Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2005 > Číslo 2 > ...a iné veci > Marián Hatala: Slovensko eště stále hľadá Superstar

Marián Hatala

Slovensko eště stále hľadá Superstar

Nedávno poslanec za HZDS bez akýchkoľvek diskusií s ostatnými poslaneckými klubmi predložil návrh ústavného zákona, ktorý by mal skrátiť funkčné obdobie vlády o tri mesiace.

Navrhol júnový termín, ktorý v našich guberniách už zaznamenal istú tradíciu. „Letné mesiace by poslúžili na kreovanie vlády a definitívne zostavenie štátneho rozpočtu,“ povedal poslanec a možno tým myslel i viac.

Predvolebné počty

Zdá sa, že HZDS-ĽS sa opäť nevie dočkať nových mocenských rošád, nazvaných (s na­ozaj zbytočnou vzletnosťou) „kreovanie“. V spomínanom prípade ani teoreticky nemohlo ísť o to, že by si takýto návrh osvojilo 90 poslancov, ktorí by sa odrazu pustili do pílenia konárov pod sebou. Navyše v radoch HZDS-ĽS nepanuje prílišná zhoda, a aj tentoraz ju preveria až podstatnejšie témy: novelizovaný Trestný zákon alebo spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Nevypočíteľnosť v hlasovaní je rozložená prakticky na celý najvyšší zákonodarný zbor, v ktorom už niekoľko mesiacov blúdi podozrivo veľa tzv. nezávislých poslancov. Prestupová sezóna je totiž u nás v plnom prúde bez ohľadu na to, či sa už zvolebnieva alebo ešte nie.

Platí prvý predpoklad, a ten sa, samozrejme, premieta do onej tradičnej nejednotnosti opozície. Nejednotnosti, ktorá mala jedno zo svojich rozhodujúcich pokračovaní na jeseň 2004, keď sa opozícia vedno so Slobodným fórom, neúspešne pokúsila o znižovanie daní. Vládnym stranám a Ministerstvu financií, ktoré tak proti očakávaniu nemuselo prerábať návrh štátneho rozpočtu na rok 2005, pomohli vtedy viacerí nezávislí poslanci, ale i rozháraná opozícia, hoci krátko predtým si jej lídri sľúbili vzájomnú podporu. Pritom vtedy naozaj nešlo o povestné fazuľky. Napríklad sadzba dane z pridanej hodnoty mala klesnúť z 19 na 15 percent, učebnice mali byť od DPH oslobodené a na potraviny sa mala znížiť na 10 percent. Klesnúť mala aj spotrebná daň na palivá.

Stojí za to pripomenúť si, že na hlasovaní o daňových zákonoch chýbali viacerí poslanci HZDS-ĽS. Keď sa ktorési médium pýtalo zaslúžilého populistického opozičníka Roberta Fica, či to opäť nie je náznak kolaborácie s koalíciou, líder Smeru povedal, že jeho strana urobila všetko, čo bolo v jej silách, a vzápätí vyslovil vetu, ktorá pred­znamenala budúce pomery v slovenskom parlamente: „Ak to však skončí v rukách niekoľkých skorumpovaných nezávislých poslancov, tak sa skončí akákoľvek možnosť robiť opozičnú politiku.“

Deus ex machinácie

Dlhodobé preferencie HZDS-ĽS a Smeru ukazujú, že bez jednej z týchto strán nebude možné zostaviť v nasledujúcom roku novú vládu. Táto skutočnosť sa však takmer nijako neodráža na súdržnosti vládnej koalície, ktorá často pôsobí, akoby nemala nijaké ideologické spojenie. Fakt, že mikrofóny občas zaznamenajú suterénne myslenie a tomu zodpovedajúci slovník niektorých našich vládnych predstaviteľov (napr. ministra hospodárstva P. Ruska), konverzujúcich so svojimi kolegami (napr. s predsedom parlamentu P. Hrušovským) oslovením „hajzel“, daný stav už len folklorizuje vo zvyčajnej cenovej skupine.

Súčasnou politickou realitou na vládnej úrovni je existencia dvoch koaličných blokov. Prvý tvorí Dzurindova SDKÚ a mediálne silná ANO, ktorá sa profiluje ako strana športovcov (jej rady poctili či naďalej ctia futbalista D. Tittel, automobilový pretekár J. Malchárek, basketbalista S. Kropilák). Druhý blok pozostáva z formálne koaličnej dvojice KDH‑SMK, pričom Strana maďarskej koalície má pomerne veľkú dôveru aj u voličov nemaďarskej národnosti, no vzbudzuje primalé sympatie prakticky všetkých potenciálnych zostavovateľov budúcej vlády. Jej strategické partnerstvo s KDH je však všeobecne známe. Dávne spory (napr. v súvislosti s podobou samosprávnych krajov) sú viac-menej zabudnuté, neplatí ani ten najvážnejší, ktorý vznikol pri zákone o zahraničných Maďaroch, keď ostro proti nemu vystúpili práve kresťanskí demokrati. V súčasnosti oveľa viac platí, že SMK z dvoch prezidentských kandidátov vládnych strán (SDKÚ a KDH) podporila kresťanského demokrata Františka Mikloška. Počítajú sa i body utŕžené v kauze skupinky, keď SMK a KDH odmietli odvolanie šéfa NBÚ, ktoré premiér s nebývalou uvzatosťou presadzoval a napokon presadil. Spomeňme ešte dlhodobo napäté vzťahy medzi Bélom Bugárom a Mikulášom Dzurindom, nevôľu KDH s premiérovým dôsledným, ak nie priam servilným pritakávaním zámeru vojensky zasiahnuť v Iraku a časté kritické výhrady tejto strany voči politike protekcionizmu záujmovej dvojice ANO‑SDKÚ.

S najväčšou pravdepodobnosťou budú šance SMK klesať s blížiacimi sa voľbami. Dá sa očakávať, že jedným z notoricky sa opakujúcich poznávacích znamení volebného boja sa stane osvedčená, hoci obohraná protimaďarská karta, s ktorou časť politického spektra (SNS, Smer, HZDS-ĽS za tichého súhlasu koaličných partnerov) bude trieskať do stola, hlava‑nehlava, ber kde ber.

Kto sme? Kde sme?

Oveľa ľudovejšou témou je plošné zverejňovanie zoznamov ŠtB. Štátna inštitúcia s názvom Ústav pamäti národa, na ktorej čele stojí Ján Langoš, má k dispozícii len časť zväzkov ŠtB o jej činnosti proti občanom, po toľkých rokoch a ničivých zásahoch disponuje len neúplným archívom pozostávajúcim z mien osôb, ktoré boli vyradené. Predpokladá sa, že po mnohých skartáciách zostali ÚPN „len“ záznamy o ochote a schopnostiach budúcich agentov, ktoré písali dôstojníci pre svojich nadriadených, a finálna správa o od dôvode, pre ktorý bol zväzok uložený do archívu. Podľa publikovaných vyjadrení J. Langoša môžu byť záznamy ŠtB „nášľapnými mínami“, dôstojníci ŠtB mohli ako agenta viesť aj niekoho, kto s nimi nespolupra­coval, niektoré osoby si mohli vyslúžiť prekvalifikovanie a neskoršie kompromitovanie.

Ako vždy a všade – pre prisluhovačov a udavačov sa tu a tam nájde vrece, do ktorého ktosi chtiac-nechtiac strčí aj nevin­ného. Ešte sa budú brániť mnohí, no pri súčasnom mravnom relativizme samotné podozrenie bez dôkazov paradoxne predstavuje väčšiu, horšiu škvrnu než prípadné usvedčenie, podložené vierohodnými dôkazmi. Je v tom trochu pokrytectva i neschopnosti individuálnej reflexie minulosti a seba: tí čistí sotva uľavia môjmu svedomiu, a darebáci tu predsa vždy boli, sú a budú! Navyše ľahšie uveríme, že čistý je ten, kto sa hrmotne bráni a hoci i s komunistami v jednej lajne začne iniciovať zmenu zákona o pamäti národa či aspoň bagatelizovať svoje prednovembrové „zásluhy“.

Zle sa nám čistí minulosť: eufória novembra ’89 dávno vyprchala, aj jeho étos je preč, hľadanie pravdy je namáhavé, a my si vieme neobyčajne rafinovane zdôvodniť márnosť takého úsilia. A ani pamäť nám neslúži, keďže si ju málo cvičíme: ešte pred pár rokmi bolo spravodajstvo rakúskeho novinára Paula Lendvaia jedným z ostrovčekov nádeje, normálnosti. Dnes sme temer náchylní pochybovať o jeho výpovedi týkajúcej sa poslanca SDKÚ Jozefa Banáša. Ten bol za ­bývalého režimu riaditeľom Tlačového informačného strediska v Bratislave a na starosti mal práve zahraničných novinárov. Lendvai (ŠtB viedla naňho zväzok) hovorí, že nemusel vidieť Banášov zväzok pod jeho krycím menom Lotos, aby vedel, že bol tajným spolupracovníkom ŠtB, a dodáva: „Nie som prekvapený, že to robil, ale som prekvapený, že s touto minulosťou sa mohol stať dvojkou na ambasáde vo Viedni a poslancom. To je však na slovenských voličoch… Osobne mi neublížil, ani západným novinárom. Ublížil Slovákom, keď nám znemožňoval písať pravdu o situácii v Československu.“

Mimochodom – keď tieto riadky píšem, Slovensko ešte stále hľadá Superstar. Ak sa tak deje na obrazovkách verejnoprávnej televízie bez reptania koncesionárov, dozaista to vypovedá o spoločenských prioritách tejto krajinky pod Tatrami. A o pamäti národa, na doraz plnej menami všetkých tých násťročných a metrákov rozhovorov s nimi.

Ďalšia ruka štátu!

Z dohľadu sa celkom stratila ešte nedávno aktuálna téma, ktorou nebolo nič menšie ako pokuta 1,3 miliardy korún, ktorú štát udelil Slovnaftu za zneužívanie dominantného postavenia na trhu a prehnane vysoké ceny. Išlo o nález Protimonopolného úradu SR.

Pokuta sa pritom vzťahuje na roky 2002, 2003 a časti minulého roku. Sťažujúci sa motoristi sa pôvodne potešili…

Ibaže sa potom dozvedeli, že o cenu na čerpacej stanici sa delí predajca a štát prostredníctvom spotrebnej dane 15 500 Sk/1000 litrov a DPH 19 percent, že štát si berie takmer dve tretiny a iba zvyšok pripadá na súkromné firmy. Pritom DPH sa počíta aj zo spotrebnej dane, teda že platíme aj daň z dane! Že Slovnaft transformáciou štátnych podnikov získal tretinu distribučnej siete Benzinolu, v roku 1995 odkúpil od FNM 51 percent akcií Benzinolu a v roku 2001 sa stal jeho 100-percentným vlastníkom, že štát teda sám zodpovedá za dominantné postavenie tohto koncernu. Do zvláštneho svetla sa potom dostalo vyhlásenie ministra financií Ivana Mikloša, že ak pokuta nezmení správanie Slovnaftu a jeho tvorbu cien, je ministerstvo pripravené „na ďalšie zmeny v legislatíve, plne v súlade s trhovou ekonomikou a európskou legislatívou“. Preložené do slovenčiny to znamená, že môže dojsť k cenovej regulácii a pravdepodobne k stanoveniu maximálnej ceny. Avizovanú reguláciu cien, ktorou mnohých šokoval, zákon u nás umožňuje pri naplnení viacerých podmienok. Ministerstvo financií v prípade cenotvorby Slovnaftu vidí naplnenie týchto troch: vznik mimoriadnej trhovej situácie, ohrozenie trhu vplyvom nedostatočne rozvinutého konkurenčného prostredia a verejný záujem.

Ťažko možno očakávať, že dominantný Slovnaft sa v dohľadnej dobe a v súlade s ustanoveniami európskej legislatívy podriadi kontrole či obmedzeniam, ktoré sa neuplatňujú voči menším subjektom trhu. Vysoké ceny benzínu sa nezmenili a zrejme sa nezmenia ani keď pokuta doputuje (ak vôbec) do štátneho rozpočtu. Systémovým riešením totiž nie je prechodné zníženie spotrebnej dane z pohonných látok, o ktorom uvažoval minister Mikloš v snahe nájsť spôsob, ako motoristom nepriamo vrátiť peniaze, ale postupné znižovanie daní, odstraňovanie zásahov štátu a podporovanie rozvoja slobodného trhu a s ním súvisiacej konkurencie. Namiesto štátnej regulácie.

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 2/2005


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.