Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2020 > Číslo 1 > Tomáš Profant: Obmedzená diskusia ako ochrana pred radikalizmom?

Tomáš Profant

Obmedzená diskusia ako ochrana pred radikalizmom?

Tomáš Garrigue Masaryk raz povedal, že demokracia je diskusia. Málokto by si dnes dovolil spochybniť túto myšlienku. Diskusiami sa to v slovenskom verejnom priestore priam hemží. Jednou z najsledovanejších je Večera s Havranom vysielaná na druhom kanáli slovenskej verejnoprávnej televízie (Dvojke). Ten zhruba zodpovedá postaveniu ČT 2 medzi českými televíziami a Večera sa zas podobá na Souvislosti Jana Pokorného. Jej moderátorom je Michal Havran, ktorý okrem moderovania pravidelne komentuje slovenskú politiku v liberálnom denníku SME. Sám sa označil za politicky „stredoľavo“ orientovaného, čomu poväčšine zodpovedajú aj jeho články. Práve táto jeho orientácia naráža na ideál vyváženej diskusie, ktorý sa očakáva od verejnoprávneho média. Analýza jedenástich Havranových debát súvisiacich s ekonomickými témami z rokov 2014–2015 ukazuje, že Večera nie je vyvážená. Z ideologického spektra vylučuje radikálne ľavicovú ekonomickú perspektívu.

Ako k tomu dochádza? V prvom rade je vo Večeri s Havranom demokratický kapitalizmus explicitne prezentovaný ako najlepší ekonomický systém. Zmeny treba robiť v jeho rámci. Tvrdenie, že kapitalizmus treba odstrániť vo Večeri jednoducho neodznelo.

Kapitalizmus je legitimizovaný aj nepriamo. Keď sa hostia bavia o vizuálnom smogu, akceptujú reklamné pútače ako legitímnu súčasť našich životov. Veď reklama má určitú estetickú tradíciu a zároveň aj komunikačnú funkciu. Problémom je, že jej je priveľa a dnes špatí naše mestá. Nikto z hostí však neprišiel s argumentom, že reklama je základom kapitalistického systému a neudržateľnej spotreby, ktorá nás vedie k ekologickej katastrofe.

Večera pritom nemá problém s existenciou protikladných názorov, avšak tieto takmer vždy reprezentujú centristické diskusné póly. Pri debate o ekonomickej kríze v Grécku tak hostia prezentujú pohľad, ktorý je kritický voči sociálno-demokratickým politikám ľavicovej Syrizy sprava ako aj pohľad, ktorý ich vníma ako podobné politikám Európskej komisie. Ale v diskusii nezaznie kritika Syrizy zľava.

Nijak neobvyklým prvkom Havranovej „diskusie“ nie je ani prezentácia jedného názoru namiesto debaty. Toto isto môže byť akceptovateľné, ak ide o menej známu tému. Problémom je, ak iné postoje na danú tému vonkoncom nezaznejú. Napríklad vo Večeri vládne implicitný konsenzus ohľadom potreby hospodárskeho rastu. Omnoho zrejmejší bol konsenzus ohľadom politík voči schránkovým firmám a daňovým únikom. Až dvadsaťdvakrát v „diskusii“ zaznelo vzájomné pritakávanie medzi hosťami. Odlišnosti medzi nimi boli minimálne. Názor, že daňové úniky sú len symptómom nespravodlivej spoločnosti, a nie anomáliou, ktorá sa dá regulovať, a riešenie preto treba hľadať inde ako v regulácii, si diváci Dvojky jednoducho nevypočuli.

Ostrá kritika pritom býva súčasťou Večere a napríklad Rado Geist za nástupom nacizmu v Nemecku videl zlyhanie spolužitia demokracie a kapitalizmu produkujúceho obrovské nerovnosti. Nedošlo však už na diskusiu o tom, ako kapitalizmus túto nerovnosť produkuje, a už vôbec nie na diskusiu o možnostiach, ako tomu zamedziť. Tiež z diskusií nebolo zrejmé, kto je zodpovedný za problémy, ako sú nízke mzdy či nezamestnanosť. Diskusia o strednej triede sa o triedny boj ani len neobtrela.

Radikálne myšlienky do veľkej miery vo Večeri s Havranom teda chýbajú. Majú však šancu, ak s nimi súhlasia respondenti v prieskumoch. Hoci oslovení poväčšine nie sú radikáli, a preto aj v anketách dominuje umiernená perspektíva, ľud čiastočne súhlasil napríklad s tvrdeniami, že svet ovládajú korporácie či že kapitalizmus treba nahradiť socializmom. Takéto kacírske úvahy však boli neutralizované prítomnými centristickými hosťami v roli expertov, ktorí sú v otázke poznania často vnímaní ako nadradení údajne nevedomej mase. Dnes už prieskumy z Večere prakticky vymizli. Jedinou výnimkou v analyzovanom súbore bolo pozvanie Gustáva Murína, populárneho slovenského spisovateľa. Ten však bol v diskusii za konšpirátora. Akokoľvek je radikálna kritika Svetovej banky bežnou súčasťou akademického sveta, vo Večeri bola zosmiešňovaná. A to nielen ironickým prejavom moderátora, ale najmä ako iracionálna konšpiračná teória o snahe ovládnuť svet, ktorej veria jednoduchí ľudia zaujatí voči Amerike.

Vo všetkých uvedených prípadoch teda dochádzalo k zásadnému obmedzeniu diskusie a radikálne ľavicové názory sa na obrazovky Dvojky prakticky nedostali. Ako je to možné?

V prvom rade sú do Večere pozývaní centristickí hostia, ktorí potom prezentujú svoje centristické postoje. Iba jeden sa na sedembodovej pravo-ľavej škále označil za ľavičiara a ani jeden za radikálneho ľavičiara.

Cieľom tvorcov Večere je pozývať ľudí, ktorí sú kvalifikovaní a zároveň schopní rozprávať na kameru. Vyváženosť sa nezdá byť pre nich tak dôležitá, naopak z Večere nemá byť zá­bavná šou ani boxerský ring. Navyše podľa tvorcov ide v prípade radikálnej ľavice o marginálny postoj a debata tiež nie je primárne ekonomická. To by si aj botanici a záhradkári mohli sťažovať, že sú vylučovaní. A zaznel aj názor, že marxizmus je pasé a u nás ho reprezentujú iba bizarné figúrky ako Ľuboš Blaha.

Avšak vylučovanie radikálne ľavicových postojov nemusí byť nutne cieľom tvorcov. Ak by sa našli kvalifikovaní radikálni ľavičiari, vraj by dostali šancu vystúpiť. Ak aj ju ale nedostanú, Večera je voči kritike tohto typu imúnna. Podľa zákona jej žiaden postih nehrozí. Štát sa tak chráni voči radikálnej opozícii.

Dominancia stredových pozícií však nie je v slovenskom televíznom priestore ničím výnimočná. Súkromná spravodajská televízia TA3 (podobná ČT 24) tiež neposkytuje priestor radikálnej kritike. A Markíza alebo Joj (televízie podobné Nove) politickejšie diskusie (bez politikov) vôbec nevysielajú.

Text začiatkom februára v rozšírenej a upravenej podobe vyšiel tiež v bratislavskom denníku Pravda.

Tomáš Profant (1983) je politológ.

Obsah Listů 1/2020
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.