Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 4 > Pavol Ičo: Čechoslovenčina

Pavol Ičo

Čechoslovenčina

V čase formovania slovenčiny sa objavil aj jazyk, spájajúci prvky reči oboch bratských národov, nazývaný českoslovenčina. Jej používanie presadzoval najmä filológ Ján Kollár (1793–1852). Ten pocítil intenzívnu potrebu vytvoriť nový spisovný jazyk už ako sotva tridsaťročný mladík pri hľadaní názvu pre zbierku ľudových piesní, ktorú redigoval spolu so svojím priateľom Pavlom Jozefom Šafárikom (1795–1861).

Šafárik však uznával osobitosť slovenčiny a rázovitosť slovenského ľudu, sám občas písal dialektom rodným, východogemerským, a z tohto dôvodu sa väčšmi ako Kollár prikláňal v tomto čase k používaniu slovenčiny, resp. slovenských nárečí. Jeho návrh názvu spomínanej zbierky preto znel: Slovenskié svetskié piesně. Naproti tomu Kollár neuznával osobitosť slovenčiny, považoval ju len za nárečie češtiny a vyjadroval sa o nej ako o „trpačine“, „sprostačine“ a „bačovine“, pričom Slováci boli podľa neho len akousi odnožou jednotného československého národa. Vzhľadom na uvedené neprekvapuje, že zbierku nazval Písně světské lidu slovenského v Uhřích – a pod týmto titulom kniha napokon v roku 1823 vyšla.

Môže sa zdať paradoxné, že zbierka slovenských ľudových piesní, z ktorých väčšina je písaná v stredoslovenskom nárečí, bola vydaná pod českým názvom. Na druhej strane je to však pochopiteľné, keďže v Kollárových časoch existovala jediná kodifikovaná podoba slovenčiny – bernolákovčina, používaná slovenskými katolíkmi, ktorá bola pre evanjelikov Kollára a Šafárika neprijateľná, pretože vychádzala z nárečia vzdelancov žijúcich na západnom Slovensku, a mnoho Slovákov jej preto nerozumelo. Predobrazom bernolákovčiny bola kamaldulská slovenčina, taktiež vytvorená na základe kultúrnej západoslovenčiny, v ktorej bol v polovici 18. storočia zhotovený aj prvý známy slovenský preklad Biblie. Okrem toho ešte na Slovensku existoval zvláštny jazyk, akýsi „zlepenec“ stvorený spisovateľom Jozefom Ignácom Bajzom, ktorý obsahoval prvky slovenčiny, nemčiny, češtiny a latinčiny.

Kollár a Šafárik sa tak v podstate ocitli v bezvýchodiskovej situácii, keď nemohli písať rodnou rečou, lebo žiadne pravopisné príručky pre slovenčinu, na ktorých by sa zhodli slovenskí katolíci aj protestanti, neexistovali, a neostávala im teda iná možnosť, než písať po česky. Avšak napriek tomu, že obaja používali ako literárny jazyk hlavne češtinu, obávali sa, že slovenský ľud český jazyk za svoju reč pravdepodobne neprijme.

Kollár sa preto usiloval vytvoriť nový jazyk, českoslovenčinu – reč spájajúcu prvky ako slovenského, tak aj českého jazyka, ktorá mala prispieť k utuženiu jednoty medzi Čechmi, Slovákmi a Moravanmi v boji proti národnostnému útlaku.

Rozhodol sa teda spísať jej pravidlá a v tomto jazyku následne vydal svoju Čítanku (1825). Českým kritikom sa však nepáčilo použitie množstva slovenských slov, ktoré označili za odpornejšie ako germanizmy v češtine. A kritický bol voči Kollárovej českoslovenčine aj Šafárik, ktorý si uvedomoval, že takáto umelo vytvorená reč sa s najvyššou pravdepodobnosťou nikdy neujme. Zároveň však on sám plánoval kodifikáciu slovenčiny na základe systému českého spisovného jazyka. Aj Šafárikova slovenčina teda v podstate mala byť len akousi obdobou Kollárovej českoslovenčiny.

Kollár v snahe nájsť kompromisné riešenie reagoval na hlasy kritikov presadzovaním návratu k slovakizovanej češtine (český jazyk so slovenskými prvkami), používanej na území Slovenska najmä v 15. storočí, pretože rozkol s Čechmi preňho nepripadal do úvahy. Obával sa totiž toho, že pokiaľ si Slováci pokazia vzťahy s Čechmi, slovenský národ bude vydaný napospas Rakúšanom a Maďarom, neubráni sa a zanikne. Z tohto dôvodu taktiež odmietal Štúrovu slovenčinu, ktorú vnímal ako provokáciu a kodifikáciu štúrovčiny považoval za spiatočnícky krok vedúci k vyvolaniu rozporu s Čechmi a Moravanmi.

Šafárik s ním však v otázke spisovnej slovenčiny celkom nesúhlasil. Ako už bolo spomenuté, rozoznával osobitosti slovenčiny, v čom ho podporovali aj názory českého filológa Josefa Dobrovského. Ten považoval slovenčinu za samostatné nárečie jednotného jazyka všetkých Slovanov a navyše ju postavil na prvé miesto v rade západných slovanských jazykov. Šafárik taktiež tvrdil, že slovenčina je prirodzeným mostom k ostatným slovanským jazykom, pretože má veľmi blízko k staroslovienčine – dávnemu spisovnému jazyku Slovanov. Nová spisovná slovenčina však mala byť podľa neho výsledkom dohody slovenských katolíkov, čiže zástancov bernolákovčiny, s evanjelikmi, ktorí písali po česky (k čomu aj neskôr, v roku 1851, v rámci Hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy štúrovčiny reálne došlo). Kým ale k vytvoreniu tohto jazyka nedôjde, odporúčal ostať pri spisovnej češtine. Ani on však nepresadzoval čistú spisovnú češtinu. V lexike, frazeológii a skloňovaní sa malo podľa neho čerpať zo slovenčiny, aby český jazyk nadobudol slovenský kolorit a aby tak bol pre Slovákov zrozumiteľnejší. Tento podivný hybrid nazýval „slovenský sloh českého jazyka“, a hoci počas svojho takmer tri desiatky rokov trvajúceho pôsobenia v Čechách publikoval výhradne v českom a nemeckom jazyku, až do konca života hlásal, že vlastnou rečou možno ľud najrýchlejšie osvecovať a prebúdzať.

Pavol Ičo

Obsah Listů 4/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.