Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2017 > Číslo 1 > Tomáš Horváth: Facebook a tajomná komnata

Tomáš Horváth

Facebook a tajomná komnata

Nedávno ma na mojom účte na Facebooku privítala správa, ktorá mi formou časozberného videa poďakovala, že som už osem rokov súčasťou tejto internetovej sociálnej siete. V tom čase, ešte ako začínajúci študent vysokej školy, som využíval Facebook predovšetkým na efektívnu komunikáciu s priateľmi – na dohodnutie si stretnutia pri pive nebolo jednoduchšieho spôsobu. Praktická rovina komunikácie pretrvala, avšak dnes sa okrem dohadovania stretnutí s priateľmi môžete stať nielen svedkom, ale dokonca aj priamym účastníkom politického boja, ktorý sa za tých niekoľko rokov preniesol zo sveta „tam vonku“ priamo do vašich rúk, na displej mobilného telefónu či počítača.

Ten priestor v sebe skrýva množstvo komnát, ktoré sa vám otvárajú akoby v jednom momente. Počas čo i len 5minútového čakania na autobus tak na vás vybehnú informácie o tom, ako líder opozičnej strany žaluje publicistu za to, že ho označil vo svojom facebookovom statuse za trapnučkého fašistu, o pár riadkov nižšie si pozriete video, ako sa títo dvaja liberáli handrkujú o pojme fašizmus, a napokon sa dočítate, že žalobca svoju žalobu stiahol. A zatiaľ čo v intelektuálnom kúte zúri vojna egocentrikov, kdesi obďaleč skutočným fašistom v zelených tričkách veselo stúpa sledovanosť. Súbežne v inom kúte prebiehajú masívne pobúrenie a výsmech adresované národniarskej koaličnej strane a jej šéfovi, ktorý si potajme nechal udeliť hodnosť kapitán a následne v snahe o obhajobu pred kamerami svoje kapitánske výložky veľkolepo bozkával. A pod tým všetkým sa hromadia splašky v stále viac rozrastajúcej sa stoke nenávistných vyjadrení, v ktorých status poslanca Národnej rady o tom, ako vôbec mohol prezident udeliť vyznamenania osobám židovského pôvodu, patrí k tým miernejším. Potom príde váš autobus a vy ste radi, že to (zatiaľ) zostalo „tam dnu“, za displejom.

Hoc sa jedná o nový fenomén, ktorému sa stále snažíme porozumieť, internetové sociálne siete samé o sebe nie sú strojcom ideí, ktoré dnes hýbu spoločnosťou. Sociálne siete neprodukujú obsah. Poskytujú len stavebný materiál, uľahčujú zdieľanie, ale samotný obsah vytvárajú a šíria konkrétni jednotlivci, inštitúcie a organizácie, ktorí sa k nemu otvorene hlásia tým, že ho uverejňujú spravidla pod svojím vlastným menom a svojou profilovou fotografiou. Ten sa na seba nabaľuje a vytvára akýsi celok, z ktorého si utvárame predstavu o spoločnosti.

Pred očami nám tak rastie štruktúra, ktorú nedrží pohromade akákoľvek jednotná ideológia – nie sú to už pieskové hrady ideológií 20. storočia, ale rastúca vratká stavba, ktorej chýbajú akékoľvek základy. Črtá sa obraz budovania babylonskej veže zloženej z pomätených jazykov vlastnej, atomizovanej pravdy vyjadrenej v internetových statusoch. Namáhavý zápas ideí a argumentácie vystriedali živelné a často krát vulgárne hádky plné osobných útokov a osočovania. Pravda je účelovo štiepaná na čiastočky lži, ktoré sú následne vydávané za alternatívnu pravdu, na ktorej hlásanie má každý právo. Vlastný názor sa automaticky stáva pravdou.

V triedach, kde učím, sa riadime niekoľkými základnými princípmi. Jedným z takýchto pravidiel je, že neexistujú žiadne skratky. Je to zároveň jedna z najnáročnejších vecí, s ktorou som sa počas svojej učiteľskej služby stretol – ukázať a vysvetliť žiakom, že jedine poctivým úsilím sa dopracujú k cieľu. Naučiť ich, že úprimná námaha vedie k poznaniu, k pravde. Že nestačí len vysloviť svoj názor, ale dôležité je najmä rešpektovať a počúvať druhého.

Nedávno ku mne pribehol jeden z mojich žiakov. Celý natešený a plný očakávania mi oznámil, že mi odoslal žiadosť o priateľstvo na Facebooku. Vysvetlil som mu, že ju nemôžem prijať, aspoň zatiaľ nie. Aj budovanie priateľstva je vecou námahy, nie iba jedného kliknutia. Do konca školského roka totiž ešte musíme zamakať na dostavaní základov. Keď sa babylonská veža bude rúcať, aby aspoň tá naša maličká komnata tie otrasy prežila.

Tomáš Horváth

Obsah Listů 1/2017
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.