Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 1 > Oľga Janíková: Byť v dobrej spoločnosti

Oľga Janíková

Byť v dobrej spoločnosti

Dodnes si pamätám párty, na ktorej šéfredaktorka slovenského časopisu – pokračovateľa českej Story na Slovensku – pri jeho krste sebavedome povedala: „Tam, kde Halina Pawlovská končí, my začíname.“ Všetci prítomní sa pousmiali, niektorí menej, iní viac, a vtedy si určite nikto neuvedomil, akú pravdu oná šéfredaktorka mala. Áno, práve od toho okamihu, a je to už desiatka rokov, sa začal maratón periodík s cieľom ponúknuť všetko najškandálnejšie, najvzrušivejšie, čo najsexi, najprekvapivejšie aj čo najnepravdivejšie, občas.

Áno, bulvár sa šíril ako chrípka. Ľudia chytali ešte teplé výtlačky a pri rannej káve sa postupne už nediskutovalo o ničom inom, len o udalostiach, ktoré si prečítali práve v týchto novinách či časopisoch. Vírus bulváru sa bezkonkurenčne škriabal hore cez uši, oči, až do mozgu.

V tom čase som robila časopis TV komplet. Bol to týždenník, ktorý mal za cieľ poskytovať kompletné informácie o tele­vízii, filme, ale i o ľuďoch, ktorí pohyblivé obrázky ro­bili. Vymysleli sme to spolu s Vladom Klimešom (ktorý je v súčasnosti riaditeľom ­spoločnosti, ktorá sa stará o to, ako vyzerá týždenník Trend, o jeho grafiku), oslovil ma a bolo to úžasné obdobie môjho života, pretože sme začínali čosi nové, čo ľudia budú čítať, čo ich zaujme, ale tak, aby sa aj niečo konkrétne dozvedeli – spojila som sa s no­vinármi, ktorí sa venovali celý život filmu a divadlu, branži celebrít. Mali sme šťastie, vtedajšie celebrity ešte vedeli hovoriť. My sme ich rad za radom oslovovali na rozhovor. Výsledok bol časopis, ktorý o chvíľu čítalo vyše 140 tisíc čitateľov. No boj o čitateľa vtedy – pred vyše desiatimi rokmi – nadobudol nečakané dimenzie. Vyhrával len ten, kto bol bez škrupúľ, a tak ten láskavý, alebo slušný, aj to v úvodzovkách, bulvár nemal veľké šance na prežitie. A tak aj po pätnástich mesiacoch skončil. Naozaj nebol asi dosť komerčný a mal za cieľ niečo absolútne pro­zaické – poskytnúť úžitkové informácie a orientáciu pre ľudí založenú na konkrétnych faktoch. Takže de facto vyšiel z módy.

Ani sama neviem, prečo ma to tak prekvapilo, veď som mala skúsenosti z iných komerčných médií. Po začiatkoch vo verejnoprávnom Slovenskom rozhlase som odišla do Elektrónu, súrodenca českej VTM, a prišlo na rad jedno z prvých súkromných rádií, RMC. Moderovala som, robila programovú riaditeľku, ale nestačilo, že sme mali počúvanosť vtedy vyššiu ako TWIST, nestačilo, že u nás mali relácie Janko Lehotský, Laco Lučenič, Fedor Frešo a iní a snažili sme sa o rádio pre ľudí, ktorí chcú komunikovať, a nielen o to, aby sme sa dozvedeli, čo ráno zjedli a ako sa vyspali. Čas na to, aby si získalo médium taký počet čitateľov či poslucháčov, ktorý by bol zaujímavý pre inzerentov. je približne tri až päť rokov. Bez bohatého majiteľa, ktorému nezáleží na ziskoch, to nejde. RMC rádio teda zaniklo. Nebolo jediné, na trhu v tom čase sa objavili aj televízie, napríklad VTV, mnohé ďalšie noviny a časopisy, rádiá. Postupne sa však ukázalo, že fenomén bulváru je oveľa silnejší. Predáva všetko a zrejme aj prináša zisk vlastníkom.

Ak niekto bulvár vie robiť skutočne dobre, musí sa preň doslova narodiť. A musí uvažovať v základných dimenziách – ktoré dokáže vnímať akékoľvek dieťa – najesť sa, vypiť, vykonať ľudské potreby, a lásku vnímať len ako naplnenie telesných potrieb. Nepotrebuje žiadny iný slovník, len ten, ktorý tieto informácie dokáže preniesť na toho druhého. Ak raz dokáže hovoriť o tom, čo mal kto oblečené, čo jedol a pil, s kým sa miluje, čo ukradol, a formuluje to dostatočne jednoducho, nepotrebuje nič viac. Len zostáva jazdcom bez hlavy, pretože schopnosť interpretovať abstraktnejšie myšlienky, nehovoriac o budúcnosti ľudstva, či planéty – nemá a nepotrebuje. Konfrontácia kolegov z bulváru, ich novinárskej kvality vlastne ani neexistuje. Rovnako ani etika, pretože čím viac ľudí osočíme a prichytíme na hruškách, teda ak niečo kradnú, smilnia, pomýlia sa, pijú, tým lepšie.

Začali sa preteky o ľudské duše. Nikoho nezaujíma rodina, blízki, nikto sa nestará o to, čo bude a malo by byť. Niekedy stačí iba fotografia, momentka, a už je na svete článok o tom, že dotyčný (ak na nej zle vyzerá) je možno na smrť chorý, ak niekto spadne a zachytí ho objektív, je alkoholik alebo narkoman, slová predbiehajú rozum a náklad stúpa. Bezhlaví jazdci majú zelenú.

Mala som možnosť nahliadnuť do kuchyne veľmi úspešných periodík a priznám sa, že ma to začalo fascinovať. V slovenských redakciách sa to skutočne začalo hemžiť ľuďmi, ktorí nemajú nielen ani potuchy o novi­nárstve, ale ako povedal svojho času jeden môj mladý kolega: „Veľmi sa mi páči robiť rozhovory a chodiť na akcie. To je super. Baví ma byť novinárom.“ A keď som sa ho potom, čo som upravovala jeho rukopis pol dňa, spýtala, ako k tomu prišiel, že to je profesia, ktorú chce robiť, tak povedal, že sa tomu sám čuduje, lebo nikdy neprečítal ani jednu knižku, začal síce, ale po pár desiatkach strán aj skončil. Myslela som si, že mu pomôžem, keď začne fotografovať. Keď prišiel za mnou a robil snímky s objektívom zakrytým krytom, nacvakal zábery a išiel vybrať film bez toho, aby ho stočil, povedala som si: „Vyššia moc povedala, buď novinár. A je.“

Alebo si predstavte správu: skupina študentov napadla zahraničného študenta a ten nakoniec opitý zmlátil niekoho na polícii. Koho vlastne napadli a kto je zlý? „Nerozumiete? Tak si tú správu prečítajte,“ vysvetlila mi autorka správy, keď som sa to snažila od nej dozvedieť. Nepomohol argument, že práve preto idem za ňou, lebo správe nerozumiem, dočkala som sa ďalšieho riešenia: „Tak to prepíšte!“ A opäť nepomohol argument, že nemôžem prepísať správu, ktorá neodpovedá na otázky: kto, čo, kde, kedy a ako, prípadne prečo. Hlavne, že páchatelia nemali alyby – ako napísal jeden z mojich kolegov.

Konfrontácia s metódami tvorby bola pre mňa v rôznych médiách naozaj „nadstavbou“ vzdelania, ale i porovnávaním morálnych a etických hodnôt. Po tridsiatich rokoch v tlači, rozhlase či televízii som začala uvažovať nad tým, či vôbec môžem túto prácu vykonávať. Či vôbec má zmysel. Profesia, remeslo je znehodnotené, kumšt práce so slovom, ktoré pozdvihne človeka, stráca zmysel, pravdivá informácia sa stáva smiešnou, lebo jej chýba senzácia, autor píše na objednávku bez ohľadu na možnú objektivitu. Kam to všetko vedie?

Mňa toto všetko doviedlo do Mostov. Predtým týždenníka a v tom čase už dvojtýždenníka, ktorý ako šafran dochutil a okorenil slovenský mediálny svet. K Soni Čechovej, dáme, femme fatale, ktorá smerovala svoje noviny vždy k tomu, aby spĺňali základné atribúty ľudskej existencie. To, čo v podstate robí ľudí šťastnými, múdrejšími, zrelými, lepšími. Priznám sa, že niekedy nám v redak­cii až liezla na nervy tá jej stála zvedavosť (neviem nájsť adekvátny výraz na českú zvídavost), a mordovala nás vetou „Über Dinge soll man reden“ (O veciach treba hovoriť), a to robila v čase najväčšieho frmolu – uzávierky. Ako mi chýbali potom tie všetky debaty, keď sme si vymieňali názory na materiály, rozprávali o tom, ako urobiť rozhovory zaujímavejšími a vyberať si vždy tú ťažšiu cestu za poznaním, než aká sa nám núka! Celú abecedu novinárskej tvorby sme preberali znovu a znovu so Soničkou, ktorá nikdy žurnalistiku neštudovala (to len na margo návrhu nového tlačového zákona), lebo dokázala, že novinár nemusí mať len vysokú žurnalistickú školu, ale musí byť vzdelaný – a bola úžasná novinárka a publicistka. Podarila sa jej veľká vec.

Mosty sa stali centrom mozgov dvoch republík Českej a Slovenskej. A pre mňa po všetkých sklamaniach z toho, kam sa poctivé novinárske remeslo uberá, rajskou záhradou. Škoda, že trvala tak krátko.

V Mostoch platilo, že partner na rozhovor si zaslúži našu úctu, čo povie, platí, a my mu dáme rozhovor aj autorizovať. Vždy bola presvedčená, že otvorenosť a priestor autorom, ktorí prekročili nielen svoje, ale aj skutočné hranice, je mimoriadne dôležitá. Určite sa nemýlila a najmä v tomto období, kedy medzinárodné dohody hranice medzi štátmi zrušili, to potvrdzujú. To nebola politika. To bol spôsob života, vnímania sveta okolo nás. Abeceda mostárskej žurnalistiky mala svoje A aj Z. Sonička ju učila takmer pätnásť rokov. Kým v lete nevyšlo posledné samostatné dvojčíslo Mostov.

Vždy hovorila, že Mosty nemôžu ponúknuť nikomu veľa peňazí, majú však niečo ­úžasné, čo sa za peniaze kúpiť nedá. Ten, kto pre ne alebo v nich pracuje, sa ocitne v dobrej s­po­ločnosti. Veľmi som šťastná, že v spojení s Listami sa táto dobrá spoločnosť neroz­padla.

Oľga Janíková (1954) je slovenská novinárka. Pracovala v Slovenskom rozhlase, potom v časopise Elektrón (sestra českej VTM) a v jednom z prvých súkromných rádií na Slovensku RMC. Po krátkom pôsobení v Smene založila týždenník TV komplet, neskôr bola riaditeľkou Rádia Koliba, zakladala TV Petržalka, bola pri vzniku rakúsko-slovenského projektu Revue priemyslu, publikovala v Hospodárskych novinách, Prešporských novinách. Od roku 2004 pracovala v Mostoch a v lete 2007 ako šéfredaktorka vydala posledné dvojčíslo. Je nositeľka Ceny Vlada Čecha.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.