Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2018 > Číslo 1 > Marián Hatala: Priveľa nežiaducich osôb a návratov

Marián Hatala

Priveľa nežiaducich osôb a návratov

Ústrednou témou a stálym objektom vedeckého i ľudského bádania historičky Kataríny Hradskej sú novšie dejiny Slovenska a najmä obdobie Slovenského štátu, o ktorom napísala viacero publikácií a štúdií. Jednou z nich je i Život v Bratislave 1939–1945.

Kniha je vo svojom celku kronikou sústreďujúcou dobové (písomné a fotografické) svedectvá o živote v meste, pričom temná časť jeho histórie sa začína návštevou slovenskej vládnej delegácie vedenej Jozefom Tisom u Adolfa Hitlera, ktorý hostí prijal vo viedenskom hoteli Imperial. Tak o tom dňa 19. 3. 1939 referuje denník Slovák – ústredný tlačový orgán Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Chronologicky nasledujú ďalšie a ďalšie oficiálne uverejnené články a vskutku unikátne fotografie, ktorých tok autorka vždy na prelome rokov na okamih preruší, aby vecne a so zmyslom pre proporcionalitu sumarizovala a predznamenala dobový kontext a politicko-spoločenský vývoj, a to na základe epizód a predovšetkým udalostí, ktoré sa čoskoro ukážu ako zlomové nielen pre osudy obyvateľov Prešporka a Bratislavy v samostatnom štáte.

Pred čitateľmi sa tak odvíja animovaný spomienkový dokument, čiernobiely film, ktorý v čitateľovi – divákovi vyvoláva rozporuplné pocity. Na jednej strane si želá, aby sa filmový pás ďalej odvíjal, no zároveň má chuť zvolať dosť! Taká znepokojujúca a ťaživá je väčšina viet a obrázkov z archívu. V mysli nevdojak zablúdi trebárs k Zygmuntovi Baumanovi: „Nenásilný charakter modernej spoločnosti je v podstate ilúzia... kultúrne nacvičený odpor k násiliu sa ukázal ako slabá brzda... civilizácia ukázala, že nie je schopná zaručiť morálne využitie obranných síl, ktoré zrodila... vieme, že žijeme v type spoločnosti, ktorá umožnila holokaust a ktorá neobsahovala nič, čo by holokaustu mohlo zabrániť.“

Iste, od slávneho sociológa je len na skok k historikovi holokaustu Raulovi Hilbergovi: „Neboli by ste šťastnejší, keby som vám mohol ukázať, že všetci páchatelia boli šialenci?“ V susedstve tejto otázky akiste možno nájsť aj konštatovanie, ktorého autorom je psychológ Stanley Milgram: „Krutých činov sa nedopúšťajú krutí jedinci, ale obyčajní muži a ženy, ktorí sa snažia dobre si plniť obyčajné povinnosti.“ A kniha K. Hradskej chtiac-nechtiac pripomenie hoci jedinú tézu spisovateľa, psychológa a psychoanalytika Arno Gruena z knihy Šialenstvo abnormality: „Deštruktívne a k smrti vedúce konanie ľudí je dôsledkom zrady, ktorú človek spáchal sám na sebe pre podiel na akejsi halucinovanej moci.“

Volím numeratívnu metódu a dávam slovo niekoľkým veľavravným citátom z oficiálneho denníka Slovák, ale i týždenníka Gardista, úradného orgánu Hlinkovej dopravnej gardy. V publikácii erudovanej historičky poskytujú záľahu faktov, reálií, čísel a letopočtov, ktorým sa nevyhne žiadny súci politický diškurz na tému klérofašistické Slovensko a doma organizované vyvražďovanie židovských spoluobčanov.

„Advokátska komora v Bratislave... rozhodla, že dňom 21. marca 1939 zakazuje sa výkon advokácie všetkým neárijským pravotárom a pravotárskym kandidátom.“

„Dňa 26. marca 1940 začína sa náukobeh pre arizátorov obchodných a živnostenských podnikov... Slováci, hľaďte čestne zbohatnúť!“ (V. Tuka)

„Führer... vojnu z tej duše nenávidí, ale siahne po nej, keď iného východiska už niet.“ (J. Tiso)

„Židov treba sústrediť – a to všetkých, bez výnimky! – v pracovných táboroch a treba ich držať pod najprísnejšou kontrolou. Toto... žiadajú nielen gardisti a ľudáci, ale všetci Slováci.“

„Nepriatelia slovenského národa a jeho samostatnosti by chceli... nahovoriť nášmu ľudu, že nemecké vojsko neprišlo k nám preto, aby... nás zbavilo česko-komunisticko-židovských rozvratných živlov...“

Ak som vyššie spomínal autorov, na ktorých K. Hradská touto knihou nepriamo odkazuje, musím podotknúť, že ma zmienkou o Gizi Fleischmannovej primäla vrátiť sa k inej svojej publikácii (Gizi Fleischmannová, Návrat nežiaduci, PT Marenčin, 2102), hovoriacej o osude tejto sionistky a poprednej predstaviteľky prešporskej židovskej komunity. Gizi viedla ilegálnu Pracovnú skupinu, ktorá vznikla pri Ústredni Židov, v tej dobe jedinej povolenej židovskej organizácii. Zachránila tisíce Židov alebo aspoň zmiernila ich utrpenie. V októbri 1944 ju transportovali do pracovného a koncentračného tábora v Seredi, vzápätí do Osvienčimu. Pri jej mene na zozname deportovaných dopísal Alois Brunner, „lovec Židov“ a pravá ruka Adolfa Eichmanna, písmená R. U., čiže Rückkehr unerwünscht – návrat nežiaduci.

Fleischmannová bola jednou z miliónov, Slovenka, ktorej vláda fakticky nedostala rozkaz riešiť „židovský problém“ deportáciami, ako vyplýva aj zo slov šéfa Úradu propagandy, hlavného veliteľa Hlinkovej gardy, ministra vnútra a podpredsedu vlády Alexandra Macha na zasadnutí Štátnej rady v marci 1942: „Vyšlo to od nás, teda nie od Nemcov... Pomocou Nemcov sa chceme zbaviť Židov...“ povedal. Nemci trvali „len“ na tom, aby ľudia natlačení do dobytčiakov boli zbavení štátneho občianstva a aby Slovensko za každého z nich zaplatilo tzv. osídľovací poplatok vo výške päťsto ríšskych mariek...

Áno, Slovensko riešilo „židovskú otázku“ s takou horlivosťou, akoby sa malo stať prvým východoeurópskym štátom, ktorý bude „judenrein“. Aj túto skutočnosť pripomína Hradská v knihe o Fleischmannovej. Vysokopostavení prisluhovači samostatného štátu, ktorý tak adorovali, posielali tisíce Židov najprv do táborov a get v Nemcami okupovanom Poľsku, koncom roku 1944 do Ravensbrücku, Bergen-Belsenu, Sachsenhausenu či Terezína.

Namiesto posledného slova aj dnes aspoň za hrsť hrachu na stenu: Kniha Život v Bratislave 1939–1945 by mala byť povinnou lektúrou pre politikov, ktorí nadbiehajú hlasu ľudu a vždy majú poruke razantné, páčivé riešenie pálčivých otázok. Ako, povedzme, slovenský minister vnútra Kaliňák. Ten nedávno v sprievode policajného prezidenta v rómskej osade v Krompachoch predstavil návrhy preventívnych opatrení a pripravovanú zákonnú úpravu na potláčanie kriminality v rómskych osadách. Jeho One Man Show sa niesla v duchu „aby sme dokázali našim občanom poskytnúť viacej bezpečia“ a bola prešpikovaná zmienkami o nových kompetenciách pre policajtov. Tie siahajú od udelenia zákazu zdržiavať sa na určitých miestach až po zhabanie majetku, pričom ústavu treba upraviť tak, „aby sa povinnosti dostali pred práva“ a: „prirodzenou sterilizáciou bude práca.“ Skrátka, slotovský popapulizmus pána K. sa neveľmi ráčil so (zatiaľ) platnými zákonmi, s Ústavou SR i s medzinárodnými záväzkami Slovenska v oblasti ľudských práv.

Kam oko dovidí, všade sú nežiaduce osoby a nežiaduce návraty! Kto sa má na to pozerať?!

Katarína Hradská: Život v Bratislave 1939?–1945, Marenčin PT, Bratislava 2017, 174 s.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, novinář, kritik a stálý spolupracovník Listů.

Obsah Listů 1/2018
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.