Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 5 > Tibor Pichler: Vízia veľkosti malého národa

Tibor Pichler

Vízia veľkosti malého národa

Keď dnes čítame v Masarykovej Svetovej revolúcii, Novej Európe a vo zväzkoch súboru verejných prejavov a interview domácim a osobitne zahraničným novinárom, nazvaných Cesta demokracie, zisťujeme relevantnosť jeho politickej skúsenosti spojenej s reorganizáciou strednej a východnej Európy, familiárnosť mnohých termínov jeho slovníka. Sami zakúšame „svetovú revolúciu“ vo forme globalizácie, boj demokracie s teokraciou našim ušiam neznie úplne cudzo, o „Novej Európe“ sme takisto znovu počuli a nie je tomu ani tak dávno. Západ písaný s veľkým „Z“, v Masarykovom myslení pozitívne obsadený termín, sa bežne vyskytuje na stránkach tlače.

Agenda rozčlenenia štátu zloženého z historických štátnych individualít ako aj z národnostných individualít bojujúcich o uznanie, agenda založenia nového štátu, budovania demokratickej spoločnosti a politického systému nás robí, po sedemdesiatich postmasarykovských rokoch, do ktorých spadá aj rozčlenenie štátu, ktorý pomáhal zakladať, vnímavejšími pre problematiku novej štátnosti, zodpovednej občianskosti a potrebnej politickej mravnosti.

Bol osobnosťou, ktorá dokázala o malonárodnom nacionalizme premýšľať tak, že ho svojim záberom presiahla. T. G. Masaryk totiž o (etnicky) národnom premýšľal vždy sub specie aeternitatis a nenadraďoval ho úlohe založenia a spravovania demokratickej a republikánkej politiky. Takéto videnie úlohy robí jeho myslenie a konanie príťažlivým objektom štúdia aj dnes a dalo by sa povedať, že práve dnes.

Masarykov politický vkus bol anglosaský. Spojené štáty poznal z prvej ruky a občianska angažovanosť, taká typická pre túto krajinu, mu učarovala. Rovnako ako fenomén, ktorý Rousseau zvykol nazývať religion civile. V práve, ústave a parlamentarizme nevidel fasádu a dekórum triedneho panstva, ale civilizačný výdobytok umožňujúci progredovať na kľukatej ceste k lepšej správe ľudských vecí a k všeľudskej vzájomnosti, v ktorých rozpoznal cieľ vývoja dejín. Masarykovo myslenie tvorí zvláštnu kombináciu realizmu s idealizmom, jeho doktrína chcela byť „realistickým idealizmom“. Kriticky vnímal situáciu doby a navrhoval riešenia, zárodky ktorých nachádzal v existujúcej praxi, dnes by sme povedali, vyspelých krajín. Pre jeho prístup bolo charakteristické to, že sledoval, jeho slovami „stopoval“ situáciu a vývoj vo viacerých svetových kultúrach a literatúrach, európskych, ako aj v Spojených štátoch a Rusku. Študoval Západ aj Východ, pozitivizmus Augusta Comta aj učenie Karla Marxa. Stratégia jeho myslenia a konania bola modernizačná, ale nešlo o jednoduché napodobňovanie vonkajších vzorov. Snažil sa skúmaním domácej tradície myslenia a konania nájsť vnútorné predpoklady a zdroje obnovy duchovného a politického života, ktoré by ladili so svetovým trendom. T. G. Masaryk – ideológ pritom v skutočnosti tradíciu vynachádzal a konštruoval (informuje o tom spor s Pekařom o českých dejinách). Neskúmal minulosť ako profesionálny historik, jeho záujmom bolo to, čo Nietzsche nazval historickým filozofovaním, a filozofia dejín vlastného národa a sveta bola odrazovým mostíkom k politike v kontexte malonárodného nacionalizmu. Masarykov výkon spočíva v politickej oblasti. Bol mysliteľom, ktorý sa stal štátnikom, a štátnikom, ktorý neprestal byť mysliteľom. O tom sa možno presvedčiť čítaním jeho prejavov, interview a spomienok, ktoré sú myšlienkovo podnetné a predstavujú človeka, ktorý si nezávislosť myslenia zachoval aj v situáciách, keď ho mohol zväzovať vykonávaný úrad prezidenta republiky.

T. G. Masaryk odsudzoval naturalistickú mocenskú politiku, militarizmus, plytké politické chytráctvo, nie však politickú bystrosť a schopnosť argumentovať v prospech vlastnej veci, čo napokon preukázal v dobre rozvinutej propagande za cieľom uznania Československej národnej rady, ako o tom referoval na stránkach Svetovej revolúcie. V tomto spise zdôrazňuje nevyhnutnosť férovosti v politike, ktorá tvorí normu demokracie i demokratickej obce. Odmietal romantickú politiku moci. Lži, prekrúcanie skutočnosti sa dlhodobo nevyplácajú – oslabujú a ohrozujú tak spoločnosť, ako aj štát. Dalo by sa povedať, že devíza „pravda vítězí“ je kvintesenciou jeho politickej skúsenosti, múdrosti, ale predovšetkým sily, ktorá vyviera zo schopnosti triezveho úsudku, schopnosti objektívne vidieť situáciu, nezakrývať pred svojím pohľadom nepríjemné skutočnosti, ale konfrontovať sa s nimi. Ako konštatoval Nietzsche, sila človeka sa meria tým, koľko pravdy o sebe znesie. To možno aplikovať aj na politické režimy. Sú také, ktoré pravdy znesú veľmi málo a fungujú na základe prekrúcania skutočností a verbálnych kotrmelcov, označujúcich skutočnosti nepravými menami, a znemožňujú vecnú verejnú rozpravu. Masarykovo politické presvedčenie, zaviazané humanitnej mravnosti, neznamenajúcej naivný pacifizmus, spočíva v étose otvorenosti, v snahe vidieť veci také, aké sú, ako aj v schopnosti nepodliehať ilúziám. Humanitnú filozofiu budujúcu na predstave obecnej prosperity a dôstojnosti pre každého, T. G. Masaryk obšírnejšie a systematicky nezdôvodnil, pokladal ju za self-evident. Pravda, Masaryka nemožno pokladať za moralizátora a idealistu odvráteného od sveta, ako by sa mohlo zdať, keď vyzdvihuje mravnosť, slušnosť, pravdu – všetko pojmy, za ktoré sa v súčasnosti kladie otáznik. Nejde o sebapopierajúci idealizmus, nepraktický a utopický. T. G. Masaryk preukázal vytrvalosť a neochvejnosť pri sledovaní stanovených cieľov, schopnosť vytrvalo dôvodiť v prospech vlastnej veci. Nebol pacifistom. Hoci odmietal násilie ako politický prostriedok, neodmietal použitie násilia pri nevyhnutnej sebaobrane.

Svetová revolúcia – kronika Masarykovho konania počas vojny – je spis vojnový a bojovný, ukazuje sa to v schematickom opise konfrontácie demokracie a militaristickej teokracie, demokracie a autokracie, teokratického hierarchizmu a demokratického antihierarchizmu, ale čitateľ chápe, že autorovi nejde o vedecké pojednanie ale o prezentáciu cieľov, zámerov a konania v bojovej akcii. Je to spis o konaní, o veľkom, tj. historickom konaní, ktoré takpovediac korunovalo svedomitú drobnú prácu – desaťročia trvajúce konanie v každodennosti. Išlo o zavŕšenie malonárodného ľudového nacionalizmu, doťahujúceho sa zdola k vzdelaniu a inštitucionalizácii. Pojem konania pokladám za kľúč k Masarykovej sústave politických myšlienok. Svojimi postojmi, svojím verejným pôsobením demonštroval, čo a ako treba konať v situácii malonárodného nacionalizmu, ako ho v konečnom dôsledku prekonať, ako sa zbaviť malosti, malichernosti ako aj romantizmu kompenzujúceho slabosť.

Masarykov životopis z východiskovej stanice Kopčany po cieľovú stanicu Hradčany má americkú kvalitu. Nebol však ctižiadostivcom a jeho životná dráha sa odvíjala tak, že netaktizoval, konal nekompromisne, bez pretvárky vo vzniknutých situáciách, pravda po predchádzajúcom zrelom uvážení. Dalo by sa povedať, že konal ako líder a vždy sub specie aeternitatis.

Na Masarykovi púta pozornosť zvláštna kombinácia knižnej vzdelanosti, takej typickej pre kultúru strednej Európy, so snahou nielen pozorovať, ale aj konať, takou typickou pre anglosaské krajiny. Svoju dráhu začal ako univerzitný profesor, ktorý sa rovnako rád zdržiaval vo svojej študovni ako v prednáškovej miestnosti a ešte radšej na cestách, študoval teórie a študoval prax, zhromažďoval kapitál poznatkov a skúseností a priťahovala ho politika, chcel konať. Jeho neskorší úspech sa dá pripísať aj na vrub poznania sveta, kantovského Weltkenntnis, ktoré je nevyhnutnou pomôckou človeka, ktorý chce uspieť. Mnoho vzdelancov, tvoriacich národovecké elity v strednej Európe, malo politické, ba priam „historické“ ambície, žiaden z nich však neskončil tak vysoko ako T. G. Masaryk. Jeho život je látkou na román a napriek mnohým pokusom ešte stále čakáme na jeho ultimatívnu biografiu, ktorá by z hľadiska akumulovaných skúseností, poznatkov a vytriezvení povedala svoje veľké slovo. Na jednej strane je to spôsobené tým, že sa z neho urobila ikona, na druhej strane však tým, že bol často nediferencovane posudzovaný, ba difamovaný. A napokon bol nonkonformistom, ťažko zaraditeľnou osobnosťou. Stál v tradícii národného obrodenia, ale jeho odvaha, nepostrádateľná politická cnosť, ktorú preukázal nekompromisným verejným vystúpením v spore o Rukopisy a v hilsneriáde, svedčia o tom, že nebol partikularistickým nacionalistom a vec českého národného hnutia pochopil a uchopil v nových dimenziách. Použijúc jeho slová – českú otázku nevnímal v kontexte svojbytnosti, ktorá v sebe skrýva možnú petrifikáciu tribalistického nacionalizmu, ale v médiu svetovosti. Tá svetovosť neznamená nič iné než úsilie ukotviť národ v univerzálnej ľudskosti – humanite. „Musíme ven ze své duchovní a politické izolovanosti,“ konštatoval. Národné v jeho chápaní má opodstatnenie v schopnosti participácie na univerzálnom. V tomto zmysle prekonal svojím myslením a predovšetkým konaním defenzívnu a mýtotvornú fázu formovania „malého národa“ a to robí jeho pôsobenie zaujímavou prípadovou štúdiou malonárodného nacionalizmu. Českú otázku vnímal ako snahu o budovanie „veľkého národa“, čo tvorí vlastne jadro jeho odkazu ako mysliteľa, politika, lídra. Malý národ sa nemá zabetónovať vo svojej „malosti“, ale svojou duchovnou kultúrou a vnútornou silou, ako to zdôrazňoval už Karel Havlíček, zmyslom pre zodpovednosť a štát sa má usilovať stať veľkým a pritom sa vyvarovať skĺznutia do siláckeho velikášstva.

T. G. Masaryk bol bytosťou eminentne politickou – zoon politikon. Jeho život teoretika bol prípravou na prax, rovnako ako jeho doktrína realizmu, obsadzujúca pozíciu stredu medzi konzervativizmom a radikalizmom, bola návodom na konanie. Chcel konať, tj. meniť, tvoriť, jednoducho iniciovať. Rozpoznal v túžbe konať problém filozofický, pretože konať a byť slobodný je jedno a to isté, ako napísala Hannah Arendtová. Jeho aktivita kulminovala v snahe o dosiahnutie národnej slobody. Ako konštatoval Isaiah Berlin vo svojej známej eseji Dva pojmy slobody, ide o zvláštnu kategóriu slobody, ktorá za istých okolností môže kolidovať so slobodou indivídua a môže ju dokonca rušiť i znemožniť. Ide o túžbu po uznaní nezávislosti a politickej samostatnosti vlastného národa vnímaného v podmienkach neuznanosti alebo neúplnej, nedostatočnej uznanosti. Masarykovou snahou však bolo skĺbiť individuálnu slobodu s národnou, nepodriaďoval individualizmus nacionalizmu. Vzhľadom na túto skutočnosť je T. G. Masaryk zaujímavým predmetom pre bádateľov v oblasti politického myslenia a dejín politických ideí.

Atypický revolucionár

Dôkazy o schopnosti konať podal T. G. Masaryk viackrát, avšak hodina historického konania nastala po vypuknutí I. svetovej vojny. Bol to konflikt, o ktorom ako národne oslobodzujúcom snívali a po ktorom túžili mnohí fatalisticky zameraní národovci, aj slovenskí. Mal otvoriť okno dejín a priniesť národné oslobodenie, na čo vlastné sily nestačili. Už od revolúcie v roku 1848 sa špekulovalo, že rakúska monarchia ďalší veľký otras neprežije, Ľudovít Štúr označil Rakúsko vo svojom spise Slovanstvo a svet budúcnosti za galvanizovanú múmiu – termín pochádzajúci od ruských slovanofilov –, porážky monarchie v roku 1859 a 1866 viedli k jej pretváraniu a k dualizmu, ale nie k jej stabilizácii, to, čoho sa jej nedostávalo – bola vnútorná kohézia, monarchia hľadala a akosi nenachádzala svoju politickú formu. Napriek tomu požívala v západoeurópskych veľmo­cenských centrách kredit mocnosti stabilizujúcej Európu. T. G. Masaryk ho označuje termínom austrofilstvo, ktorý československí exiloví politici vo svojej snahe o uznanie západnými veľmocami museli prekonať. Nakoniec asi o osude monarchie rozhodlo to, že strácala politický profil, ktorý by ju bol v očiach Spojencov dostatočne odsadil od nemeckého spojenca, ktorému nebola rovnocenným partnerom. Dĺžka konfliktu zvyšovala šance na dosiahnutie maximálneho výsledku obnovenia samostatného štátu, rozšíreného o Slovensko, ktorého juhovýchodnú hranicu ešte len bolo treba určiť. Dĺžka konfliktu totiž zvýrazňovala vyvíjajúci sa charakter konfliktu, osobitne po páde cárizmu, ako nielen zrážku mocenských kalkulov, ale aj politických systémov, presvedčení a princípov, na ktorých stáli. T. G. Masaryk interpretoval svetovú vojnu ako konflikt životných filozofií a túto interpretáciu umne skĺbil s ideovým charakterom a programom českého nacionalizmu. Preukázal vysokú mieru politickej predstavivosti a vynaliezavosti.

T. G. Masaryk uvádza vo Svetovej revolúcii argument rakúskeho útlaku, ktorému boli Česi vystavení, ktorý však znie účelovo, keď uvážime rapídny rozvoj českej spoločnosti a mnohých jej kľúčových inštitúcií, čo vlastne vytváralo predpoklady na spustenie projektu získania samostatnej štátnosti a vôbec kladného zodpovedania takto položenej otázky: „… jsme pro odboj opravdu zralí a jsme zralí pro svobodu, pro správu a udržení samostatného státu, složeného ze zemí českých a Slovenska se značnými národnostními menšinami? Máme dost lidí, politicky tak vyspělých, že pochopí pravý smysl války a úkol národa v ní? … Dovedeme jednat, jednat zase jednou doopravdy?“ Mimochodom ide o perfektne postavené otázky, ktoré, osobitne posledná, svedčia o tom, že T. G. Masaryk filozoficky chápal obsah a dosah pojmu konať. Dokumentujú snahu Masaryka založením samostatného štátu prekonať stupeň malonárodného nacionalizmu. V silnej dobovej konkurencii revolucionárov a revolúcií spadá masarykovská revolúcia do kategórie tých, ktorými sa zakladá štát a buduje republika.

Fundačný akt

Československá republika vznikla. „Za své osvobození děkujeme především Západu.“ Štát bol obnovený – založený v zahraničí, mimo svojho územia exilovými politikmi argumentujúcimi historickým a prirodzeným právom so súhlasom obyvateľstva doma, o čom informovali zložky domáceho odboja. Avšak T. G. Masaryk oprávnene upozorňoval a zdôrazňoval po svojom triumfálnom návrate domov ako prezident nového štátu, že „Náš úkol není ukončen“. Štát bolo treba stabilizovať, doladiť, dotvoriť, o to viac, že nevznikol ako občiansky kontrakt všetkých jeho občanov, štátotvorného národa a menšín – ústavu prijalo Národné zhromaždenie, ktoré nevzišlo z volieb, jeho členovia boli menovaní vládou. „Ten stát jsme zbudovali my, my jej musíme umět vést a spravovat; je naším úkolem získat pro ideu naší demokratické republiky minority, se kterými žijeme. Jejich početnost a kulturnost ukládá nám i jim demokratickou dohodu. Postup vůči menšinám je prakticky dán naší vlastní zkušeností pod Rakouskem-Uherskem: čeho jsme nechtěli, aby dělali nám, nebudeme dělat jiným.“ Bolo treba vynaliezavej domácej i zahraničnej politiky. Išlo o neustálený národný štát so silnými menšinami, s najsilnejšími spomedzi nástupníckych štátov, avšak o štát s neskrývanou ambíciou byť vo svojom regióne ukážkovou demokratickou mocnosťou. T. G. Masaryk mal víziu budovania predovšetkým silného demokratického ústrojenstva nového štátu, opierajúceho sa o aktívne občianstvo a demokratickú mravnosť. Išlo mu o projekt štátu, ktorý by nielen existoval, ale by aj primeraným spôsobom participoval na dianí vo svete, ktorý by bol svetový. Mal na mysli rešpektovaný a vplyvný štát, predstavoval si spoločnosť nielen recipujúcu, ale aj tvorivú. V tomto zmysle mu nešlo len o „malý“ národno-emancipačný projekt. Konštatoval: „Malost nespočíva v geografii, ale v lidech, charakterech, mravech…“ Premýšľal o duchovne veľkom štáte. Túto myšlienku zdieľali aj mnohí prispievatelia časopisu Prúdy na Slovensku, medzi nimi napríklad Anton Štefánek, ktorý časti slovenského politického spektra vyčítal nezáujem o stredoeurópsky, ba európsky aspekt či „poslanie“ československej štátnosti a s ním súvisiacu utiahnutosť na pozície slovenského „kmeňového nacionalizmu“ zahľadeného prevažne do seba. Išlo o to urobiť z Československa modelový demokratický štát vo východnej strednej Európe, a tak splniť aj očakávania západných spojencov. Cieľom bol civilizačný výkon, udomácnenie demokratickej civilizácie vo východnej strednej Európe. Tento cieľ sa však dal realizovať v plnej miere len v závislosti od vnútornej stabilizácie štátu. Hoci sa fundačný akt podaril, bolo treba ešte dlhodobého stabilizačného procesu, T. G. Masaryk spomínal päťdesiat rokov. Vydaril sa čin oslobodenia. Čin budovania života v slobode pre občanov „väčšinových“ a „menšinových“ v spoločnej republike ešte čakal na svoje vykonanie a bezpochyby okrem priaznivých vonkajších podmienok si vyžadoval veľké štátnické a politické umenie.

Pozoruhodnou črtou Masarykom reprezentovaného nového štátu bolo zapojenie žien do občianskeho života a v tejto súvislosti treba upozorniť, že všeobecné volebné právo v ČSR sa vzťahovalo aj na ženy. Nie menšiu pozornosť si zaslúži aj tradícia azylovej politiky. T. G. Masaryk mal vôbec zmysel pre emancipáciu žien, pre vec rodovej rovnosti, ako by sme to dnes povedali.

Zdá sa, že T. G. Masaryk dospel po dlhom zvažovaní k presvedčeniu, o čom svedčia jeho prejavy a spisy z vojnového a povojnového obdobia, že demokratická modernizácia sa ľahšie dosiahne rozčlenením monarchie na jej zložky historicko-štátne, ale predovšetkým národnostné, ako pokusom o reformu jej konkurznej masy. Zároveň bol presvedčený o neplodnosti unáhlených projektov sledujúcich federalizáciu nástupníckych štátov. Nevylučujúc ju a priori, nakoniec sám častokrát konštatoval svetový trend k integrácii podporovaný zhustením dopravných a komunikačných sietí, dnes by sme hovorili o globalizácii, bol presvedčený o nevyhnutnosti istého prechodného obdobia slúžiaceho na ich stabilizáciu a kryštalizáciu.

Nie je cieľom tohto textu hodnotiť výsledky štátotvorného procesu v Novej Európe. Predsa však len jednu poznámku. V spätnom pohľade treba konštatovať neúspech štátnych projektov budujúcich na predpoklade slovanskej vzájomnosti, spájania slovanských národov: ukázalo sa, že to bola výzva, ktorá bola nad schopnosti elít zakladajúcich takéto štáty: bol to prípad nielen Československa, ale aj Juhoslávie. A ešte iný aspekt si zaslúži stručnú zmienku: v priestore habsburskej Európy sa viacerí usilovali od okamihu slabnutia rakúskej monarchie o projekty prevzatia jej úlohy. Takejto vidine podľahli aj niektorí politici a publicisti v dualistickom Uhorsku a zdá sa mi, že T. G. Masaryk tiež sledoval takýto projekt na báze obnovenej a modernizovanej podoby historického českého štátu. Jeho projekt bol premyslený, podoprený dôvodmi a argumentmi, tj. z hľadiska teórie mal šance zdariť sa. Bol celkom na línii víťazného historického trendu, bol triezvy a mocenského romantizmu vykazoval najmenej, hoci ex post možno položiť otázku, či nebol utopický. Štát však neobstál v zaťažkávajúcej skúške v roku 1938. Podľa filozofa Jana Patočku, autora pozoruhodnej úvahy Co jsou Češi?, T. G. Masaryk, ktorý vyhlásil „nedáme se nikomu a nikdy“, človek s „historickou intuíciou“ a zmyslom pre konštitutívnu hodnotu veľkého činu, by sa bol býval v danej situácii rozhodol pre boj. A dá sa pokračovať, že neobstáli ani lídri v roku 1968, keď až na Františka Kriegla podpísali moskovské protokoly, ak by sme sa podobrali merať ich masarykovským metrom. Avšak sledovanie tejto problematiky by definitívne prekročilo rámec tejto úvahy.

Silné občianstvo

Pri budovaní štátu Masarykovi záležalo na prekonaní indiferentného vzťahu k štátu a do istej miery i k politike, v čom spoznával dôsledky života v Rakúsku. Odcitujem dlhšiu pasáž z Hovorov TGM s Karlom Čapkom: „… politická nezkušenost je živnou půdou demagogie, a té máme více než dost… Zvykli sme si za Rakouska na negaci státu – to byl následek poroby; dokonce jsme si namlouvali, že už samostatnými býti nemůžeme… ale vědel jsem, že lidé utlačení, nesvobodní, porobou deformovaní stanou se ne lehko a ne obratem ruky svobodnými i duchem. Proto tolik lidí u nás stát neguje i dnes – nedůvěrou, odporem proti státní administrativě, špatným poměrem k celým vrstvám spoluobčanů. – Řečeno drasticky: jsou ještě lidé, kteří drží palec spíš zlodějovi než policajtovi. Naši lidé mají tradici vlasteneckou, pravda, ale mnohdy zůstali příliš nestátní, až anarchičtí; neuvědomují si, že to je stav starého rakušáctví. Odrakouštět, to znamená získat smysl pro stát a státnost, pro státnost demokratickou. To musíme žádat nejen na byrokracii a vojsku, ale na všem občanstvu. A nejen českém a slovenském.“ Toto bola etnicky, ale zároveň aj neetnicky podfarbená výzva. Vzťahovala sa na občanov republiky, v prvom rade na Čechov a Slovákov, ale nielen. Masarykove slová majú širšiu platnosť a všeobecný význam. Odkazujú totiž na situáciu politickej odcudzenosti, absencie političnosti a občian­skej kvality života. „Rakušáctví“ označuje absenciu občianskeho politického zmyslu. Okrem toho, ak by sme o nich špekulovali ďalej, ide aj o odmietnutie švejkovstva ako neobčianskeho demaskovania pomerov založených na klame a mame, o odmietnutie životnej stratégie zameranej na prežitie, holý život a minimalizáciu rizika. Švejkovstvo je protipólom masarykovského idealistického realizmu, je realizmom prízemným, je realizmom vegetatívneho života. Ide o realizmus poroby alebo o cynizmus poroby, ktorá nie je schopná prekonať lož a faloš presvedčením o možnosti konať melioračne a zakladať dôveryhodné inštitúcie orientované na poctivosť a svedomitosť. Takýto prízemný a bezútešný realizmus svedčí o strate zmyslu pre hodnotu pravdy, pre hodnotu inštitúcií, ako správne vyzdvihol Josef Jedlička.

Na začiatku som sa zmienil o opätovnom čítaní T. G. Masaryka. Jeho myslenie svojím záberom a účelom prekračuje medze úzko ­vymedzeného identitného národno-emancipačného myslenia a konania túžiaceho po uznaní svojej svojbytnosti. Masarykovým konečným cieľom, vyjadreným veľmi všeobecne, je pokus urobiť z „malého“ národa veľký. Jeho snahou nie je kultivácia a petrifikácia tesných partikularizmov. Teda žiadne národné špecifiká – sú výrazom rigidnej duchovnej uzavretosti do seba a neochoty otvoriť a vyvíjať sa. Po opätovnom čítaní Masarykových spisov sa formuje presvedčenie, že ide o stále aktuálneho mysliteľa a takpovediac dejateľa, toto špeciálne slovo, pochádzajúce zo slovníka národovcov, získava novú aktualitu: označuje subjekt spúšťajúci dej, to jest niečo, čo sa Masarykovi naozaj podarilo. Jeho devízou bolo byť svetový, participovať vo svete, čo znamenalo prepožičať svojmu konaniu univerzálne ľudský charakter. Nacionalizmus v Masarykovom chápaní mal jediné opodstatnenie vtedy, keď dokázal nadobudnúť takýto charakter, a vtedy prestal byť nacionalizmom. Pozoruhodnou črtou Masarykovho myslenia bola snaha nebyť „malým“ a metodológia, ako toho docieliť. Rozvinul svojský spôsob politického myslenia a filozofie, ktorá nechcela byť romantická, a zároveň nebudovala na nekritickom napodobovaní cudzích vzorov, ale snažila sa odraziť od „veci“ malonárodného národno-emancipačného hnutia, ktoré po vyriešení svojich konštitutívnych problémov ašpirovalo na trvalo udržateľný, samonosný a sebaobnovujúci demokratický systém.

Masarykovo myslenie a konanie je doteraz aktuálnou matériou pre štúdium ním tematizovanej a iniciovanej reorganizácie strednej a východnej Európy na základe princípu národnosti.

Tibor Pichler (1949) je filozof. Je riaditeľ Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa stredo­európskymi intelektuálnymi dejinami a osobitnú pozornosť venuje skúmaniu politických ideí a politickej filozofie v tomto priestore. Jeho najznámejšou knihou je Národovci a občania: O slovenskom politickom myslení v 19. storočí.

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.