Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 5 > Juraj Charvát: Tri prúdy

Juraj Charvát

Tri prúdy

Úvahy nehistorika k 90. výročiu 28. 10. 1918

Na začiatku 20. storočia západná Európa a Spojené štáty už mali za sebou vyše storočný vývoj po revolučnej likvidácii feudalizmu. Ekonomicky, technicky a mocensky sa búrlivo rozvíjali. Po ére parného stroja žili už v priemyselnej ére elektriny, začínala sa éra výbušného motora. Uhorské kráľovstvo prespalo 19. storočie: šľachtické veľkostatky a rozdrobené nevýkonné roľnícke hospodárstva ešte vždy predstavovali hospodársku základňu štátu. Nad ňou sa klenula spoločenská a politická stavba tvrdo strážiaca panstvo stáročných privilégií… 28. október 1918 nie je na Slovensku štátny sviatok. T. G. Masaryk nemá na Slovensku pomník. Pojem Čechoslovák sa na Slovensku prijíma rozpačito…

Slováci na tom boli horšie než vládnuci Maďari, lebo v dôsledku národnostnej politiky uhorského štátu medzi rokmi 1867 a 1918 nemohli si vytvoriť a dotvoriť územné a spoločenské štruktúry vyznačujúce moderný európsky národ. Slovensko nemalo vymedzené hranice ani vlastnú samosprávu ako školu správy a demokracie (v Uhorsku na dedine nevládla samospráva, ale štátny notár s územne vymedzenou pôsobnosťou, v župách prevládali tradície niekdajšej šľachtickej, zemianskej samosprávy). Slováci nemali vrstvu profesionálnych politikov, štátnych úradníkov, pedagogických pracovníkov, významnejších podnikateľov, o vede alebo ozbrojených zložkách ani nehovoriac.

Váha slovenských politických strán bola takmer nulová. Do uhorského parlamentu v Pešti sa v jednotlivých voľbách dostávali 2–4 poslanci, z toho jeden z Dolnej zeme (Vojvodina v dnešnom Srbsku), roku 1907 výnimočne siedmi poslanci z celkového počtu 413 poslancov dolnej komory uhorského snemu. (Česi na konci monarchie mali 108 poslancov v ríšskom parlamente vo Viedni z celkového počtu 516 poslancov, vo viedenskej vláde 2 ministrov a ďalších poslancov v zemských snemoch v Prahe a Brne, nakoľko nikdy neprestalo aspoň formálne jestvovať Kráľovstvo české a Markrabstvo moravské.)Martinská politická reprezentácia vznášala nepríliš prepracované návrhy na autonómiu v rámci Uhorska, ale nebolo politického fóra na ich prerokovanie a už vôbec nie na ich presadenie. Okrem toho existovala nejasná mesianistická vízia o tom, že by niekedy nejako mohol raz prísť ruský cár – osloboditeľ.

Ukazovalo sa, že ak sa Slováci majú sformovať v národ na úrovni 20. storočia, v Uhorsku podmienky nenájdu. Základná otázka akéhokoľvek pokroku v tomto smere bola, či sa Slovákom (spolu s inými národmi) podarí zvrátiť danú situáciu v Uhorsku, alebo dokonca sa vyviazať zo zväzku uhorského štátu, ktorý bol začlenený do rakúsko-uhorskej ríše. V tomto zväzku sa udržiavala (miernejšia) nadvláda Nemcov v rakúskej časti ríše a (drastická) nadvláda Maďarov v Uhorsku.

V roku 1914 vypukla vojna, ktorá mala byť len akousi trestnou výpravou rakúsko-uhorskej veľmoci. Chcela potrestať Srbov za sarajevský atentát. Lenže vo veľmi krátkom čase sa zmenila na svetovú vojnu. Na pozadí sa stále jasnejšie začali črtať kontúry boja spoločenských poriadkov s protichodnými politickými cieľmi zásadného významu (bohatých západných demokracií so zaostávajúcimi cisárstvami na čele s rýchle silnejúcim militantným Nemeckom, ktoré chceli sedieť pri rovnako prestretom stole) o dominanciu v Európe (a v kolóniach).

Univerzitný profesor a poslanec ríšskeho snemu Tomáš Masaryk tento vývoj zanietene sledoval, a keď zaťatosť postojov znepriatelených strán ukazovala, že by nakoniec mohlo dôjsť až k zásadným zmenám (rúcaniu trónov), opustil rodinu, vlasť, zamestnanie a odišiel do neistoty na Západ, aby pri prípadnom kreslení novej mapy Európy bola zastúpená aj česká politika.

Masarykov politický konštrukt

T. G. Masaryk bol jediný zo všetkých českých a slovenských politikov, ktorý si utvoril predstavu, ako by bolo možné jestvovať mimo Rakúsko-Uhorsko, čím by sa vyriešil vzťah Čechov k Nemcom, Viedni (Habsburgom) a Slovákov k Maďarom, Uhorsku. Hlavný český problém bol od vekov vzťah k Nemcom. V 19. storočí to bol osobitne vzťah k Viedni a sudetským Nemcom, lebo práve spojenectvo sudetských Nemcov s rakúskymi Nemcami (niektoré politické strany v Rakúsku sa vtedy cítili byť viac nemecké než rakúske) zabezpečovalo v rakúskej časti ríše nadvládu Nemcov. Navonok česko-nemecké spory mali najmä podobu sporu jazykového (úradný jazyk v Kráľovstve českom).

Masarykova predstava nutne musela obsahovať iné riešenie než to, ktoré otriasalo Rakúskom-Uhorskom, kde Nemci a Maďari vládli, hoci boli v menšine. Nový štátny útvar na čele s Čechmi, kde by Česi boli v menšine, by zas len bolo Rakúsko-Uhorsko v obrátenom garde. Bolo bezpodmienečne nutné, aby v novom štáte mal väčšinu jeden vládnuci národ. Tak asi vznikla myšlienka, že to bude národ československý.

Hoci išlo o umelý politický konštrukt, lebo v tej chvíli taký národ neexistoval, ba doma sa o myšlienke založiť Československú republiku ani nevedelo, bolo možné, aby takýto národ so vznikom nového štátu vznikol ako politický národ. Nebolo to niečo, čo by vo svete nebolo známe. Američania a Švajčiari tiež boli politickými národmi (Masaryk to v obidvoch krajinách zažil). V strednej a východnej Európe, kde sa oneskorene ešte len formovali moderné národy na etnickom princípe, bola to však myšlienka cudzia, nezažitá, ba neznáma.

Možno že Masarykovi bola myšlienka československého národa blízka aj preto, že ju v miniatúrnom meradle zažil vo svojom (hodonínskom) detstve. Roku 1762 kúpil ho­donínske panstvo na Morave a naproti cez rieku ležiace holíčske panstvo v Uhorsku František Lotrinský, manžel Márie Terezie. Tak vznikol jeden hospodársky, ale aj správny útvar bez ohľadu na štátne hranice. Za feudalizmu správu vykonával pán, ktorý riešil všetky sektory správy, takže obyvateľstvo nemalo možnosť dostať sa do styku s predstaviteľmi štátnej moci (žandári a notári neboli), a už vôbec nie s politikou na vyššej úrovni, s krajinskou (moravskou či uhorskou), ktorá bola doménou šľachty. A na tomto území sa vtedy hovorilo tým istým jazykom, spievali sa rovnaké pesničky, pestovali rovnaké ľudové zvyky, bolo jedno náboženstvo atď. Keď sa Masarykova rodina sťahovala z uhorských Kopčian do moravského Hodonína podľa rozkazu svojej vrchnosti stále na jej území, nemohla mať pocit, že sa sťahuje zo štátu do štátu, do cudziny. Situácia sa radikálne zmenila po roku 1867, keď sa uhorský štát začal formovať v réžii maďarského pánskeho nacionalizmu (vedeného šľachtou), ale to už Masaryk v Hodoníne nebol. Dospelý Masaryk poznal aj (jazykovo) iné Slovensko, Bystričku pri Martine, kam jeho rodina roky chodila na dovolenku, ale to zas svedčí o tom, že žiadny iný český alebo slovenský politik nepoznal realitu rovnako českého ako aj slovenského života zvnútra.

Tento Masarykov konštrukt „čechoslovakizmu“ bol jediným návrhom na zásadné riešenie, nikto nevymyslel nič iné, ako úplne a trvale vymaniť Čechov spod habsburskej Viedne a Slovákov spod Budapešti a vytvoriť samostatný štát, ktorý by bol výhodný pre obidvoch. Slováci mohli začať už nebrzdený národný vývoj (dotváranie chýbajúcich spoločenských štruktúr) a pre Čechov sa o niečo uvoľnil tlak sudetských Nemcov, keď sa kvantitatívne zmenil na priaznivejší pomer nemeckej menšiny k československému národu, než bol prv k českému národu.

V réžii Otcov zakladateľov

Myšlienku vzniku samostatného Československa na troskách Rakúsko-Uhorska sa podarilo presadiť až na konci štvorročnej krvavej (zákopovej) vojny, v ktorej ešte toľko Čechov a Slovákov muselo obetovať životy za nechcené Rakúsko-Uhorsko. Hlavnú zásluhu na tejto myšlienke má trojica vedúcich zahraničného odboja – Tomáš Masaryk, Edvard Beneš a Milan Štefánik (z nich v súlade so svojou temperamentnou povahou sa práve on najväčšmi prejavoval ako Čechoslovák a Masarykov žiak). Spolu s nimi pravdaže vojsko, ktoré si zahraničný odboj vytvoril v prebiehajúcej vojne – československé légie.

Masaryk bol koncepčná hlava. Jeho vízia politického riešenia základných problémov Čechov a Slovákov tých čias bola celkom originálna a hlavne v danom momente riešenia na tých miestach, kde sa rozhodovalo o svetovom dianí – priechodná, akceptovateľná. V tomto zmysle bola aj realistická.

Beneš republiku „vyúradoval“. Chápem to ako nevyhnutnú činnosť pre úspech, lebo každá nová myšlienka sa dá uviesť do života len tak, že sa premení na sled administratívnych a organizačných aktov všetkého druhu, v tomto prípade najmä diplomatických. Dohodoví politici (franc. entente) nepoznali vnútorné pomery v Rakúsko-Uhorsku, sotva vedeli o existencii Čechov a už vôbec nevedeli o existencii Slovákov. Vniesť do týchto rozhodujúcich kruhov masarykovské politické myšlienky, to bola mravčia práca tímu vedeného Benešom, ktorý pracoval trvale v Paríži. Beneš bol zástancom čechoslovakizmu až do smrti, hoci si za to vytrpel svoje, hlavne od Slovákov; Čechom napodiv nevadilo vzdať sa svojho tisícročného Kráľovstva českého (vadilo Kramářovi, ktorý chcel mať na českom tróne príslušníka cárskej rodiny). Možno sa len realisticky postavili k situácii, aká sa vtedy vytvorila na svetových fórach, možno už bol český historický nacionalizmus za zenitom. Beneš sa hlásil k čechoslovakizmu, keď už bol politicky celkom prekonaný udalosťami, ktoré sa v 20. storočí striedali závratnou rýchlosťou. Z hľadiska osobného charakteru však osvedčoval doživotnú vernosť svojmu Majstrovi.

Štefánik ako francúzsky vedec – hvezdár a generál, otváral nášmu zahraničnému odboju dvere do najvyšších francúzskych kruhov, ale najmä sa staral o légie, aby vznikli, sformovali sa, a súčasne odvracal rôzne deštrukčné akcie, ktoré sa v légiách tiež prejavovali. To bola dôležitá realizačná sféra odboja, lebo ak sa má prevratná myšlienka realizovať v podmienkach prebiehajúcej vojny, musí byť túto myšlienku cítiť aj na fronte. Štefánikovo pôsobenie na tomto poli je prekvapujúce: ako vedec prejavil toľko organizačného talentu. Pozícia čs. légií vynikla, keď na obrovskom území Ruska sa presadilo bezvládie a nevedelo sa, ako vývoj pôjde ďalej. Keď jedinú trvalú mocenskú pozíciu získali légie ovládnutím transsibírskej železnice, v očiach dohodových politikov (naj­mä prezidenta Wilsona) to bola vysoká karta. Z troch „otcov zakladateľov“ sa v slovenskom verejnom živote pripomína a oslavuje len jeden (Štefánik), hoci išlo o spoločnú, tímovú, kolektívnu prácu s jednotným cieľom.

Domáca politika česká (spoločne všetci českí poslanci ríšski i zemskí) sa prihlásila k cieľom zahraničného odboja až v poslednom roku vojny trojkráľovou deklaráciou 6. 1. 1918 a slovenská (zástupcovia obidvoch politických strán) martinskou deklaráciou 30.  10. 1918. Samotný deň 28. 10. 1918 vzbĺkol spontánne v Prahe ako produkt domáceho odboja vedeného tzv. Mafiou.

Prvý rok ČSR bol ťažký. Sudetskí Nemci vyhlásili územie nimi obývané za súčasť Rakúska a chodili naďalej do viedenského parlamentu. Maďari vojensky dva razy vpadli na slovenské územie. Slovenské vojsko nebolo, krajinu bránili legionári (talianski a francúzski, ruskí boli na Sibíri) a moravskí Sokoli. Hoci už bolo po vojne, boli na českej strane aj obete na životoch. Slovenskí dobrovoľníci sa začali hlásiť do boja, ale kým sa vycvičili, boje sa skončili.

Keď som chodil v Banskej Bystrici do ľudovej školy, pochodovala jedného dňa (asi 1929?) celá škola na miesto, kde z hlavnej cesty zo Zvolena do Banskej Bystrice odbočovala vedľajšia cesta do obce Badín. Na tomto mieste bol vtedy odhalený pomníček na pamäť toho, že na tejto čiare zastavili legionári na čele s generálom Šnejdárkom maďarské vojsko pri druhom vpáde na územie Slovenska. Do Banskej Bystrice sa už nedostali. Na obidvoch stranách pomníčka boli vtedy zasadené dva smreky. Komunisti pravdaže pomníček odstránili a tým aj pamiatku na tých, ktorí tu položili svoje životy za Slovensko. Tie dva smrčky tam však ešte dlho stáli ako bezprizorní pozostalí. Bohvie či sú tam ešte.

Budovanie civilnej správy

Až rok po 28. 10. 1918 bolo možné začať budovať na Slovensku civilnú správu. Edvard Beneš so svojimi spolupracovníkmi zabezpečil na trianonskej mierovej konferencii (1920) definitívne vytýčenie južnej hranice Slovenska (a pripojenie Bratislavy). Slovensko sa stalo po prvý raz samosprávnym celkom, ale bez existujúcej štátnej správy. Železnice, pošty, colnice, súdy atď., všetko bolo treba uviesť do chodu. Zdedený školský systém (prázdne budovy) nemal ani pedagógov, ani učebnice. Viem od známeho, ktorý to zažil, že ešte v júni 1919 sa maturovalo v Košiciach len po maďarsky.

Postaviť na nohy civilnú správu v štáte, ktorý neprijímal do štátnych služieb (ani na železnicu) „panslávov“ (Slovákov), nebolo jednoduché. Štátni úradníci – etnickí Maďari – zo slovenského jazykového územia odišli ­väčšinou do Maďarska. Maďaróni – ako sa vtedy hovorilo úradníkom, ktorí neboli etnickí Maďari, vedeli po slovensky, ale mali pevnú vieru v ideu a trvácnosť štátu svätoštefánskej koruny – čiastočne zložili a čiastočne nezložili prísahu novej republike (ich spoľahlivosť nikto neskúmal, kádrovníci ešte neboli). Pamätám sa, ako som sa otca pýtal, prečo ujovia oblečení ako úradníci (vtedy rozdiely v oblečení boli veľmi zreteľné) sa doobeda prechádzajú po ulici, keď iní ujovia sedia v úradoch (aj jeden náš sused). Otec mi vysvetlil, že hoci vedia po slovensky, nezložili prísahu republike, lebo neverili, že ríša môže len tak zmiznúť z mapy.

Tenká vrstva slovenskej inteligencie sa za Uhorska živila v slobodných povolaniach (advokáti, lekári, bankoví úradníci) a ďalej boli kňazi a učitelia, pôsobiaci sčasti literárne, zriedkavejšie verejne. Časť z nich obsadila vedúce miesta vo verejnej správe (župani), väčšinou však nemali záujem vstúpiť do štátnych služieb a ostali vo voľných povolaniach. Za tejto situácie bolo treba urýchlene obsadiť uprázdnené miesta úradníkmi, sudcami, učiteľmi, železničiarmi, vojakmi, četníkmi, financami na nových hraniciach. Urýchlene začali prichádzať na Slovensko, do neznámych, neistých a skromných pomerov (byty sa začali stavať až neskôr) úradníci z Česka (boli medzi nimi aj Nemci). Iní jednoducho neboli.

Nová štátna správa budovaná na Slovensku ako súčasť demokratickej republiky mala nielen nahradiť uhorskú správu etnicky, ale aj politicky, mala mať iný vzťah k občanovi. Českí úradníci vycvičení v rakúskej časti monarchie neboli tak úzko spätí s panstvom, vrchnosťou všetkého druhu, neopovrhovali natoľko nižšími vrstvami ako uhorská byrokracia. V Rakúsku mala byrokracia samostatnejšie postavenie a poznala tiež obecnú a zemskú samosprávu. K západným vzorom to bolo ešte stále ďaleko. Slovenská pospolitosť však spočiatku neoceňovala ani tie základné demokratické praktiky, ktoré republika prinášala. Veľmi rozšírený slogan „píše ako český žandár“ vyjadroval na príklad pohŕdanie nad praktikami českých četníkov. Namiesto aby delikventa zmlátili, predviedli ho do svojej služobne a spísali s ním protokol. Ako deti sme si z toho robili posmešky.

Nový štát a stará byrokracia

Väčšina Čechov na Slovensku sa asi miestnym pomerom prispôsobila a heslo „bratská výpomoc“ asi brala vážne. Zodpovedne to môžem povedať z vlastnej skúsenosti o gymnaziálnych profesoroch. Peter Karvaš, Alexander Matuška,  Štefan Žáry a ďalší spolužiaci vždy hovorili, že spisovnú slovenčinu ich naučili českí profesori naozaj na výbornú. Nedá sa to však povedať o úradníkoch na ­centrálnych úradoch v Prahe, ktorí boli spočiatku nepripravení riešiť odlišné problémy, vyskytujúce sa len na Slovensku. Republika prevzala na území Čiech, Moravy a Sliezska rakúsku byrokraciu (Čechov aj Nemcov) aj s „chlpami“, čím myslím nielen detaily výkonu štátnej správy, ale napr. aj služobné hodnosti, akurát s tou zmenou, že úradník už nebol cisársko-kráľovský, ale ministerský alebo vládny radca. A akú to malo výdrž! Keď som po vojne (1945) prišiel v Prahe do budovy ČTK, počul som, ako všetci oslovujú novinára pána Laufera, pred vojnou veľmi populárneho reportéra pražského rozhlasu, ktorý reportoval medzištátne futbalové zápasy (s Pláničkom), stále ešte „pane rado“, lebo ČTK bolo štátne zariadenie.

Česká byrokracia pôsobila na celom území rakúskej časti ríše. V Banskej Bystrici ostali na penzii úradníci, o ktorých sme vedeli, že pôsobili v Haliči (Lvov), dokonca až v najvzdialenejšej Bukovine (Kišinev), o jednom sa vedelo, že bol dôstojníkom v Bosne a Hercegovine. Nikto však nebol v Uhorsku, o Uhorsku nič nevedeli a ani sa o to nezaujímali, asi kvôli rečovým rozdielom im to bolo veľmi vzdialené. Kedysi boli. Po prehranej maďarskej revolúcii roku 1849 Viedeň opanovala uhorskú štátnu správu. Vieme z literatúry, že Božena Němcová bola na Sliači a navštevovala slovenských dejateľov, lebo jej manžel ako štátny úradník pôsobil v Balašských Ďarmotách. Ale po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) český úradník už do Uhorska viac nemohol vstúpiť.

Slabín tejto „rakúsko-českej“ byrokratickej správy v mnohých ohľadoch si bol zrejme vedomý aj Masaryk. Jeho predstavy, ktoré si mohol počas vojny osvojiť v USA, Anglicku, Francúzsku a Švajčiarsku, sa asi nenapĺňali. Preto – myslím si – vytýčil heslo „odrakouštět“. Možno to malo platiť aj v politickej oblasti, veď aj politické strany a ich praktiky vznikli v rakúskom cisárstve. Republika chcela byť demokratickým štátom západného typu. Lenže svojimi koreňmi príliš hlboko bola zastoknutá do Rakúsko-Uhorska. A zotrvačnosť starých poriadkov je neprekonateľná. Masaryk hovoril „dajte nám 50 rokov“. Dnes už vieme, že to bol nízky odhad.

Masaryk nikdy nepoužil heslo „oduherštit“, hoci logická súvzťažnosť by si to bola vyžadovala. Je nemysliteľné, že by rôzne spoločenské štruktúry, ich spoločenské vedomie, zvyky, spôsoby, metódy, ktoré sa tisíc rokov formovali a ustaľovali v uhorskom štáte, mohli cez noc zmiznúť a nepreniesť sa do nového štátu. Zotrvačnosť spoločenského pohybu je vždy prítomná.

Pojem oduhorčiť, odhungarizovať, v žiadnom prípade neznačí odmaďarčiť. Jednak v Uhorsku žilo mnoho etník, jednak maďarské etnikum v priebehu tisícročného dejinného vývoja malo veľmi rozdielne postavenie a konanie. Napríklad v čase 150-ročnej tureckej okupácie na neobsadenom území žili prevažne Chorváti, Nemci a Slováci. Na vytvorenie tradícií vplýva mnoho prvkov z rôznych historických a spoločenských vrstiev, ktoré sa potom v týchto vrstvách môžu aj rozdielne prejavovať. Evanjelikom napríklad mohol byť dotyk s demokratickými tendenciami bližší, lebo v ich cirkvi poznajú inštitút volieb a aj v správe cirkvi sa neuplatňuje len duchovenstvo, ale aj laický prvok.

O zotrvačnosti a rôznych Slovákoch

Keď vznikne nový štátny útvar, vymeniť tabule na štátnych budovách a nanovo obsadiť stoličky môže byť dielom kratučkého času. Ale spoločenský život prekračuje tento čas a pokračuje po svojich vlastných starých chodníčkoch. Môžem to dosvedčiť z vlastnej skúsenosti.

Keď prišli českí úradníci do Banskej ­Bystrice, doniesli si Sokol, Klub čs. turistov, ktorý v okolitých horách začal budovať chaty, kultúr­ny život – založili kino, divadlo, orchester, spevo­kol, jeden čas dokonca aj amatérsku operu, v orchestrišti sedela hudba pešieho pluku 26, divadelné sály boli, lebo v meste mali svoje budovy katolícky aj evanjelický spolok. V spoločenských stykoch pestovali omnoho rovnostárskejšie vzťahy, než tomu bolo v akejkoľvek inej časti podunajskej monarchie. A to narážalo na Slovensku na neporozumenie. Meštianskym starousadlíkom sa pozdrav „Nazdar!“ zdal smiešny a nezdvorilý. Otec používal medzi starousadlíkmi pozdrav „­Klaniam sa vám úctivo“, ale jeho (bol riaditeľ, do roboty ho vozili na koči) pozdravovali „Sluha váš ponížený!“, „Najponíženejší služobník“, robotníci a slúžky ho oslovovali „veľkomožný pán!“ a starousadlíci takéto výrazy niekedy aj v slovenskom hovore vyslovovali po maďarsky (nagyságos úr). Susedky rozprávali mame, že manželku riaditeľa sporiteľne (Češku) oslovili cudzí chlapi „Nazdar, sestro!“ a tykali jej, žene, veľkomožnej panej! My ako deti sme sa zdravili „Servus!“, čo je po latinsky zase len sluha.

Náš sused z jednej strany bol stolár, Slovák pôvodom z východného Slovenska, katolík, manželka bola evanjelička, a tak deti krstili ako sa patrí, chlapcov v katolíckom kostole, dcéry v evanjelickom kostole, chodili aj do rozdielnych cirkevných škôl. Doma sa rozprávali po slovensky, ale on čítal len maďarské noviny, Kassai Újság. Najznámejšia „panslávska“ rodina v Bystrici boli Veselovci, ibaže u nich chlapci (dôstojníci, známi účastníci Slovenského národného povstania) boli evanjelici a dcéry katolíčky. Sused z druhej strany bol stavebný podnikateľ. Po slovensky hovoril tak dobre, že sa to mohol naučiť len v rodičovskom dome od kolísky. Keď dokončil stavbu domu, vzal peniaze a odcestoval do Pešti. Zabával sa pri víne s cigánskou muzikou a ženami. Piaty deň bol doma bez peňazí. Keď manželka mala námietky, sfackal ju a bol v „dome poriadok“. Nemali vlastné deti a manželka lákala nás, deti z ulice, že nás bude učiť po maďarsky. Aj ma naučila rátať, pozdravovať, ale keď som sa s tým doma popýšil, otec mi to zakázal a poslal ma k pani Puschmannovej na nemčinu. Keď bolo teplo, pani suseda otvorila okno a do okna vystrčila rozhlasový prijímač naladený na Budapešť. V našej ulici, bola to krátka ulica, len päť domov, vtedy ešte rádio nemal nikto. My, deti, keď sme sa hrali na ulici, sme tomu nerozumeli, ale dospelí tak mali možnosť sa nielen pocvičiť v maďarčine, ale sa tiež dozvedieť o maďarských politických túžbach a akciách (iredenta proti ČSR).

Katolícke cirkevné slávnosti sa naďalej konali na hlavnom námestí, „na zámku“, na verejných priestranstvách. Na sviatok Božieho tela bolo celé námestie vyzdobené vyťatými stromami a kvetinami na oltárikoch okolo námestia. Biskup kráčal s monštranciou pod baldachýnom, mažiare búchali, holuby divo lietali a celé námestie kľačalo na kolenách na trotoároch (v Bystrici sme nemali chodníky, ale trotoáre).

Moji spolužiaci predstavovali však už nový rodiaci sa svet. Niektorí boli tuhí cirkevníci a konzervatívci (bývali v internáte, ktorý patril mníškam vincentkám), iní však chodili do Sokola, športovali, pestovali turistiku, chodili hojne na americké filmy a podaktorí chodili (tajne) na prednášky do Robotníckeho (komunistického) domu.

Keď sme sa v škole učili, že (ako sa mi zdalo) väčšina slovenských dejateľov sa narodila v evanjelických obciach Liptova alebo v katolíckych obciach Oravy, kde vyrastali v celkom iných podmienkach jazykových, kultúrnych, spoločenských, než boli v Banskej Bystrici, pochopil som, že sú rôzni Slováci. „Slovenskosť“ sa napája z množstva rozdielnych prameňov. Neboli to len pramene mestské a dedinské, ale aj cirkevné a triedne a veľmi silné regionálne. Geografické podmienky na Slovensku vytvorili prirodzené podmienky pre vznik regiónov, ktoré dostali aj formu žúp, stolíc, s hranicami nezmenenými po stáročia. Tak sa vytvorili veľmi rázovité modely žitia a prežívania s výraznými jazykovými odlišnosťami veľkej trvácnosti, niekedy až na hranici zrozumiteľnosti.

Demokrati – orientácia na Západ

Dejinná úloha vybudovať zo severných stolíc Uhorska, nazývaných félvidék (Horné Uhorsko), Slovensko ako krajinu pripadla šrobárov­com (neviem ich ináč skrátene nazvať) a po voľbách vládnej koalícii, ktorá sa za existencie ČSR málo menila a agrárnici v nej boli takmer trvale (v tejto strane bol aj Šrobár, Hodža, Slávik, Stodola atď.). Čs. vláda vymenovala Dr. Vavra Šrobára za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Jemu a jeho 12 referentom pre jednotlivé odbory správy sa vtedy hovorilo „slovenská vláda“. Šrobár to bol tiež, ktorý si zvolil za sídlo Bratislavu, hoci vtedy ešte nebola súčasťou Československa. Šrobárovci vybudovaním slovenského školského systému, štátnej správy v podmienkach demokratickej politickej klímy umožnili, aby Slováci za púhych 20 rokov existencie ČSR vyspeli v moderný európsky národ, čo bol určite rekord hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Sformovala sa úplná štruktúra modernej spoločnosti, takže Tisovmu režimu stačilo vymeniť tabule so štátnym znakom na verejných budovách, obsadiť prázdne stoličky a štát bol hotový.

O šrobárovcoch a ich politických pokračovateľoch ľudáci v Banskej Bystrici hovorili, že sú to luteráni, Česi (žijúci na Slovensku) a Židia. Bolo to zavádzajúce, lebo určite nie všetci roľní­ci na Slovensku boli evanjelici. V skutočnosti totiž medzi politickými stranami, ktoré v ČSR trvale tvorili vládnu koalíciu (vtedy sa im hovo­rilo štátotvorné), na Slovensku dominovali agrárnici a sociálni demokrati. Ich ideologická orientácia bola prozápadne demokratická, pri čom z pohľadu ČSR západnou demokraciou bolo na prvom mieste Francúzsko. Ako ­postupne pozícia Francúzska slabla a silneli pozície fašistov v Európe, slabli aj pozície demokratických síl v ČSR. Napokon pri anglickej politike apeasmentu nemali voči Hitlerovi šancu. Tento slovenský demokratický tábor sformovaný za ČSR sa ešte raz vzopäl k hrdinskému činu, najvýznamnejšiemu v slovenskej histórii, k Slovenskému národnému povstaniu (1944), keď v spolupráci s komunistami sa vzoprel hitlerovskému Nemecku, vtedajšej najväčšej európskej vojenskej moci. Obnovil na svojom území Československo a tým zabezpečil, že na konci vojny Slováci nesedeli v lavici porazených.

Slovenské demokratické sily v ČSR predstavovali prvý pokus prekročiť hranice strednej Európy a politicky sa pripojiť k západnej Európe. Hlinkova strana naopak predstavovala úsilie zotrvať na tradičných domácich spoločenských hodnotách, ako sa vyvinuli v Uhorsku.

Ľudáci – orientácia na minulosť

Andrej Hlinka bol za spojenie Slovákov s Čechmi už 24. 5. 1918 na tajnej porade v Martine a je tiež účastníkom martinskej deklarácie 30. 10. 1918. O rok neskôr sa išiel do Paríža žalovať na vznikajúce Československo. Čo spôsobilo tak radikálnu zmenu postoja v tak krátkom čase? Myslím, že ho vydesil spoločenský vývoj v Čechách (na Morave bolo ináč). Hnutie „Pryč od Říma“ existovalo už pred vojnou, ale po vojne akoby vystúpilo z brehov a zalialo celú zem. Nevôľa Čechov ku katolíckej cirkvi mala dávne korene a politickú, nie náboženskú motiváciu mala v tom, že ju pokladali za mocenský a odnárodňovací nástroj Habsburgov. V povojnových vlnách rôznych citových vzplanutí Česi reagovali tak, že asi ¾ mil. katolíkov vystúpilo z cirkvi, niektorí založili novú cirkev, ktorá si dala názov „československá“, iní vstúpili do existujúcich protestantských cirkví, ďalší ostali bezvercami; k protestantom patril aj prezident. Žeravým heslom dňa bola rozluka cirkvi a štátu, štát by prestal platiť cirkvi kongruu (vo Francúzsku bola rozluka už od čias revolúcie). Tento výbuch stratil svoje najostrejšie kontúry, až keď vstúpila do vlády čs. strana lidová.

Katolícky orientovaná ľudová strana (néppárt) existovala už za Uhorska. Za ČSR vznikla samostatná slovenská ľudová strana, neskôr s názvom Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Jej heslo „Za Boha, za národ“ bolo ­zavádzajúce. Nešlo ani tak o Boha (náboženstvo), ako skôr o pozíciu katolíckej cirkvi, zvyknutej byť na výslní. A nešlo ani o národ, jeho menom hovorili všetky politické strany, politikum bolo, kam ten „národ“ zaviesť. Mocenské postavenie, ktoré mala katolícka cirkev v habsburskej ríši, sa začalo vytrácať, menovite išlo o pozície v školskom systéme a v mocenských štruktúrach štátu, lebo republika sa nespájala len s jednou cirkvou ako v katolíckej monarchii. Že nešlo o ohrozenie náboženstva, o tom svedčí aj skutočnosť, že na gymnáziu sme mali náboženstvo naďalej ako povinný predmet, to značí, že sa z neho dalo aj prepadnúť. To sa aj stalo v mojej triede, keď jeden spolužiak (Slovák) oponoval katechetovmu žlčovitému výkladu o Janovi Husovi a zastával sa husitizmu. V júni mal na vysvedčení pätorku, z čoho vyplývala povinnosť v septembri skladať z tohto povinného predmetu reparát.

Za existencie ČSR, keď v Nemecku sa dostal k moci nacizmus, sa strana trvale posúvala k fašistickým vzorom (Hitler a Mussolini) zakladaním obdobných organizácií (Hlinkova garda), vonkajšími znakmi (čierne uniformy, čižmy, pozdrav so zdvihnutou rukou), protidemokratickou praxou (keď sa dostali k moci, zakázali ostatné politické strany, demokratické spolky a ich tlač), v ideologickej oblasti uplatňovali hitlerovský nacionálny socializmus, slovenský nacionalizmus, mimoriadne tvrdý a zhubný rasizmus, totalitarizmus (jeho vonkajším znakom bolo aj to, že Tiso bol „vodca“ čiže „führer“).

Niektoré z javov, ktoré pestovali maďarské vládnuce kruhy v Uhorsku, sa v nejednom ohľade prejavovali v HSĽS (aj v horthyovskom Maďarsku a beckovskom Poľsku). Pozícia vlastného etnika sa absolutizovala, nadraďovala nielen nad demokratické princípy (ktoré zneužívala), ale aj nad iné etniká, proti ktorým vedela postupovať nenávistne až brutálne. Slepý konzervatizmus sa bránil všetkému novému, neznámemu, najmä keď to prichádzalo z „bezbožného Západu“, bolo to podozrivé, nepriateľské, „roduverného Slováka“ ohrozujúce. Neznášanlivosť bola zacielená proti Čechom, Židom, evanjelikom (nie proti Nemcom). Vo vzťahu k Maďarsku sa prejavovala podporou renegátov (Tuka, Jehlicska), to boli tí, ktorí rozvracali republiku v prospech Horthyho Maďarska. Tuka, ktorý zle hovoril po slovensky, sa v slovenskom štáte stal dokonca predsedom vlády. Zmenil sa z kolaboranta v prospech Maďarska na najpoprednejšieho kolaboranta v prospech Hitlerovej Veľkonemeckej ríše.

Hlavná politická požiadavka ľudákov – ­územná autonómia pre Slovensko (kde žila menšina maďarská, nemecká a rusínska, ale pre tých autonómiu nežiadali) – bola nerealizovateľná nielen preto, že štát držal neochvejne konštrukt „československého národa“ s ohľadom na zahraničie (versaillská mierová zmluva), ale aj preto, že by v tom prípade nebolo bývalo možné obísť obdobné požiadavky nemeckej menšiny. Nemecká menšina v ČSR pri vzniku nového štátu bola početnejšia než Slováci, politicky vyspelejšia, ekonomicky rozvinutejšia a bohatšia, vzdelanejšia (dve univerzity a technika, Česi mali dve univerzity, ale brnianska vznikla až za ČSR, Slováci jednu univerzitu, vznikla v ČSR), kultúrne rozvinutejšia (vo viacerých mestách boli opery a koncertné sály, Česi mali jednu operu, br­nianska vznikla za ČSR, Slováci jednu, vznikla za ČSR). Sudetskí Nemci mali za chrbtom podporu z Nemecka, Rakúska, a ako sa neskôr ukázalo, aj Anglicka. Autonomistické požiadavky za vtedajšej situácie smerovali k rozbitiu republiky. Potvrdilo sa to, keď za Mníchova takéto požia­davky vzniesli popri sudetských Nemcoch aj Maďari, Poliaci a podkarpatoruskí Rusíni (tí chceli aj východné Slovensko), všetky tieto požiadavky sa nastoľovali v háve fašistických tendencií. Čs. federácia mohla vzniknúť roku 1968 aj preto, lebo už bolo po odsune su­detských Nemcov na základe rozhodnutia veľmocí na postupimskej konferencii (1945).

Demokratická výchova

Pôsobenie a úroveň ľudáckej propagandy za prvej republiky ukážem na dvoch osobných príkladoch, boli prednesené v mojej triede, v kvarte banskobystrického gymnázia,. V tom školskom roku prišla do školy novinka – občianska výchova alebo výchova k demokracii. Občan v demokratickom štáte musí byť schopný vystupovať verejne, schopný formulovať verejne svoje postoje a verejne ich obhajovať. U nás v triede to budeme robiť tak, že jeden z vás prednesie referát a potom budeme k nemu diskutovať, oznámila profesorka slovenčiny. Venujeme tomu poslednú hodinu slovenčiny v týždni. Témy referátov môžu byť rôzne, kultúrne, mestského života a podobne, ale nemôžu to byť postoje politických strán, tie nemôžeme zanášať do štátnej školy.

V tom čase sa v meste premietal nový film Jánošík s Paľom Bielikom v hlavnej úlohe. Paľo Bielik bol zo Senice, čo bola prvá dedina od Bystrice hore Hronom (namiesto hore Hronom dolu Hronom by som mal povedať smerom na Brezno alebo na Zvolen, dnes je Senica súčasť mesta). V meste sme ho často stretávali v četníckej uniforme alebo v civile. A zrazu je z neho „náš herec“ (krajanstvo vtedy hralo väčšiu úlohu než dnes). V kine sa vystriedalo celé mesto a mestom vládlo nadšenie. Prišla sobota, deň našej demokratickej výchovy. Referovať sa prihlásil žiak, ktorý býval v internáte „pri mníškach“, teda v kláštore. Vystúpil na pódium, otvoril noviny, Slovenskú Pravdu, orgán HSĽS, a prečítal zdrvujúcu kritiku na film Jánošík. Dozvedeli sme sa, že film bol zlý, lebo ho režíroval český režisér Mac Frič (chýrny režisér Martin Frič bol v tom čase takto „poameričtený“). V triede to vyvolalo doslova búrku odporu. Profesorka to uzavrela s tým, že referáty smú byť prednášané z hlavy alebo z papiera, kto príde s novinami, dostane pätorku.

Mestský úrad sa neuveriteľne zmodernizoval, keď založil už v tom čase odbor pre cestovný ruch, a ten aj naozaj pracoval na plné obrátky. Na svahu hory privrátenom k mestu vyrúbali stromy a postavili tam lyžiarsky mostík takých parametrov, že sa v Bystrici mohli konať európske majstrovstvá v skoku na lyžiach, v tom čase na Slovensku niečo neslýchané. V parku i v parčíkoch sa objavila kvetinová výzdoba: zo sadených kvetiniek poskladaný nadpis „Za živa v Bystrici, po smrti v nebi“, boli sme na to úžasne pyšní. Na námestí striekal obrovský vodomet s farebným osvetlením. Rozšírili sa ubytovacie kapacity pre turistov. A keď turisti začali chodiť, ponajviac Česi, a na Slovensku sa pochopiteľne stravovali, mestský ľudácky časopis (bol aj druhý „štátotvorný“) ich obvinil, že ožobračujú slovenskú zem, vyjedajú ju, vyzobávajú zrno zo slovenskej zeme „ako čierne havrany“. Českí turisti prinášajú na katolícke Slovensko aj nemravnosť. V turistických chatách spia muži a ženy spoločne v jednej nocľahárni. České turistky nosia čosi, čo vyzerá zvonku ako sukňa, ale v skutočnosti sú to široké nohavice (naozaj bola taká móda), čím robia zo seba chlapov. V turistickej sezóne dokonca vidno v meste ženy, ktoré namiesto vytrhaného obočia majú len namaľovanú čiernu čiarku (tak to robili všetky hollywoodske filmové hviezdy). Spolužiak – referent to nečítal z novín, ale z papiera, a tak mu to u profesorky prešlo.

Komunisti – orientácia na Východ

Tretie z veľkých slovenských politických hnutí tých čias, komunistické, sa zrodilo až po prvej svetovej vojne a malo tiež zahraničný vzor – Sovietsky zväz. Bola to prvá a jediná krajina, kde zvíťazila revolúcia, a tak sa mohla v nej začať uplatňovať socialistická (komunistická) ideológia, formovaná po celé 19. storočie (bohužiaľ len) filozofmi. Mala recept na lepší svet. Nacionalizmy treba odhodiť, lebo vedú k nenávisti a vojnám. Demokracia predstavuje falošnú ideológiu, lebo zastiera, že v skutočnosti vládne buržoázia. Keď sa proletári zbavia vyvlastnením buržoázie vykorisťovania, odpadnú dôvody pre hospodárske krízy a budeme sa môcť sústrediť len na vybudovanie lepšieho sveta bez biedy všetkého druhu. Po prvej svetovej vojne, do tých čias najhroznejšej v histórii ľudstva, a po svetovej hospodárskej kríze, do tých čias v histórii najzhubnejšej, komunisti tvrdili, že majú recept na to, aby sa už takéto katastrofy neopakovali (po druhej svetovej vojne, v ktorej obrovsky vzrástla pozitívna úloha Sovietskeho zväzu, aj ja som tomu veril).

Všetky tri hnutia sa postupne po sebe dostali k moci, ujali sa vlády. Toto tretie hnutie na najdlhšiu dobru – 40 rokov. Bolo dosť času na nadšenie, keď sovietska armáda vyhnala od nás fašistov a mnohým z nás zachránila život, a bolo dosť času aj na vytriezvenie.

Komunisti hovorili o československej ceste k socializmu, ale celkom sa podriadili Stalinovi, čím sa otvorila cesta ku kynoženiu a zbedačovaniu ľudí. Ideologické a ekonomické zlyhanie bolo dôvodom pádu komunizmu v Európe. Marxizmus ostal celkom vyprázdneným pojmom. Ekonomické zlyhanie bolo ešte dôkladnejšie. Znárodnený majetok sa prehajdákal, a keď už nebolo ničoho, ožobráčil sa v menovej reforme r. 1953 celý národ. Za celých 70 rokov od sovietskej revolúcie sa nevymyslelo v Sovietami ovládanej oblasti nič (okrem vynálezov vo vojensky využiteľnej sfére), čo by posunulo technickú civilizáciu vpred, všetko sa vynašlo na druhej strane železnej opony. Dôvodom bolo, že do socialistického vlastníctva sa zaradila aj osobná iniciatíva, „znárodnilo sa“ osobné nasadenie ľudí vynachádzavých, premýšľavých, organizačných talentov. Lenže iniciatíva sa môže presadzovať, len ak ostane osobná, s vidinou osobného úspechu a osobnej odmeny. Boli sme poučení, že ľudstvo sa vyvíja striedaním spoločenských systémov, pričom ten novší, vyšší víťazí preto, lebo rozvíjaním výrobných síl sa stáva oproti predchádzajúcemu produktívnejší, prináša ľuďom viac. Keď sa ľudia presvedčili, že táto „zákonitosť vývoja“ sa v praxi prevracia k svojmu opaku, vznikali série vtipov. Pamätám si jeden zo série „Rádio Jerevan“. Do rádia prišla otázka poslucháča: „Vazmožna-li pastrojiť socializm v Švejcarii ?“ Rádio Jerevan odpovedá: „Socializmus možno vybudovať aj v Švajčiarsku, ale bolo by to škoda.“

Po deväťdesiatich rokoch

Na zlomoch 1918–19, 1938–39, 1944–45, 1948, 1968, 1989–93 sa zúčastňovali všetky tri hlavné slovenské politické prúdy a vždy ten víťazny sa snažil tie druhé z vedomia ľudí vygumovať. Nepodarilo sa. Po prevratoch nastupuje zotrvačnosť spoločenského vývoja, akási korektúra, a ľudia začnú medzi sebou šíriť: za prvej republiky alebo za socializmu bolo to a to lepšie a pod. Niekedy sa objaví aj recidíva. V rokoch 1991–92, na prahu nového demokratického poriadku, sa mocne ozvali prvky ľudáckej propagandy z čias vojny.

Nakoniec znovu zvíťazil demokratický smer s orientáciou na Západ. Pravdaže v novom európskom rámci, ktorý sa vytvoril, kým my sme budovali „socializmus“, s novými cieľmi (Európska únia, Atlantický pakt, Schengen, eurozóna) a v nových dresoch (štátne útvary, politické strany atď.). Zakladatelia proeurópsky orientovaného demokratického smeru, Masarykovi žiaci, „šrobárovci“, sa však vôbec nespomínajú, akoby proeurópska orientácia Slovenskej republiky nemala nijaké slovenské korene, vlastných predbojovníkov.

Súčasnosť je na Slovensku kuriózna. Sociálno-demokratická vláda pokračuje v ťažení „do Európy“ (najbližší cieľ – menová eurozóna), ale súčasne je vo vláde (vo vládnej koalícii) zastúpený nacionalistický smer „uhorského typu“ (verbálne nespratný, útočný, urážlivý, neznášanlivý), ktorý kladie rozbušky do vzťahov medzi susednými štátmi a zneisťuje postoje európskych politikov vo vzťahu k Slovensku a predovšetkým k slovenskej sociálnej demokracii. Možno v Bruseli poznajú príslovie: ak sa stýkaš s kominárom, musíš rátať s tým, že sa umažeš. V Bystrici sme hovorievali: ak sa kamarádiš s kochniarom, nečuduj sa, že si ufúlaní (s mäkkým „i“ na konci). Pál Tamás v článku o trojici politikov Haider – Fico – Orbán hovorí, že „stredná Európa je svetom mrazuvzdorných letničiek“.

Takže ako ďaleko sme pokročili za deväťdesiat rokov?

Juraj Charvát (1922) je dôchodca. Prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.