Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 5 > Mikuláš Huba: Ako ich definovať?

Mikuláš Huba

Ako ich definovať?

Keď v rokoch 1968–1989 niekto spolupracoval s vtedajšou – Sovietmi dosadenou a garantovanou mocou –, hovorilo sa mu kolaborant. Presnejšie povedané, toto hanlivé slovo sa bežne používalo len v prvých mesiacoch po okupácii Československa „spriatelenými armádami“. Postupne sa z nášho slovníka vytrácalo, hoci jeho skutočná aktuálnosť sa časom nezmenšovala – skôr naopak. Čím mala totiž ko­laborácia s vtedajšou mocou masovejšiu podobu, tým viac sme si na spolužitie s okupačnou mocou a jej domácimi posluhovačmi zvykali. Čím bola absurdnejšia, tým bola normálnejšia. Napokon, žili sme v časoch normalizácie. Naďalej mnohí vstupovali do komunistickej strany a prijímali v nej rôzne funkcie, hoci už nemohli nevedieť o jej zločineckej povahe. Neuveriteľne veľa našich občanov spolupracovalo (teda kolaborovalo) s ŠtB.

A tým sa aj používanie pojmov kolaborant/kolaborácia stalo nielen nebezpečnejším pre svojho používateľa, ale – tak trochu paradoxne – aj zdanlivo neadekvátnejším, neaktuálnejším a neškodnejším pre adresáta. Prežívalo len v spomienkach pamätníkov a v slovníku večných rebelov. Ale aj v ich prípade stále viac len v minulom čase. Potom prišiel rok 1989 a o rok neskôr prvé slobodné voľby po mnohých desaťročiach. Zvolili sme si, a odvtedy si volíme, koho sme si zvolili. A keď sa „tí naši“ dostanú k moci a majú o nás záujem, tak s nimi celkom prirodzene spolupracujeme. Nikoho ani nenapadne túto spoluprácu nazývať pejoratívnym označením kolaborácia.

Samé baránky

V akademickej komunite sa pojem kolaborácia/kolaborácie používa ako hodnotovo neutrálne synonymum na pomenovanie vedeckej spolupráce vo väčších, zväčša medzinárodných, zoskupeniach.

Lenže spolupráca je neutrálna v skutočnej demokracii. Alebo v spoločnosti, v ktorej niet vlkov (nech mi tieto ušľachtilé zvieratká prepáčia), ale len samé baránky.

Všetci veľmi dobre vieme, že to tak nie je. A nemyslím tým ani tak na politikov, ktorých si viac-menej dobrovoľne volíme, ale skôr na tých, ktorí už dávnejšie majú väčšiu reálnu moc ako samotní politici, lebo disponujú zdanlivo neodolateľnou mocou peňazí. Nehovorím to preto, lebo im nebodaj závidím ich majetky, hovorím to preto, lebo svoju na prvý pohľad neviditeľnú moc stále častejšie, stále vo väčšom počte a s rastúcou aroganciou využívajú a zneužívajú proti verejným záujmom. Sú stále významnejším a nebezpečnejším centrom moci.

A nie sú kolaboranti tí, ktorí im pri tom vedome a pre svoj osobný prospech pomáhajú? Iste, v prvom rade sa takáto spolupráca týka skorumpovaných politikov od centrálnej až po dedinskú úroveň. Ale nielen ich. Týka sa to aj rôznych právnych či finančných poradcov, úradníkov, pracovníkov sektoru verejnej správy a odborných organizácií, ale žiaľ aj nejedného umelca, ktorý napríklad moderuje podujatie alebo svieti na billboarde, propagujúcom tú či onú habaďúru, týka sa vedca či experta odobrujúceho svojím odborným stanoviskom zlú vec.

Čím ďalej, tým viac sa na túto tému diskutuje aj v notoricky podfinancovanom treťom sektore, ktorý tiež čelí nástrahám novodobej korupcie a kolaborácie, napríklad s pochybnými developerskými firmami.

Nejasné vnímanie

Aj keď definovať kolaboráciu s temnou mocou v dnešnom svete je zložitejšie, ako v dňoch a týždňoch po 21. auguste 1968, je to podľa mňa aktuálna výzva. Na rozdiel od situácie spred štyridsiatich rokov dnešným kolaborantom nahráva to, že verejnosť ich ako kolaborantov škodiacich svojim počínaním spoločnosti dosiaľ celkom jasne nevníma. Symptómy takmer zabudnutej a novodobej kolaborácie sú však totožné: spolupracujem s tým zločincom, podvodníkom, darebákov, mafiánom, politikom, finančnou skupinou (nehodiace sa prečiarknite!), kto mi za to ponúka určité výhody, a nechcem vidieť to, že tým škodím ostatným. A čím som spoločensky či mienkotvorne vyššie, tým je moje počínanie celospoločensky závažnejšie.

Čo tak rozšíriť týmto smerom kompetencie Ústavu pamäti národa, alebo zriadiť niečo na spôsob novodobého praniera, kde by sa naši milí kolaboranti vystavovali na oči verejnému opovrhnutiu?

Mikuláš Huba (1954) je geograf a environmentalista. Je profesorom v odbore fyzická geografia a geoekológia. Dva roky bol poslancom Národnej rady SR.

Trikrát na tému kolaborácia:

Mikuláš Huba: Ako ich definovať?

Miroslav Kusý: Kolaboranti

Ján K. Balázs: Akceptovanie zla

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.