Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 2 > Svetlana Žuchová: Keď sa povie Praha

Svetlana Žuchová

Keď sa povie Praha

Moje mestá. Predstava istého mesta nemusí zodpovedať fotografii z turistického sprievodcu. Keď sa povie Viedeň, nepredstavím si Stephansdom ani Kärtnerstraße. Keď sa povie Viedeň, predstavím si skôr cestu z bý­valého autobusového nádražia Wien Mitte k univerzite. V časoch, keď dobré vlakové spojenie medzi Viedňou a Bratislavou ešte neexistovalo a do Viedne sa chodilo autobus­mi. V časoch, keď lístky na metro boli pre nás ešte príliš drahé. Takže keď som sa ráno doviezla na Wien Mitte, kráčala som celým centrom Viedne peši až po univerzitu. Keď sa povie názov nejakého mesta, často sa mi vybaví len isté počasie. Alebo časť dňa. K Viedni patria skoré rána skorého leta. Ranný chlad pekných májových dní, keď si na tričko s krátkym rukávom treba obliecť sveter. Keď vo vzduchu cítiť, že bude teplo, ale na ramenách sa robí husia koža.

Keď sa povie Praha, predstavím si lôžkový vozeň. Keď som bola malá, chodievali sme na dovolenky s cestovnými kanceláriami. Odchod bol vždy z Prahy. Do Prahy sme chodievali lôžkovým vozňom. Jediné ­poschodové postele, na ktorých som v živote spala, boli lôžka v lôžkových vozňoch do Prahy. Keď sa povie Praha, predstavím si mamu v nočnej košeli, ako si umýva zuby v kupé lôžkového vlaku, a otca, ako mame hovorí, aby si ­dávala pozor, lebo voda nie je pitná. Predstavím si tabuľku, ktorá v niekoľkých jazykoch upozorňuje cestujúcich, aby nepili vodu z vlako­vého vodovodného kohútika. Mamu, ktorá otcovi hovorí, aby sa nebál, lebo si len vypláchne ústa a vodu vypľuje. Keď sa povie Praha, predstavím si rebrík, na ktorom sa liezlo na ­vyššie postele, a kožené popruhy, na ktorých ­postele viseli. Predstavím si naše kufre a kupé vlaku a očakávanie prázdninového dobrodružstva.

Keď sa povie Praha, predstavím si aj návraty z dovoleniek. V zájazdoch bola väčšina Čechov a vždy niekoľko Slovákov. Po dovolenke boli všetci unavení a Pražanov čakali na letisku príbuzní, ktorí mali v ruke kľúče od auta a nakladali batožinu do kufrov áut zapar­kovaných na parkovisku letiska. Keď sa povie Praha, vybaví sa mi ten pocit, že niekto je už doma a ja ešte nie. Závisť, že títo ľudia nemusia už nikde cestovať, a nás čaká ešte cesta do Bratislavy. Pocit bezdomovectva, keď sme vychádzali z letiska a nikto nás nečakal.

Dlho potom, keď mám v Prahe prenajatý byt, priletím po prvýkrát na letisko v Ruzyni. Čakám pri pásoch na batožinu a premýšľam, ako sa z Ruzyně najlepšie dostanem do ­svojho bytu. Keď sa povie Praha, vybaví sa mi aj ten údiv, že z pražského letiska už nemusím ­ďalej cestovať. Že teraz som ja tá, ktorá je tu doma.

Keď sa povie Praha, predstavím si ­pouličné stánky na začiatku deväťdesiatych rokov, v ktorých sa predávali rýchle vydania ­dovtedy zakázaných kníh. V časoch, keď v Brati­slave vzniklo prvé kníhkupectvo Artfórum. V ošar­panom dome pri potravinách Teta, do ­ktorého sa išlo úzkym schodiskom. A v kto­rom mali v železnej klietke veľkého sivého papagája, ktorý vedel rozprávať. V tom čase, v lete tisíc­deväťstodeväťdesiat, sme boli opäť na dovolenke. Na ktorú sa odchádzalo z Pra­hy. V Prahe na ulici stáli stolčeky z neopraco­va­ného svetlého dreva. Presne si pamätám na to drevo. Úplne obyčajné drevené dosky, takže človeku sa na nich mohla ľahko do prsta za­drieť trieska. Na stolčekoch rozložené ­zošitové vydania dovtedy zakázaných kníh. Takých, ktoré sa v prvom bratislavskom Artfóre ­nedali zohnať. Vytlačené narýchlo na nekvalitnom papieri. Tak, ako narýchlo stlčené pouličné stánky. Aby sa čo najskôr dostali k nedo­čkavým ľuďom. Keď sa povie Praha, predstavím si takéto vydanie Havlovej Zahradní slavnosti, ktoré som si tam vtedy kúpila. Ktoré mi tam vtedy kúpili rodičia. Vôbec si nepamätám, kam sme to leteli, hoci z fotografií v rodinných albumoch by sa to určite dalo zistiť. Presne si však pamätám na to napätie, keď som sa konečne usadila v lietadle a otvo­rila zošitok s Havlovou hrou. Na obálke bola akási čiernobiela fotografia. Vyzerala ako nekvalitný xerox, po ktorom ostávajú čierne prsty. Keď sa povie Praha, predstavím si aj tento zošitok. Jeden zo zošitkov, ktorý ma voviedol do sveta, v ktorom odvtedy žijem.

Keď sa povie Praha, predstavím si knihy. Dlhý čas, keď išiel niekto zo Slovenska do Prahy, pýtal sa známych, akú knihu im má z Prahy priniesť. Praha bola mesto, v ktorom sa chodilo do kníhkupectva. Keď sa niekto vrátil z Prahy, ľudia sa ho pýtali, akú knihu si odtiaľ priniesol. A aké knihy tam videl. V ča­soch, keď sa knihy nedali objednať cez internet a museli sa voziť z Prahy. Keď som bola veľmi malá, myslela som si, že všetky kamene pochádzajú z Tatier. Tatry boli ­jediné hory, ktoré som videla, a každý kameň mi pripomí­nal tatranskú žulu. Podobne som mala pocit, že každá dobrá kniha pochádza z Prahy.

Keď sa povie Praha, predstavím si miesto, na ktorom sa cítim doma, hoci tam doma nie som. Ako vrátiť sa domov z dovolenky a musieť ešte cestovať domov. Ako hovoriť rečou, ktorej všetci rozumejú, a ktorá je cudzia. Keď sa povie Praha, predstavím si češtinu. Reč, ktorá mi je prirodzená ako tá moja. Folkové koncerty v bratislavskom kultúrnom stredisku na Vajnorskej, keď bola malá sála taká plná, že sme museli sedieť na zemi. Opäť na drevených doskách, hoci o niečo lepšie opracovaných ako tie, z ktorých boli postĺkané pražské pouličné stánky. Pesničky, ktoré sme spievali, a ani nás nenapadlo, že je to cudzia reč. České filmy, z ktorých sme citovali známe repliky („Každá je něčí, kým není tvoje.“). Reč, ktorá je moja ako teplé mlieko, ktoré deti pijú pred spaním. A v kto­rej nedokážem písať bez chyby, nech sa akokoľvek snažím. Ktorou keď rozprávam, zaplieta sa mi jazyk a nevedia ma napadnúť niektoré slová. Pocit, akoby ma zrádzal vlastný domov. Ako prísť domov a zrazu zistiť, že kľúč nesedí v zámke. Mať v ruke známy zväzok kľúčov, na ktorom po hmate spoznáme správny kľúč. Bez toho, aby sme sa pozreli. Ten druhý vedľa veľkého kľúču od hlavnej brány vždy otváral vchodové dvere. A potom tam zrazu nezapadne. Musíme šmátrať v tme a lomcovať dverami.

Byť v Prahe je ako spoľahnúť sa na cestu v záhrade, po ktorej sme celé detstvo chodili. Presne vieme, kde zo zeme vyčnieva koreň stromu, na ktorý si treba dať pozor. Kde treba zohnúť hlavu, aby sme do niečoho nenarazili. Spoliehame sa na spomienky a ne­bojíme sa prejsť ňou v tme. A po čase sa stane, že stúpime do jamy, ktorú sme nečakali. Treba hľadať novú cestu v novej záhrade.

Svetlana Žuchová (1976) vyštudovala psychológiu a medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Žije v Prahe a v Bratislave. Vydala zbierku poviedok Dulce de leche a novelu Yesim.

Obsah Listů 2/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.