Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2015 > Číslo 6 > Marta Frišová: Slušní ľudia na rázcestí

Marta Frišová

Slušní ľudia na rázcestí

Redaktorka časopisu Týždeň Eva Čobejová – a pre mňa Eva – napísala pred niekoľkými mesiacmi krátku úvahu, ktorá pobúrila kopu mojich aj jej, a aj našich spoločných priateľov. Odvtedy sa udialo toľko hrozných vecí, že všetci už na to zabudli. A okrem toho, bola to len krátka poznámka. Aj tak mi stále vŕta v hlave. Vždy je na tom niečo dráždivé, keď si niekto svojím postojom pohnevá svojich priaznivcov – aj mňa – len preto, že chce zostať vecný. O čo šlo? V Banskej Bystrici v posledných komunálnych voľbách vyhral istý Marian Kotleba, predseda strany s nevinným názvom Naše Slovensko, ktorý, aby náhodou nedošlo k omylu, kam naše Slovensko chce doviesť, rád pózuje v čiernej košeli a v čižmách. Tento mladý župan odmietol dať svoj podpis župana pod formálny dokument, umožňujúci jednému bystrickému divadlu čerpať dotáciu schválenú ministerstvom kultúry, a Eva Čobejová napísala, že by sa ho napriek všetkému chcela zastať, pretože je skreslené tvrdiť, že tým ohrozil slobodu tvorby. Z Evinej úvahy logicky plynie že demonštratívna podpora bratislavských divadiel vrátane SND, ktoré bystrickému divadlu poskytli svoju scénu, nemá zásadný význam a je to iba ak milé gesto bratislavskej kaviarne voči regionálnej kaviarni: možno trochu nadnesené. Možno trošku zbytočne, narcistne okázalé?

Eva argumentuje tým, že Kotlebovi sa produkcia Divadla na rázcestí nemôže páčiť a on len koná v súlade s vlastným presvedčením. Páči sa mu iný typ kultúry, taká je jeho prirodzenosť, tak ako vlk žerie Karkulky a staré mamy, pretože to je jeho strava, a my ho nijako nedonútime, aby prešiel na ovsené vločky. Moderné divadlo a hry proti fašizmu Kotleba proste nemôže stráviť, ani to od neho nemožno žiadať.

Druhý argument je, že župan divadlo nezakázal, ale zrušil mu dotáciu. Mali by sme si z minulosti pamätať, čo je to zákaz a že to nie to je to isté ako zrušenie dotácie. Áno, Divadlo na rázcestí nie je zakázané, to je fakt. Uznávam, že na Evinej rovnici je všetko logické a vecné. Ibaže jej výsledok je nezmysel. Keby totiž bol správny, znamenalo by to, že na celom kotlebovskom fenoméne nie je nič naozaj zhubné, keďže on robí len, čo mu káže jeho autentické presvedčenie, ktoré otvorene dáva najavo. Problém však je, že jeho presvedčenie je otvorene namierené proti demokracii.

Keby nič iné, už samotný fakt, že by sa v Banskej Bystrici mala z ideologických dôvodov začať škrtiť nezávislá kultúra, je hrozivý. Iste, škrtnúť dotáciu nie je to isté ako zákaz činnosti a pamätáme si systém, ktorý zakazoval. V tom systéme sa žiadne dotácie neškrtali, pretože neexistovali, celá kultúra bola celkom jednoducho v zamestnaneckom pomere voči režimu. Tam, kde vládne demokracia čo len formálne, sa nedá len tak ľahko zakazovať, dajú sa len neudeľovať dotácie a ničiť neželanú tvorbu rôznym prenasledovaním typu extra horlivých daňových kontrol či inými podobnými nástrojmi. Zmysel toho celého sa od administratívneho zákazu veľmi nelíši: vyčistiť verejný priestor od nezávislého myslenia. A veľmi sa nelíši ani výsledok: nezávislá kultúra zmizne zo scény.

Je to nepekný, ale okrajový jav? Iste, je veľmi pravdepodobné, že tento človek už v ďalších voľbách prepadne. Po prvé je však mladý a plný sily a má dosť času, rovnako ako to, čo stelesňuje. A po druhé, nie je podstatné, či jeho strana prepadne, podstatné je, že jeho prístup sa stáva súčasťou mainstreamovej politiky.

Pre mňa sa nedorozumenie začína v jazyku, pomenovaním, ktoré preňho a to, čo predstavuje, máme: hovoríme tomu extrém. Extrémista je ten, kto niečo preháňa, dovádza do krajnosti. Ale povedali by ste, že sérioví vrahovia sú ľudia, čo extrémne preháňaju vraždenie? Sotva, pretože vraždenie nevinných ľudí sa nedá prehnať. Môžete držať extrémnu diétu (ktorá vám zničí žalúdok), pestovať extrémne liberálnu výchovu (deti vám poskáču po hlave) alebo extrémne športy (pri ktorých si nakoniec zlámete väzy) – problém bude vždy v tej krajnosti, v preháňaní niečoho, čo je samo osebe celkom prijateľné, normálne, hodnotovo neutrálne. Čo preháňa Marian Kotleba? Rasizmus? Lásku k fašistickému Slovenskému štátu? Ku gardistickým čižmám? Neochotu strpieť existenciu moderného umenia? On nič neprenáňa, on reprezentuje neprijateľné: regulérny fašizmus.

Politológia už o tom dlho uvažuje, a dá sa samozrejme namietnuť, že fašizmus je príliš široký pojem na to, aby sme tu s ním mávali bez jasnejšieho vymedzenia. Je jasné, že teraz máme dočinenia s postmodernou verziou, mutáciou, jednou z mnohých, ktorými sa dnes Európa hemží. Ale lepší názov pre tento útvar nemám.

Keby šlo o do extrému dovedenú pravicu, ako by si mohla tak dobre rozumieť s extrémnou ľavicou, ktorá dnes sympatizuje s imperiálnym autokratom v Kremli? A keby tá bola skutočne do krajnosti dovedenou ľavicou, ako by si mohla rozumieť s nacizmom? Prečo mu potom hovoríme extrémizmus? Čo dovádza do extrému?

Klasický nacizmus aj boľševizmus najprv cudzopasili na pravej či ľavej ideológii, než sa od nej emancipovali a vytvorili novú, vlastnú totalitnú kvalitu, ktoré zmenila dejiny. V postmodernom veku si aj totalitný princíp už len vyberá argumenty ako v hypermarkete podľa toho, čo sa práve hodí: vpravo sa núka pekná biela maska kukluxklanu, z regála oproti svetová revolúcia, oboje sa hodí. Môj kolega Tomáš Horváth to pred časom práve na stránkach Listov prirovnal ku karnevalu a áno, má to čosi z karnevalovej slávnosti. Hostia majú rôzne kostýmy, ale tancujú v tom istom rytme. Sú pevne spojení opojením zo zdieľaného nemyslenia, rozkošou z pohybu v šíku, z upokojujúcej infantilnej predstavy, že svet je jednoduchý ako facka. Tá predstava však nevyhnutne zakopáva o každú nejednoznačnosť, čo číha na každom kroku, o každú nesúrodosť, každý vrcholok a jamku, o každú pestrosť a farebnosť, inými slovami, stále naráža na ľudskú slobodu, ktorá všetko len kazí. Preto musí totalitný princíp nutne neprestajne proti niekomu brojiť, musí stále biť na poplach, proti niekomu sa zomkýnať – to objektívne musí, keďže sloboda prerazí takmer všade. Štvanie proti Rómom, proti utečencom, proti homosexuálom, proti triednemu nepriateľovi, proti Židom sú nástroje, či presnejšie zbrane. Večný, zásadný a nezmieriteľný nepriateľ je sloboda. Sloboda je Satan.

Pravicový extrémizmus nie je vôbec nové slovo. Moja a staršie generácie tu s ním tiež žili: používalo sa v televíznych správach, v novinách, písalo sa do kádrových posudkov, ktoré rozhodovali o vašom živote. Moji rodičia, napríklad, boli pravicoví extrémisti. Pravicoví extrémisti mali doživotný zákaz výkonu povolania a už vôbec nikdy sa nesmeli ich mená objaviť na verejnosti. (Áno, bol to ten zákaz, o akom píše Eva, a je tiež pravda, že to nie je to isté ako krátenie dotácií.) Pravicový extrémizmus bolo označenie pre reformných komunistov. Logika toho pojmu bola jasná: kto pripustil, že strana – čo bolo metonymické označenie jej aparátu – nemusí byť vždy vo svojej línii neomylná, že aj iné názory treba nechať zaznieť či aspoň tolerovať ich existenciu, aj keď sa „odchyľujú”, ten sa sám odchýlil od línie, a aj keby tá odchýlka bola len celkom plachá a jemná, bolo to viac, než bolo únosné. Šlo o úchylku smerom k slobode, inými slovami, extrém, ktorý – a v tom mal režim samozrejme pravdu – ohrozoval jeho základný princíp. Preto to boli extrémisti. Iste by nevychádzali z údivu, keby vedeli, že ten termín po štyridsiatich rokoch čakal come-back, a aký!

Úradník Banskobystrickej župy – zrejme tlačový tajomník – čítal do kamery názvy titulov divadelných hier, s ktorými župa nesúhlasí. Sú tu napríklad Listy čiernemu synovi (podľa Ireny Brežnej). Že s čím tu župa nesúhlasí? „No, pretože, prečo nie bielemu?”

To, čo sa udialo v Banskej Bystrici, je väčší škandál, ako keď netolerantný politik chce vykázať z verejného priestoru názory, ktoré sa mu nepáčia, pretože to, čo sa Kotlebovi nepáči, nie sú len myšlienky, ale farba kože, jemu sa produkcia divadla nezdá dosť „biela”.

Vlastne sa nečudujem, že sa nikto z novinárov nezmohol na slovo. Je to nové: otvorený rasizmus z úst úradníka. Nie je vám v tej odpovedi povedomá tá odzbrojujúca, logikou nedotknutá tuposť? Ňou sa v dvadsiatom storočí vždy začínali neľútostné časy: rasizmus je sexi a tuposť je cool. Áno, prečo nie listy bielemu synovi?

Na búraní každého tabu je vždy aj niečo osviežujúce, nezbedné, niečo, na čo treba pubertálnu odvahu. Napokon, je v tom aj sloboda. (Čo na tom, že keď zboríme to základné tabu a s ním celý civilizačný rámec, zostane už len boj o život, a žiadna sloboda? Nezbedníci tak ďaleko nerozmýšľajú.) Medzi mladými moslimami – ako už je dnes jasné – to býva považované za nádhernú drzosť: dať sa naverbovať Islamským štátom, šokovať učiteľov, vydesiť rodičov. Na Slovensku je zrejme tiež svojím spôsobom cool, keď župan vyvesí čiernu zástavu na výročie Povstania. Keď práve niet čo vyvesiť, tak ukáže vztýčený ukazovák miestnemu divadlu, ktoré sa snaží pôsobiť proti fašizmu.

A každá v rade bezočivostí, počnúc honosením sa gardistickými symbolmi až po túto, má jasný zmysel: navykať spoločnosť, krok za krokom, jeden malý šok za druhým, že časy sa menia – posúvať hranice prijateľného.

Fašizmus nie je názor, je to totalitný princíp. Názor počíta s existenciou iných, príbuzných či protichodných názorov. Totalitný princíp naopak, a práve na tom je postavený. Všetky iné názory, vzdialené či blízke, programovo vylučuje, a preto má všetko jasnú odpoveď. Je tým pádom vysoko efektívny: má riešenie na všetko, vždy agresívne a vždy jednoduché, v tom je dokonalý ako rakovinová bunka alebo ako dokonalý organizmus Votrelca – nepozná pochybnosti, ani zábrany, ani stud, ani ľútosť.

Keď mladý kotlebovec povie do médií, že listy čiernemu synovi sú zlé, zato listy bielemu by boli v poriadku, tak to nie je vec názoru, on práve zrušil (zatiaľ len slovne) základné tabu existujúcej civilizácie, ktorá stojí na tom, že nikto sa nemôže NARODIŤ ako nežiaduci. Že sme všetci Božie deti, či jazykom moderny: že každý človek má neodňateľné práva dané len tým, že je človek, a nikto nemôže byť považovaný za horšieho či lepšieho pre svoju národnosť, rasu, kultúrnu príslušnosť. Isteže, dejiny sú plné jeho porušení, ale toto naše základné tabu pramení z našej prirodzenosti. Nie je to nič umelé, prácne naučené. Upozorňuje na to človek, ktorý sa skúmaním ľudskej prirodzenosti zaoberal tak systematicky ako málokto – Claude Lévi Strauss: civilizačné tabu nie je šupinka, nános, ale je to zábrana, ktorá vychádza z daností našich predľudských predkov, z nej celá sústava civlizačných pravidiel vyrástla. Empatia je staršia ako civilizácia aj ako ľudstvo. Dá sa poprieť, vypnúť, dajú sa zrušiť aj všetky inštitucionálne civilizačné poistky, a tým ľudský svet rýchlo zmeniť na hrôzu: Osvienčim, Treblinku, Babi Jar, stalinský hladomor a gulagy, Rwandu, Srebrenicu, územia Islamského štátu, územia Boko Haram. Spätne to zakaždým vyzerá, že sa tam museli všetci zblázniť. V danej chvíli nie. V danej chvíli pre deväťdesiat percent z nás realita nikdy nevyzerá absurdne. Sú o tom tisíce dôkladných svedectiev – vidieť absurdnosť v tom, že prestávajú platiť niektoré zábrany, nie je bežné. Je to kontraintuitívne. V danej chvíli máme skôr sklon veriť tomu, že to, čo sa deje, je normálne či prirodzené, veď sa to predsa deje. V danej chvíli si ľudia skôr položia vedľa seba vecné argumenty a dospejú k záveru, k akému dospela Eva Čobejová: šetrime si veľké slová, nič zas tak hrozné sa nedeje. Alebo zatiaľ ešte nedeje.

Slovo extrémizmus nám bohužiaľ pomáha vidieť to takto kvázivecne: vidieť fašizmus ako jeden z pomyselných pólov. Nerobiť paniku. Vidieť ho ako okraj, nevidieť, že už dávno udáva tón stredu. Sme z tej geometrie nutne dopletení: tam, kde je extrém, čiže pól, musí existovať aj druhý pól, a ten, ako nám toto slovo sugeruje, by potom zas bol „opačným extrémom”, a nie je iný extrém zas len iné – zlo? Lenže opačným pólom fašizmu, nacizmu alebo sociálfašizmu je len civilizovaný, mysliaci a cítiaci, inými slovami obyčajný slušný človek. Pravicový alebo ľavicový, alebo ani jedno z toho, to je úplne jedno, veď ani to, čomu hovoríme extrémizmus, nie je pravicové či ľavicové. Bolo varovné, ako vo chvíli, keď prezident republiky povedal, že by sme mali byť k utečencom slušní, boli ostatní politici unisono pohoršení: aká nezodpovedná výstrednosť! Vládni poslanci povedali rovno, že to hraničí so zradou.

Fašizmus nemá iného protivníka ako slušný, civilizovaný človek (v ktorejkoľvek role, v role protifašistického voliča alebo protifašistického politika, novinára, biznismena, umelca, občianskeho aktivistu, spotrebiteľa, učiteľa, starostu, predavača, suseda, policajta a v spúste ďalších rolí). Slušný človek je to jediné, čo fašizmu stojí v ceste. Ak v ňom budeme vidieť extrém, tak prehrá.

Marta Frišová (1962) je prekladateľka, tlmočníčka a editorka; redaktorka internetového projektu www.salon.eu.sk a projektu Listy-Mosty.

Obsah Listů 6/2015
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.