Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2015 > Číslo 4 > Tomáš Horváth: Žiarivé príbehy mojich deviatakov

Tomáš Horváth

Žiarivé príbehy mojich deviatakov

Je skoré júlové ráno. Vrcholky Vysokých Tatier sú zahalené v kalnom opare, vidím ich v podmaňujúcom kontraste ku zlatistým poliam pod nimi. Bol by to pekný deň na túru, vravím si. Chvíľu sa tým smerom zahľadím a predstavím si pohľad z úpätia niektorého z vysokých štítov na slnkom zaliatu Podtatranskú kotlinu. Hneď sa však strhnem, odlepím sa od okna a vraciam sa späť do reality maličkej triedy a ôsmich lavíc kežmarského odborného učilišťa, kde sa má každú chvíľu začať letná škola pre deti z blízkeho okolia a priľahlých rómskych osád. Od septembra sa stanem na dva roky učiteľom na základnej škole v rámci programu Teach for Slovakia a toto je moja prvá zaťažkávacia učiteľská skúška.

Nervózne prešľapujem z miesta na miesto. S kolegyňou umiestňujeme po triede niekoľko násteniek, vrátane veľkého zoznamu s pravidlami – zatiaľ máme len tri hlavné. Naivne sa domnievame, že snáď nebude potrebné dopisovať ďalšie. V duchu si opakujem všetky zásady výučby detí a práce s komunitami, ktoré som sa v uplynulých týždňoch naučil. Postupne si pritom začínam uvedomovať, že štúdium rôznych diškurzov týkajúcich sa etnicity, symbolického násilia a esencializmu bolo skôr zaujímavou intelektuálnou hrou v bezpečí bratislavského akademického prostredia, ktorá však nedokáže človeka plne pripraviť na stret s realitou.

Je čosi okolo pol deviatej a školou sa začína rozliehať silnejúci detský džavot prestupovaný hlasnou diskotékovou hudbou z reproduktorov mobilných telefónov: decká akurát dorazili. Vychádzam von privítať svoju triedu. Budúci deviataci, s ktorými strávim najbližšie tri týždne na hodinách matematiky, slovenčiny a angličtiny, pôsobia na prvý pohľad akosi nezaujato, znudene. Vítam vyfintené dievčatá s korálkovými ružencami okolo krku a chlapcov so šiltovkami obrátenými naopak a veľkými žuvačkami v ústach. Uvažujem, že výzorom a gestami sa vlastne ani veľmi nelíšia od svojich rovesníkov, povedzme z bratislavskej Petržalky. Po tom, čo sa v rýchlosti predstavíme, pokúšam sa zistiť, čím by v živote chceli byť. Murár, cukrárka, kaderníčka – ak sa mi podarí získať odpovede, sú to jedine tieto, ktoré dostávam. Ponúknem žiakov chlebíkmi a čajom. Nikto si však nevezme. Na konci prvého dňa zisťujem, že viacerí chlapci v triede sa na letnú školu prihlásili len kvôli dievčatám. A niektoré dievčatá, naopak, kvôli chlapcom. Učenie ich veľmi nezaujíma, a tak zvažujú, či sa ešte vôbec ukážu. Nerobím si veľké nádeje, že sa ešte v takejto zostave stretneme: keď sa tínedžerovi nechce, nepohne s ním ani rodič, tobôž nie učiteľ.

Čakal som, že sa naše počty na ďalší deň preriedia. Zostal som však prekvapený. Prvá dorazila do triedy skupinka dievčat – nerozlučných kamarátok so svojimi tajnôstkami a s vrelým vzťahom k spevu a tancu. Z mobilu im hrala skladba Michaela Jacksona a ja som sa pristihol pri tom, ako si spolu s nimi pohmkávam jej melódiu. Dokým bola trieda prázdna, bolo v nej akosi sivo – dokonalá živná pôda pre neistotu a obavy. Ale v momente, ako prišli ďalší žiaci, začala sa napĺňať atmosférou vzdialene pripomínajúcou atmosféru spoločenstva. Ako prichádzali ďalší, trieda postupne ožívala. Spoločne sme si zakričali naše heslo „Veríme v úspech, veríme v seba, veríme v tím!“ a pustili sme sa do práce.

Sotva sme však začali počítať slovné úlohy, už sa jeden zo žiakov snažil zadaniu vyhnúť: „Pán učiteľ, ja už nevládzem písať, bolí ma ruka.“

„Toto by ti na stavbe neprešlo,“ odpovedám mu. Postupne sme sa vrátili k vypĺňaniu slovných úloh z matematiky. Po hodine si všimnem jeho zošiť – je pokreslený rôznymi ornamentmi a vzorovo namaľovanými husľovými kľúčmi. Filip vie krásne kresliť – keď sa začne ošívať, že na ďalší deň nepríde, pretože sa priveľa pracuje, navrhnem mu, aby nakreslil ilustrácie do obežníka letnej školy. Jeho očami sa mihne záblesk záujmu a nakoniec súhlasí.

Po týždni sa už moji budúci deviataci nehanbia vziať si z lavice chleba pripravený na raňajky, na zoznam pravidiel pribudol len jeden zákaz – zákaz používať mobily na hodinách. Keď ideme na prestávku von na školský dvor, vezmem loptu a navrhnem chalanom, či si nezahráme futbal. Hoci som futbal nehral od strednej školy a moji spoluhráči sa s loptou akoby narodili, nebadať na nich žiadne rozčarovanie z mojich nepresných prihrávok. Naopak, dozvedám sa, že vďaka svojej výške by som mohol byť dobrým obrancom. Keď sa prestávka skončí, chalani sa pri mne pristavia a zisťujú, kam pôjdem od septembra učiť. Na správu, že to nebude na ich škole, reagujú sklamane – priali by si, aby som ich učil aj naďalej. Telom mi prebehnú zimomriavky.

Kladiem si otázku, čo títo moji žiaci odo mňa vlastne očakávali. Čo je úlohou učiteľa? Verím, že v prvom rade by mal do častokrát prázdnych, neutešených príbehov detí priniesť nové udalosti – spraviť ich príbehy bohatšími na ľudí, zážitky, podnety, farby či zvuky. Avšak skutočný význam vzdelávania tkvie kdesi hlbšie – nestačí len prinášať udalosti, ale musíme deti naučiť, ako tieto udalosti premieňať na skúsenosti. Pretože len vtedy začnú viesť dialóg so svetom, so svojím okolím a so sebou samými. Jedine tak dokážu objaviť svoje poslanie – spôsob, ako byť užitočný. Jedine tak sa môžu stať inšpiráciou pre druhých. Teším sa, keď najbližšie vyleziem na niektorý z tatranských kopcov a zahľadím sa na Podtatranskú kotlinu, že odtiaľ uvidím žiarivé príbehy týchto deviatakov.

Tomáš Horváth (1989) vyštudoval európske štúdiá a medzinárodné vzťahy na FSEV UK v Bratislave.

Obsah Listů 4/2015
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.