Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 3 > Peter Michalovič: Markéta Lazarová dokonale blízko

Peter Michalovič

Markéta Lazarová dokonale blízko

V roku 1998 usporiadal Národní filmový archiv v Prahe anketu o najlepší český a slovenský film storočia. Zúčastnilo sa na nej 54 českých a slovenských filmových kritikov a publicistov a na prvom mieste skončil film Františka Vláčila Markéta Lazarová, ktorý mal premiéru v roku 1967. Je to pozoruhodný film. Scenár podľa rovnomennej novely Vladislava Vančuru s výpomocou ďalšieho textu tohto spisovateľa Obrazy z dejín českého národa začal František Vláčil spolu so spisovateľom Františkom Pavlíčkom písať už v roku 1962 a ich písanie pokračovalo fakticky ešte aj počas nakrúcania, ktoré sa začalo v roku 1965 a trvalo dva roky.

Výsledok tejto dlhoročnej práce je aj z pohľadu súčasnosti grandiózny: film obsahuje obrovské množstvo záberov, hovorí sa o viac ako tisícke, účinkovalo v ňom 40 veľkých postáv, 600 komparzistov, a k tomu treba pripočítať množstvo koní, dobytka a psov.

Vláčilov film znamenal v dejinách českej a slovenskej kinematografie zásadný prelom vo filmárskom narábaní s Dejinami.Vláčil odmietol nakrúcať akési filmové ilustrácie ideologicky, teda tézovito a schematicky chápaných dejín a naproti tomu sa rozhodol nakrútiť dobový film. To znamená, že sa nejedná o klasický historický film, pretože tento film nerozpráva o nejakej konkrétnej historickej udalosti, ktorú zaznamenali kroniky, ale rozpráva fiktívny príbeh Markéty Lazarovej.

Hlavná hrdinka sa mala stať mníškou, avšak osud to zariadil tak, že sa proti svojej vôli stala milenkou syna lúpežného rytiera Kozlíka. Označenie dobový film je presné preto, že aj keď ide o fiktívny príbeh, jeho dej je zasadený do časopriestoru českého stredoveku, režisér a scenárista si dali veľmi záležať na tom, aby všetko, čo sa vo filme vyskytne, evokovalo dobovú atmosféru stredoveku. Masky hercov, exteriéry, kostýmy, drsná reč, drsné vzťahy medzi mužom a ženou sa podieľajú na celkovom vyznení filmu, ktorý pôsobí ako dokonalá ilúzia života v stredoveku.

A práve tomuto filmu bola venovaná netradičná výstava s názvom František Vláčil: Zápasy, ktorá bola inštalovaná túto jar v Cisárskej koniarni Pražského hradu. Výstava František Vláčil: Zápasy bola oslavou génia a jedného jeho opusu: toho najvýznamnejšieho, ostatne, mňa na výstave potešilo aj to, že na tomto výnimočnom diele sa podieľali nezanedbateľným spôsobom hneď traja slovenskí herci: Magda Vášáryová, Ivan Palúch a František Velecký.

Kurátorsky výstavu realizoval skúsený barrandovský historik Pavel Jiras. Z filmu vybral fotogramy, reprezentujúce hlavné postavy, a každý fotogram úctyhodných rozmerov umiestnil do lunety tohto výnimočného priestoru. Pod týmto fotogramom – portrétom sa nachádzajú ďalšie fotogramy, ktoré umožňujú divákovi si vychutnať sofistikované a umelecky precízne urobené Vláčilove filmové kompozície. Vo všeobecnosti fotogram nepomáha pohyblivému obrazu, pretože môže meniť centrum percepcie, môže skresľovať hĺbku obrazu, môže umŕtvovať dynamiku pohybu alebo úplne zabíjať gestikuláciu a mimiku postáv, avšak v tomto prípade musím konštatovať, že kurátor vybral také fotogramy, ktoré filmu v ničom neubližujú. Naopak, na jednej strane umožňujú divákovi si v pokoji vychutnať detaily, sústrediť sa na precíznu prácu všetkých členov štábu, na druhej strane ich vnímať ako samostatné vizuálne artefakty. Možno ich vnímať ako kreatívne portréty hercov, z ktorých je už mnoho mŕtvych.

Len keď vnímame v takejto intímnej blízkosti, máme šancu si uvedomiť, že František Vláčil bol vlastne českým Tarkovským, ktorý vedel, čo chce, a vedel tiež, ako to chce. A pritom nemal filmárske vzdelanie, musel viesť verejný zápas s rôznymi nezmyselnými ideologickými reštrikciami a súkromný zápas s alkoholom. Zatiaľ čo ten verejný vyhrával, súkromný prehrával, no napriek tomu obohatil kinematografiu dielami, ktoré nesú punc výnimočnosti. Tieto zápasy sú decentným spôsobom naznačené aj na výstave. Kto o nich vedel, toho neurazia, kto o nich nevedel, tomu poodkryjú závoj tajomstva.

František Vláčil: Zápasy, Císařská konírna Pražský hrad, 15. 2.–1. 6. 2008

Peter Michalovič (1960) je filozof a estetik. Je profesorom estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a editorom časopisu Anthropos. Medzi jeho posledné knihy okrem iného patria Dal Segno al Fine, De disciplina et arte a Fila Interpretatio Klimt.

Obsah Listů 3/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.