Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 4 > Rudolf Chmel: Kráľovstvo ducha alebo hlúposti

Rudolf Chmel

Kráľovstvo ducha alebo hlúposti

Nemusí byť človek veľmi rozhľadený, aby spoznal, že už dlhšie čosi smrdí v spoločenstve slovenskom – verejnom, intelektuálnom i politickom. Patologická rozčesnutosť spoločnosti krátko po roku 1989, najmä však po roku 1992, sa už zdala po roku 1998 zažehnaná, včerajšie anachronické „spory“ národných a nenárodných Slovákov či aktuálne spory Slovákov a Maďarov, komunistov a antikomunistov sa zdanlivo načas zasunuli do trezorov, aby vypučali, dobre pohnojené, v nových plodoch. Ich jalovosť si síce uvedomujú mnohí, ale pre nemálo zvyšných je to ešte stále živnosť výnosná. Jej nečasovosť je však čoraz väčšmi očividná. Aj preto sa do takejto „národnej rozpravy“ málokomu žiada zapojiť, aj preto je iba jednostranná a jednosmerná, takpovediac poznačená mentálnou výbavou jej aktérov.

Mýtický, alebo vedecký

Kultúrno–civilizačné okruhy, fungujúce pod Tatrami, sa tak šťastlivo míňajú, širšie obecenstvo ich nemenej šťastlivo ignoruje, aspoň dovtedy, kým „rozprava“ nemá úroveň poslednej krčmy. Ale nejestvuje ani diskurz vnútri týchto okruhov, napríklad pri pohľade na slovenské dejiny. Ako nedávno veľmi presne, s liptákovským espritom diagnostikoval situáciu historik Roman Holec, dva výklady slovenských dejín (zjednodušene povedané: mýtický a vedecký) sa realizujú v akomsi paralelnom režime, bez akéhokoľvek kontaktu.

Pravda však je, že ten prvý sa prejavuje často aj v treťom okruhu, politickom, ktorý rád využíva – ako vidno napríklad od preambuly ústavy až po zákon o Andrejovi Hlinkovi – práve mýtické, teda nevedecké „argumenty“. Náročnejší diskurz o dejinách, nebodaj o zmysle slovenských dejín však neexistuje nielen pre zablokovanosť dvoch spomínaných nekompatibilných kultúrnych okruhov. Verejnosť, ktorá sa o tieto témy aj tak veľmi nezaujíma, deficit tohto diskurzu vlastne necíti. To nie je v časoch konzumu, telenoviel a iných gýčov až také prekvapujúce. Čo je možno vážnejšie, ani v intelektuálnej komunite akosi niet indícií o potrebe hlbšieho diskurzu o tom, odkiaľ a najmä kam sme sa po roku 1989 či 1992 vydali na pokračovaní dejinnej púte 21. storočím.

Keď sa zmyslom života stala spotreba a zisk, otázka zmyslu dejín, zdá sa, nemá veľa zmyslu. Až sa zdá, že honba menšej časti spoločnosti za majetkom ovláda vedomie núdze každodenného bytia jej väčšej časti a z hlúposti sa robí priam duch doby. Čo je potom najčastejšou témou verejného, nedajbože „intelektuálneho“ diskurzu? Či sa nejaký štátom dobre platený politik podpísal na prezenčnej listine na svojom pracovisku vlastnou rukou, či povedal nejakú sprostosť na adresu susedného národa, či sa vymočil alebo nevymočil na verejnom priestranstve… Keďže bulvarizované médiá tieto „témy“ rady popularizujú a politici – koaliční takisto ako opoziční – rázne neodsudzujú, verejnosť žije v predstave, že tento ultrasuterén slovenskej politiky je štandardný, a keď ide o Maďarov, tak aj spravodlivý a oprávnený. Načo by sa predsa mala trápiť kritickým stavom vzdelanosti, vedy, kultúry, výskumu dejín, vyrovnávania sa s minulosťou, najmä nedávnou, keď sa môže, ak si už má dvíhať národnú hrdosť, ukájať starými Slovákmi a otcom národa.

Koho už zaujíma morálny stav spoločnosti (ešte tak kurz eura), stav demokracie, ľudských práv, kto je vôbec zvedavý na to, v akom etickom marazme práve žijeme? Intelektuáli takéto témy verejnosti už dávno neponúkajú, rezignovali na bezozvennosť svojich donkichotských apelov, problematizujúcich dnešný svet. Médiá sa tomu prispôsobujú. A politici, vcelku prirodzene, nechcú traumatizovať voličov, ktorí aj tak od nich žiadajú len okamžité dosiahnutie všeobecného blaha, presnejšie: splnenie prízemne materialistických cieľov, a nie napríklad znepokojovanie ich chabého historického vedomia, ktoré sa dokáže vybudiť ešte tak pri hokejových majstrovstvách sveta.

Aby však nedošlo k zjednodušeniu, že tá Romanom Holecom spomínaná zablokovanosť a nekompatibilnosť dvoch domácich kultúrno-civilizačných okruhov je jediným znakom zablokovanej intelektuálnej, kultúrnej či politickej elity, lebo, zopakujme, ľud to nezaujíma, teda verejnosť zablokovaná nie je, a ak aj je, nevie o tom. Formálne je totiž ponovembrová spoločnosť na Slovensku stratifikovanejšia, viacvrstevnatejšia, hodnotovo by mala byť rozdelená prinajmenšom na socialistov a konzervatívcov, ľavičiarov a pravičiarov, medzi ktorými by sa mohli pohybovať liberáli – keby takí boli. Pomocne, hoci nie nepodstatne, sa však skôr delí na kresťanov a ateistov či nekresťanov, katolíkov a protestantov, národovcov vlažných a vášnivých, na východniarov, Stredoslovákov, Záhorákov, Bratislavčanov či Košičanov, Rómov a Nerómov ale, predovšetkým, na Maďarov a Nemaďarov.

Ľavicové sľuby

Zostaňme pre túto chvíľu zatiaľ pri tých prvých, teda ľavičiaroch, ktorí sa teraz cez parlament, teda demokraticky, pokúšajú ovplyvňovať život spoločnosti – zväčša sľubmi, sem-tam skutkami, pozitívnymi či opačnými. Zaberajú najmä tie, ktoré sľubujú sociálnu pomoc, solidaritu, kompenzáciu všemocnej ruky trhu. Ale aj tie, ktoré nereálne sľubujú silný národný štát a nepriateľa vidia v nenásytných mocnostiach. Reálna sebareflexia, samozrejme, nemá šancu zvíťaziť nad hlúposťou, ktorá už-už nerušene kraľuje, hoci teoretici modernej sociálnej demokracie ešte pekne hovoria, že rovnosť treba dosiahnuť ekonomickým rastom (náš je vraj najvyšší) a všestranným vzdelaním (obávam sa, že nie najvyšším) a budeme všetci spokojní. Volič, ten však našťastie nevie, čo tak presne sformuloval český politológ Petr Robejšek, že v politike a ekonomike je takmer nemožné byť zároveň úspešný a zásadový, mocný a morálny, nevie, že čím blahobytnejšia je spoločnosť, tým viac kompromisov musela podstúpiť. A tak volí, inú možnosť aj tak nemá.

Podľa údajov z prieskumu Medzinárodného republikánskeho inštitútu z mája 2007 (vychádzam zo štúdie Oľgy Gyárfášovej a Martina Slosiarika v prvom tohtoročnom čísle časopisu OS) sme vo višegrádskom priestore vo veci ľavice a pravice vyhranení pomerne vyrovnane, hoci dosť chabo: ľavica má 22 percent, pravica 25, stred 30 a neurčení 19 percent. V inej kolónke, voličskej, má však Smer 48 percent ľavičiarov a 35 percent stredových voličov (českí sociálni demokrati majú napríklad ľavičiarov 60 percent).

Na Slovensku sa však do ľavicovej agendy dostali okrem stredových aj hodnoty národné, charakteristické inde pre pravicu.

Hoci ak jestvuje nejaká slovenská sociálnodemokratická tradícia, iste nebola národniarska či nacionalistická, ale naopak: čechoslovakistická, vychádzajúca z prvorepublikového konceptu jednotného československého národa. K národnosocialistickej tradícii, obsadenej za prvého slovenského štátu ľudákmi, sa, prirodzene, hlásiť nemôže. Na čo teda má slovenská sociálna demokracia nadväzovať, v akom myšlienkovom, mentálnom, kultúrnom prostredí, okrem bývalých komunistov, má hľadať voličov?

Okrem onoho stredovo-neurčitého, zdá sa, že aj v košiari kresťanskom (podľa prieskumov napríklad štvrtina voličov Smeru navštevuje každý týždeň kostol). Slovenský volič mal najmä ku katolíckej cirkvi blízko, bolo preto iba otázkou času, kedy sa táto jeho náklonnosť odrazí v šikovnom ľavicovom politizovaní, na ktoré dokonca skočila aj časť kléru. A čo element národný, nebodaj národnosocialisický? Aj ten sa zmestil, nielen prostredníctvom koaličného satelita, do tohto portfólia, lepšie povedané gulášu, ktorý rodáci celkom radi konzumujú. Je v ňom dosť zo starých mýtov (ktoré mali funkciu v romantizme prvej polovice 19. storočia) i z historickej maďarizácie a maďarobijstva posledného vyše pol druha storočia. Škoda by ho bolo nechať len extrémistom, keď naň tak dobre počujú voliči všetkých slovenských strán. Bez výnimky.

Hoci, medzi nami, spojenie kresťanskej a nacionalistickej agendy so sociálnou demokraciou je dosť neštandardné, pod Tatrami má svojich vyznávačov – nielen pre historickú nedovyvinutosť autentickej ľavice aj pravice či pre deficit skutočnej sociálnodemokratickej i konzervatívnej tradície vo verejnom živote.

Historické dedičstvo

V takomto prostredí sa sociálna demokracia, pravdaže, môže hlásiť k svojmu historickému dedičstvu len veľmi podmienečne. Hlásiť sa k nemu napríklad prostredníctvom Alexandra Dubčeka je predsa len nie celkom historické, nehovoriac o tom, kde boli dnešní sociálni demokrati, keď sa on beznádejne roku 1992 pokúšal kriesiť mŕtveho ducha slovenskej sociálnej demokracie. Ale pripomeňme si aj to, kde bol Alexander Dubček, keď boli autentickí československí sociálni demokrati likvidovaní, respektíve sa chceli roku 1968 prebrať z bezvedomia. Pri najlepšej vôli sa sociálna demokracia nemôže hlásiť ani k Novomeskému či Clementisovi, akokoľvek sa o to snaží. To je síce tradícia ľavicová, ale pri všetkej intelektuálnej noblese komunistická.

Lenže pravda asi napriek všetkému povedanému bude, že slovenská ľavicová tradícia je, či chceme alebo nie, komunistická, nie sociálnodemokratická (ak opomenieme uhorskú sociálnu demokraciu), aj keď voľby v Československu roku 1920 sociálna demokracia vyhrala. Z tohto svojho genetického určenia sa preto zákonite nemohla vyzliecť ani po roku 1989, keď sa jej chopili racionálnejší či jasnozrivejší komunisti, ktorí z úctyhodného etického postoja nechceli svoje presvedčenie jednoducho vymeniť za pravicové. Ako však predvídal Milan Šimečka hneď po novembri 1989, sloboda odhalí predovšetkým biedu našich politických pomerov. Stalo sa. Aj preto nasledujúce pokolenie, ktoré už spoznávalo sociálnu demokraciu v západoeurópskom prostredí takrečeno z originálnych prameňov, sa do domáceho postkomunistického ľavicového sociálnodemokratického konceptu akosi nemohlo integrovať a možno presnejšie: ani nebol záujem ho integrovať.

Sebareflexia alebo populizmus

A tak slovenskú sociálnu demokraciu čaká čosi, čo pragmatickí politici neradi počujú: reflexia, ba ešte horšie – sebareflexia, ktorá môže vyjsť z poznania, že skutočná modernizácia Slovenska sa udiala v komunizme, za vlády komunistickej strany. Ale i z toho, že základné demokratické slobody a ľudské práva sa dlhodobo, ak nerátame šesťročnú vládu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, potláčali za vlády tej istej komunistickej strany, aj keď v diferencovanejšej podobe, z ktorej pamätníci nie neopodstatnene na najvyšší piedestál vyzdvihujú druhú polovicu šesťdesiatych rokov ako priam zlaté obdobie.

I z toho, že dnes novodobý nacionalizmus sa stal mostíkom, po ktorom včerajší horliví komunisti prišli poľahky k univerzálnejšiemu ľavicovému, ako sa neskôr ukázalo sociálnodemokratickému, habitu, ktorého pôvodná červená farba rýchlo zružovela, vyplýva, že národný sentiment má na Slovensku viac funkcií. Pravda však je, že najmä jedna viera vystriedala druhú, aj preto je možno jej základný postoj taký bojový, odmietavý, nie diskusný, dialogický, reflexívny. Výsledkom je zablokovanosť na všetkých úrovniach – politickej, intelektuálnej, kultúrnej, iba v hospodárskej nefunguje, tam je, jemne povedané, pružnosť a prispôsobivosť najväčšou prednosťou, tam nikoho nezaujímajú „kultúrno–civilizačné“ odlišnosti.

„Triedny a národný boj“ tak zostáva navonok v „nadstavbe“, hoci v skutočnosti sa odohráva v „základni“. V každom prípade však poznačil obe strany politického spektra – ľavú takisto ako pravú. Pôsobia v nej staré nacionálne atavizmy a stereotypy, ale aj nové ekonomické záujmy. A populizmus – národný takisto ako sociálny. O sem-tam spomínaných hodnotách škoda hovoriť. Pravdaže, nielen na ľavej strane. O liberálnej, nateraz virtuálnej ani nehovoriac. Na strane konzervatívnej, pravicovej najmä.

Bieda konzervativizmu

Hoci radi živíme mýtus, že Slováci sú národ priam od prirodzenosti konzervatívny, čo pre mnohých značí najmä pobožný, patriarchálny, tradicionalistický, proti interrupciám a registrovaným partnerstvám, že sme už najmenej od Štúra v spore s hriešnym, materialistickým, konzumným, liberálnym Západom, napriek tomu všetkému – skutočnosť je iná. V slovenskom ľudovom konzervativizme oddávna rezonovali najmä dve témy – národná a sociálna, a možno i pre túto všeobecnú náklonnosť sa tak pekne u nás ujali dve totality (národno–socialistická aj internacionálno–komunistická). K paradoxom posledných čias však patrí aj to, že sa neujal, napriek tradícii, kolektivizmus religiózny, modelovo konzervatívny. Ale ešte menej sa ujal liberálny individualizmus.

Bieda nášho konzervativizmu sa najväčšmi ukázala po roku 1989. Vyhrotenosť opozície občan – národ sa prejavila veľmi skoro tým, že pri národnej vatre sa rýchlo zbratali nacionalisti staro- a novoľudáci s komunistickými a zástancom občianskej spoločnosti, často tým liberálnejším ako konzervatívnejším, prischol biľag svetoobčianstva a antinárodovectva. Keďže sa dlho vyčerpávali týmto anachronickým konfliktom, nezostávali im sily pre autentickú ideovú, politickú, vznešenejšie povedané – hodnotovú sebaidentifikáciu. Výsledkom je konfúzny ľudový konzervativizmus, pod ktorého dáždnik sa zmestia okrem sociálnych demokratov a komunistov všetky existujúce politické strany a ich nástupnícke klony. Od európskeho je pomerne vzdialený a na domáce tradície nadväzovať sa akosi ostýcha (podstatne napríklad na Milana Hodžu, ktorý je nepochybne väčšmi symbolom slovenského konzervativizmu ako Štefánik či nebodaj Hlinka).

Odráža sa to na dnešnom stave konzervativizmu, ktorý nie je dôsledkom presunu týchto strán do opozičných lavíc, ale dlhodobého nekultivovania reálnej konzervatívnej politiky, ktorej iba jedným segmentom je neakceptácia interrupcií a registrovaných partnerstiev, rešpektovaných, tiež len ako jeden segment, sociálnymi demokratmi, ale najmä liberálmi, ktorí chápu ľudské práva trochu širšie, ale aj užšie, teda individuálne.

Liberalizmus a konzervativizmus (ktorý sa u nás nespravodlivo, hoci historicky možno aj oprávnene skatolicizoval) však neboli vždy v nepreklenuteľnom rozpore. Historické dôkazy toho sú naporúdzi. Ak sa však fundamentálni konzervatívci pozerajú na tých druhých ako majitelia jedinej pravdy či morálky, ktorá chce vytvoriť kráľovstvo Božie na zemi, s takýmto prístupom nemožno vytvárať politickú stranu, ale ani suplovať cirkevné štruktúry. Sebareflexia slovenského konzervativizmu je prinajmenšom taká naliehavá ako sebareflexia sociálnodemokratickej ľavice.

Absencia autority

Hoci možno nie je celkom isté ani to, či pojmy ľavica – pravica majú ešte nejaký pôvodný obsah, ktorý dostali v časoch francúzskej revolúcie, či náhodou nie sú už dnes trochu vyvetrané. Tieto intelektuálske pochybnosti, pravdaže, nie sú nového dáta, aj keď v politických kruhoch sa v rámci revitalizovaného „triedneho a národného“ boja – pravdaže, najmä volebne – nepripúšťajú. Aj preto na Slovensku, zdá sa, „triedny a národný“ zápas medzi politikmi akoby vrcholil, hoci najmä triedy o tom ešte veľa nevedia, respektíve už nevedia ani to, že sú triedy. Národ, ten to, pravdaže, ešte o sebe vie, lebo je substan­ciou nad všetkými. Napriek tomu, že sa tohto nateraz ešte tieňového boja netreba celkom báť, bolo by lepšie, keby jeho aktéri pristúpili skôr na boj za pluralitu.

Základom demokracie však, či chceme alebo nie, bude ešte asi dlho delenie na pravicu a ľavicu, tak ako sa realizuje najmä vo voľbách, ktorých prirodzenou podstatou musí byť existencia dvoch táborov, hoci aj viacerých strán. Nie sme jediní, ktorí by sa v tom hodnotovom chaose dnešných čias mali pokúsiť prekonať politický marazmus, v stredoeurópskom priestore priamo príkladný. Nemali by sme ho však chápať len ako neľútostný politický zápas, ale aj ako intelektuálnu či myšlienkovú reflexiu sveta, ktorý by mal mať svoj zmysel – pre spoločnosť takisto ako pre každého jednotlivca.

V časoch, ktoré rezignovali na morálne autority, chýbajúce nielen medzi intelek­tuálmi, ale aj v cirkevnom prostredí, keď sa príbeh zápasu kapitalizmu a komunizmu skončil a nový zápas globalizmu a národného partikularizmu sa ešte len začína stávať ústredným a príbeh zjednocujúcej sa Európy nás oslovuje veľmi povrchne, by verejný diskurz zrejme potreboval impulz, ktorý by zazvonil a prebudil spoločnosť deformovanú na rôzne spôsoby.

Hľadá sa zvonár – pravicový aj ľavicový. A možno aj liberálny. Kým nepríde, historická slepota a deficit sebareflexie budú ešte dlho dôvodom toho, že hlúposť bude ďalej kraľovať. Hľadajú sa mladí, odvážni nástupníci trónu.

Rudolf Chmel (1939) je literárny vedec. Žije v Bratislave. Je riaditeľom Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, šéfredaktor časopisu OS. Jeho poslednými knihami sú eseje Moja maďarská otázka a Moje slovenské pochybnosti.

Obsah Listů 4/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.