Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 1 > Tomáš Horváth: Slovenské fašiangy

Tomáš Horváth

Slovenské fašiangy

Predstavte si námestie, na ňom pódium so šibenicou, veľkým obrazom sedembolestnej Panny Márie, vlajúcou slovenskou zástavou a pod pódiom zhluk rozhnevaných, frustrovaných občanov. Na pódiu sa striedajú rôzni rečníci a rečníčky: medzi nimi napríklad aj Róm, mladá hip-hopová speváčka či predseda ultranacionalistického združenia. Najčastejšie sa skloňujú pojmy ako priama demokracia, odpor a sloboda, ale rovnako počuť aj volanie po vešaní politikov či výzvy k okamžitému odovzdaniu moci občanom. O Novembri 1989 sa chvíľu hovorí ako o vzorovom príklade občanmi vydobytej demokracie, zakrátko však už dostáva prívlastky ako „zmanipulovaný“. Všade navôkol tušiť podozrenie zo sprisahania. Spev Marty Kubišovej, ozývajúci sa z reproduktorov na pódiu, o niekoľko okamžikov vystrieda hlas pochodujúceho davu: „Rež a rúbaj do krve!“ Vitajte na slovenských fašiangoch.

Takéto a ďalšie podobné výjavy je možné vídať na Slovensku čoraz častejšie. Ilúzia o vláde, ktorá sa o svojich občanov raz postará a nasmeruje ich k svetlejším zajtrajškom, sa pred dvomi rokmi, kedy sa udiali hromadné protesty vyvolané zverejnením tzv. spisu Gorila, definitívne rozplynula. A tak začali postupne vznikať ilúzie nové – o priamej demokracii, o ekonomickej a potravinovej sebestačnosti, o oslobodení sa spod bruselského jarma, či o vyriešení „rómskeho problému“ extrémistami. Všetky tieto ilúzie majú jednu vec spoločnú – a síce predpoklad, že skutočne slobodné a dobré je jedine to, čo sa vymedzí voči existujúcemu spoločensko-politickému usporiadaniu. A jediné miesto, kde sa všetky tieto, v mnohom často protichodné, predstavy môžu stretnúť bez toho, aby si navzájom prekážali, je karneval.

Ruský filozof a literárny vedec Michail Bachtin hovorí o karnevale ako o dočasnom oslobodení sa od prevládajúcej pravdy a zavedeného poriadku: „karneval prerušuje existujúcu hierarchiu, privilégia, normy a zákazy“. Jedine na karnevale majú jeho účastníci možnosť vymaniť sa spod nánosu rutiny. Azda najzreteľnejšou rutinou potvrdzujúcou existujúce usporiadanie je hlavný princíp reprezentatívnej demokracie, čiže voľby. Či už prezidentské, parlamentné, alebo regionálne, voľby vyjadrujú spôsob, akým by sme sa ako občania mali zúčastňovať na spravovaní štátu. Účastníci karnevalu vyjadrujú svoju neposlušnosť voči tomuto imperatívu buď tým, že účasť na voľbách odmietajú, alebo si v nich volia protisystémových kandidátov. Rovnako neposlušní sú aj tým, že si vytvárajú vlastné pravidlá a existujúcim pravidlám priraďujú nový význam: zakladajú vlastné občianske tribunály, vydávajú manifesty a prehlásenia o tom, ako preberajú moc do svojich rúk a ako je táto moc nadradená všetkým existujúcim inštitúciám. Nejedná sa teda o občiansku neposlušnosť za účelom dosiahnutia zmeny zákona, o napravenie nespravodlivosti v relatívne spravodlivom systéme, tak ako ju poznáme z nedávnej histórie či z diel politických filozofov. Jedná sa o neposlušnosť voči systému ako takému, o neposlušnosť voči samotnému spôsobu, akým je spoločnosť spravovaná. V bežnom živote len ťažko prekonateľné ideologické bariéry sa tak na karnevale stretávajú ako rovnocenné masky pod jednotiacim karnevalovým motívom neposlušnosti voči existujúcemu establišmentu.

S karnevalom sa automaticky spája aj oslavnosť a oslavná tvorivosť. Lenže dnešná nálada nie je ani oslavná ani radostná, a ak je tvorivá, prejavuje sa hľadaním nových metód označovania a vylučovania. Antisemitizmus, homofóbia, nacionalizmus a protirómske a protimenšinové nálady sa šíria nielen priamo na protestoch, ale, a to predovšetkým, na internete a v éteri rôznych novovzniknutých médií. Badať aj tendencie k použitiu násilia – pri jednom z protestov sa účastníci pokúsili obsadiť budovu Univerzity Komenského, pričom u viacerých z nich boli zaistené chladné zbrane. Zásadnú úlohu zohrávajú konšpirácie všetkého druhu – od hrozby juvenilnej justície cez nebezpečenstvo vakcinácie až po sionistické sprisahanie. Akákoľvek konšpiračná teória je už len z princípu akceptovaná ako pravdivá, pretože odhaľuje sprisahania v systéme, čím podporuje tézu, že systém je zlý a treba ho zmeniť. Dostavuje sa tak akýsi falošne oslobodzujúci efekt – stotožnením sa s konšpiračnou teóriou vzniká ilúzia oslobodenia sa od systému. Nie je náhoda, že väčšina spomínaných aktivít sa označuje prívlastkom „slobodný“.

O tom, že karnevaly občianskej neposlušnosti nie sú zanedbateľné ani čo do počtu účastníkov, svedčí fakt, že protestných zhromaždení sa pravidelne zúčastňujú rádovo stovky ľudí, rôzne manifesty a petície podpísalo už cez dvetisíc občanov a v uplynulom roku spustené internetové rádio Slobodný vysielač, ktoré si nárokuje „pravdivé a neskreslené informovanie verejnosti“, sleduje na sociálnych sieťach vyše 20 tisíc ľudí. Schopnosť mobilizácie je tiež vysoká – poslankyňu Helenu Mezenskú, ktorá sa karnevalov občianskej neposlušnosti účastní a presadzuje zmenu systému, podporilo v priebehu niekoľkých dní svojím podpisom vyše 22 tisíc občanov, čo jej umožnilo kandidovať v blížiacich sa prezidentských voľbách.

Fašiangy sa na slovenskom vidieku spravidla končia pochovávaním basy – rituálom parodujúcim pohreb, značiacim koniec karnevalovej zábavy. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa blížil ku koncu aj karneval občianskej neposlušnosti. Naopak, zdá sa, že tento karneval bude pokračovať aj naďalej. Jedna z agentúrnych fotografií, zachytávajúca protesty z konca novembra 2013, vyobrazuje mladého muža stojaceho na pódiu s kapucňou na hlave, zaodetého do slovenskej vlajky, so vzpriamenou rukou a vztýčeným prostredníkom. Gesto účastníka karnevalu občianskej neposlušnosti, ktoré môže pre ďalší vývoj demokracie na Slovensku znamenať viac ako nadchádzajúce voľby. Je to gesto, ktoré by sme mali začať brať vážne, aby sme sa neskôr nečudovali, keď sa účastníci karnevalu rozhodnú pochovávať demokraciu.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 1/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.