Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2019 > Číslo 6 > Juraj Buzalka: Vancouver, to mi ver!

Juraj Buzalka

Vancouver, to mi ver!

Deväť časových pásiem a takmer jedenásť hodín letu delí naše luhy a háje od kanadskej provincie Britská Kolumbia. Učupená pod Skalistými horami a ofúkaná Tichým oceánom láka táto najzápadnejšia, na prírodné krásy prebohatá provincia Kanady aj hlavnou metropolitnou oblasťou. Hoci hlavným mestom rozľahlej päťmiliónovej provincie zostalo malé mesto Victoria, je to Vancouver, tretie veľkomestské centrum Kanady, ktorý ako pendant dvesto kilometrov vzdialeného amerického Seattlu a brána lodných plavieb na Aljašku reprezentuje urbánnu tvár provincie, obývanú takmer polovicou jej obyvateľov.

Vo vancouverskom prístave pristávajú malé aerotaxíky zo všetkých strán západnej Kanady. Na hladine sa zrkadlí Canada center, unikátny stánok kultúry a prístavisko výletných krížnikov. Vyzerá ako loď s bielymi plachtami, akoby kotvila na nábreží, neďaleko budovy konečnej stanice Kanadsko-pacifickej železnice a dnešnej Waterfront station.

Oproti stojí Convention Center, vysoko ekologická kongresová stavba s preskleným výhľadom na more a vysoké hory na náprotivnom svahu zálivu. Morské autobusy ako veľké obdĺžnikové pekáče tým smerom každú chvíľu prevážajú domácich a turistov, mnohých, aby navštívili trhovisko na severnej strane prístavu, v Londsdale Quay, nábrežnej zóne jednej z najvychytenejších rezidentských štvrtí metropoly. Pohľad na centrum Vancouveru je odtiaľ podobne impozantný ako na archetypálny obraz pobrežných miest Severnej Ameriky, napríklad na Manhattan z Liberty State Parku pri Soche slobody.

Prístavnému zálivu, oddelenému od búrlivého Pacifiku masívnym Vancouverským ostrovom, dominuje železný Lions Gate Bridge, ktorý spája severný Vancouver s Downtownom. Výhľad na mesto a záliv z protiľahlých hôr odhalí nielen nádhernú scenériu pobrežia, ale pripomenie aj čulý obchod, keď do vancouverského prístavu popod šesťdesiat metrov vysoký most premávajú desiatky veľkých kontajnerových lodí.

Vancouver vyrástol najmä od konca devätnásteho storočia, po dobudovaní impozantnej Canadian Pacific Railway, čím vzniklo spolu s prístavom, štvrtým najväčším na americkom kontinente a najväčším v Kanade, obchodné centrum svetového významu. Lesníctvo a turizmus sú dva hlavné oblasti ekonomiky provincie. Extrakcia prírodných zdrojov, ale aj biotechnológie, softvér a audiovizuálny priemysel sú významné tiež. Mesto navštívi okolo dvoch miliónov turistov ročne a hostí tiež viaceré univerzity.

V meste bolo v roku 1969 založené hnutie Greenpeace, a možno aj preto sa mesto rozhodlo byt najzelenšie na svete. Či je to pravda, ťažko posúdiť. Čistota, recyklovanie a množstvo elektrických áut, všade bicykle a cyklocesty robia dobrý dojem. Podobne ako vancouverizmus, filozofia urbánneho plánovania. Príjemná klíma medzi horami a oceánom, vôňa marihuany, chuť miestnych pív, výborná verejná doprava, elegantné ženy i muži, ľudia pôvodom z celého sveta. Tak pôsobí Vancouver, vraj najrôznorodejšie mesto v Kanade.

Počet tzv. viditeľných menšín stúpol z pár percent začiatkom osemdesiatych rokov na vyše polovicu v súčasnosti. Mesto je domovom najväčšej čínskej komunity v Kanade, keď prichýlilo imigrantov z Hong Kongu po jeho pričlenení ku kontinentálnej Číne. Čínania tvoria tretinu obyvateľov a je to cítiť, napríklad v gastronómii. Obyvateľov európskeho pôvodu je takmer polovica. Tisíce ľudí sa hlási k tzv. prvým národom, ktorých pôvod v oblasti možno odhadovať na desaťtisíc rokov. Vancouver je tiež hlavným mestom LGBT komunity v Kanade.

Daň za príjemný život je v dnešných časoch spojený s nákladmi. Vancouver patrí v bývaní medzi najmenej dostupné mestá na svete. Čiastočným dôvodom je výkup nehnuteľností cudzincami, ktorá pravdepodobne súvisí s praním špinavých peňazí. Ani zavedenie rôznych daní, dane z prázdnych domov, špekulácií a osobitnej dane, pre cudzincov situáciu veľmi nezlepšilo. Komunálne bývanie nestíha riešiť vysoké bezdomovectvo. Miera nerovnosti v krajine sa pozná podľa hygieny v McDonalds. Jeho vancouverské prevádzky sú takmer na úrovni tých v USA.

Drahé nájomné možno vylepšujú sympatickejšie ceny jedál, nápojov či verejnej dopravy. Historický Gastown, prístavná štvrť s množstvom barov a klubov, je plná bezdomovcov, ale aj turistov a karavanov s fast-foodmi. V puboch pozerajú golf, hokej, ľudia buď telefonujú alebo sa zhovárajú, na každom mieste je bezdrôtový internet... Aj také je mesto bez záchodových kief v luxusných hoteloch, lebo však úctiví upratovači čínskeho pôvodu upracú.

Že sú unisex toalety pre postkomunistického Stredoeurópana v strednom veku stresujúce, je pochopiteľné. Že sa však stretnem s toľkými zmätenými ženami, ktoré rýchlym krokom opúšťajúcimi miestnosť po zahliadnutí pisoárov, je pre mňa nová skúsenosť.

V našich končinách je stále témou zhovárať sa, kam je najlepšie emigrovať, ak sa doba zase zvrtne. Dnes by asi nevyhrala Amerika, a to nielen kvôli Trumpovi. Austrália je asi podobná Kanade, no zdá sa priďaleko. V Európe zas nemusí byť nikdy celkom bezpečne, také sú skúsenosti, veď to už vedeli haličskí židia, ktorí stihli opustiť domovinu pred začiatkom vojny, že v Paríži sa netreba dlho zdržovať cestou do New Yorku. Kanada preto zostáva na najlepšom zozname.

Dôvodom môže byť hoci aj nasledovná správa zo susednej provincie Alberta, ktorú som odčítal od kolegu. Navrhujú tam skríning uchádzačov štúdia medicíny, aby mohli vyraďovať adeptov, ktorí by si uplatňovali výhradu zo svedomia. Výnimky zo svedomia totiž spôsobujú, že pacient netuší, či dostane zdravotnú starostlivosť, na ktorú má nárok. Na podklade východoeurópskeho reakcionárskeho tmárstva, ktoré sa vydáva za konzervativizmus, je takáto správa príjemné čítanie.

Ako však píše kamarát, pätnásťročný emigrant a hrdý občan, Kanada je mladá a moderná krajina. Na druhej strane jej chýba tradičná kultúrna nadstavba, ktorá je taká bohatá v európskych krajinách. Aj preto je ťažké naprieč oceánom situáciu porovnávať. Napadla ma však takáto skratka. Možno je to len tromi dňami nádherného počasia a časom, stráveným v príjemných podnikoch a s príjemnými ľuďmi, ale aj to stačí na dojem, že mesto má šarm! Vancouver je taká ekologickejšia a škandinávskejšia Amerika...

Juraj Buzalka (1975) je sociálny antropológ, pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 6/2019
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.