Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 1 > Pavel Hrúz: O ostaršovaní národov

Pavel Hrúz

O ostaršovaní národov

Zhodou okolností bývam už dosť dlho v meste, z ktorého je na dohľad geometrický stred Slovenska. Zároveň v opačnom – západnom – smere leží aj stred Európy, lenže pohľad naň mi zacláňajú vrchy, hoci vzdialenosť vzdušnou čiarou nie je o nič väčšia.

Byť uprostred úsečky, ktorá spája dve významné ťažiská, je pre niektoré letory fascinujúce. Správajú sa presne podľa slov odborníka Dr. Ladislava Zapletala, ktorý na okraj istých zememeračských prác povedal: „Hledání základních centrografických charakteristik má dlouhou tradici. Kromě ryze praktických účelů byl to i pud, který naše předky nutil nebo vybízel určovat a navštěvovat místa representující jejich vlast. Člověk se totiž cítí povznesen, když stojí v těžišti své drahé země: v srdci své vlasti si tím víc uvědomuje její velikost a krásu.“

A tak slabšie povahy sa cítia až európsky povznesene, keď každoročne stúpajú ku kostolu niekdajšej nemeckej osady Blaufuss (dnešných Krahulí), kde slovenskí rodoľubovia umiestnili a výrazne označili stred ­starého kontinentu. Rok čo rok na tomto pútnickom mieste vzplanie vatra zvrchovanosti, vyspevuje sa a popíja. Ak ste euroťažiskový skeptik, radšej ani nechoďte. Nadšený výzor je tu povinný a akékoľvek pochybnosti hraničia s velezradou. Zle raz obišiel jeden z prizera­júcich sa novinárov, lebo pri zdravkaní na úspech Slovenska, srdca Európy, dostal nezadržateľný záchvat smiechu. Keď totiž poprední národovci po prípitku zdvihli k ústam plastové poháriky, zasvietil na ich dne nápis Made in Hungary. Nespratného posmešníka hnali preč svinským krokom a mohol byť len rád, že neschytal poriadnu nakladačku.

Nebuďme však k našim tuhým národniarom priveľmi tvrdí, nákaza je rozsiahla, veď Nemci majú na svojom území až niekoľko európskych centier a rekord na východe má Ciolkovskij, ktorý srdce kontinentu umiestnil na Ukrajinu. Zato kartografický odbor československého Zememeračského úradu postupoval v polovici 20. storočia vedecky a neviedli ho pri práci len zbožné želania. Opäť slová Ladislava Zapletala: „Na mnoha místech Slovenska jsou místa, které lidé mylně označují jako střed zeme. Většině těchto mylných údajů dalo vznik špatné rozluštění latinských nebo vůbec jakýchkoliv cizojazyčných, často jen zkratkami vyjádřených nápisů, nalezených na skalách, ka­menech a po­dobně. Žádný z těchto bodů, označovaných jako střed, těžiště, jádro nebo lidově srdce Slovenska, však není skutečným středem slovenského území. Skutečný střed Slovenska, zjištěný přesnou centrografickou methodou, je na Veporu Ľubietovském (1255 m n. m.) a má zeměpisné souřadnice 48° 43’ 40” sev. šířky a 19° 28’ vých. délky Gr.“

Tento druh presnosti človeka poteší. V prípade ťažiska na Krahuliach je to inak, racionalistické pohnútky prehrali s nacio­nalistickými. Tamojšiu slávu pestovali najmä Mečiarovo HZDS a Slotova SNS, takže osem rokov oddychu od pompéznych osláv padlo nenadšencom dobre. Teraz sú však obe spomínané politické strany súčasťou „vlasteneckej“ koalície, ktorej predstaviteľ, predseda vlády Róbert Fico je na dejepis rovnaký macher ako napríklad kedysi Stalin na jazykovedu. Hlása okrem iného, že „starí Slováci“ mali svoj mocný štát už vtedy, keď po oko­litých krajinách behala len zver.

Z tejto nevinnej populistickej poznámky vznikla dokonca aj krátka vedecká polemika, lenže pokiaľ viem, zatiaľ sa nikto neospravedlnil Moravanom, ktorých štát je doložený v historických listinách a nie iba v premié­rovom prejave. Dušan Třeštík síce objavil v spise Geograf bavorský dve mená pre obyvateľov Veľkej Moravy: Marhari a Merehani. Sú to síce dva varianty spoločné­ho mena Moravanov a Nitranov, ale v nija­kom prípade nejde ešte o národy, iba o gentes.

Poznáme však aj vlastenčiace snahy, ktoré prenikali ešte hlbšie do histórie. Možno práve tieto mal na mysli náš premiér. Ide o Sámovu ríšu, ktorá sa rozprestierala v troj­uholníku Znojmo – Mikulčice – Devín. Sídlo jej vládcu sa dodnes nepodarilo nájsť, nuž prečo sa pri dohadoch obmedzovať? Slovenský romantik (inak však veľmi prakticky založený výtvarník a bádateľ) Jozef Božetech Klemens, ktorý mal pri pražskej Žitnej bráne daguerrotypový ateliér Světloobrazárna, sa zrejme inšpiroval Hankom a v Krem­nických horách našiel o desaťročia neskôr rúnové nápisy, ktoré mali svedčiť o tom, že „starí Slováci“ tu žili už v 3. storočí n. l.

Keby to bola pravda, zaznamenalo by moje mesto ďalšie body v topografickom výhľade do okolia. Vrch, kde sa jeden z „často jen zkratkami vyjádřených nápisů na skalách, kamenech“ objavil, je od môjho okna vzdialený tiež asi 14 kilometrov, ale juhozápadne – nuž a centrografická úsečka by sa zmenila na trojuholník Vepor – Krahule – Velestúr.

Ide o bájny kopec, porovnateľný len s Kri­váňom a Sitnom. Štúrovci verili, že nesie meno podľa slovanského boha Velesa, ktorého uctievali miestni Túri. Pôvod názvu je však oveľa prozaickejší. Postaral sa oň výrobca poľných fliaš Juraj Vereš, ktorého menom Uhri zmenili nenávidenú germánsku feldfľašku na verešďúr. Keďže dnešný vrch Smrčník sa na krivky vojenského guľača dosť podobal, začali ho miestni nazývať Verešďúrom – a tak to bolo až do nástupu romantických fálz.

Triezve hlavy totiž ani na chvíľu neverili, že nápisy sú pravé. Podozrievali krem­nic­kého archivára Pavla Križku, že nie je nijakým objaviteľom a že nápisy dal vytesať miestnemu kamenárovi. Aj geologické kladivko, s ktorým chodil po horách Klemens, vyvolávalo podozrenia. Napriek výhradám sa spor o pravosť nápisov ani po poldruhastoročí nekončí…

Zatiaľ posledný pokus o ostaršenie Slovákov urobili členovia banskobystrickej orga­ni­zácie HZDS, keď o odborný posudok ­po­žiadali začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia známeho „praslavistu“ zo Zlína Antonína Horáka. Ten veru poriadne vytrel kocúra nielen kritikom, ale napokon aj nadšencom extrapolácie slovenských dejín. V knihe O Slovanoch úplne inak sa o rúno­vých nápisoch vyslovil takto: „Môžu byť oba uvedené nápisy Križkovými falzifikátmi, za aké ich vyhlasujú? To môže tvrdiť len ten, kto pamiatky na vlastné oči nevidel a vlast­nou rukou neskúsil vyryť do kameňa ryhy písma. Napodobenie a umelé zostarenie je vylúčené.“ Dnes balvan zo Smrčníka odsunuli buldozérom, je zvetraný a sčernetý. Rozo­znať sa dá len kríž vpravo hore. So starou slovenčinou sa Križko nikdy nestretol. Vytesanému textu vôbec nerozumel, a tak aj vyze­rá jeho preklad: „Prišiel Siling zo severu, zboril Kremnicu aj Turovo a všetky hrady, i bolo rokov po Turovi dvesto a osemdesiat.“

Ja tieto riadky, ľavobežne na balkánsky spôsob čítam takto: Přispěchavší posila od Moravy zruinovavší pevnosti těch pohanů ve vsích i ohradách, bije hady po Túrsku dvěstě těch osmdesát.“

Nuž teda z blata do kaluže… Amatérski dejepisci sa môžu škriepiť ďalej, či prvý štát medzi divou zverou vytvorili praotcovia Marharov alebo Merehanov. A ak českí báda­telia konečne nezistia, kde vlastne bol ­slávny Sámov Wogatysburg, raz-dva im to vysvetlí náš súčasný premiér, ktorý si úspešnými expedíciami do národnej minulosti vyslúžil nevídané preferencie.

Uznáte dozaista, že niektoré výhľady z obloka sú na nezaplatenie. Napríklad aj z rozbitého okna do Európy či Socialistickej internacionály.

Pavel Hrúz (1941–2008) bol slovenský spisovateľ.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.