Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2014 > Číslo 5 > Marta Frišová: Sme už Penta?

Marta Frišová

Sme už Penta?

V článku Dva a poltá teória, ktorý vyšiel aj v Listoch (2/2014), slávny Claus Offe usporiadal jednotlivé fázy kapitalizmu; v tej prvej vládlo pravidlo zákazu vzájomného zasahovania politiky a biznisu. Hranica medzi dvomi svetmi bola jasná. Ako iste viete aj bez tohto vysvetľovania, postupne sa rozostupovala, a dnes už de facto neexistuje. (De iure ešte áno). Ekonomické nástroje moci sú slabšie ako politické, a zatiaľčo demokratické politické inštitúcie podliehajú demokratickej kontrole, ekonomické nástroje, ktoré ich už často ovládajú, nie. Nepodliehajú kontrole paradoxne preto, že biznis je pod ochranou demokratického pravidla nezasahovania štátu. A tak celá demokratická prevádzka, demokratická kontrola moci akoby mlela naprázdno.

Ostatne, my sme už v systéme, v ktorom žiadna deliaca čiara medzi politikou a ekonomikou nebola, žili. Politika ekonomiku revolučnou cestou pohltila a deliacu čiaru zrušila, respektíve urobila ju zbytočnou. Urobila to programovo a otvorene. Zrejme preto to tak nepoburovalo, bol to akt, ktorý nič nezakrývalo, iba ak figový list – heslo, že výrobné prostriedky patria pracujúcim. Teraz, ako vraví Offe, sa nachádzame v modeli kapitalizmu, keď je biznis nerozpletiteľne spätý s politikou a štátom.

Osobitnou sférou, kde to prepletenie pôsobí ako viditeľne zvrhlý akt, ktorým sa vžité normy prevracajú na hlavu, sú médiá. Mám pochopiteľne na mysli tie médiá, ktoré majú slúžiť najmä na informovanie verejnosti, na kontrolu moci. Deje sa to hocikde okolo nás: v Taliansku, Maďarsku, Čechách, v Bulharsku a pravdaže aj na Slovensku. Médiá skupujú oligarchovia a finančné skupiny príliš veľké na to, aby ich pôsobenie neprerastalo politickými inštitúciami ako nevyoperovateľný, vrastený novotvar. Prevod takzaných mienkotvorných médií do rúk oligarchov – tam, keď očividne nejde o finančný, ale o mocenský zisk (o ten finančný len sprostredkovane) – je zmena, ktorá má do veľkej miery skôr symobolickú povahu, ale to ešte neznamená, že to nie je zlomový bod. Dívame sa na to ako uhranutí – je to ako sledovať, ako sa z monumentálnych masívov ľadu na ďalekom Severe zlovestne odlamujú obrovské kusy a s rachotom padajú do mora. Niečo to znamená.

Odrazu jasne vidieť, ako peniaze používajú peniaze nie na to, aby sa intenzívnejšie množili, ale na to, aby mali pod kontrolou to, čo ich má kontrolovať, a nič im v tom nemôže zabrániť, pretože ako nedávno v rozhovore povedal šéf finančnej skupiny Penta, „súkromné vlastníctvo je posvätné“. Inými slovami, sú pod ochranou pravidla nezasahovania, toho pravidla, čo bolo ustanovené strážiť demokraciu.

Česká spoločnosť to už má za sebou: keď Andrej Babiš, miliardár a minister, skúpil dva veľké celoštátne denníky. Na Slovensku vychádzajú dva denníky, z ktorých jeden, Pravdu, vlastnia už dlho sponzori strany Smer. Druhý, denník SME, ten, čo kedysi vznikol ako prvý a na Slovensku bezprecedentný projekt samotných novinárov, ktorí sa vzopreli proti tomu, že by mali patriť Mečiarom privlastnenému Fondu mládeže, sa chystá kúpiť finančná skupina Penta. Presnejšie, kúpiť jeho päťdesiatpercentný podiel, ktorý ich nemeckí majitelia, ako sa zdá, ochotne predajú. Penta si už kúpila pár tabloidov, jeden ekonomický týždenník, a teraz sa pripravuje celé to dovŕšiť rozhodujúcim krokom, získať hlavnú trofej. Zmluvy majú byť podpísané už o niekoľko dní, pokiaľ sa nestane malý zázrak a niekto nedá viac ako Penta. Denník SME už roky kontinuálne chradne – noviny sú čoraz tenšie, majú čoraz nižší náklad a čoraz menej inzercie, a takáto akvizícia je očividne nerentabilná. Ale o to tu pravdaže vôbec nejde. Ani Lidové noviny či MF Dnes nekúpil Andrej Babiš na to, aby na nich zarobil.

Slovenský prípad je však dramatickejší než český, v tom doslovnom zmysle: má v sebe viac z prvkov drámy. Skupina Penta bola totiž v očiach verejnosti usvedčená z opakovaného a excesívneho zvrhlého spojenia s politikou na najrôznejších úrovniach verejnej správy. Škandál menom Gorila rozzúril tisíce ľudí tak, že vyšli demonštrovať, ešte k tomu v mraze, hneď v niekoľkých mestách, a prešlo ich to až po niekoľkých týždňoch. Boli to najväčšie demonštrácie za celú ponovembrovú éru. Vyšlo totiž najavo – aj s komickými detailmi, ktoré práve urobili túto kauzu takou presvedčivou –, že politikov na rôznych úrovniach moci Penta nielen upláca, ale rovno menedžuje, koučuje, koordinuje. Bolo to ako vidieť kráľa bez trenírok. Inštrukcie sa politikom udeľovali v jednom bratislavskom byte, ktorý patril urastenému príslušníkovi tajnej služby s krycím menom, respektíve prezývkou Gorila.

Výsledkom protestov bolo, že definitívne skončila jedna politická garnitúra. Garnitúra Mikuláša Dzurindu sa prepadla v preferenciách tak hlboko, že sa už z toho nikdy nemohla spamätať. Špinavé gorilie pazúry uľpeli hlavne na nej, hoci bolo jasné, že ani tí druhí nie sú vôbec čistí a tiež že Penta nie je vôbec jedinou gorilou, ktorá má v korporátnom vlastníctve kus krajiny. Inak sa nezmenilo takmer nič napriek tomu, či skôr preto, že organizátori demonštrácií uverili, že vedú národ do novej revolúcie, že toto je druhý November a že zvrhnú celý systém, čím mysleli – korupciu alebo liberálnu demokraciu ako takú; to nebolo celkom jasné. Jedného dňa protesty ľudí prestali baviť a bol koniec. Ich mladí vodcovia totiž nevedeli, že so svojou revolúciou nemajú šancu, ani keď rečnia k tisíckam ľudí, pretože povolené demonštrácie, darmo sú masové, nemôžu zlikvidovať systém – nezmôžu to, čo môžu zmôcť tie nepovolené – pretože zatiaľčo diktatúra je obrom na hlinených nohách, ktorú štuchanie demonštrácií môže zvaliť, demokracia, v ktorej môžete demonštrovať do vôle, je voči ulici neporovnateľne odolnejšia.

Protesty mali podľa všetkého ešte jeden dô­sledok, nechcený: zasadili do hláv majiteľom Penty odhodlanie, že musia urobiť niečo preto, aby sa už nikdy na nich nezosypala verejná potupa, ktorá ich biznis aj dosť stála, a z tejto traumy časom vyklíčilo rozhodnutie kúpiť si médiá, ktoré sa kúpiť dajú. A to sú práve tie, ktoré sú ešte nezávislé, respektíve ich vlastníci ich majú pre biznis, nie pre politiku.

Čo sa vstupom Penty v týchto médiách zmení? Samozrejme, všetci vedia, že to bude zmena sotva badateľná. Možno sa dočkáme toho, že denník SME sa na nejaký čas po vstupnej finančnej injekcii naopak vzchopí. Možno sa sem tam dočkáme aj kritiky Penty v medziach slušnosti. Možno skutočných objektívnych a dôležitých zistení – ale len takých, ktoré sa nebudú týkať záujmov Penty. Vzhľadom na rozsah týchto záujmov to znamená, že noviny sa budú môcť slobodne venovať zákulisu približne polovice toho, čo sa na Slovensku deje. Takže čo sa vlastne stane také hrozné?

Aká bude reakcia novinárov, keď Penta vstú­pi do SME? – spýtal sa pred niekoľkými dňami denník Respekt Tomáša Bellu, ktorý je zástupcom šéfredaktora. „Ešte pred niekoľkými rokmi by sme sa bavili o tom, koľko novinárov odíde z redakcie a ako to tie noviny poškodí,“ odpovedal Tomáš Bella. „Dnes je situácia taká, že mnohé noviny vinou ekonomických škrtov prestávajú plniť svoju spoločensky prospešnú funkciu a namieste je otázka, či je pre spoločnosť lepšie mať nezávislé malé noviny s nejakými tridsiatimi redaktormi, alebo veľkú redakciu, kde majiteľ povedzme raz za rok uplatní svoje záujmy. Je to pálčivá otázka, na ktorú nemám odpoveď.“

Áno, klasická pálčivá dilema, čo je lepšie: prispôsobiť sa situácii, alebo nie? Na ktorú sa vždy odpovedalo úvahou, čo je lepšie pre spoločnosť, ako keby sme v skutočnosti aj tak všetci nakoniec neurobili to, čo jednoducho viac chceme (podľa zistení neurovedy vraj robíme 80 percent rozhodnutí vrátane najbanálnejších podľa toho, čo nám diktujú emócie).

Myslím si, že aj tí, čo sa kedysi dávno rozhodli, že nechcú byť napríklad novinármi, ak by mali písať ako zamestnanci režimu, sa tak rozhodli preto, že sa nejako osobne viac než iní štítili toho poníženia neslobody, že sa štítili toho, že by mali niesť značku režimu, pracovať na jej kráse. Nerozhodli sa tak na základe toho, čo je lepšie pre spoločnosť. Naopak, prospechu pre spoločnosť sa dovolávali tí, čo sa rozhodli prispôsobiť. Toho, koľko dobrého tým môžu pre spoločnosť vykonať. Že nemôžu všetci emigrovať. Že sa nemôžu všetci stiahnuť do kotolní. Dovolávali sa toho právom? Pálčivá otázka, na ktorú nemám odpoveď. Venovať sily samizdatu, ktorého akčný rádius tvorilo len pár sto ľudí, z hľadiska úžitku pre spoločnosť vyzeralo takmer ako nezodpovednosť. Lenže čo je dôležité pre spoločnosť, sa väčšinou ukáže až časom.

Viem, že sa hovorí, že každá analógia kríva. Ale niektoré druhy rozhodnutí sú vo svojej podstate vždy tie isté, rýdzo osobné, aj keď ovplyvnia charakter spoločnosti. A aj argumenty pre a proti sú podobné. Slovo kolaborácia znie hrozne, ale neznamená nič iné ako spolupráca. V 70. rokoch sa rozhodla s režimom spolupracovať, osobitne na Slovensku, naozaj skoro úplne celá kultúrna a intelektuálna elita, aj keď jej veľká väčšina bez nadšenia. Niektoré plody tej spolupráce boli potom pre celú spoločnosť príjemné, zaujímavé a aj dôležité. Niektoré boli zanedbateľné, niektoré trápne. Všetky však mali spoločné tabu – nedotknúť sa záujmov, dnes by sme povedali, majiteľa. Poštekliť ich, to áno, občas, za istých okolností, ale museli ste mať presný cit pre to, kde sa zastaviť, aby to nezabolelo a nepodráždilo príliš.

Aj preto nie je podstatné, či si Penta v roli majiteľa denníka uplatní svoje záujmy raz za rok, raz za mesiac alebo raz za dva roky. Podstatné je, že vieme, že si ich uplatní, keď to bude naozaj potrebovať, a to bude vtedy, keď spoločnosť bude naopak potrebovať, aby noviny na tieto záujmy nebrali ohľad. Popritom bude ich prácou prezentovať sa čitateľom ako slobodné médium, ktoré stojí na stráži demokracie, veď s takouto visačkou si ho Penta aj kupovala – áno, to bude spolupráca. Polovica pravdy, ktorá, ako sa kedysi hovorilo, je horšia ako lož. Takže, to bude to hrozné.

Inak nič. Nikomu sa nič nestane, utrpia len abstraktné entity ako slobodná tlač alebo demokracia. O možných škandáloch Penty sa čitatelia budú môcť dozvedieť z iných zdrojov alebo od konkurencie patriacej konkurenčným oligarchom, ale to bude aj tak čoraz menej dôležité, pretože čoraz menej ľudí na Slovensku bude veriť čomukoľvek.

V samotnom SME zatiaľ vyšiel len komentár ďalšieho zástupcu šéfredaktora, Konštantína Čikovského, a ten bez opatrnosti hovorí o pripravovanom biznise. Riaditeľ vydavateľstva sa vyjadril, že dúfa, že ďalší dvaja vlastníci uplatnia predkupné právo, a že ak doň päťdesiatimi percentami vstúpi Penta, denníku to „uškodí“. Znie to ako starostlivo zvažovaná formulácia, možno mala dokonca znieť odvážne. Ale ak ešte existuje šanca, že Pente sa kúpa dá prekaziť, že sa ešte nemusí podariť, prečo sa z redakcie – okrem Čikovského – nikto neozýva? Veď jedinou šancou by bolo, keby samo SME, sama redakcia a aj riaditeľ povedali, že odídu, ak ich Penta kúpi, a Pente by za jej milióny ostali len priestory a počítače. Dni do podpisu zmluvy bežia, a kľúčovým ľuďom v SME akoby nedochádzalo, že z ich denníka bude už o chvíľu, približne v čase, keď budete čítať tento článok, takpovediac nové mláďa gorily. Ak to naozaj nechcú, tak musia vedieť, že toto je moment, v ktorom na pálčivú otázku treba odpovedať, nie moment filozofovania, nie moment na formulovanie otázok, ktoré pripúšťajú protichodné verzie odpovedí a nepriamo tým Pente odkazujú: my zasa nie sme tak úplne proti, vieme si nájsť aj argumenty za vás, my len nechceme stratiť tvár. Šéfredaktor a komentátori uvážlivo mlčia, zrejme majú dojem, že nemá zmysel kričať predčasne, držia sa českého úslovia „mlčeti zlato“, nie slovenského „kto mlčí, ten svedčí“. Možno ich ani nenapadne, že by mohli odmietnuť byť komoditou, ktorú môže hocikto, kto na to má, vlastniť, a že by teda tú komoditu mohli zámerne znehodnotiť verejným, čiže neodvolateľným osobným protestom. Možno im to napadlo, len sa im zdá, že by to mohlo byť smiešne. Alebo nepatričné. Možno sa im zdá, že zas o tak veľa až nejde. A možno im v tom bráni predstava, že vlastníctvo je posvätné, ako povedal jeden z majiteľov Penty.

Marta Frišová (1962) je prekladateľka a editorka. Bola šéfredaktorkou česko-slovenského týždenníka Mosty (1994–1996), neskôr redaktorkou časopisu Domino-Fórum a SME, prílohy Fórum; redaktorka projektu www.salon.eu.sk a projektu Listy-Mosty.

Marta Frišová

Obsah Listů 5/2014
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.