaných národov.

Vyjadrenie Vojtaššáka „Utrpenie bolo údelom slovenského národa“ neurčuje časové obdobie. Z vyjadrenia biskupa Tondru je už jasné, kedy to bolo: „Za monarchie cirkev prežívala slobodu, ale v mnohých prípadoch bola priveľmi spojená s politickým životom, čo jej škodilo.“ Takže nesloboda prišla po období monarchie. Ako príklad „škodlivého spojenia s politickým životom“ by sa azda dal uviesť rok 1906, keď spišský biskup Párvy (Maďar) zrejme na pokyn budapeštianskej vlády odvolal A. Hlinku z farského úradu pre podporu slovenského kandidáta Vavra Šrobára pri voľbách do mestskej rady v Ružomberku. Pápežská kúria vtedy ochránila odvolaného farára a biskup Párvy musel svoje rozhodnutie zrušiť. Za Československej republiky sa nič také nedialo. Keď súd dokázal Tukovi Bélovi zradu v prospech horthyovského Maďarska, Hlinka ho prikryl svojou politickou stranou. A predsa: „Za monarchie cirkev prežívala slobodu,“ tvrdí Tondra, no svoje ovečky zavádza. Lebo šlo o nadradené postavenie katolíckej cirkvy v monarchii, v ktorej bola cirkvou samého cisára, Jeho apoštolského Veličenstva. Také postavenie u Masaryka – nekatolíka – nemohla mať, keďže išlo o demokratický režim.

Nesúlad s postojom Vatikánu

Vatikánska komisia, skúmajúca žiadosti o svätorečenie, sa akiste nebude zaoberať „masarykovským liberalizmom“. Budú ju väčšmi zaujímať otázky mravné a politické, najmä vo vzťahu k Vatikánu:

– Bol biskup Vojtaššák, spomedzi všetkých katolíkov odsúdených komunistickým režimom, najlepším príkladom vyspelej kresťanskej morálky?

– Boli jeho politické postoje v súlade s postojmi Svätej stolice?

Diplomatický zástupca Vatikánu v Bratislave Msgre. Burzio mnoho ráz kritizoval slovenský „židovský kódex“, deportácie Židov a so znepokojením komentoval počínanie Vojtaššáka na jednom zasadaní Štátnej rady. Minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach na nej v prítomnosti biskupa Vojtaššáka bol autorom týchto výrokov: „My túto akciu (deportácie Židov) nezastavíme za žiadnu cenu... Nemci nám idú vo všetkom poruke... Keď uvidia, že my chceme kúsok papiera (že sa deportácie nepriečia právu), tak ho dostaneme.“ Dôležitejšie ako právna stránka veci je, aby Nemci vyhrali vojnu, lebo „inak ju vyhrajú boľševici, to jest Židia“.

Vojtaššák na výroky nereagoval. Zato sa vyjadril Msgre. Burzio: „Informovali ma, že monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Neskôr v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že Židia sú najhorší nepriatelia Slovákov, že i tak sa budú veci vyvíjať iným smerom.“

Vatikánsky diplomat nemohol mať porozumenie pre takéto „slovenské špecifiká“ v nazeraní na jednotlivé druhy totalít, s ktorými bol biskup Vojtaššák konfrontovaný. Nemohol ani len tušiť, že spišská diecéza raz navrhne, aby tieto špecifiká boli vyhlásené za sväté.

Juraj Charvát (1922) je publicista.

Obsah Listů 4/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.