Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 1 > Ferdinand Vrábel: Doba Jozefa II. a naša súčasnosť

Ferdinand Vrábel

Doba Jozefa II. a naša súčasnosť

Duchaplný titul, ilustrácie a aj príjemný materiál je vonkajším, ale mnohosľubným obalom. Doc. Ivona Kollárová napísala množstvo štúdií a vydala aj dve úspešné monografie: Cenzúra kníh v tereziánskej epoche, 1999 a Vydavatelia v 18. storočí: Trilógia k dejinám typografického média, 2006. Stretávame ju aj ako pracovníčku v oddelení Ústrednej knižnice SAV – v Študovni rukopisov a starých tlačí (Lyceálnej knižnici); vedie aj doktorandov na FF UK v Bratislave.

Autorka približuje zámer vniesť do skúmania problematiky interdisciplinárny rozmer. Jozef II. odstránil nevoľníctvo a umožnil vydanie Toleračného patentu, zavádzal nemčinu a stál aj pri ďalších radikálnych zmenách. Oslobodil kníhtlač a knižný obchod od cenzúry, ale jeho snahou nebola vyššia miera slobody a úplné zrušenie cenzúry, ale „regulovaná sloboda“ a oživenie knižného trhu, ktorý považoval za súčasť ekonomiky, a teda aj za zdroj príjmov štátnej pokladne. Mal v úmysle občana vzdelávať – veď reformy sledovali modernizáciu štátu a Jozefovi II. išlo predovšetkým o jeho posilnenie. Bola to doba osvietenstva, ale zároveň vrcholiaceho absolutizmu. V nasledujúcej reakcii na osvietenstvo dovedené do dôsledkov – revolučného výbuchu – sa aj Rakúsko vrátilo v tom, o čo sa s istými obmedzeniami snažil Jozef II. (ako na to poukazuje Kollárová v nadväznosti na Oszkára Sashegyiho; veď aj uvoľnenie cenzúry bolo zmesou liberalizmu a kasárenskej disciplíny), späť o desaťročia.

Panovník k správe štátu pristupoval zodpovedne. Jeho Základné pravidlá pre ustanovenie systému knižnej cenzúry boli vydané z jeho iniciatívy a sám sa na ich tézach podieval. Veľmi moderne znie hneď prvé pravidlo: sloboda potrebuje medze. Cenzúra je často kontraproduktívna: škodlivé jej uniká a prospešné sa zakazuje. Koľkokrát sa to opakovalo, a pritom už Jozef II. na škodlivosť prísnej cenzúry poukázal! Naozaj len za osvietený (alebo až pokrokový?) možno označiť názor, že nie je potrebné zakázať celú knihu pre jeden či dva neprijateľné odseky, pretože ju aj tak väčšinou budú čítať percipienti, ktorí vedia rozlíšiť „prospešné“ od „škodlivého“. Pripúšťal aj kritiku panovníka a úradníkov za predpokladu, že autor zverejní svoje meno. Ako poznamenáva Kollárová, „toto vnímanie kritiky bolo v dejinách cenzúry niečo naozaj nevídané“. Avšak bol možný aj úplný zákaz, ak už nešlo o kritiku, ale urážku panovníka, štátu, náboženstva alebo dobrých mravov. Nemali sa cenzurovať publikácie nielen z odborov ako medicína, právo (s výnimkami), vojenstvo, ale aj zo „všetkých vied a slobodných umení“, ak neboli prepojené s náboženstvom! Zato sa mali cenzurovať publikácie „alchymistov“ a „šarlatánov“, čo by sa veru hodilo aj dnes. Ak si spomenieme na obdobie pred rokom 1989, neuveriteľne znie pasáž z Jozefovho memoranda o stave monarchie: „Čo sa týka cenzúry, myslím si že je potrebné pristupovať veľmi pozorne ku všetkému, čo sa tlačí alebo verejne predáva. Ale prehrabávať vrecká alebo batožinu nejakému cudzincovi, to je horlivosť dovedená do krajnosti a bolo by veľmi ľahké dokázať, že napriek zachovávanej prísnosti neexistuje žiadna zakázaná kniha, ktorú by vo Viedni nemohli nájsť...“

Bolo to osvietenstvo, ktoré zrodilo slobodu, nie absolútnu, skôr oveľa viac fiktívnu. A ako ukázali aféry aj u nás po roku 1989, ak sa sily pri moci (nimi manipulujúci finančníci) cítia ohrozené, neštítia sa nátlaku (prípad „Gorila“, v rámci ktorého sme boli svedkami brutálneho ovplyvňovania verejnej mienky a aj prostredníctvom súdu vydaného zákazu publikovať „brožúru“ v štýle jozefínskych polemík). Alebo či sa súčasné blogerstvo nepodobá jozefínskemu brožuranstvu? Vtedy boli brožúry so závažnými výpoveďami, iné publikovali frázy, dnes sa blogeri vyslovujú kompetentne, zatiaľ čo iní pripomínajú grafomanov.

S názorom autorky, že desaťročie je v dejinách civilizácie príliš krátky čas na veľké zovšeobecnenia, ale sú významné zlomové obdobia, v ktorých je možné lepšie vnímať skryté a prehliadané javy, a že jozefínska doba je práve takou zlomovou dobou, možno súhlasiť bez výhrad.

Ivona Kollárová: Slobodný vydavateľ, mysliaci čitateľ. Typografické médium v jozefínskej dobe, Rak, Budmerice 2013, 296 s.

Ferdinand Vrábel (1948) je historik.

Obsah Listů 1/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.