Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2007 > Číslo 2 > Marián Hatala: Kupředu levá po slovensky

Marián Hatala

Kupředu levá po slovensky

Podľa prieskumu Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade SR začiatkom marca sympatizovalo so stranou Smer 45, 3 percenta oslovených.

Smer svojich sympatií respondenti zdôvodňovali najmä akcentom tohto vládneho lídra na sociálne cítenie, sociálnu spravodlivosť a istoty.

S rovnakou mierou istoty možno konštatovať, že zdôvodnenie takto odpovedajúcich nesie v sebe nemálo resentimentu. Oných 45,3 percenta, ktoré nijakovsky nedajú dokopy ani tri relevantné opozičné strany (SDKÚ-DS, SMK, KDH), som si poľahky „vyskladal“ za niekoľko dní, keď som sa vydal naprieč slovenskými médiami. Ľudia, akoby posmelení prudkým odklonom doľava, odrazy hovoria i veci málo slýchané, celkom v súlade s predpokladom, že ak dobré príklady priťahujú, zlé príklady (našich momentálne popredných politikov) priťahujú dvojnásobne.

Prvý príklad: Karol Polák

Športový komentátor Karol Polák kedysi vynikal jazykovým estétstvom a akoby prirodzenou erudíciou (ako povedzme špecialista na hokej Luděk Brábník), a tak mu väčšina športovej verejnosti odpustila aj to, že nepokryte drukoval futbalovému Slovanu.

Čomu Polák fandí dnes a akým jazykom hovorí, odkrýva rozhovor pre denník Sme. Vysvitá z neho, že dnešné médiá sú zvrhlejšie ako niekdajšia socialistická televízia, „pretože vtedy sa nemohli objaviť vo vysielaní slová urážajúce slušného človeka, nemohli sa objavovať v televízii obrázky, ktoré môžu demoralizovať mládež…“ Socializmus bol podľa neho lepší než dnešná, akokoľvek nedospelá demokracia, neustále bojujúca s detskými chorobami a následnými recidívami. Ak nejde „len“ o slobodu médií, ale o slobodu vo všeobecnosti, Polák vulgárne paušalizuje: „Chyby sa robili všade, politické vraždy boli vždy a sú dodnes na celom svete…“ O aktívnom odpore voči minulému režimu, o tom, čo vytvára občianske vedomie, kultúru i pamäť národa, o integrite osobnosti a dobrovoľnej voľbe nežiť konformne, servilne, v predklone sluhu, či nebodaj pravítkovo vystretý čoby udavač, si Polák myslí toto: „Disidenti napísali nejaký pamflet, potom sa dali zatvoriť, lebo to mali v programe, aby boli po prevrate slávni, lebo to tak je v každej krajine.“

Čím väčšia neúcta ku všetkým obetiam jednej ideológie a jej mašinérie, tým väčšia úcta k prázdnym regálom v obchodoch či k jednému druhu tovaru, vyloženom na bezmála piatich metroch: „Niekto argumentuje tým, že voľakedy neboli pomaranče, a teraz sú. Vtedy, keď sa doviezli pomaranče, ľudia stáli v rade preto, lebo si ich mohol každý dovoliť kúpiť. Každý kúpil päť, šesť aj desať kíl. Teraz kupuje po jednom, lebo na to nemá.“

Nuž, ja si pamätám, že moji rodičia občas stáli rad na prudko zelené banány, ktoré sme si v zime – tak ako väčšina československého socialistického ľudu – balili do novinového papiera a nechávali dozrievať na radiátoroch, pamätám si, že s mandarínkami nás väčšinou zoznamovali príbuzní z Bratislavy, keď k nám prišli na návštevu, a slamené, z Kuby dovážané pomaranče sa beztak jesť nedali.

Druhý príklad: Jožo Ráž

Do „politizovania“ a analýzy prednovembrových čias sa hurtovne pustil aj spevák Elánu, pričom vo dvoch vetách sa mu podaril trpko-úsmevný autoportrét a podistým aj portrét nejedného nášho súčasníka: „Myslím, že väčším hrdinstvom bolo zostať ako odísť. Navyše – nebolo tu až tak zle.“ Až sa chce zvolať: Bože, ako sme s tými komunistami zase vybabrali: Zostali sme, stali sme sa hrdinami, a pri tom nám ani zle nebolo!

Ráž ďalej tvrdí, že „každý kapitalizmus vedie do pekla, ale ten náš navyše nemá žiadnu morálku ani pravidlá,“ na rozdiel od socializmu, ktorý morálku mal, „lebo mal aj najvyššiu inštanciu, ktorá rozhodovala. Keď sa vám vtedy niečo nepáčilo, mohli ste po tých schodíkoch stúpať až ku krajskému tajomníkovi strany, a ten povedal tak či onak. A tak aj bolo. Ale teraz nie je nikto, kto by rozhodol. Proste – kto má prachy, ten robí, čo chce, a kto ich nemá, drží hubu, prípadne sa nechá zašliapnuť alebo zabiť.“

A tu sú dve konštanty jeho vkusu, politického presvedčenia a celkovej životnej orientácie: „Mečiara považujem za veľmi inteligentného človeka. Je jedným z mála ľudí, ktorí majú potrebnú výbavu na vedenie národa. Najviac sa mi však páčila jeho filozofická koncepcia toho, čo má Slovensko robiť. Keby som mu mal niečo vyčítať, tak to, že bol mäkký. Že netresol päsťou po stole vtedy, keď mal. Ja na jeho mieste by som zatváral ľudí. Bol by som oveľa diktátorskejší.“ (Na otázku, či mu imponujú diktátori, odvetil: „Ak sú spravodliví, tak áno. A takého by sme potrebovali.“)

Konštanta číslo dva: „Potrebovali by sme Husáka … Bol múdry, nenormálne schopný, trpezlivý a pokorný. Husák bol … svetový politik.“

Že v parlamente niet strany, ktorej by nikdy nezahral a nezaspieval, že by zakaždým išlo len o výšku peňazí, je priame, logické potvrdenie takejto prostitucionalizácie, pre ktorú je meno Ráž len jeden z mnohých symbolov.

Ako sa dostal TGM na Slovensko

Poďme radšej k osobnostiam. I stalo sa, že meno demokratického politika, vzdelanca a humanistu, na Slovensku načisto zabudnutého, sa predsa len k nám dostalo. A dopovedzme, že – ako to už v takýchto prípadoch často býva – vyšlo z úst nepovolaných.

V čase, keď ešte doznieval výbuch vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch, ktorý zabil najmenej päť ľudí a desiatky ďalších zranil, sa prezidentská kancelária oveľa viac než o túto tragédiu zaujímala o poľovnícky revír, ktorý by mal patriť do jej bezmála povinného inventára. Hovorca hlavy štátu, ktorý sa usiloval legitimizovať tento druh práva pána prezidenta, napokon pred dotierajúcim novinármi kapituloval a povedal, že veď aj T. G. Masaryk vlastnil poľovnícky revír!

Ale možno za takýto tiežargument môže sám fakt, že jeho autor nie je tým, čím je, lebo tým, čím je, nemusí byť, keď nechce, keďže tak to u nás je, ako dokazuje ďalší rozhovor, tentoraz so spoluzakladateľkou SMERu-SD a poslankyňou EP Monikou Beňovou. Jej manžel a reklamný magnát F. Flašík dal svojho času nainštalovať hodiny oproti prezidentskému palácu, ktoré odpočítavali dni do konca funkčného obdobia mečiarovcami nenávideného prezidenta M. Kováča. Beňová, ktorá seba samu dnes už označuje za sociálneho liberála, na otázku smerujúcu ku korektnosti takéhoto správania povedala po istom lavírovaní, že „politicky korektné to nebolo, ale manžel nie je politik“. Poučenie je teda naporúdzi, a čo čert nechcel, ešte poskytuje aj útechu hovorcovi prezidenta I. Gašparoviča. Mohlo by znieť nasledovne: To, čím si alebo čím by si mal byť, je niečo, čo sa ostatným takto iba javí.

Mimochodom, Beňová sa nechala symbolicky zavrieť do kovovej klietky inštalovanej na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave na protest proti politickému prenasledovaniu opozície na Kube. Jej happening trval celých dvadsať minút, teda oveľa menej než Ficova návšteva kubánskej ambasády, kde šéf Smeru-SD a predseda vlády dva mesiace predtým oslavoval výročie komunistickej revolúcie. Ale vonkoncom to, pravdaže, neznamená ideové trieštenie, po slovensky „nie je to o tom“, že by pani europoslankyňa mienila vystúpiť zo Smeru-SD či vo vnútri strany založiť inú názorovú platformu, veď na jej domovskom politickom subjekte jej prekáža nanajvýš to, že prístup slovenských socialistov k celospoločenským témam nie je až natoľko moderný, že obchádzajú registrované partnerstvá i rovnosť príležitostí. Toto je podľa nej neospravedlniteľné z pohľadu moderných sociálnych demokratov, kdežeby spolčenie sa Ficovcov s nacionalistami, kdežeby štýl politiky, v mnohom ohľade pripomínajúci praktiky predvoja zosobneného KSČ a KSS! Inými slovami: Ak Beňová sedí v klietke za politicky prenasledovaných Kubáncov, Fico si v tom istom čase pokojne môže pripíjať na zdravie kubánskej revolúcie, o Fidelovom zdraví ani nehovoriac. Vyjde to narovnako!

Postscriptum

Predsa len mi to nedá: Toho Poláka je fakt škoda, už kvôli slovenčine. Jemu by sa nestalo, že by o premiére Stoppardovho Rock´n´rollu (teda keby písal o divadle) v pražskom Národnom divadle referoval tak ako renomovaná slovenská teatrologička, ktorá uviedla, že „Ivan Martin Jirous sledoval dianie z centrálnej pozície balkóna“. A keby písal o Ficovi, že u Kaddáfího nehovoril o bulharských sestričkách, akiste by z jeho správy nevyplynulo šokujúce zistenie, že deti sa nakazili počas rokovania politikov, ako uviedol istý denník na svojich internetových stránkach: „Tému bulharských sestričiek odsúdených na trest smrti za úmyselné nakazenie detí počas polhodiny s delegáciou neotvoril.“

Ale aby sme skončili radostnejšie: Nalaďte si Jemné melódie. Neverili by ste, že podľa vlastného reklamného sloganu tejto rozhlasovej stanice „Jemné melódie ukázali silu sofistikovaného formátovania!“ (A človeku je hneď lepšie – aj na Slovensku.)

Marián Hatala

Obsah Listů 2/2007

Související články

Marián Hatala: Aj vy máte pozitívnu náladu v regióne?

Marián Hatala: Pamäť národa? Zabudnite!

Marián Hatala: Už ani tie kauzy nie sú, čo bývali!


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.