Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2011 > Číslo 4 > Marián Hatala: Keby som sa ešte raz narodil...

fejeton

Marián Hatala

Keby som sa ešte raz narodil...

Bol piatok 10. júna, čosi po siedmej ráno, keď som sa z Komenského ulice v Olomouci vybral na ZŠ na Zeyerovej, aby som si vo IV. A odkrútil prvú vyučovaciu hodinu slovenčiny, češtiny a zábavy. Chcel som získať čas a viac splynúť s exteriérmi a neskôr interiérmi mesta, nuž som sa tri razy pasantov pýtal na cestu, hoci som dobre vedel, kde škola sídli. A vpred som sa posúval ležérne vychádzkovým krokom, skoro nebadane. Keby to bol videl môj otec, sediac v aute za volantom, povedal by, čo vravieval na adresu každého sviatočného vodiča-slimáka pred sebou: „Ani nejede, ani nestójí.“

O čom sa s tými štvrtákmi budem rozprávať? Koľko z toho, čo poviem, budú rozumieť? Nemal by som hovoriť po česky, hoci s rizikom, že túto krásnu reč nenapraviteľne a neospravedlniteľne sprzním a zmrzačím? Alebo po nemecky ako v dobe, keď Olomouc bol Olmütz? If I Was Born One More Time, keby som sa ešte raz narodil, pán Peroutka, chcel by som byť dieťaťom. Štvrtáci by mi isto rozumeli. A možno by stačilo, keby som vedel hrať na nejaký hudobný nástroj, vravel som si v duchu. Hudba je prvý jazyk ľudstva. V Nemecku našli flautu starú 30 000 rokov. Ľudia vedeli hudbu vylúdiť ešte predtým, ako sa naučili hovoriť, preto je všeobecne zrozumiteľná. Kiežby som mohol po návšteve Zeyerky parafrázovať Mozarta po pražskej premiére Dona Giovanniho: „Moji Olomoučané mi rozumějí.“

V taške som mal záchranné lano: Prévertove Pohádky pro nehodné děti. A ešte záchranné lanko: Kratochvíle – svoju knihu veršov pre menších dospelých a väčšie deti. Čo tak začať Francúzovým príbehom o malom dromedárovi, ktorý nebol nikdy s ničím spokojný? Raz šiel na prednášku, no tešil sa zbytočne. Nebola tam hudba, zato v jednom kuse hovoril akýsi tučný pán o rozdiele medzi dromedárom a ťavou. Malý dromedár sa vrtel v kresle, nudil sa, omínal ho hrb a bolo mu teplo, lebo prednášajúci mlel a mlel o tom, že „velbloud má dva hrby, kdežto dromedár jenom jeden“, a všetci v sále si to zapisovali, híkali a ochkali nad tým objavom, a nakoniec to dromedár nevydržal, vyskočil na pódium a tučného pána pohrýzol, ten sa rozzúril a vykríkol: „Ty velbloude!“ A všetci v sále opakovali: „Velbloude, špinavý velbloude!“ A pritom to bol, ako už vieme, dromedár, a ešte k tomu veľmi čistotný.

Napadlo mi, že do triedy vstúpim ako tučný pán a tým krpatým chuligánom spravím najnudnejšiu a najdlhšiu prednášku v živote (môžu sa poďakovať pani Vladimíre Cetkovskej, ktorá moje pozvanie „spískala“), beztak im nechodí po rozume nič iné ako Spiderman, televízna Superstar, trojdimenzionálni Transformeri, Disney Channel, iPad a pod. Sú ako od Carla Sandburga: „Tati, ten měsíc, na co to je reklama?“ A tak som vošiel do triedy a – štvrtáci mi prednášku o slovenčine ako neznámom, nezrozumiteľnom a exotickom jazyku rozbili „na padrť“. Tým, že spočiatku ani nemukli. Tým, že pri čítaní básničiek sa rehúzňali na miestach, ktoré som s týmto úmyslom aj písal. Tým, že sa nenechali zmiasť ani veršami „zavše sa vášnivo vadia vši s väčšou všou, ani si nevšimli, vošli si do vlasov“. Češtinu a slovenčinu sme hravo prekladali hore-dole, vedeli, čo je to „ťava“, „riad“ i „marec“. Lebo sa v televízii pozerajú na československú Superstar. Lebo chodievajú k príbuzným, ktorí bývajú pri Banskej Bystrici, Zvolene a inde, lebo otec ktorejsi štvrtáčky cestuje za prácou do Žiliny...

Boli sme práve na jednej z dobrodružných výprav za oboma rečami a objavovali sme ktorýsi z pokladov spoločného myslenia a spontánneho vymýšľania, keď zazvonilo. Stihli sme sa odfotiť, rozlúčiť, zamávať si. Na chodbe a potom neskôr, keď organizátori Moravského knižného salónu vystavili Iva Šmoldasa a mňa krížovému výsluchu iných detí, mi zišlo na um: Len aby rýchlo nezostarli, nech to dospievanie naťahujúi tak dlho, ako sa dá. Už kvôli nám dospelým a nášmu svetu, v ktorom je toľko hlúpostí a zbytočností.

Marián Hatala

Obsah Listů 4/2011
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.