Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 3 > Pavel Hrúz: Ťažký vzdych v karpatskej kotline

Pavel Hrúz

Ťažký vzdych v karpatskej kotline

Žijem pod najvyššími končiarmi západokarpatského oblúka, v miestach obývaných v staroveku kmeňmi, o ktorých bol Tacitus napísal, že „sú oddelené od iných strachom a vrchmi“. Vrchy sú po dvoch tisícročiach stále tu, ale či aj obavy obyvateľstva naďalej pretrvávajú, to už je otázne. Podľa niekdajších slov profesora Chaloupeckého v týchto končinách nijaká kontinuita nejestvovala, lebo po sťahovaní národov ostal Zvolenský les ľudoprázdny. Lenže archeologický výskum naznačuje, že k žiadnemu dlhšiemu vyľudneniu nedošlo a že opovrhovaní kutači, čo vynášali na svetlo rudy vzácnych a náležite cenených kovov, pracovali pri ložiskách nepretržite, či už boli Markomanmi, Kotínmi, Kvádmi alebo Slovanmi. V bohato zazverenej krajine sa dalo pomerne v pokoji prežiť, veď priekupníci rovnako ako nájazdníci mohli k nim prísť len popri riekach a potokoch, po horských chodníkoch. To ešte nemusí znamenať, že sa tu žilo bez obáv.

Najväčšiu bázeň pociťovali celé pokolenia nad cenou svojej práce. „Lôn“, ako írečito nazývali baníci mzdu, dostávali všemožnými spôsobmi, ale najväčšia tvŕdza nastala, keď sa začali peniaze znehodnocovať. Platí to prinajmenšom od čias, keď miestny vladár Vannius razil barbarské napodobeniny rímskych mincí, až po začiatok novoveku, keď znehodnotené peniaze po vojenskom výprasku pri Moháči vyvolali nevídané ozbrojené vzbury. Vodcovia baníckych povstaní, ktorí si chceli zachrániť krk útekom na Moravu, sa ani tak trestu nevyhli, vydali ich späť do Uhorska. Poslednú exekúciu vykonal kat ešte roku 1538, keď sa jeden z povstalcov vrátil po dvanástich rokoch z exilu, ale v Banskej Štiavnici ho ktosi spoznal a udal.

Nuž veru aj v prípade, že by nijaká dejinná súvislosť neexistovala, je zrejmé, že zvýšená citlivosť na obsah drahých kovov v minci je trvalo badateľná u všetkých tunajších, nielen u tých, čo rudu dobýjali. Obava je večná…

V časoch oných haviarskych nepokojov začínala Európa objavovať kšeftársky jav, o ktorom mala dovtedy len hmlisté tušenie. Španiel­ske lode dovážali z Nového sveta obrovské množstvá striebra a kráľovstvo sa náramne tešilo z budúceho bohatstva a svetovlády. Ibaže aj tu sa vo veľkom začalo objavovať to, čo predtým u úbožiakov pri „zbastárenom“ groši. Nadišla hyperinflácia a nekončiace sa preteky, keď drahota márne doháňala znehodnotenie peňazí. Prišli strašlivé svetovládne vojny a aké – také upokojenie priniesol až westfálsky mier. To, čo nadšenci liberálneho obchodu nazývajú dnes neviditeľnou rukou trhu, sa vtedy po prvý raz objavilo až priveľmi viditeľne a do očí bijúco.

V kotline pod Karpatmi žiaľ mier nenastal. Nielenže Habsburgovia nepretržite bojovali s osmanskou mocou, ale viedli zároveň ničivú občiansku vojnu s uhorskými magnátmi, ktorí sa – kresťanstvo nekresťanstvo – spájali s Veľkou portou a neustálymi povstaniami ničili zvyšok svojej vlasti Horné Uhorsko. V tunajšom obehu sa nikdy neobjavilo toľko znehodnotených peňazí ako práve za oných čias. Zmätky trvali až po posledné rákocziovské dozvuky v 18. storočí.

Tu kdesi pramení všeobecné civilizačné zaostávanie, ťažko aj po stáročiach dobehnuteľné. Svoje vykonal aj tradičný uhorský dedičský zákon. Napríklad v českých zemiach dedil len najstarší syn, ostatní členovia rodiny išli na remeslo. Na Slovensku sa delil rodinný majetok na stále tenšie a tenšie švíky pôdy, kým remeslá kvitli len v mestách.

Rozdiely sa preniesli až do našich čias a obavy z nepretržitých mien peňazí neustávali. Len naša generácia sa musela vyrovnávať s trojakými zmenami meny: najprv s výmenou obeživa z druhej svetovej vojny za obnovenú československú korunu, potom prišla obrovská krádež úspor obyvateľstva pri peňažnej reforme roku 1953 a napokon opätovný návrat k vlastným korunám po rozpade federácie pred pätnástimi rokmi.

Zmeny nikdy neveštili nič dobré. Na Slovensku vzrástla inflácia za prvej Mečiarovej vlády až na vyše 26 percent. Dnešná vládna garnitúra ju ako poslušný eurozónny žiačik zubami – nechtami drží na požadovanej úrovni a utešuje seba i obyvateľstvo, že nijaké zvláštne zvýšenie, čiže nová dražoba, nehrozí.

Možno sa teda čudovať, po skúsenostiach toľkých pokolení, že aj to dnešné (hlavne ľudia vo vyššom veku) sa boja znehodnotenia úspor, ktoré zavedenie eura začiatkom ďalšieho roka spustí?

Oficiálna kampaň upokojuje nedôverčivých, že euro prinesie viac výhod než nevýhod a že inflačný skok bude len nepatrný. Zatiaľ som zaznamenal len jediného ekonóma, ktorý pripomenul, že medzi infláciou a rastom HDP vládne zákonitá priama úmera. Dôkazy o platnosti tohto hospodárskeho pravidla sa objavili okamžite v Pobaltí aj v Slovinsku.

Nečudujem sa všeobecnému českému údivu, prečo sa Slováci vzdávajú stále silnejúceho kursu svojej koruny – účinnej zbrane, ktorou možno kompenzovať trvalé zdražovanie ropy, plynu a potravín vo svete a ktorá nám zatiaľ poskytuje ochranu pred najťažšími dôsledkami.

Zároveň sa ani trošku nedivím, že tento miništátik sa opäť raz utieka pod krídla starostlivej kvočky. Stačí si spomenúť, čo stváral nenásytný ľudomil Soros s britskou librou, aby sa človek riadne vyľakal z londýnskych burziánov, ktorí dnes vo veľkom skupujú skapínajúcu slovenskú korunu a ktorí by bohviečo urobili zajtra, ak by z nášho vstupu do eurozóny zišlo…

Podľa prieskumov je tu pod Karpatmi ešte stále viacej ľudí proti euru ako zaň. Ak si novú menu poslovenčíme, bude to najskôr v duchu zbojníckej tradície: juro alebo juráš. Tacitus tunajší spôsob obáv zrejme dobre vystihol, veď málokto tuší, čo náš odskok od finančnej suverenity v skutočnosti prinesie a ako sa skok do tmy, ktorý odhodlane ­pripravili dve rôzne vládne garnitúry, skončí.

Možno mal pravdu Stefan Zweig, keď bol napísal: „V každom okamihu politického hnutia je rozhodujúcim menovateľom všetkých prepočtov odvaha.“

A možno presnejšie vystihuje stav vecí dávny Cromwellov fatalistický výrok: „Najďalej zájde ten, kto nevie kam kráča.“

Pavel Hrúz (1941), spisovateľ. Zomrel 15. 8. 2008.

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.