Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2020 > Číslo 4 > Ľubica Kobová: Obmedzenia diskusie o ľavici a nejasná cesta von

Za demokratickou levici

Ľubica Kobová

Obmedzenia diskusie o ľavici a nejasná cesta von

Od loňského ročníku se věnujeme tématu sebevnímání levice a teoretickým konceptům, které ji jako politický pojem popisují, i debatám, v nichž ji popisují příznivci či oponenti zvenčí. Do diskuse zatím přispěli její moderátor Milan Znoj, Matěj Metelec, Ondřej Slačálek, Apolena Rychlíková, Kateřina Smejkalová, Jaroslav Fiala, Anna Kárníková a Petr Drulák.

-red-

Diskusia o ľavici v Česku nabrala v uplynulých mesiacoch na obrátkach. Okrem série článkov v Listoch vyšli dve knihy, ktorých ambíciou je buď zadefinovať českú „novú ľavicu“ (Budoucnost, Praha 2020) alebo premýšľať alternatívy „mimo kapitalizmu“ (Za hranice kapitalismu, Praha 2020). A je tu tiež diskusia, ktorej koordináty s pomocou prekladu knihy Jeana-Clauda Michéu Tajnosti levice (Praha 2019) vymedzil Petr Drulák. Zverejnením príspevku Za rovnost s kořeny (Listy 3/2020) posledného menovaného autora sa tieto diskusie prepájajú. Zdá sa, že na poslednom mieste menovanej pomerne rýchlej výmene viacerých mužov a zopár žien na stránkach Salónu Práva, Deníku Referendum, A2, a2larmu a niekoľkých ďalších médií sa podarilo diskusiu o ľavici nateraz ovládnuť.

***

Koncom mája tohto roku redaktor dvojtýždenníku A2 Lukáš Rychetský na Twitteri možno s úľavou a túžbou dať veciam náležitý koniec ohlásil bodku za debatou o „konzervatívnom socializme“ hájenom Petrom Drulákom, ktorá mala mať podobu článku Ondřeja Slačálka zverejneného v menovanom časopise (Konzervativně socialistický sitcom, A2 12/2020). Do tejto debaty teda vstupujem neskoro, potom, čo padla posledná klapka a seriál sa odvysielal. Stále si však myslím, že do tejto debaty alebo debaty s vari už pozmenenými koordinátami, lepšími podnetmi či lepšie položenými otázkami by mohlo a malo vstúpiť ešte viac ľudí.

Prvým obmedzením bežiacej diskusie totiž je, že napriek tomu, že v nej diskutujúci majú plné ústa ľudských práv, diskriminácie, rodovej a sexuálnej politiky, tak redakcie, ktoré príspevky do diskusie zverejňovali (ukazujem hlavne na Salón Práva), sa neunúvali osloviť nikoho, kto sa špeciálne týmito témami zaoberá. Debata prebehla medzi zvyčajnými podozrivými a aj závery vlastne nijako neprekvapujú. Alebo žeby to, že žiadnu feministku, teplého aktivistu, Rómku či právnika hájaceho práva migrantiek a migrantov nenapadlo do tejto diskusie vstúpiť, svedčilo skôr o tom, že usilovne budované presvedčenie Petra Druláka o tom, že ľavica je skrz naskrz „zaplavená“ „liberálnymi prvkami“ (Listy 2/2020, s. 46), bolo mylné a títo ľudia sa vlastne súčasťou Drulákom vymedzenej ľavice ani byť necítili?

Pochopiteľne, čakám protiargument, že mnou žiadaná „diverzita“ hlasov je liberálny poklesok a v riadnej verejnej debate sa presadí sila lepšieho argumentu, argumentu, ktorý len zhodou okolností vyslovuje niekto zo zhruba piatich či šiestich mužov vo veku 40 až 80 rokov pracujúcich v akademickom prostredí.

Ale aj diskusia v Listoch a knihy BudoucnostZa hranice kapitalismu ukazujú, že ľavica Drulákovej debaty je iná než ľavica debatujúca na ďalších miestach. Možno je tu viac ľavíc a spolu s nimi aj viacero aktérov, ktorí by radi určovali smerovanie tej ktorej ľavice. Vecným vysvetlením, prečo tieto ľavice nie sú jasnejšie prepojené, nevnímajú sa ako súčasť jedného celku, v ktorom by medzi sebou viedli diskusiu a bojovali o presadenie svojej vízie rovnými zbraňami, je, že tu neexistuje jedna politická sila, na ktorú by chceli pôsobiť, teda jedna politická strana, ktorá by mala ideové zámery ľavicových intelektuálov tlmočiť a presadzovať v politike a ktorá by týchto intelektuálov chápala ako svojich partnerov. ČSSD takou silou skutočne nie je.

Toto je jeden z dôležitých rozdielov miestnej diskusie oproti tým zahraničným – celkom určite oproti diskusii v Spojených štátoch amerických, Veľkej Británii, a vari aj v Nemecku a vo Francúzsku. Jednoducho, debata, ktorú Drulák otvoril – a toto považujem za druhé obmedzenie tejto diskusie –, je len slabučko spojená s miestnou politikou – a ak je, tak len v ominóznych náznakoch.

Otázku, ktorú som si pri vydaní Tajností ľavice kládla, bola, či si ju vôbec niekto z Českej strany sociálnodemokratickej prečíta. Je to kniha pre stranu relevantná, keď ju vydal jej politický inštitút? Alebo aj inak: Číta v ČSSD niekto? Alebo ešte inak: Číta niečo okrem volebných modelov? Bolo úlohou Druláka otestovať vody intelektuálnej ľavice a vyskúšať, či má ČSSD po zaradení ďalšieho konzervatívneho stupňa čakať publicistickú smršť? Alebo len prekladateľ a autor predslovu dostal voľnú ruku (a peniaze na vydanie), aby sa jednoducho predstavil ako vizionár socializmu, predstavil sa v role, ktorá by mohla upokojiť jeho ambície?

V každom prípade debata, v ktorej sa šermuje pojmami ako „liberálna ľavica“, „ľavicoví liberáli“, „konzervatívny socializmus“ a „socialistický konzervativizmus“ (pričom prvé dva termíny a posledné dva termíny sa majú chápať ako synonymné – skutočnosť, ktorá by mala byť podozrivá každému, čo vie rozoznať podmet od prísudku a premýšľal o politických ideológiách), šuští papierom.

Na rozdiel od diskusií o ľavici napríklad v Spojených štátoch amerických, kde termíny označujúce politických aktérov majú svoje referenty, v debate vyvolanej Drulákovým prekladom a nadväzujúcimi článkami človek často netuší, kto je kto. Riešia sa tu globálne problémy ľavicovej a socialistickej politiky, naši diskutéri na ne nazerajú sub speciae internationalis a len vďaka ich dobrej vôli máme možnosť čítať ich globálne úvahy v českom jazyku? Alebo sa nám tu predkladajú vízie ľavicovej politiky v Českej republike?

Ak by malo ísť o prvú možnosť, tak potom drží česká diskusia svetové prvenstvo. Všetky vecné debaty o ľavici sa totiž – domnievam sa, ale môžem sa aj mýliť, vychádzam z toho, čo čítam prevažne v anglickom jazyku – vedú v kontextoch politík konkrétnych štátov. Keď sa v ľavicových časopisoch vo Spojených štátoch amerických debatuje o „fúzionistickej ľavici“ (Angela Nagle, Michael Tracey) či „progresívnom neoliberalizme“ (Nancy Fraser), tak za týmito označeniami sú konkrétne prúdy v Demokratickej strane, širšom verejnom priestore, v odborovom hnutí, v aktivizme za sociálnu spravodlivosť, sú za nimi konkrétne mená.

Keď sa v Česku debatuje o „liberálnej ľavici“, tak Petr Drulák ukáže prstom na A2, a2larmDeník Referendum... a tí a tie, čo do nich píšu, sa len bezradne obzerajú okolo seba a neveriacky krútia hlavou. „Liberálna ľavica“ dnes jednoducho nie je termín, ktorý by afirmatívne opisoval nejakú spoločenskú ani politickú silu, je to nadávka. Petr Drulák to vie a tak ho aj používa. Nie je v tom nepodobný tým, ktorí preto, aby delegitimizovali feminizmus, hovoria o „genderovej ideológii“.

Myšlienky bez obsahu sú prázdne, zmyslový názor bez pojmov je slepý, píše Kant. Alebo ako v roku 1997 písala v svojom článku Abstract Citizenship? sociologička Hana Havelková, keď hodnotila vpád feministických konceptov do teoreticky podvyživeného stredoeurópskeho intelektuálneho prostredia, šlo o „teórie bez reality“. Predložené teórie totiž nepriznávali svoju konkrétnu historicko-spoločenskú situovanosť a vydávali sa za univerzálne a tak vypovedajúce o ženách a mužoch vôbec. Pred výskumníčkami a aktivistkami však v tej dobe zároveň stála „realita bez teórie“, ktorá nástojčivo potrebovala byť uchopená. Ale pojmy jej chýbali.

Česká debata o ľavici dnes pripomína práve situáciu feminizmu v strednej a východnej Európe v 90. rokoch. V tomto medzidobí po konci ponovembrového konsenzu a pred niečím, čo ešte nevieme pomenovať či to len skusmo pomenúvame, sa nachádzame v akomsi ideologickom hmýrení a preskupovaní. – Zaujímavý pokus o jeho pomenovanie v českom kontexte podnikol Martin Škabraha v článku Všichni jsme konzervativci zverejnenom v Salone Práva v januári tohto roka.

Skutočnosť, ktorá si žiada opis, vysvetlenie a politické uchopenie, je bohatá a neprehľadná. Prísť však s jedným príbehom ľavice vo Francúzsku a jeho termínmi a priložiť ho ako šablónu na obraz ľavice v Česku, obkresľovať podľa jedných aktérov aktérov druhých, je pochopiteľne možné (Petr Drulák toto načrtáva jednak v svojom príspevku v minulých Listoch aj v predslove k Michéovej knihe).

Je však dobré počítať aj s tým, že pojmy, teórie, šablóny sedieť nebudú, skutočnosť a jej aktéri sa budú vzpierať a úsilie po rýchlom sprehľadnení situá­cie a vymedzení úloh českej ľavice tak vyjdú navnivoč. Tak, domnievam sa, dopadá Drulákov pokus na intelektuálnej rovine hegemonizovať ľavicovú politiku pomocou takého uchopenia ľavice, ktorého domnelá autorita prichádza zvonku.

Situácia, kedy „ideológia pôvodom z rozvinutejšej krajiny sa rozšíri v menej rozvinutých krajinách a zasiahne do miestnej hry kombinácií“, nie je nová. To, že „do (...) vnútorných pomerov štátu-národa prenikajú medzinárodné pomery, a tak vznikajú nové originálne a historicky konkrétne kombinácie“ (Antonio Gramsci), a to aj v rovine formovania politických ideológií, je bežnou súčasťou politického života menších štátov. Ale skúsenostné a reflexívne univerzum či už Jeana-Clauda Michéu alebo Nancy Fraserovej je dané prostredím, do ktorého chce jeden či druhý politicky intervenovať.

Namiesto toho, aby sa načrtnutá kritika a východiská premysleli zvnútra, tak robíme analytickú a interpretačnú chybu, ak predpokladáme, že sme súčasťou toho istého skúsenostného a reflexívneho univerza ako naši prekladaní autori a autorky. Ak áno, tak prečo? Lebo koniec dejín? Pochopiteľne, môžeme chcieť byť súčasťou úvah o ľavici či socializme ako takom, ale je dobré vedieť, že tak robíme za cenu validity našich úvah vo vzťahu k „domácemu“ politickému prostrediu.

Toto sú teda dve hlavné diskurzívne obmedzenia Drulákovej ponuky a reakcie na ňu. Po prvé, absencia tých, čo by mali k diskusii čo povedať, ale necítia sa byť či už súčasťou v diskusii vymedzenej ľavice alebo jednoducho nechcú „kŕmiť trolla“. Po druhé, diskusia vo vzduchoprázdne, v ktorej sa miešajú ideologické abstrakcie s karikatúrou dejín socializmu a občasnými poukazmi na domáce dianie.

***

Kritika Drulákom navrhovaného „konzervatívneho socializmu“ je dnes už rozsiahla (Ondřej Slačálek, Matěj Metelec a ď.) a pomerne presná. Moje dve poznámky sa týkajú jeho chápania kapitalizmu a tiež roly „prirodzených spoločenstiev“, v ktorých predpokladá, resp. by rád videl fungovanie logiky daru a cti.

Petr Drulák verí, že demokracia ako politická forma môže s kapitalizmom ako ekonomickou formou uzavrieť akýsi pakt o neútočení. Fakticky tak prijíma karty rozdané kapitalistickou premenou výrobných a spoločenských vzťahov – a to aj v politickej rovine. Ak tomu správne rozumiem, tak konzervatívny socializmus má byť potom pokračovateľom povojnových politík sociálneho štátu či „poľudšťovania kapitalizmu“ z konca 19. storočia.

Ak je teda liberalizmus tak úzko zviazaný s kapitalizmom, ako to autor tvrdí v svojich dejinných exkurzoch, tak konzervatívno-socialistický politický zápas predpokladá donekonečna sa opakujúcu obnovu svojho politického nepriateľa, liberalizmu. Drulákova ruka podaná liberalizmu – prehodnotenie liberálnych hodnôt a ponechanie tých, ktoré napomáhajú dosahovanie sociálnej spravodlivosti (s. 46) – je však ruka podaná len symbolicky, doteraz sme totiž o pozitívach liberalizmu od autora nečítali nič. S „večným návratom“ liberalizmu teda treba počítať, ale ako sa s ním (okrem frontálneho útoku, ktorý Petr Drulák teraz vedie) vyrovnať, sa od autora zatiaľ nedozvedáme.

Zásadnejšou je však otázka povahy kapitalizmu. Drulák (s. 48) píše: „Požadavek sociální rovnosti respektuje dynamiku kapitalismu, ale důsledně reguluje rozsah příjmů a individuálních majetků.“ Nechávam bokom autorove návrhy nastavenia minimálnej mzdy a progresívneho zdaňovania, ktoré v krátkodobom politickom horizonte dávajú veľmi dobrý zmysel. Dôležitý je z môjho pohľadu Drulákov nevyslovený predpoklad, že v kapitalizme ako systéme spoločenských a výrobných vzťahov je možné úspešne dosahovať nejaké aproximácie sociálnej rovnosti a spravodlivosti. Principiálne teda nejde o to usilovať o zásadnú zmenu vo výrobnom spôsobe (autorove návrhy družstevného podnikania, bežného podnikania, doplnené len plachým návrhom na – asi periodické? – znárodňovanie a združstevňovanie súbežne s predpokladom pokračovania kapitalizmu za také nepovažujem) a s tým spojenú zmenu zákonov kapitalistickej výroby (tlak na konkurenciu a maximalizáciu zisku, nutnosť zvyšovania produktivity práce atď.). Nie je to žiaduce, lebo „dynamika kapitalizmu“ má byť rešpektovaná. Prečo ale?

Hoci autor podľa môjho názoru správne vychádza z polányiovského chápania práce (a tiež peňazí a pôdy) ako kvázi-komodít, tak Polányiho chápanie tovaru a netovarových statkov ohýba vo vnútri svojho vlastného ideologického náčrtu za hranicu zrozumiteľnosti. S Polányim Drulák tvrdí, že práca, peniaze ani pôda (resp. všeobecnejšie príroda) nie sú tovarom. Zabúda však povedať, že v kapitalistickom výrobnom systéme práca, peniaze a príroda ako tovary fungujú.

Nechcem sa sporiť o ontologickú povahu daného, ale o to, či vie Drulák v svojej vízii konzervatívneho socializmu domyslieť práve to, čo vyplýva z onoho fungovania vymenovaných statkov ako tovarov. Domnievam sa, že nie, a na úkor domýšľania dôsledkov imperatívov kapitalizmu (a teda komodifikácie) dáva dôraz na dekomodifikáciu práce, peňazí a prírody, pričom tak robí vlastným spôsobom – a to pomocou ich konzervatívneho preznačenia.

Nevidím, v čom sa jeho predstava práce, pôdy a peňazí vôbec odlišuje od predstavy, akú o týchto má nejaký vyhorený manažér nadnárodnej firmy. Potom, čo sa jedného rána zobudí s búšením srdca, manželkou a deťmi na odchode a lexaurinom na nočnom stolíku, túži po jedinom: aby jeho práca konečne mala zmysel (nielen prinášala zisk), prospievala spoločnosti (nielen zamestnávateľovi), aby mohol mať kúsok zeme, pri obrábaní ktorého by pochopil metabolickú výmenu medzi prírodou a spoločnosťou (a nemusel sa spoliehať na urbánnu metafyziku kompostu a recyklácie) a nadobudol pocit toho, že niečo je „real“, a aby na peniazoch naozaj nezáležalo, lebo darmo, dôležitejšie je to, čo si za peniaze nekúpiš.

Drulákova predstava je možno odlišná v tom, že namiesto vyhoreného manažéra si ako protypického člena prirodzeného spoločenstva, ktorý chápe a vzýva nekomodifikovanú prírodu, peniaze a prácu, predstavuje poctivého (českého) človeka, skôr žijúceho na vidieku než vo veľkom meste. Takého, ktorý nezabudol, v čom spočíva fortieľ jeho remesla, a v svojej (predpokladám platenej) práci vidí sebanaplnenie (s. 48), ktorý vie pracovať a viesť svoje malé hospodárstvo, prebytky z ktorého s radosťou vymení za to, čo sa zase urodilo jeho susedovi, s ktorým sa večer, po práci, zídu na pive a utužia sa v predstave o tom, že sú „správni chlapi“.

A možno aj „správni chlapi“ sú. Problémom ale je, že mnohým mužom a ženám ich práca v platenom zamestnaní nedáva veľký zmysel a vykonávajú ju preto, lebo pre svoj život potrebujú peniaze. Pre mnohých ľudí žijúcich na vidieku je pestovanie zeleniny a ovocia dôležitou subzistenčnou súčasťou vlastného ekonomického zabezpečenia, bez ktorého by ich život bol len ťažko mysliteľný. Podobne tak vzťahy darovania nie sú vždy nutne neinštrumentálnymi vzťahmi, samotný fakt nepeňažnej výmeny neznamená, že je táto výmena zbavená akéhokoľvek vyhľadávania individuálnych výhod (k tomu pozri práce feministickej ekonómky Julie A. Nelson).

Práve v tom, že dnes nie je možné predpokladať spoločenstvá či už mimo kapitalizmu alebo mimo štátu, nejakú „nepoškvrnenú“ predekonomickú a predpolitickú sféru, vidím hlavný rozdiel vo východiskách pre chápanie politiky, ako ich predstavuje Drulák a ako ich chápem ja.

Na jednej strane ma úprimne zaujíma ďalšie možné rozvíjanie Drulákových ideí družstevníctva, individuálneho vlastníctva pôdy a kapitálu, zmyslu práce atď., zdá sa mi však, že jeho predpoklady v podobe, v akej ich doteraz predstavil, nie sú veľmi odlišné od republikánskych a utopických predstáv z prelomu 18. a 19. storočia, ktoré sa vyrovnávali s nástupom kapitalizmu. Ony dve storočia rozvoja kapitalizmu si predsa len vyžadujú premyslenie ekonomických a spoločenských vzťahov, ktoré ich dynamické premeny vezme do úvahy o dačo vážnejšie.

Ak má byť onou zásadnou historickou premenou kapitalizmu to, že jeho údajná snaha o uniformovanosť (Drulák si tu pomáha všestranným Liesmannom, pričom by však bolo lepšie nazrieť do teórií vývoja kapitalizmu alebo jeho dejín) dala koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia vzniknúť potrebe rozlišujúcich identít pracujúcich-spotrebiteľov, tak je to analýza veru biedna. Neobstojí ani vtedy, ak sa bude kamuflovať ako svojská interpretácia postupného zjednodušovania triednej štruktúry prebiehajúca zároveň s rozvojom kapitalizmu. Nebudem sa tu venovať ľuďom ako spotrebiteľom, hoci odlíšenie pracujúcich od spotrebiteľov môže byť v postfordistických ekonomikách štátov globálneho Severu naozaj len analytické – a sústredím sa na pracujúcich.

Drulák píše, že kapitalizmus ustanovuje a využíva hranice platových rozmedzí (s. 47), pričom nižšie vytýka aktivistom za práva migrantov, v jeho slovách „progresivistom“, že títo zamlčujú, „že se migranti kapitálu hodí jako mladá, levná pracovní síla, která může zvýšit tlak na odbourávání sociálního státu ve stárnoucí Evropě“ (s. 47).

Ak kapitál vytvára a využíva segmentáciu pracovnej sily, tak pravdepodobne ona tendencia ku globálnej uniformite a identickosti ľudí nie je taká zrejmá, ako sa nás o tom Drulák snaží presvedčiť. Pre jeho výklad konzervatívneho socializmu je funkčné a aj symptomatické, že pracovných migrantov tu chápe ako niekoho, kto ohrozuje výdobytky povojnového kompromisu medzi prácou a kapitálom. Nechápe ich však už ako niekoho, kto s ďalšími pracujúcimi, napr. občanmi štátu, rovnako zdieľa skúsenosť vykorisťovania, pričom však podmienky tohto vykorisťovania sú v porovnaní s niektorými segmentmi tzv. domácej pracovnej sily ešte náročnejšie – dlhšia pracovná doba, znížená bezpečnosť práce, veľmi často sťažená vlastná reprodukcia (nevyhovujúce bývanie, nemožnosť žiť s rodinou či v prípade žien otehotnieť) – a samotné vykorisťovanie je vyššie.

Ak je vyššia miera vykorisťovania migrantskej populácie zásadná pre generovanie komparatívneho vyššieho zisku, než by bol zisk z vykorisťovania len domácej populácie, tak „znak“ migrant pravdepodobne nebude len nejakou „post-koloniálnou identitou”, ktorú „aktivisté [spolu s rôznymi genderovými identitami] zavěšují na jinak maximálně uniformizovaného pracovníka a spotřebitele“ (s. 47). (Spomeňme si prosím na zástupy rumunských pracujúcich zberajúcich špargľu na jar 2020 na poliach v Nemecku.)

Tento znak individuálnej identity nie je niečo prídavné a vlastne vôbec neprebýva len v tele či subjektivite individuálnej osoby. Byť migrantom a pracovať v platenom zamestnaní na segmentovanom trhu práce znamená ako migrant fungovať práve v nejakom konkrétnom usporiadaní kapitalistických výrobných vzťahov, migračných režimov, sociálneho zabezpečenia, príbuzenských vzťahov, systémov vzdelávania atď.

Súhrnne vzaté: Petr Drulák by mal vysvetliť, prečo by mala ľavica či socialisti a socialistky namiesto uvažovania o úplnej reorganizácii ekonomického systému rešpektovať kapitalizmus, konkrétne teda prečo je existencia kapitalistického vykorisťovania v súlade s dosahovaním sociálnej rovnosti a spravodlivosti. Podobne by bolo dobré, keby dôslednejšie objasnil svoje tvrdenia o politickej nepodstatnosti iných identít, než sú identity národné, stredoeurópske, európske.

Do istej miery rozumiem Drulákovmu sentimentu stojaciemu za jeho konzervatívnym socializmom, ktorý, zdá sa, vyrastá z potreby postaviť hrádzu kapitalizmu a obnoviť „životný svet“ mimo sféry kapitalistickej trhovej výmeny a spoločnosti, ktorá je v nej ukotvená. Ale tvrdenia, že z hľadiska solidarity sú silnejšie spoločenstvá, do ktorých sa rodíme a nevyberáme si ich (na rozdiel od spoločenstiev, ktorých členkami a členmi sa stávame vlastným rozhodnutím a záväzkom), a že práve tieto spoločenstvá (a žiadne iné) majú byť zdrojom legitimity štátu v jeho partnerstve a kontrole kapitálu, neobstoja.

Ak tvrdeniu, že legitimita štátu má pochádzať od súdržnejších spoločenstiev vymedzených miestom, jazykom, kultúrou, mravmi a tradíciami, rozumiem správne, tak Drulák fakticky volá po konci občianskeho princípu štátu.

Samotné rozlíšenie menej a viac súdržných spoločenstiev sa, domnievam sa, naviac rodí skôr z autorovho priania stať sa ideológom ľavice obhajujúcej status quo a tiež z oportunistického čítania prieskumov verejnej mienky než z dôkladnejšej úvahy. To, že „krajan“ „krajanovi“ na dovolenke v zahraničí pomôže odtiahnuť pokazené auto do servisu vari nebude anekdotický dôkaz o sile „prirodzených spoločenstiev“.

Autor podsúva, že spoločenstvá vznikajúce voľbou (napr. členstvo v odborovej organizácii) sa vyznačuje nižšou mierou solidarity, nie je však jasné, čo tým chce povedať. Že odbory ako organizácia obhajujúca – ech, zase tie liberálne práva! – ekonomické a sociálne práva do vyjednávania štátu s kapitálom čo to povedať môžu, ale oproti národu sú oprávnene slabým hráčom?

Obraz štátu, ktorý vystupuje z autorových úvah, sa zdá byť obrazom silného paternalistického štátu, ukotveného v rozprávkach o tradíciách a o národe, štátu, ktorý očakáva od svojich občanov podieľanie sa na jeho chode prácou a dodržiavaním pravidiel, a zároveň tiež rezignovanie na politickú obhajobu záujmov potenciálne kolidujúcich s tými národnými. Jednoducho, bližšia (národná) košeľa než (odborársky či feministický) kabát.

***

Drulákove úvahy pravdepodobne plynú z potreby vytvorenia vízie konzervatívneho socializmu ani nie tak ako silnej ideológie, ale skôr ako inštrumentálneho programu, ktorý je podriadený cieľu ČSSD poraziť v nadchádzajúcich voľbách Andreja Babiša. Nemyslí dostatočne „big“. Rozohráva síce veľké ideologické spory a v rámci českej politiky definuje aj veľký politický cieľ ľavice, robí tak však krátkozrako a pre oportunistické politické ciele vymýšľa prízračnú myšlienkovú nadstavbu. V presviedčaní sociálno-demokratických straníkov o svojej diskurzívnej volebnej stratégii je celý tento ideový aparát nadbytočný a v presviedčaní ďalších ľavicových intelektuálov a intelektuálok je, zdá sa, až na výnimky zatiaľ nie veľmi účinný.

Petr Drulák konštatuje, že konzervatívny socializmus, ktorý nechce nastúpiť cestu revolučnej zmeny, sa pohybuje na „nepriateľskom území“ definovanom spoločným vznikom a existenciou kapitalizmu a liberalizmu. Na výber teda ponúka to, čo on sám nazýva „liberálnou ľavicou“ na jednej strane, a to, čo predstavuje ako „konzervatívny socializmus“ a čo by si viac zaslúžilo pomenovanie „reakčný paternalizmus“, na strane druhej. Súhlasím, socialistky a socialisti, ľavičiari a ľavičiarky sa dnes pohybujú na nepriateľskom území, ale toto územie je – a toto tvrdenie predkladám ako hypotézu určenú na overovanie a domýšľanie – vymedzené inak: na jednej strane je „progresívny neoliberalizmus“ (termín, ktorý v svojom manifeste Feminizmus pre 99 % používajú Nancy Fraser, Cinzia Arruzza a Tithi Bhattachary), ktorého miestne podoby musíme identifikovať a pojem vôbec preskúšať, a na strane druhej reakcionárstvo, ktorého súčasťou je aj onen náčrt „konzervatívneho socializmu“, „rovnosti s koreňmi“, s ktorým sme sa mali okrem iného možnosť zoznámiť v ostatnom čísle Listov. Úlohou ľavice dnes je preskúmavať a hľadať cesty mimo takto načrtnutých možností.

(Pozn. red.: cizí ženská příjmení ponecháváme na přání autorky nepřechýlená.)

Ľubica Kobová (1978) je vysokoškolská pedagogička, venuje sa feministickému politickému mysleniu a problematike práce, pôsobí na Fakulte humanitných štúdií pražskej Karlovej univerzity.

Obsah Listů 4/2020
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.