Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 4 > Gáspár Miklós Tamás: Neopováž sa to prečítať!

Gáspár Miklós Tamás

Neopováž sa to prečítať!

Chuderka, ruka ju tak bolí, že
tancuje baletné figúry a potom povie: chcem
stáť a húkať. Nikdy som nikoho
tak nemiloval.
(Milán Füst, 1937)

Reč bude o roku 1968. O šesťdesiatom ôsmom. Už aj preto by sa oplatilo napísať o jeho výročí, lebo odvtedy až dodnes sa ustavične hanobí, a to je už samo o sebe zaujímavé. A všeličo sa nehanobí, čo by sa malo hanobiť. Možno sa predsa nesnažíme dosť.

Čo to bolo? K čomu došlo v Paríži, Ciudad de Mexico, Berkeley, San Franciscu (Haigh-Ashbury), New York City (Columbia), Zá­padnom Belíne, Prahe, Varšave a (najhlbšie, ale trocha neskôr, zato dlhší čas, v rokoch 1969 až 1977) v severnom Taliansku, Japonsku?

Tak po prvé, nebola to študentská vzbura. Generačná, to áno, tak ako každá revolúcia. (Len si pozrite biografie vodcov revolúcií v Petrohrade, Pešti, Berlíne či Mníchove: koľko mali rokov v 1917–1919? A čo písali predtým? Koľko rokov mal v roku 1789 Marat, Saint-Just, Camille Desmoulins, Gracchus Babeuf? A v roku 1848 Petőfi, Vasvári?)

V roku 1968 sa situácia stala vážnou, keď francúzski robotníci vstúpili do generálneho štrajku. Generál De Gaulle utiekol z Paríža do Nemecka k francúzskym oddielom, ktoré tam vtedy ešte boli, k parašutistom generála Massua a potom k prezidentovi Ceausescovi. (Počul som jeho prejav na bukureštskej univerzite: „… ce petit pays latin encerclé par des Slaves et des Magyars…“ Nie, nepoužil slovo „hongrois“. Tento veľký muž sa vždy vyjadroval presne.) No zradcovská Francúzska komunistická strana a zradcovská komunistická odborová organizácia CGT presadili ukončenie štrajku. Generála De Gaulla znovuzvolili. Tak ako znovuzvolili aj prezidenta Nixona, ktorý z päťdesiatich štátov vyhral v štyridsiatich deviatich, ešte aj vo Vermonte (výnimkou bol, pravdaže Massachusetts). Zradcovská Komunistická strana Talianska sa v mene „boja proti terorizmu“ – už vtedy! – spojila s konzervatívcami (v pozadí s Vatikánom a Spojenými štátmi) voči proletárskej krajnej ľavici a ultraľavici (nie sú totožné). Zúčastnila sa na honbe na Autonomia operaia a divoké štrajky.

Po druhé, rok 1989 síce neuspokojil nároky antikomunizmu pravicového razenia, ale k stalinistickým a poststalinistickým štátostranám bol totálne nepriateľský. Koniec koncov, celá nová ľavica sa zrodila na to, aby dala alternatívu k beznádejnému reformizmu sociálnej demokracie a potenciálne antikapitalistickým silám, ktoré sa, pri pohľade na koncentračné tábory a potoky krvi v systémoch sovietskeho typu, odvrátili od politického konania a radikálneho myslenia.

V súvislosti so šesťdesiatym ôsmym rokom nám úspešne vštiepili reakčné klišé o „hipisákoch“ + „maoistoch“. Ale pozrime sa na obidva jeho prvky.

Koniec harmónie

K šesťdesiatemu ôsmemu by nemohlo dôjsť bez toho, aby sa čoraz etatistickejší a čoraz korporatívnejší štátnomonopolistický kapi­talizmus z prelomu 19. a 20. storočia nezmenil na sociálny; tento obrat bol po 2. svetovej vojne nevyhnutný. (Mimochodom, ani k antietatistickému, neokonzervatívnemu zvratu, odbúravajúcemu sociálny štát, by nebolo došlo bez šesťdesiateho ôsmeho. Neokonzervatívna ekonomicko-kultúrna kontrarevolúcia je nezameniteľne súčasťou obdobia po šesťdesiatom ôsmom roku. Je groteskné, že dnešná ľavica – ktorá aj vo svojich radikálnych segmentoch dávno skrotla – by chcela reštaurovať sociálny štát spred šesťdesiateho ôsmeho roku; v tomto zmysle má jednoznačne starokonzervatívny charakter. Ako som už napísal, šesťdesiaty ôsmy rok stál v opozícii voči sociálnemu štátu, preto bol antietatistický – antiinštitucionálnu, antitechnokratickú rétoriku zdedila neokonzervatívna nová pravica; dnešná mainstreamová ľavica, vrátane ľudu Seattlu, čiže antikapitalistických a antiglobalizačných hnutí, je namierená proti neokonzervatívnej novej pravici (odmietajúcej rovnosť) s jej praxou sociálnej demontáže a proti primátu trhu, preto je v podstate etatistická. (Pravda, inštitúcie štátneho charakteru, ktoré by chcela prerobiť alebo vytvoriť, často nie sú národnoštátne ako v prípade starých sociálnych demokratov, ale regionálne alebo medzinárodné; a keďže dnešná ľavica ničím nenahrádza organizačnú ideu elitnej a kádrovej strany profesionálnych revolucionárov, je vzdialená aj základnej myšlienke boľševizmu.)

V šesťdesiatom ôsmom roku sa nahustili všetky morálne problémy dodnes nedokončenej západnej revolúcie, ktoré sa od renesancie – čiže od zničenia božskej a kráľovskej autority – nakopili, pokračujúc v myšlienkovom prúde radikálnych teórií, ktoré stalinistická kontrarevolúcia v dvadsia­tych rokoch 20. storočia zahnala ho podzemia. V tomto zmysle bol niečím viac než len politickou revolúciou, a keďže po porážke bol jeho vplyv plodný (z hľadiska jeho odporcov zhubný) predovšetkým v kultúre, bolo ľahké ho dodatočne lživo vyhlasovať za akýsi zvrat v životnom štýle a spôsobe života. Je to lož, aj keď rok 1968 oproti revolúciám v rokoch 1917-1919 nezmenil svet. Bol hlboký nie svojím účinkom, ale svojimi základnými ideami. Tie sa domestikovali a kooptovali, vyvrátil sa ich subverzívny, negatívny charakter, nehovoriac o neokonzervatívnej paródii, ktorá trvá od osemdesiatych rokov (quorum pars magna fui); jej najbolestnejším divadlom je pastišová módna prehliadka stredový­chodn-oeurópskych rebélií, napríklad pas-de-deux zo roku 1968 s názvom „dlaždice sú zbraňou proletariátu“ („sous les pavés, la plage“, „unter dem Pflaster liegt der Strand“), s diskrétnou árpádovsky pásikavou stužkou.

No šesťdesiaty ôsmy rok nezhustil v sebe len problematiku morálnosti/legitimity modernosti, neprevrátil v masovom a svetovom meradle všetko, čo sa pre revolučno-filozoficko-umeleckú avantgardu už v poslednej tretine 19. storočia prevrátilo a o čom už od roku 1914 bolo jasné, že sa nedá znova nastoliť.

Rok 1968 definitívne skoncoval s harmóniou, ktorá – ako v každom starom režime – existovala medzi sociálnou, mocenskou a kultúrnou hierarchiou a morálnou hierarchiou a ktorú možno s brutálnou jednoduchosťou vyjadriť takto: Zločin je to, čo sa trestá. Ba čo viac, zhanobenie, poníženie vyplývajúce z trestu (namiesto ľútosti, pokánia a očisty) ukracuje hriešnika v jeho substancii.

Naproti tomu kresťanská „nezákonnosť“ sa doplnila o socializmus (ako hnutie a teóriu), ktorý každú moc rozanalyzuje na prach, a to všetko sa v roku 1968 rozšírilo na početné formy neformálnych autorít, napríklad aj na myšlienku nadradenosti mužského rodu, bielej rasy a Západu, ktorá bola dovtedy v našej kultúre implicitná, na štýl, umelecký vkus a – prekračujúc stáročnú averziu radikálnej ľavice voči rodine – aj na posúdenie sexuality. Optimizmus ohľadne sexuality ide ešte ďalej ako ohromná zmena v romantizme a rozchádza sa – v duchu preadamitickej požehnanosti, chránenosti a svätosti – so základným hierarchickým rozlišovaním, ktoré sa inštitucionalizuje medzi duchom a telom a ktoré všetko, čo (svojvoľne) možno kvalifikovať ako „telesného charakteru“ (ženy: pôrod/„labour“/, „pohlavná posadnutosť“, domáce práce, Weininger: „morálny idiotizmus“; proletári: fyzická práca na príkaz/rozkaz, podľa „kresby“/„blueprint“/ – teda práca vykonávaná za nadradenosti „ducha“, respektíve pod ním), celkom samozrejme posúva na spodné priečky rebríčka.

Nová ľavica roku 1968 uskutočnila morálnu reformu nedozierneho významu, ktorá raz navždy vytiahla spod cenzúry, trestania a represie filozofický koberec. Neokonzervatívna kritika – ktorú dnes už reprezentujú takí velikáni rozjímajúci na snehobielych vrcholoch čírej idey ako Nicolas Sarkozy a Viktor Orbán – mylne, ale do istej miery pochopiteľne zaraďuje túto morálnu reformu pod heslo „relativizmus“; pochopiteľne, pretože emocionálna masa, ktorá sa u nás označuje ako postmoderný liberalizmus a v istom zmysle naozaj pochádza z roku 1968 – čiže ďalej prehlbuje dekadentný rozklad jeho myšlienok–, naozaj nie je nič iné ako metafyzika krčenia plecami: „neexistujú veľké myšlienky alebo ,narácie‘, veľké záležitosti“, „svet nemožno, netreba, neslobodno spasiť“, to je „totalitná ilúzia“, „anything goes“, alebo ako hovorí príznačná maďarská hláška z osemdesiatych rokov: „aj hovno je osraté“…

No to je len dôsledok porážky šesťdesiateho ôsmeho roku (nota bene, je to obvyklý jav, stokrát videná exrevolučná dezilúzia, nehynúco ju opísal už Flaubert, Schluss damit, tým sa neoplatí zaoberať), nie samotného tohto roku.

Strašidelná politika pravdy

V rozbíjaní dichotómie telo/duch – hoci aj to je jedným z najvýznamnejších svetonázorových dôsledkov posledných dvoch tisícročí – šesťdesiaty ôsmy rok nielenže nebol relativistický, práve naopak. Politika roku 1968 bola „filozofickou politikou“ (Leo Strauss), inými slovami: bola „politikou pravdy“ (Alain Badiou) a to je – pri spätnom pohľade z 21. storočia – jeho najhrozivejšia črta. Keď Leo Strauss v modernom voľnomyšlienkarstve (v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia) reklamoval nedostatok filozofickej politiky, hlboko pomlčal o revolučnom socializme (len občas sa preriekol v poznámkach pod čiarou, napríklad keď poznamenal, že si Lukácsovu prácu Detronizácia rozumu cení vyššie ako všetky práce sira Isaia Berlina z dejín myslenia…), ale platónska konštrukcia filozofickej politiky ak aj nepripúšťa, no ani nevylučuje marxistickú teoretickú prax. Alain Badiou jednak sám napísal filozofické dejiny dvadsiateho storočia, jednak svojou osobou a svojím dielom ilustruje filozofiu politiky pravdy.

Čo to znamená?

Demokracia je politikou názoru, komunizmus – a teda aj rok 1968 – je politikou pravdy.

V poslednej tretine 19. storočia ožil klasický kontrast medzi „doxou“ a „epistémou“, no až stojeden rokov po vydaní 1. zväzku Kapitálu, v roku 1968, sa stal aj v intelektuálnom zmysle ničivou vášňou, čím nadväzoval na rozhodujúcu, ale kratučkú revolučno-filozofickú epizódu dvadsiatych rokov 20. storočia.

Demokracia, najmä moderná, a ešte rozhodnejšie demokracia po roku 1945, pokladá za platnú tú – slobodne spochybňovateľnú – tézu, ktorá je uznávaná.

Filozofia rozlišuje medzi uznanosťou a platnosťou. A = A, 2 x 2 = 4 aj vtedy, ak nežije ani jeden človek a výrok nie je psychofyziologickým javom v ničej mysli. Každá politika sa, samozrejme, usiluje o uznanosť, ale „komunistická“ politika v Badiouovom význame je v konečnom dôsledku od nej nezávislá. Vo svojom skvelom ohnivom politicko-filozofickom pamflete proti Sarkozymu vyostruje rozpor práve na šesťdesiaty ôsmy rok, ten rozpor, ktorého podstata (podľa neho) spočíva v tom, že po „reálnom“ rozbití politiky „komunizmu“ sa teraz pokúšajú zničiť myšlienku.

Blaženosť Európy

Postmoderný liberalizmus (jediná verzia, s ktorou sa maďarská verejná mienka mohla po roku 1989 zoznámiť) pokladá „politiku pravdy“ za synonymum tyranie, na ktorej je osobitne bolestné zavrhnutie moci verejnej mienky a autonómna kritika, ktorá je zdrojom mocenských nárokov („toto by bolo treba robiť, lebo toto by bolo správne konať“) a ktorá neberie a ani nemôže brať ohľad na verejné cítenie. Zato sama navrhuje verejné cítenie, ktoré je strašidelné tým, že búra hierarchiu, a ako poznamenáva Marcuse, tým, že represia bola úspešná, oslobodenie akoby porušovalo skutočné záujmy ľudí, a preto sa krédo šesťdesiateho ôsmeho roku javí ako pohŕdavá kritika „každodenného života“. Keď najtrvácnejší filozofický manifest z roku 68 hovorí: „Spektákulum, súčasné spoločenské organizovanie paralýzy dejín a pamäti, vzďaľovanie sa od dejín zakorenených v historickom čase, to je samo falošné vedomie času. Na to, aby robotníci boli nútení postúpiť na ´slobodných´ výrobcov a konzumentov času ako tovaru, bolo ich treba predovšetkým násilím zbaviť ich vlastného času.“ „Spektakulárna reštaurácia času sa stala možná jedine po tomto primárnom pozbavení“, reakcia doxy je zakaždým rovnaká: „Nie, my nie sme takí!“

Šesťdesiaty ôsmy rok ukázal, že zrušenie vykorisťovania má rovnakú podstatu ako zrušenie kultúry hierarchie, pretože obidva rady faktov sú historické, nie prírodné. Všeobecné uznanie toho, že útlak a potláčanie nie je prírodné, teda večne platné, je revolučný, a súčasne oblažujúci pocit.

Aj keď to Saint-Just povedal už veľmi dávno, blaženosť je v Európe ešte vždy nová idea.

(Redakčně mírně upraveno, vypuštěn poznámkový aparát)

Gáspár Miklós Tamás (1948) je filozof. Narodil sa v Rumunsku. Roku 1977 publikoval esej o Descartesovi. V Rumunsku bol za svoje názory prenasledovaný, roku 1978 odišiel do Maďarska a prednášal filozofiu na univerzite v Budapešti. Od roku 1986 prednášal na Západe. Ku koncu osemdesiatych rokov podporoval vytvorenie liberálnej strany v Maďarsku, v rokoch 1989 a 1990 bol členom parlamentu.

Obsah Listů 4/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.