Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 5 > Ján K. Balázs: Akceptovanie zla

Ján K. Balázs

Akceptovanie zla

Popravde, neviem si ani len predstaviť (môžem iba tušiť), aké ťažké bolo vyrovnávanie sa s minulosťou po skončení druhej svetovej vojny. Od viacerých pamätníkov som počul priam neskutočné príbehy o tom, ako zostali šokovaní, keď zistili, že napríklad na komunistických úradoch stretli úradníkov, ktorí predtým kolaborovali s fašizmom.

Ťažké muselo byť aj obdobie po roku 1968, keď mnohí zrejme museli byť znechutení nástupom nových kolaborantov s novou, Moskvou chránenou mocou. Takzvaná normalizácia vyprodukovala množstvo kolaborantov s režimom, ktorý práve na kolaborujúcej lojalite budoval svoju prítomnosť i budúcnosť. Takáto odvaha ku kolaborácii u nás nikdy nechýbala. Kolaboranti mali vždy rozličné výhody, kvôli ktorým sa kolaborácia vyplatila. Cieľavedomí kolaboranti získavali spoločenskú prestíž, či už v rámci veľkej spoločnosti ako takej, alebo aj v rámci tej menšej, miestnej. Bežný človek čoskoro zistí, že kolaborovať sa oplatí. Tým veľkým kolaborantom po čase začne závidieť ich výhody, a keďže nevidí nádej na zmenu systému, začne si pre neho aspoň sčasti dostupné výhody brať aj sám. Kolaborácia a lojalita sa stali jediným prostriedkom ako budovať kariéru.

Pointou takejto spoločenskej prestíže je však to, že po čase, keď si na verejnú prítomnosť kolaborantov spoločnosť akosi zvykne, prestane ich vnímať ako ohrozenie, ako zlo, ako skutočných kolaborantov. Váha zla sa postupne zmazáva, hierarchia hodnôt sa obracia na ruby a takto sa spoločnosť začína rozkladať svojím vlastným fungovaním.

Naše dnešné chabé pokusy vyrovnať sa s minulosťou narážajú na zákulisné reakcie niekdajších kolaborantov (v najširšom zmysle slova), ktorí majú dnes moc a vplyv. Slovo kolaborácia sme v bežnej reči síce už od sedemdesiatych rokov 20. storočia nahradili slovom spolupráca, to však nehrá až takú rolu, iba ak tú, že zjemňuje vážnosť zla. Táto vážnosť reálneho zla je však to, na čo chceme stále poukazovať, o čom chceme stále hovoriť, keď nástojíme na poctivom a dôslednom vyrovnávaní sa s minulosťou, na odkrývaní zločinov minulých režimov, na odkrývaní mechanizmov kolaborácie i príbehov spolupracovníkov i obetí.

Je však kolaborácia ako taká iba vecou minulosti? Ak kolaborácia znamená spoluprácu s mocou, ktorá koná v rozpore so všeobecným dobrom, šliape po slobode a dôstojnosti človeka a produkuje utrpenie, potom sa otázka takejto kolaborácie, či spolupráce, vynára aj tam, kde sa moc odvoláva na svoje demokratické základy: inými slovami v našich reáliách sa kolaborácia týka napríklad aj obdobia mečiarizmu. Takáto novodobá kolaborácia tiež priniesla mnohým nesmierne výhody a produkovala spoločenskú prestíž. Aj tu však zohráva rolu psychologický faktor: plynutím času skutočná váha zla vo vedomí ľudí akosi slabne a konkrétne prejavy zla a neľudskosti nie tak dávno minulého autokratického režimu (zneužívanie tajnej služby, ignorovanie nálezov Ústavného súdu, prepojenie štátu na organizovaný zločin, zneužívanie verejnoprávnej televízie, únos prezidentovho syna atď.) prestávajú byť vnímané vo svojej skutočnej obludnosti. To, čoho sme sa niekoľko rokov hrozili, čo bolo existenčným, ba až fyzickým ohrozením mnohých, dnes nepôsobí silou svojej skutočnej hrozby a hrôzy. Politika sa javí ako únavový fenomén, (aj) vďaka čomu sa občan vzdáva etickej náročnosti na politiku a na fungovanie spoločnosti.

Táto novodobá spolupráca s pochybnou mocou sa však flexibilne mení podľa nových podmienok. Vidíme to aj na dnešnej slovenskej moci, ktorá musí byť pochybná pre každého, kto nestratil pamäť ani slušnosť. Tam, kde sa črtajú nejaké výhody, rodí sa puto tichej kolaborácie: avšak nielen s pochybnou politickou suitou, ale napríklad aj s kadejakými mafiánmi.

Jestvuje však aj iný fenomén, ktorý sa javí ako menej vážny, no z celospoločenského hľadiska má vážne dôsledky: fenomén mlčania. Niektorí hovoria o mlčiacej väčšine, pravda však je, že väčšina nemá bežne možnosť nahlas a vážne vyjadriť svoju mienku, okrem prípadov, ako sú voľby, verejné zhromaždenie, demonštrácie a podobne. Mlčanie ako také je však jedným z najlepších spôsobov, ako umožniť zlu úspešne sa rozširovať, etablovať sa a premeniť sa na akceptovaný fenomén. Mlčanie ako modalita akceptovania zla je však neraz ľudsky, ideologicky, či dokonca aj ideovo zdanlivo presvedčivo zdôvodňované, čím sa pohodlne odbúravajú argumenty tých, ktorí s mlčaním nesúhlasia a vidia v ňom zbabelosť a ohrozenie nás všetkých. Mlčanie ako forma nepriamej kolaborácie má však svoje meno: zbabelosť. A to zvlášť tam, kde by hlasné hovorenie neznamenalo nijaké existenčné riziko.

Dnes už kolaborácia, alebo povedzme spolupráca s pochybnou mocou na akejkoľvek úrovni, nie je jediný prostriedok pre kariéru. Je to však spôsob stále najistejší, najpohodlnejší a najrýchlejší. Je to spôsob, ktorý predkladá vzory a modely správania sa tak, že tie sa po čase pre bežného občana opäť začnú javiť ako výhodné, až napokon občan takúto mentalitu začne ticho akceptovať. Jediné, čoho sa takáto mentalita môže obávať, je občianska a profesijná statočnosť. Preto každá pochybná moc, či už nacionalistická, neoboľševická, či autokratická potrebuje čo najviac eliminovať možnosti občianskej a profesijne odvahy a statočnosti, čo znamená, že jednotlivcov i zoskupenia s potenciou odvahy a statočnosti potrebuje odsunúť na vedľajšiu koľaj.

Toto všetko v kontexte nášho dejinného príbehu svedčí o tom, aká krehká je sloboda a aká zraniteľná je demokracia. A že sloboda a demokracia ani tie najzávažnejšie problémy nevyrieši sama bez nás, ale slobodu a demokraciu tvoríme, formuje a napĺňame, alebo naopak aj zrádzame my sami.

Ján Krstiteľ Balázs (1966) je kňaz františkánskeho rádu. Žije v Bratislave. Je šéfredaktorom vydavateľstva Serafín (www.serafin.sk) a autorom kníh, napr. Znak Tau, Počiatky františkánskeho hnutia a hnutia klarisiek, František z Assisi v európskej literatúre 20. storočia.

Trikrát na tému kolaborácia:

Mikuláš Huba: Ako ich definovať?

Miroslav Kusý: Kolaboranti

Ján K. Balázs: Akceptovanie zla

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.