Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 1 > Ľubomír Dobrovoda: Dedo

Ľubomír Dobrovoda

Dedo

Zo všetkých ľudí na svete je úplne najviac dedov. Sú všade, akurát, že nikto nevie, ako sa tam dostali. Podľa mňa sa to nevie preto, že pozerať na slimáka alebo deda, keď niekam idú, je úplná nuda a nikto to dlho ne­vydrží.

Napríklad pan Obr od nás z paneláku, ten chodí ako keby stál, presne ako štampošskí stojani, čo mi o nich tatko milionkrát rozprával, tí vraj též len tak stáli v modranskom potoku a boli to najsprostejšie ryby na svete. No šak, keď sa volali stojan a nehýbali sa, museli byť blbé, i keď možno vedeli, prečo sa nehýbu. Kebyže sa hýbu, každý by ich chcel chytit a zežrat. Ale takú zdechlinu, čo len splýva s plutvami zvesenýmu dolu ako stará mama na kupku v tej gumenej duši z traktora, by nikto nechytal ani za nič, keby aj stokrát mohol. To toho Bulhara, čo sa tiež volal Stojan, by sme zasa drapli veľmi radi, lenže sa nedal, lebo neni ryba, skôr zlodej a ešte aj dobre rýchly, mal by sa volať rychlan, veď mame ukradol za sekundu retiazku a ešte pracku na opasok, čo je na nej napísané freedom, to mala za trest, lebo ho zavolala vymeniť špinavý obrus v apart­máne a tvá­rila sa, že za ty prachy, co jim cálujem, se musej kurvy bulharský plazit. Plazila sa ale iba ona, keď liezla pod posteľami a vykri­kovala kruci prdel, to byl drahej ubrus, že sem se na to, kurva, nevyflákla, moh rači zůstat zasranej. Šak on aj zasranej zostal, ten Stojan ho iba šup šup otočil a potom už len kradol. Keď budem mať chuť rozprávať o stojanoch, budem radšej hovoriť iba o tom bulharskom, tomu sa aspoň nikto nesmeje, ľudia totiž Bulharov poznajú, a keď len počujú slovo Bulhar, hneď sa začnú tváriť nasrato.

Aj tak mi neni jasné, že je v Bulharsku tak chudobno, šak oni tam okradli úplne každého a koľkokrát… Keď sa niekedy zabudnem a začnem o tých potokových stojanoch, že akí sú čudní, tak sa všeci smejú ako blbci a neveria mi, iba tatko sa nesmeje, ale on mi o nich predsa rozprával, tak to už by bolo ozaj divné, keby sa tomu smial. Aj keď niekedy, keď vymyslí hovadzinu, ako napríklad to, že budeme hovoriť tisíce ďakovných listov na všetko, čo sa povie alebo urobí, napríklad, stará mama naloží polievku a ja strašne rýchlo poviem tisíce ďakovných listov božskej polievke.

– To čo sú za hovadziny, skríkne stará mama, kto ťa zas toto naučil, na to tatko hneď povie tisíce ďakovných listov tomu, kto ho to naučil a robí sa, že on o tom nič nevie.

Potom to hovoríme furt dookola, pusti televízor, tisíce ďakovných listov, idem do obchodu, tisíce ďakovných listov, poď sa umyť, tisíce ďakovných listov.

Mama so starou mamou to nenávidia a mňa též, lebo tatko ich fakt presvedčil, že som to vymyslel ja. Stará mama mu hovorí, tak prečo si také hovado, že to po ňom opakuješ, keď už je decko chybné, tak ho nauč néčo iné, ale čo ho ty možeš učiť, šak ten chlapec je na hlavu hotový po tebe a jeho materi, listy nelisty.

– Tisíce ďakovných listov, je po mne, tak mi to prepáčte, povie tatko akože smutno a ujde z izby.

Toto on vie, všetko prekrútiť, urobiť sa dobrý a čakať, že čo bude, ale to vie aj mama, za všechny mý voběti mě všichni ničej, aj stará mama, keby ste ma poslúchali, máte sa jak v božom koši.

Čo ale na rozdiel od tatka nedokáže nikto, je oklamať sa sám, takže nakoniec ani on, ani my už nevieme, čo je pravda a čo si vymyslel, darmo hovorí prisám zemi a pri­sahám bohu. Dokonca už prisahal aj na mňa, vtedy mi teda nebolo všetko jedno, ale asi to bola náhodou pravda, lebo ešte stále trochu žijem. Dal by som tisíce ďakovných ­listov, aby sme boli zas s ním, ale musím byť s mamou rozvedenou v Čechách, zemi pana Obra.

Pan Obr sa ku mne sunie fialovo pomaly, fialová je barva vysokého tlaku, hovorí babička, preto asi pán Obr furt vypúšťa paru ako lokomotíva ssssssaaa.

– Dobrý den, pane Obr, poviem, a je to aj trochu sranda, lebo pán Obr je len o kúsok väčší ako ja, akurát brucho má strašidelne veliké, ako keby mu ho tam niekto namontoval z iného chlapa, je to asi najmenší Obr, ktorého poznám, ale fučavý je najviac.

– Nazdáár, kluku povie pán Obr, chhchchch. Dneska nějak moc dejcháte, pane Obr.

– Depak, moc, povie a pobúcha si prsa. Semle do pajšlu se nedostane ani hovno, to se jenom zdá, že to tam de, ale nejde chuuu vůbec nic.

– No ale fučíte náhodou dobre.

– Každou vteřinu se můžu zrátit, povie pan Obr, a vypustí další dychy, čo sú neni ­znútra.

– Každou vteřinu, jo. Takýchto dedov ako pán Obr je plné mesto, a mne je smutno, keď ich vidím, lebo nejsú moji. Pritom deda ­alebo psa majú v každej rodine, niekde aj oboch, to je podľa mňa úplne najlepšie, keď umre dedo, ostane pes alebo naopak. Asi je ale lepšie, keď umre pes, lebo s ním sa musí chodiť von, a taký dedo sa vyvenčí sám a ešte rozpráva príbehy o prvej svetovej vojne a vôbec nevadí, že je to stále o tom istom. Strašne by som chcel mať deda aspoň jedného.

Ja teda dvoch mám, ale v hrobe. Keby sa to dalo, kludne by som toho z modranského cintera vymenil za starú mamu z bytu na Mladej garde. Ona aj tak stále hovorí, že posledné Vianoce, o rok tu už neni som, jááj bože alebo ešte si spomeniete, keď tu nebudem, prstom budete hrabať.

No a hneď, ako toto povie, šup, a bola by v rakve. Z tej by predtým vyskočil Jožo Dobrovoda, učiteľ s úplne guľatými okuliarmi, ale ne že kostra, ale normálne on. Asi by to ale nebolo ono, lebo ten dedo rakvový muž od starej mamy ani neni žiadny dedo, on totiž umrel úplne mladý, všetci hovoria, že v sebaobrane pred starou mamou. Bude to zrejme pravda, lebo na tej hrobnej fotke ­vyzerá stokrát lepšie ako tatko, a pritom ­tatko je jeho plešatý syn. No veď mama raz aj povedala, škoda, že nevypadáš jak ten tvůj fotr, to byl fešák – a ako kto teda podla teba asi vyzerám, opýtal sa tatko a mal dobrú náladu.

– Jako tvoje máma, jen víc chlupatá, a plešatá, prostě zvíře. Potom boli cinto­rínske revy, čo ale nezobudili mrtvého, a tak si myslím, že možno by ani ten dedo Jožo moc von nechcel. Keď vidí tatka a celou tú rodinu magorů, ako hovorí moja mama, podľa mňa do nej ale celkom v kľude za­padne aj ona.

Českého mrtvého deda Adolfa by som asi za babičku nevymenil, on je aj tak žeh, a ja chcem babičku úplne najviac pre seba. Ona je tak strašne tichúčko dobrá, úplne ako tí anjeli z obrazu, čo majú oči cez celú tvár a vodia deti po spadnutom strome cez hl­bokánske jamy, v ktorých sa pení točivá voda, a tie deti sa kukajú dopredu celé dosraté.

Ešte keby sa tak dal vymeniť babičkin český dedo za starú mamu, ale to by zas ­babička mala jeho prvého a možno by ma potom prestala mať rada a ja lásku potre­bujem, lebo som chudák vnouček bez ­tatínka.

Je to fakt nespravodlivé, ešte aj Kučera, čo je úplne chudobný a namiesto skolskej tašky nosí ruksak, má živého deda, dokonca s barákom a s kozou. Chodíme za ním s Ku­čerom do Liberca a máme ho radi. On nás ani nie. Dedovia nemajú radi nikoho, ešte tak cigarety, pivo a poštárku, lebo nosí penziu. Pivo může aj pan Obr, keď ho pije a fajčí štartku, dobre sa mu dýcha a ešte aj odfialovieva. Problém je, že na druhý deň ho je po ceste výťahom počuť chrchlať kchkchh, vťahovať do seba sople chrrr chrocht a tie ne­vtiahnuté smrkať do ruky a rozmazávať po výťahu, ja to poznám, lebo to robím tiež. A ešte mám aj pod zrkadlom takú malinkú medzierku, kde dávam šušne. Ale niekedy ich tam nedávam a robím si z nich medzi prstami guličky. To ma baví.

– Fuj, povedala by stará mama na pána Obra, takáto sviňa, čo grúli ako prasa v chléve, už mala dávno skapat. Grúli mám rád, je to dobré slovo, lenže v Čechách by mu nikto nerozumel, Česi sú na jazyky ­tvrdí ako štolverky. Pritom tam všeci hulia úplne tuho, mařeny a stařeny, to sú marsky a štart­ky, a z tých stařen grúlia a plujú, aj keď neve­dia, že sa to tak povie, ženy potichu a chlapi strašne. Ja tiež chlapsky chrchlem bucháá a silno pľujem nezhltnuté mrmle.

Ten dom Kučerovho deda Krásnoarmějců 53 je furt otvorený. Dedo totiž stratil kľúče ešte skôr, ako sa Kučera narodil, a tak je navždy odomknuté. V Čechách totiž nikto nič nekúpi dvakrát. Pretože Češi sou vopatrný na peníze. Hovorí strejda Standa.

Ja si teda myslím, že všeci Česi a tatko za Slovákov sú hnusne lakomí, ale vopatrný nejsú vobec, iba tatko je, lebo Slovákov je menej, a tak sa musia šetriť. Česi sa nešetria, lezú všade, kde je napísané „vstup zakázán“, horia od spadnutých elektrických drótov, ktoré berú do ruky, skáču do mora, keď je čierna vlajka, a keď je biela, spia na pláži, a jedia všetky hríby, čo rastú v lese, aj tie najčudnejšie, potom sa napijú mlieka, že protijed, a furt si nadávajú ty čuráku. Aj doktori a učitelia. Podľa mňa učitelia čuráci sú, ale im o tom radšej nehovorím, lebo hneď mlátia, ale len nás malé deti, dospelých sa učitelia boja, lezú im do riti a keď s nimi hovoria, sú naklonení dopredu, kývu hlavami, že ano, ano zajisté.

Keď prídeme ku Kučerovmu dedovi, neni nikdy doma, tak si s Kučerom chodíme po dome a je nám parádne, aj keď ten celý dom je vlastne iba jedna kuchyňoizba s malou chodbičkou, v ktorej býva malilinký vypchatý jazvec, čo vyzerá ako myš, Kučera hovorí, že v Čechách sú všetky zvieratá menšie, lebo je tam tuhá zima a slabé leto. Podla mňa nerastú aj preto, že sa moc nenažerú, lebo im Čecháči všetko vezmú.

Pán Kula, čo býva vedla babičky, mal záchrannú stanicu ježkov, čo mu ich ludia nosili pred zimou. Z veterinárnej stanice dostával poukážky na jablká, vitamíny a také. Raz, keď som bol u ních, kukám, ako si ich Jiríček dal 6 pilulí, a hovorí, jo vod tý doby, co máme ježky, nám je krásně, minule tátoj dali na veterině eště i banány.

– Člověče, Jirko, ježci jedí banány, pýtam sa, lebo ja banány jem tiež, ale len na Vianoce dva. Inokedy v roku neni ani šupa.

– Ty seš blbej, banány jíme my, a vitamíny taky, si někdy viděl v přírode ňáký posraný tablety nebo co. Ježkoj dáme mlíko a nazdár hodiny. Aj ja by som chcel záchrannú stanicu, ale na mäso a salámu, musím sa spýtať na veterinárnej správe, aké zvieratá mám zachraňovať.

Vedľa chodbičky má dedo namiesto postele také spacie hniezdo, do ktorého ale nelezieme, lebo smrdí od čižiem a montérok, čo v nich spí, aby neprechladol. On kúri, iba keď varí, a to je len chvíľu, než mu zovrie melta. Melta je káva, ale len akože, to v Čechách býva často, že je niečo len akože. a všeci sa tvária, že je to naozaj, či ten džús zo šupiek z pomaranča vraj lepší ako vytlačená šťava, fuuj, alebo ten slepý guláš, čo je v ňom zemák prezlečený za mäso, celý nafarbený načerveno od papriky. K neroze­znání, hovorí teta Miluška, ja to teda rozoznám vždy.

Keby ste niekedy videli ten vegetariánsky sejtan, čo dávala mame jedna známa, strašné, šak bodaj by nie. To sa na múku púšťa studená vodisko a furt a stále, až kým z tej múky neni taký bledý grc, čo vyzerá ako žabie vajíčka, ten grc sa potom varí a je jak telecí, hovorila tá žena. Mama ho okoštovala, chvíľu počúvala tie kecy a potom hovorí, poslouchej, Jiřino, tys asi v živote neměla tele v hubě, todle chutná jak spermie. ­Neviem, čo je spermie, ale to múkové mäso bol hnus ešte aj s kremžskou horčicou. Mama bola nasratá, lebo nám Jiřina nič iné nedala. Asi preto, že to normálne jedlo šetrí. Totiž, vedľa v izbe sedel chlap, čo s ním Jirina žije už šesť dní a je do neho celá ­hotová.

Vonku povedala mame, já potřebuju šťavnatýho chlapa třikrát denně, s tímhle sem to chytla, to je bourák.

No neviem, šťavnatý bourák iba krhavo kukal a zrazu zreval, to svinstvo mi sem ani nenos, nebo ti to nabouchám do nosu, ty dietní krávo.

– Neboj, pro Jarouška máme mozeček, švitorila na neho Jiřina.

– Asi tvůj, Jířo ne? povedala mama, ty seš tak blbá, kde tyhle vošousty bereš.

– Tak už vypadněte, vyhodila nás Jiřina, a boli sme vypadnutí.

– Doprdele, ať sou ty Slováci jaký sou, hovorí mama vonku, takovýhle hnoje by tam nedali ani praseti. Tak čo si sa rozvádzala, myslel som si, ale potichu, hladná mama je úplne najnebezpečnejšia.

Vždy po ceste ku Kučerovmu dedovi sa pozeráme do rybníka, čo je v ňom málinko vody, a rozprávame sa, že ako by sa dali chytiť všetky tie ryby, čo neviem, prečo plávu strašne rýchlo od nás preč. Ryby sú nebezpečne rýchle.

Ako tá motorka, čo o nej píšu v inzercii na námestí, Jawa 250, skoro nová, nebezpečne rýchla.

A pod tým daruji morčátka, značka dobrý majitel. Išiel som si hneď vypýtať donútra adresu, lebo mi v živote nikto nič nedal.

To víš parchante, akorát tobě budou dávat morčátka, abys je trápil. Povedala taká hnusná ženská za pultom, čo vyzerala presne ako učiteľka Sobotová, čo o nej mama hovorí, že je najnižšia forma života jako všichni kantoři.

Mama má aj taký fór, čo všade hovorí, ona je učitelka a její sestra je taky píča. Ľudia sa smejú, teda tí, čo nejsú učitelia. To je jasné. Neviem, ako tá stará mohla vedieť, že sme s Haškom nafukovali žaby slamkou do riti, aby sa nemohli ponoriť, len sa tak srandovne hrabali po vode a prdeli. Potom Hašek na jednu pustil tehlu, šupa a ostali len nohy, jak z vodnika, fuj. Ale šak morčatá sa nenafukajú. Ešte tak by sa mohli poliať benzinom a zapáliť, ale to ja nerobím, lebo mám zvieratá rád. Mama by ma zabila, keby som s morčaťom podpálil byt.

Keby sme mali tarasnicu, strelím do vody a šetky ryby sa vykotia hore bruchom jako prd, povie Kučera. Alebo aspoň granát, s granátom chytali ryby v Štyroch tankistoch.

– Keby sme mali tanírák, mohli by sme to do nich napáliť hocikolkokrát, lebo v taníráku sú tisíce nábojov, hovorím. Tanírák je gulomet, čo má plný tanír nábojov a dá sa s ním odbáchať spústa rýb a Nemcov. Akurát né teraz, lebo je debilný mier a Nemci tu všade vyliezajú z trabošov úplne beztrestne a nenapáli to do nich nikto. Pritom Rusov sú tu plné kasárne, lenže sú večne zavretí a nikdy nevylezú, akurát keď im sem tam rupne v bedni, vyletia von na transportéri a prejdú nejakych ľudí. Ako vtedy tú babu aj s kočíkom. Ale to nikto nevie, lebo o tom nikde nepíšu, ani v čiernej kronike, tam je furt len, že pätnásťročný znásilnil 86-letou, alebo auto zrazilo chodca, každý deň furt to isté, neviem, či sú to stále tí istí ľudia. Asi áno, veď nemôže byť toľko osemdesiaťšesťročných násilných ­babiek.

Ja mám čiernu kroniku rád, tá jediná sa dá v novinách čítať, inak sú tam len kecy. Kombajny vyjely do polí, naši pracující čerpají zkušenosti z východu. Celiny se zazelenaly. Návštěva soudruhů z Togliatti. Nedávno, keď sme mali na návšteve nejakých ľudí, vzala mama noviny a niečo potichu roz­právala, to nemám rád, lebo keď šepká, ­neviem, čo sa deje. Ja sa totiž snažím byť dospelý a stále niečo hovoriť, keď veľa ­skáčem do reči, mama mi povie nepredvádzaj sa, ale je na mňa aj trochu pyšná, lebo iní tretiaci sa hanbia skoro každého a len čumia do zeme. Minule mi jedna jej kolegyňa povedala, ty seš ňákej premoudřelej. Ja som bol rád, ale mama vyzerala naštvato, ne­viem prečo, šak premúdrelý je ešte ovela viac ako múdry. Mama a tí známi sa nad tými novinami smiali tak hlasno, že pán Vostrý pod nami si skoro metlou prerazil strop, ako na nás trieskal. Polib si prdel, dědku, za­volala mama do bytového jadra, lebo po víne vždy kričí.

Pán Vostrý ostal ticho, ale zvrchu zakričal pan Kouble, drž hubu, ty kozatá krávo. Jadrové revy mám rád. Niekedy, keď mama neni v noci doma a ja sa bojím, zakričím do jadra kurva ako velký, a už sa nebojím. Ešte nikdy som nevidel, aby sa niekto nad Rudým právom smial. Ženy ho nečítajú vobec, iba ak krížovku, a chlapi šport. Pri tom čítaní majú všetci úplne úzke pery, vôbec né smejavé. A títo sa smiali ako blázni. Keď tí ľudia odišli úplne zmorení smiechom, opýtal som sa, mami, čo to bolo v novinách za srandoviny. 

Mama mi povedala, to neni nic pro děti, ale potom sa zlutovala a hovorí, no to si dycky musíš prečítať titulok a predstaviť si súložiacu dvojicu, to je prdel, tomu som moc nerozumel. Pozri, povedala mama. To je proste vtedy, keď sa muž a žena toto, onéé, bozkávajú, a také.

– Akože holí, pýtam sa, ako ty s ujom Danom vtedy v predsieni na perine?

– Já ti dám šmírovat, ty hajzliku, my sme si jenom povídali.

– Nepovídali, len ste dychčali, viem to.

– Se ti něco zdálo, povie mama rýchlo. No pozri, ukáže mi. Napríklad toto, proste si predstav tých dvoch súlo… bozkávajúcich a titulok Pracovní dobu využijeme na sto procent, mama sa smeje, ale mne sa to vtipné nezdá, ani keď si predstavím nejaké holaciny. Alebo, pozri, Ražba nových chodeb pokračuje, to sa už smeje strašne, už rozumíš, smejem sa tiež, aby nebola naštvatá, lebo ju mám rád smejavú. A sám rýchlo prečítam, že No-vá pec bu-de nej-moder-nější v ČSSR. Smejem sa nasilu že hahaháá, ale mama nie.

– Ty seš vopravdu debil, povie, a je hneď po srande.

U deda Kučeru na stole je presne to Rudé právo zo soudruhmi z Toliaty, akurát, že je celé špinavé od dedových rúk a horčice. Už si ani presne nepamätám, kedy sme s ma­mou hrali tú hru, ale je to dosť dávno. Dedovi je aj tak jedno, že sú noviny staré, prečíta ich, zabudne a začne odznova. Šak aj Kučerovi hovorí furt odznovu karliku – pepiku – frantiku, a mně ty seš kerej, lenže, keď mu to začnem vysvetlovať, tak ma vôbec nepočúva. Inak je to dobrý dedo, síce vyzerá už trochu lahký od toho fajčenia a zabúdania jesť. Už vlastne ani neviem, kedy sme ho videli naposled, spacie hniezdo je akosi furt rovnaké, malý jazvec v prítmí kuká slzavo cez nás, brrr. Začína jeseň, tráva nevonia, a keď Kučera vezme za kľučku, zrazu viem, že bude zamknuté. Deedoo.

Ľubomír Dobrovoda (1962) je slovenský spisovateľ. Žije v Bratislave. Vystriedal rad robotníckych povolaní, bol lepičom plagátov, strážcom parkoviska a dnes vlastní niekoľko zmenární. Svoj debut román Ja malkáč vydal vo vlastnom náklade v roku 2005. Poviedkovú tvorbu pravidelne publikuje v slovenskej a českej tlači. Najnovšie mu vyšiel román Ja velkáč.

Obsah Listů 1/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.