Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2006 > Číslo 6 > Marián Hatala: Pamäť národa? Zabudnite!

Marián Hatala

Pamäť národa? Zabudnite!

Časť politického diania na Slovensku by v súčasnosti azda najlepšie charakterizovali dve správy. Tou „dobrou“ je, že pravicová opozícia sa pol roku po parlamentných voľbách zbavila „kocoviny“ a hotuje sa na vzájomnú spoluprácu. Tou zlou správou je, že sa nepoučila a naďalej siaha po prostriedkoch, ktoré čiastočne spôsobili jej volebnú prehru.

V prípade opozičných politikov nejde o nič iné, ako dostať sa pri najbližšej príležitosti späť do vlády, kam – o tom ani na chvíľu nezapochybovali – patrili, patria a budú patriť. Ak je reč o národe, nuž ten neprestal trpieť chronickou stratou pamäti. Ako veľmi súvisí jedno s druhým, sa pokúsim ilustrovať na viacerých príkladoch z politicko-spoločenskej praxe.

Rehabilitácia HZDS

Zatiaľ čo vládnucemu Smeru premiéra R. Fica pozastavili členstvo v Strane európskych socialistov, v HZDS už dlhší čas poškuľujú po členstve v Európskej ľudovej strane (EPP). Nejde o málo: v hre sú traja potenciálni slovenskí europoslanci. Ich začlenenie však musia odobriť slovenskí členovia frakcie EPP: KDH, SMK, SDKÚ. Inými slovami – najprv treba dokončiť a ustáť politické rozhovory, zreteľne stanoviace tzv. obchodnú bilanciu. Zatiaľ je isté iba to, že M. Dzurinda dovládol vďaka tichej podpore HZDS a že si to dobre pamätá. Napokon, vo veci „európskej budúcnosti“ Mečiarovcov sa správal ústretovo ešte ako premiér. Po voľbách bol zas hlavným strojcom kalkulácií, podľa ktorých pravica mala vytvoriť vládu s HZDS. Nebyť Tvrdohlavých v KDH (vedených exministrom vnútra V. Palkom), možno by jeho plán vyšiel. V každom prípade už zďaleka nie je z neho žiadny „sám vojak v poli“. Nielen preto, že ostro odmietavý tón SMK slabne (hlavným tŕňom v oku je predsa len SNS), ale najmä preto, že rehabilitácia Mečiara a jeho strany sa nateraz stala časťou agendy Jána Čarnogurského. Ten sa vrátil do vysokej politiky – je členom predsedníctva KDH, teda strany, ktorá ako jediná odmietala ísť do vlády s HZDS po posledných parlamentných voľbách.

Čarnogurský podľa svojho starého dobrého zvyku vzbudil ihneď pozornosť. Tentoraz výrokmi, že HZDS malo dostať šancu na vládu s pravicou. Pripomeňme, že už ako radový člen KDH ešte počas prvej Dzurindovej vlády horlil za vládu národnej jednoty, v ktorej by bolo aj HZDS. Rovnako by sa nebol bránil ani tomu, keby KDH rokovalo o podmienkach vládnutia so Smerom, čo je jasný odkaz súčasnému predsedovi hnutia P. Hrušovskému (expredsedovi parlamentu). Pragmatik Čarnogurský, ktorý chce priviesť KDH opäť do vlády, má výhrady iba k SNS, no ani tie nie sú zásadné či neprekonateľné.

Dzurinda si svojho názorového blíženca nevie vynachváliť. Hneď pripomenul, že „by sme sa na Slovensku mali lepšie, dolaďovali by sme reformy a lákali zahraničné investície“. Z KDH zazneli dva hodnotiace súdy: „KDH nemá čo ísť s Mečiarom a s Mečiarom ani nepôjde,“ odkázal ešte stále Tvrdohlavý Palko, zatiaľ čo podpredseda hnutia J. Brocka naznačil Čarnogurského líniu: „Myslím si, že KDH by malo dať šancu nielen HZDS, ale aj Smeru, SNS a iným stranám, voči ktorým sme sa vyhranili tak, ako keby sme už nikdy nechceli byť s nimi vo vládnej koalícii.“

Aj on zrejme čítal Čarnogurského nedávny rozhovor pre denník Pravda, v ktorom odznelo aj to, že v prípade koalície pravice s HZDS „by sme boli schopní prijať zmluvu o výhrade svedomia, pre ktorú sme odišli z predchádzajúcej vlády, a zrušenie amnestií sme nedosiahli, aj keď sme nešli s HZDS“. Isteže, ale kde je tu ideová čistota či ako sa módne hovorí – identita? Kde sú tu hodnoty, ktorými sa KDH odjakživa hrdilo? Pokračujme však: Slotovi národniari sa podľa Čarnogurského „musia medzinárodne očistiť, ako sa to podarilo HZDS“. Zvláštne poradie! HZDS sa ešte neočistilo doma – vďaka len symbolickému tlaku Dzurindovej politickej reprezentácie (všeobecne prispievajúcej a prospievajúcej nepamäti národa), a už je čisté vonku? A čo ak sa očistilo, pýtam sa, iba tak, že medzinárodná pozornosť je dnes viac zamestnaná sledovaním vari ešte neštandardnejšieho politického subjektu – koaličnej SNS? Čo ak platí, že jednooké HZDS sa tu stáva kráľom medzi slepými?

O ďalšom profite HZDS bude reč, vráťme sa ale na začiatok úvahy a predbežne ju uzavrime konštatovaním, že ak v centrále EPP naložia so žiadosťou HZDS o členstvo kladne, Mečiarovci sa stanú jedinou (!) stranou slovenskej vládnej koalície, akceptovanou v demokratickom zahraničí. A potom – nech je ako chce – bude mať pravdu Čarnogurský s Dzurindom!

Pozadie takej rehabilitácie

Nič sa nedeje náhodou a v politike, nielen slovenskej, to platí dvojnásobne. Premiér Fico už dlhšie pozoruje výstražné signály o nespokojnosti v tábore HZDS i samotného šéfa. Mečiarova strana vo vládnej koalícii hrá druhé, v horšom prípade tretie husle. Nie je spokojná s postami, ktoré získala, rozhoduje sa bez nej a Smer každým dňom zvýrazňuje svoje postavenie, Fico dáva najavo, že svojich spoluvládnych partnerov Slotu a Mečiara veľmi nepotrebuje, a zatiaľ úspešne čelí nespokojnosti oboch. Je pomerne ľahké predpovedať, čo by s takýmto stavom vecí urobila ochota KDH prijať Čarnogurského postoj k HZDS. Fico by musel začať brať HZDS na vedomie, uspokojovať jeho požiadavky. A Mečiar krytý opozíciou by znovu ťahal za dôležité nitky, starostlivo si pripravujúc timing na rozhodujúci úder Ficovi.

Ficovým nateraz jediným neúspechom je len to, že musel obetovať prvého pešiaka – štátneho tajomníka ministerstva pôdohospodárstva M. Záhumenského. Jeho firma Agrocontact získala svojho času kvótu na tabak v objeme asi 20 tisíc kilogramov. Na tú dostala aj priame platby. Neskôr firma kúpila ďalšiu kvótu v objeme 65 tisíc kilogramov. Potom nadobudlo účinnosť usmernenie exministra Z. Simona, podľa ktorého žiadna spoločnosť, ktorá kúpila v roku 2005 ďalšiu kvótu na tabak prevodom od inej spoločnosti, nesmela na ňu dostať priame platby. Pokračovanie: Nový (Ficov) minister Jureňa rozhodol, že nárok na priame platby majú aj tí pestovatelia tabaku, ktorí získali ďalšie kvóty. Záver: Simon obvinil Záhumenského, že je autorom zmeny v pravidlách, vďaka ktorej jeho firma získala na dotáciách ďalších 4,4 milióna korún. Celú kauzu napokon riešila európska komisárka M. F. Boelová. Fico sa pôvodne nominanta Smeru zastal, vyhlásil, že ho neodvolá, ba chcel podať trestné oznámenie na bývalého šéfa rezortu. Kdeže je jeho ľúbivé vyjadrenie z čias, keď zostavoval (po slovensky: kreoval) vládu, že ak niekto pochybí, v tom okamihu bude konať a odvolá ho?! Podľa denníka Plus jeden deň si Záhumenský výhody svojho postu užíval ešte pred kauzou dotácií pre firmu. Zapoľoval si v chránenej poľovnej oblasti Poľana, kde skolil statného (a štátneho) jeleňa. Pozvánka na takýto odstrel vyjde až na 300 tisíc korún a Záhumenský ju dostal ako „všimné“ – od Lesov SR, čiže štátneho podniku, podriadeného priamo ministerstvu pôdohospodárstva.

Otázky možno už blízkej budúcnosti znejú: Koľkých svojich ešte Fico bude musieť odvolať? A koľkí z nich sa stanú nezávislými poslancami? A koľkí z tých nezávislých poslancov jedného dňa v parlamente pomyslia na revanš a vonkoncom ich neodradí, že poslúžia tým ešte včera úhlavnému nepriateľovi (SDKÚ, SMK a KDH)?

Pamäť na smetisku dejín

Vo výbere prostriedkov, ktoré majú viesť k moci, teda niet veľkého rozdielu medzi koalíciou a opozíciou. Občan si zvyčajne veľa toho nepamätá. Ak tzv. vysokú politiku sleduje, je to skôr zásluha časti médií, ktoré ju prezentujú ako vzrušujúcu hru, zábavnú show, ako bulvár plný pokleskov tých druhých.

Horšie je, keď sú na programe voľby do orgánov samosprávy. Opakujú sa tie isté obrázky: Prázdne volebné miestnosti, unudení členovia komisií, neinformovanosť, dezorientovanosť a apatia voličov.

Pritom v mnohých mestách a obciach to pred komunálkami (2. decembra) aj vrelo. Vydávali si vlastné noviny alebo dotovali vlastnú televíziu. Médiá zvykli celkom dobre poslúžiť primátorom a starostom, ktorých predstavovali ako prestrihávačov pások, poklopávačov základných kameňov, pokladačov vencov, ba ak bolo treba, naši volení zástupcovia ľudu sa neštítili ani kultúry a aspoň na pár dní sa vžili do úlohy tých, čo krstia knižky. Takto ich zachytávali reportáže zväčša servilných mestských médií, ktoré by možno aj vedeli, čo je to novinárska etika, lenže sú tu peniaze… Aj peniaze daňových poplatníkov, ktorí nie a nie bedliť nad zneužívaniami právomoci verejného činiteľa a – pravdaže – ani nad bezostyšným použitím ich (teda verejných prostriedkov) na predvolebnú kampaň.

Predvolebná kampaň aj tentoraz odhalila, že médiá neslúžili ako servis pre občanov, že verejnoprávnosť je naďalej vágnym pojmom, ako ukazuje aj príklad STV, ktorá je už niekoľko mesiacov bez riaditeľa… No a čo?! Funguje, nie?

Opäť to bolo zaujímavejšie v Bratislave. Niektorí starostovia jej mestských častí angažovali do volebnej kampane svojich podriadených, tí často pôsobili vo volebnom tíme kandidáta, jeden nezávislý kandidát na primátora hlavného mesta celkom vážne vyhlásil, že ak vo voľbách uspeje, mestská hromadná doprava bude zdarma. Taká ficovina!

Dochádzalo aj k neuveriteľným spojenectvám. Starostka istej mestskej časti kandidovala súčasne na miesto starostky a poslankyne, pričom v prvom prípade za koalíciu, v ktorej je aj SMK, v druhom prípade za SNS. No a čo?

Aj literatúry bolo hojne. Viem o 40-stranovej publikácii Karlova Ves včera a dnes s podtitulom 16 rokov samosprávy v Karlovej Vsi. Vydala ju Karloveská nadácia, ktorá, mimochodom, sídli na rovnakej adrese ako Miestny úrad. Súčasný starosta má v nej 17 fotografií (!) a na tomto poste je tretie funkčné obdobie! Jeho billboard oznamoval: Tu sme doma. Autor sloganu by ani veľmi neprestrelil, keby bol napísal A sme doma!

No a čo?

Marián Hatala (1958) je básník, překladatel, publicista. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 6/2006

Související články

Marián Hatala: Už ani tie kauzy nie sú, čo bývali!

Marián Hatala: Už sú tu zase!

Marián Hatala: Slovenskí politici a Sting


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.