Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2016 > Číslo 4 > Tomáš Horváth: Čo keď...?

Tomáš Horváth

Čo keď...?

Na konci školského roka som zobral svojich žiakov na výlet do Kežmarku. Keď sme sa z vydareného výletu plného zážitkov a nových priateľstiev vracali späť, pristúpili do vlaku traja mladíci. Oblečené mali tmavozelené svetre a od ich vyholených hláv sa odrážalo neskoré poludňajšie svetlo, vrhajúce zlovestný tieň do ich očí plných pohŕdajúceho, povýšeneckého pohľadu. Vedel som, koľká bije. Média boli v tom čase už niekoľko týždňov plné správ o kotlebovských hliadkach patrolujúcich vo vlakoch v prevažne chudobných lokalitách so zvýšenou kriminalitou. Premkol ma strach.

S deťmi sme sedeli hneď vedľa troch stojacich, vážne sa tváriacich svalovcov v zelenom. Vedel som, že na piatu B sa môžem spoľahnúť: zatiaľ, čo samozvaní „ochrancovia“ nahlas prejednávali akúsi konšpiráciu v parlamente okorenenú početnými vulgarizmami, moji žiaci im nevenovali žiadnu pozornosť. Naopak, nešetrili zdvorilostnými frázami „ďakujem“ a „prosím“, ktoré si v škole dennodenne pripomíname, delili sa navzájom o svoje desiatové balíčky a neváhali nimi ponúknuť svojich prísediacich. Moji rómski žiaci, netušiac nič o našich spolucestujúcich a ich svetonázore, si v pokoji užívali našu cestu popod Tatry. No ja som bol v neustálom napätí: čo keď...? Čo keď si mladíci nájdu nejakú zámienku voči deťom? Na koho stranu sa postavia ostatní spolucestujúci? Čo taký zážitok zanechá v deťoch?

Naša spiatočná cesta do Popradu napokon prebehla bez problémov. Avšak cestujúc v tom vlaku, akoby ma ovanul prebúdzajúci sa duch dnešnej doby. Zmocnila sa ma úzkosť. Nepriateľstvo a zloba sa, aspoň zatiaľ, nepretavili do otvoreného násilia – to bobtná predovšetkým vo virtuálnom prostredí internetu a sociálnych sietí, no akoby sa postupne prelievalo von a začínalo po súkromnom vypĺňať už aj verejný priestor, ktorý sa zapĺňa neistotou a strachom. Akoby bol priestor medzi mnou, mojimi žiakmi a tými tromi mladíkmi vyplnený neviditeľným plynom – stačí iba iskra a dôjde k výbuchu.

Čo je to za ventil, ktorý sme povolili? Na Slovensku Kotleba, v Česku Zeman, v Británii Johnson, v Amerike Trump, vo Francúzsku Le Penová a mohli by sme pokračovať ďalej. Tí všetci nepriateľským jazykom popisujú svet, ako ho zažívajú a vnímajú ich voliči a sympatizanti. Po obsahovej stránke až nápadne podobným jazykom vyjadrujú zdieľaný pocit rastúceho množstva ľudí, že „demokracia je silná vo svojich rečiach, ale nie v skutkoch“, ako to výstižne pomenoval v jednom z nedávnych rozhovorov legendárny sociológ Zygmunt Bauman.

Politická korektnosť, rôzne princípy nediskriminácie a scitlivovania – to všetko akoby vznášalo na ľudí nové a nové požiadavky, no nijak zásadne nevyriešilo ich každodenné problémy – aspoň tak to viacerí cítia. Vznikajú tak nároky elít, na ktoré mnohí občania liberálnych demokracií nie sú pripravení: otvárať sa slobode na úkor straty určitej miery vlastného bezpečia. Tieto, spravidla mestské, elity už majú svoje potreby bezpečia pokryté – napríklad dobrým ekonomickým zázemím, vzdelaním, sociálnou mobilitou či prístupom k službám a práci. Ale čo tí ostatní? Preto u nás vzniká toľko výsmešných „slniečkarskych“ a „kaviarenských“ prívlastkov, ktorými ľudia najmä z regiónov častujú od ich reality odtrhnuté elity a vyjadrujú tak mieru nepochopenia ich potrieb. A robia tak predovšetkým skrze ústa svojich nových hovorcov – vykupiteľov.

Riešenia, ktoré im však ľudia ako Kotleba ponúkajú, smerujú k postupnej strate slobody a v konečnom dôsledku žiadne bezpečie neprinesú. Pretože menej slobodný svet je automaticky aj menej bezpečný – jedinou zárukou bezpečia v ňom je totiž konformita s mocou. Ako teda čeliť týmto zlovestným tendenciám – uzavrieť ventil a zabrániť výbuchu? Pozerajúc na svojich žiakov, piata B mi ponúka odpoveď: čo keď by sme sa pokúsili o demokraciu silnú v skutkoch?

Tomáš Horváth

Obsah Listů 4/2016
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.