Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 2 > Tomáš Horváth: O voľbách, z prezidentskej záhrady

Tomáš Horváth

O voľbách, z prezidentskej záhrady

Rád trávim popoludnia čítaním na lavičke pod vysokým gaštanom v prezidentskej záhrade. Zdanlivú jednoznačnosť tohto verejného priestoru „narúša“ prezidentská štandarda vejúca nad priľahlým Grasalkovičovým palácom, pôvodne letným sídlom uhorského šľachtica z 18. storočia, ktoré je od roku 1996 sídlom slovenského prezidenta a ktorého je prezidentská záhrada súčasťou. Na rozdiel od Pražského hradu či iných inštitúcií situovaných na kopci, akou je napríklad aj Národná Rada SR, sídli slovenský prezident priamo v centre hlavného mesta, „dolu“ medzi občanmi. Ale doteraz akoby tam ani nebol.

Len pár metrov od džavotajúcich naháňajúcich sa detí a seniorov, sústredene hrajúcich v prezidentskej záhrade pétanque, sa nachádza nevysoký plexisklový múr, za ktorým z miesta na miesto prestupujú znudení ochrankári v tmavých sakách s vysielačkami – vyzerajú pritom veľmi dôležito – a na parkovisku sa striedajú čierne limuzíny, privážajúce domáce či zahraničné návštevy. Jeden priestor, dva svety. Ešte v piatok, deň pred druhým kolom prezidentských volieb, bol ten kontrast citeľný. Prezidentská záhrada ako metafora vzťahu občanov k prezidentskej inštitúcii a azda aj k politike ako takej. Metafora koexistencie založenej na vzájomnom nezáujme. A predsa akoby sa po volebnej sobote niečo zmenilo.

Neznamená to, že by si ľudia na Slovensku počas tohtoročných prezidentských volieb pripustili politiku bližšie k telu (a to ani doslova): nenosili sa odznaky ani iné doplnky vyjadrujúce podporu tomu či onomu kandidátovi – jedine na internetových sociálnych sieťach si niektorí z podporovateľov Radoslava Procházku pripli k svojej fotografii virtuálny odznačik s nápisom „Podporujem Rada“. Identifikácia s kandidátmi bola skôr negatívna, v zmysle vymedzenia sa voči Robertovi Ficovi (obrázky a nálepky s prečiarknutým Ficom a niektorými jeho výrokmi, ale napríklad aj hanlivé plagátiky na dverách autobusov s textom „Ak majú dôchodcovia silu voliť Fica, tak majú aj silu stáť v MHD!“), ale taktiež aj skrze letákovú antikampaň namierenú voči Andrejovi Kiskovi, v ktorej dominovali prívlastky ako „úžerník“ alebo „scientológ“. Prezidentské debaty v televízii nemali nijak výrazne vysokú sledovanosť a médiá, namiesto toho, aby otvárali vlastné témy, reagovali skôr na témy, ktoré im podsúvali samotní kandidáti. A napokon ani samotná volebná účasť (43 % v prvom, resp. 50 % v druhom kole) neznamená žiaden zvýšený záujem občanov o politiku, naopak, je skôr potvrdením už existujúcej klesajúcej tendencie.

To, čo sa po marcových prezidentských voľbách zmenilo, je atmosféra. Sú tri dni po voľbách, a keď sa z lavičky pod gaštanom pozerám na prezidentský palác, pociťujem akúsi nádej. Je to nádej, že podpriemerný rečník, priemerne politicky vzdelaný človek a nadpriemerne bohatý filantrop, ktorý bude 15. júna oficiálne vymenovaný za hlavu štátu, spolu so svojím tímom prejaví záujem o občana. Že sa po rokoch dočkáme pravidelných správ o stave krajiny. Že sa po brutálnom policajnom zásahu zastane dobitých Rómov, a nie útočiacich kukláčov. Že zaujme voči ruskej invazívnej politike jasné stanovisko. Že sa predsedom Najvyššieho súdu opätovne nestane predseda Súdnej rady Štefan Harabin – mečiarovský symbol skorumpovaného súdnictva. Že prítomnosť prezidenta „nepolitika“ utíši rastúce protisystémové nálady v spoločnosti. Skrátka nádej, že zmizne ten múr medzi prezidentským palácom a prezidentskou záhradou.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 2/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.