Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2013 > Číslo 3 > Marián Hatala: Niečo ako „tentononc“

Marián Hatala

Niečo ako „tentononc“

Ľudia nikdy nehovoria hlúposti s takou prevahou a s takým presvedčením, ako keď prestanú pochybovať – hoci len na okamih - o svojej neomylnosti či výnimočnosti.

Na nedávnych Majstrovstvách sveta v hokeji brankár Salák po prvej prehre so Švajčiarmi povedal: „Hráli hrozně. Myslím, že jsme byli o hodně lepší tým.“

Ani jeho nemal kto zdrapiť za golier a strčiť mu „čumák do vlastního tentononc“, ako povedal Ivan Wernisch, keď uvažoval o tom, kedy a kto ho bude čítať, či vôbec on sám bude čítať seba. Dobrému básnikovi môže ňufák strčiť do „vlastního tentononc“ určite niečo menšie, než „nějaká vyšší moc“. Napríklad schopnosť kritickej sebareflexie a rešpekt k čitateľstvu, aj keby ho stelesňoval jediný čitateľ. Salák v čase, keď sa dopustil vypustenia onoho výroku, netušil, že Švajčiari, dlhodobo a systematicky sa starajúci o vlastnú hokejovú mlaď, to dotiahnu až hen k strieborným medailám. Ktovie, či odvtedy hodnotenie zmiernil alebo zmenil.

Dobre, že pre Slovákov a Čechov sa šampionát skončil tak skoro. Lebo čo už človek píšuci a tvoriaci napíše a vytvorí za úbohých pätnásť minút medzi tretinami? Nanajvýš si stiahne tlak z nemerateľných výšin a vráti sa k vychladnutej káve. Alebo sa podmienečne uzmieri s členmi rodiny, na ktorých sa viackrát oboril, lebo sa neosvedčili, ba zlyhali. Veď to poznáte: matka immer wieder, čiže „imrvére“ vchádza do obývačky, „opravuje“ žalúzie, ktorým nič nie je, a nenáhlivo, ostentatívne polieva flóru na parapete, hoci na nej „kvitnú“ samé kaktusy. Manželka najprv obdivne dvíha obočie nad vašimi mimovoľne trúsenými znalosťami hokejových reálií, aby vo chvíli, keď vaše mužstvo zahadzuje tutovku, urazene skonštatovala, že zatiaľ čo ona sa môže v práci zodrať, vy si voľkáte v akomsi slobodnom povolaní a celé dni ste zahrabaní v športových správach. A váš syn v ranej puberte jednostaj provokuje, tvrdiac, že Plekanec hrá za Calgary Flames a Záborský za Dinamo Moskva! A ešte sa uráža, ak sa o slovenčine komentátora vyjadríte, že horšie nehovorí ani prezident SR, a pritom verbálne a písomne sa prejavuje, akoby bol pod vplyvom trvalej virózy, akú do súčasnej politickej kultúry vnáša jeho český kolega.

Šampionát sa skončil, a ľud žiadostivý hier a osláv zostal doma. Nik neprišiel na námestia, aby tam vykričal čosi z frustrácie z jarmočnej, nízkej, korupčnej a škandalóznej politiky v podaní rozkrádačov a rozkladačov oboch nástupníckych štátov. Možnosti náhradnej identifikácie zostali nevyužité. Zato predseda slovenskej vlády prijal hokejovú reprezentáciu. Skončila síce ôsma, no k vlastnému „tentononcu“ sa vedela postaviť čelom: hráči i moravský tréner vravievali, že boli lepší než súper, no iba jednu tretinu, maximálne polovicu zápasu. A ako vravím, prijal ich Fico. Nie azda preto, že by u nás už zajtra mala platiť ucelená koncepcia rozvoja športu a telesnej kultúry a jej dôstojné financovanie, ale preto, že politik sa má pretŕčať s mediálne známymi tvárami. Napríklad veľmi bývalý premiér Dzurinda začal chodiť do bratislavského divadla Astorka, len čo sa zvolebnelo. A kde je napísané, že slovenský hokejový výber nezíska v Soči medailu? Dnes dobre urobená fotenka nemôže prísť nevhod.

Predpokladám, že slovenskí a českí politici nečítajú Ukrajinca Andruchovyča, ale akiste tušia to, čo Nemyryč vraví v románe Rekreace aneb Slavnosti Vzkříšeného Ducha: „A vy nemáte silu čokoľvek tu povedať, čokoľvek tu meniť – chodíte dokola ako námesační, každý má svoju planétu, a každý pôjde svojou cestou...“ Inými slovami, plné námestia predstavujú hry, na ktorých sa na chvíľu všetky planéty stretnú v jednej. Ľudia sa tam síce nestotožňujú s politikmi a ich programovým či vládnym „tentononcom“, ale to vôbec nemusia. Stačí, že sa dosýta vykričia. Že nemlčia tajne, sprisahanecky, a nechystajú sa udrieť. Čakajú. Každý so svojím rôzne veľkým „tentononcom“. „Lebo ľudu možno zabrániť, aby udrel, ale kto mu zabráni, aby nečakal?“ pýta sa kardinál Richelieu v knihe Sprisahanie za vlády Ľudovíta XIII. (Alfred de Vigny).

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik; stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 3/2013
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.