Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 1 > Marián Hatala: Čo bolo, bolo, ale čo „terazky“?

Marián Hatala

Čo bolo, bolo, ale čo „terazky“?

Pätnásť rokov po zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov je dosť na to, aby sme sa pozreli, ako sa jeden z nástupníckych štátov vyrovnáva s vnútornými politickými problémami. Slovensko totiž už na začiatku emancipačného procesu vzbudzovalo isté pochybnosti…

Zďaleka nie všetky politické špičky na Slovensku súhlasili s rozdelením. Odmietal ho aj jeden zo zakladateľov prvej porevolučnej demokratickej strany Verejnosť proti násiliu Fedor Gál, ktorý takto komentoval pomery na politickej scéne po roku 1989: „Do hry nastupujú ľudia s ťahom na bránku, milovníci voľného štýlu, bez pravidiel. Nacionalistické vášne sú príťažlivejšie ako triezva kalkulácia.“ So zánikom spoločného štátu Čechov a Slovákov napokon nesúhlasil ani niekdajší podpredseda vlády národného porozumenia v ČSFR a expredseda KDH Ján Čarnogurský, a to i napriek vlastnej predstave o samostatnej hviezdičke pre SR v Eu­rópskej únii. Obával sa, že Mečiarova politika by Slovensko dostala mimo EÚ, uvrhla ho do medzinárodnej izolácie, že by sa krajina stala zraniteľnejšia zoči voči požiadavkám Maďarskej republiky. Navyše jeho KDH žiadalo, aby rozdeleniu republík predchádzalo referendum.

Bez hlasu ľudu

Rozdelenie štátu prebehlo bez referenda, bolo teda vôľou vtedajších politických špičiek. Nedlho po „pomlčkovej vojne“ V. Mečiar ohlásil tieto kroky: 1) prijatie Ústavy SR aj s prezidentom SR ako hlavou štátu, 2) päť návrhov na spolužitie s Čechmi, 3) referendum. Už pri takejto postupnosti sa bod 3 javil ako trestuhodné mrhanie peňazí daňových poplatníkov a reálie po parlamentných voľbách ’92 (víťazstvo HZDS na Slovensku a ODS v Čechách), existencia vtedajšej ústavy, postupujúce vzájomné blokovanie českej a slovenskej politickej reprezentácie to len podčiarkli.

Hlas ľudu sa teda referenda nedovolal, a tento fakt dodnes frustruje tú časť slovenskej populácie, ktorá nechcela rozbitie Československa, už aj preto, že do čela nového štátu sa tlačili nacionalisti a komunisti. Práve „nevoličom“ z vôle vrchnosti bolo proti vôli, s akou rýchlosťou sa pripravovalo rozdelenie ČSFR a spochybňovali argumenty, podľa ktorých nám hrozilo to, čo sa udialo v bývalej Juhoslávii. Protiargumentovali tým, že v priebehu 75-ročného spolužitia Čechov a Slovákov predsa nikdy nedošlo k vojno­vému konfliktu, ba dokonca nepanovali ani vážnejšie nejasnosti v súvislosti so spoločnými hranicami. Dopovedzme, že podľa verejných prieskumov si ani väčšina Čechov neželala rozdelenie spoločného štátu. Líšili sa len a „len“ predstavy o tom, ako by mal fungovať.

Uplynulých pätnásť rokov sa stalo témou mnohých sociologických výskumov. Tie zaznamenali, že slovenskí odporcovia rozdelenia ČSFR začínajú meniť svoj pohľad naň, pričom túto zmenu možno pozorovať od ­parlamentných volieb v roku 1998 a má vzostupnú tendenciu. Je to obdobie návratu k demo­kratickému vývoju, presadzovania ekonomických reforiem a plnej európskej integrácie. Emocionálne puto väčšiny Slovákov k niekdajšiemu spoločnému štátu však trvá aj naďalej, ba stále je veľa Slovákov, ktorí si vedia predstaviť spoločný štát s Čechmi.

Naftalínoví buditelia

15. výročie vzniku Slovenskej republiky ­vyvolalo vládne a matičné oslavné tirády. Vládna koalícia dokonca zverejnila gýčovo-patetické, akoby predvolebné vyhlásenie s honosným názvom Slovenská republika – bohatá história, pracovití a múdri ľudia, dobrá budúcnosť, z ktorého od riadku k riadku vykúka myslenie a slovník boľševika so štepom populizmu: „Životná úroveň občanov štátu, ktorému sa darí medzinárodne a hospodársky, nesmie klesať! … Vláda Slovenskej republiky bude rovnako viesť, osobitne mladú generáciu, k hlbšiemu vzťahu k štátu, národnej identite, k zdravému vlastenectvu. Vláda Slovenskej republiky sa v mene dobrej budúcnosti Slovenska bude aj naďalej opierať o pracovitosť, historickú múdrosť a vzdelanie slovenských občanov… Popri zreteľnej sociálnej politike a podpore hospodárskeho rastu musia najbližšie roky existencie Slovenska sprevádzať aj činy vedúce k rozširovaniu vzdelanostnej elity… Nech žije a prekvitá naša slobodná a nezávislá Slovenská republika!“ Vyhlásenie je integrálnou súčasťou programu, ktorý rozvíja premiér R. Fico ako tzv. „slovenskú otázku“. Ide v ňom o zásadnú a definitívnu zmenu vzťahu verejnosti k štátu.

Ibaže takýto vzťah sa naskutku neupevňuje účelovými odkazmi na historické postavy, symboly a emblémy. A už vonkoncom nie vulgárnym zjednodušovaním histórie či historickými bludmi (podľa Fica vo Veľkej Morave žili nie Slovania, ale „Starí Slováci“, a „Svätopluk bol kráľ“, akoby nestačilo, akoby už nesmelo stačiť, že Svätopluk bol knieža, teda bez koruny z Ríma!). Nuž, Slovenská národná strana nie je členom vládnej koalície nadarmo, a terajšie spojenectvo treba upevňovať aj so spojencami spojencov, čiže i s matičiarmi a historikmi, ako je Milan S. Ďurica, ktorý adoruje prezidenta slovenského vojnového štátu J. Tisa!

Dobrý štát a zlý občan

Vzťah občanov k naozaj svojmu štátu sa utvára spôsobom politiky, formou, akou štátna moc komunikuje s občanmi, a dozaista sem patrí aj to, či im siaha alebo nesiaha na majetky, či pred nimi utajuje alebo neutajuje informácie. A tu je zakopaný kameň úrazu (nech je aj autorovi článku dovolené spájať nespojiteľné): všetky tri strany vládnej koalície sa už dávno dohodli na rozdelení vplyvu v spravodajstve STV. Oficiálne potvrdili, že majú záujem reprezentovať vlastné názory v Rade STV a Rozhlasovej rade, a preto sa pri marcových doplňovacích voľbách budú hlasy v parlamente deliť proporčne. Nech Zákon o STV hovorí, čo chce. Hoci aj to, že člen rady „nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo politickom hnutí, vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech“.

Pokračujme. Nedávno kazašská novinárka B. Marzecová v Bratislave pred prezidentským palácom protestovala proti režimu prezidenta N. Nazarbajeva. S platným povolením na demonštráciu strávila dvanásť hodín na polícii, musela vyhľadať lekárske ošetrenie, ba vo Varšave podstúpila operáciu. ­Záver? Niekoľkonásobný trestný čin (po­rušovania slobody združovania a zhromažďo­vania, zneužívania právomoci verejného ­činiteľa, obmedzovania osobnej slobody a obmedzovania slobody pobytu), ktorého sa ráčili dopustiť štátne orgány.

Pokračovať by sme mohli hoci nedávnym stretnutím europoslanca Hannesa Swobodu s J. Slotom, predsedom nacionalistickej a extrémistickej, no spoluvládnej SNS, či náv­števou delegácie Európskeho parlamentu v Bratislave. Nález? Očakávaný: na Slovensku existujú reálne problémy menšín a prejavy extrémizmu sú znepokojujúce.

Kontinuita pochybností

Všeobecne asi platí, že Slovensko je chudobnejšie o priestor, ktorý bol ešte pred pätnástimi rokmi spoločný, podľa iných „spoločný“. V každom prípade to bol priestor, v ktorom sa sústreďovalo veľa podnetov pre kultúrnu rozmanitosť, v ktorom prebiehalo vzdelávanie i citová výchova, v ktorom sa rodila slobodná súťaž myšlienok, v ktorom sa uskutočňoval proces sebapoznávania a získaval zmysel pre orientáciu vo väčšom priestore európskeho spoločenstva.

Niektorí sa nazdávajú, že tou stratou získali. Iní sa domnievajú, že oň prišli aj napriek stále veľmi dobrým susedským a priateľ­ským vzťahom s Čechmi. A keby ste sa ich spýtali prečo, možno by sa odvolávali na čosi ako kontinuitu pochybností v slovenskom emancipačnom procese. Možno by vám povedali, že na začiatku týchto pochybností stál Mečiar a že jeho dielo rozvíja Fico.

Marián Hatala (1958) je spisovatel a překladatel. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Jan Novotný:
Mizol a ti druzí

Dušan Havlíček:
Jaro na krku. Můj rok 1968 s Alexandrem Dubčekem

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.