Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2008 > Číslo 5 > Marián Hatala: „Svoj názor nepoviem, hlasujem!“

Marián Hatala

„Svoj názor nepoviem, hlasujem!“

Radový občan ČSSR často mal svoj názor, ale ho nepovedal. Ak ho aj povedal, stávalo sa, že sa hneď proti nemu ohradil rozhodným zvolaním: Ale s ním nesúhlasím! Slovensko nedávno zaznamenalo vyšší vývojový stupeň tohto občana. Je ním nositeľ citátu z titulku, radový člen jednej licenčnej rady.

Prišlo sa na to viac-menej náhodou, keď zasadla Rada pre vysielanie a retransmisiu, aby posúdila, ako elektronické médiá dodržujú zákon, a keď vydala rozhodnutie k diskusnej relácii Slovenského rozhlasu Z prvej ruky. V tom rozhodnutí sa píše, že hoci výber hostí „odrážal pluralitu názorov“, celkovo program nezaručil vyváženosť a nestrannosť, a to vďaka názorom diskutujúcich, ktorými boli komentátori denníka SME a Pravda i ľavicový politológ E. Chmelár. Niektoré názory totiž „vyznievali voči vláde, jej politickej činnosti a predstaviteľom negatívne“… „tvrdenia prizvaných komentátorov boli prezentáciou ich subjektívnych postojov a neboli v žiadnom smere v prospech plurality a vyváženosti sprostredkovaných informácií“. A čul buc múdrý!, povedali by chlapi na Záhorí, zatiaľ čo nám v hlavnom mestečku krajinky pod Tatričkami sa žiada dodať, že neodmysliteľnou časťou slobody myslieť býva aj sloboda nemyslieť, keď sa myšlienka tak osamostatní, že prestane byť prejavom duševnej činnosti.

Neposlušní a nepohodlní

Nejde o to, že neexistuje zákonný meter, ktorým by sa dala zmerať objektívnosť a nestrannosť. Ide o to, že takýmito argumentami vyšperkované hodnotenie sa nie a nie ujsť napr. Sobotným dialógom s premiérom, v ktorých vládne Fico. Neobmedzene, lebo bez oponentov, v spoločnosti krotkého moderátora. Rovnako sú na tom Rozhovory s prezidentom. Aj v tejto relácii Ivan Gašparovič komentuje a kriticky hodnotí politické dianie bez toho, aby primeraný priestor dostali dotknuté strany. A tak sa redakcia istých novín opýtala ktoréhosi člena licenčnej rady, či si nemyslí, že verejnoprávny rozhlas porušuje zákon, keď vysiela takéto relácie. Nasledovala už známa odpoveď: „Svoj názor nepoviem, hlasujem.“

Isteže, rozhlas môže napadnúť a možno i napadne nález rady na súde, napokon aj neslávne známy tlačový zákon sa zásluhou opozície ocitol na súde. Ústavnom. Rozhlas je však už bezbranný zoči voči faktu, že v rade pribúdajú vládnej koalícii blízki členovia (dokonca ľudia s neprehliadnuteľnou straníckou príslušnosťou), ktorí chcú – rovnako ako koalícia – počuť v reláciách čosi celkom iné. Podozrenie z ťažko potláčaného sklonu cenzúrovať verejnoprávne médiá však rázne odmietajú. Občas a nie celkom bez pocitu zadosťučinenia si predstavujem, ako na svoju obranu siahajú aj po Haškovi: „A když někdo mluví u nás, že je utiskován, ať se podívá do Siamu. Tam se vládne absolutisticky, totiž tak, že dá mocnář libovolně, komu chce, srazit hlavu. U nás chodí lidi dobrovolně bez hlavy.“

Čoraz väčšia nespokojnosť panuje, a to až hen na vládnej úrovni, aj s obsahom denníka Pravda, a tak sa premiér prestal okúňať a rozpakovať a šéfredaktorovi denníka poslal úplne otvorený list. Uviedol v ňom, že Pravda je zaujatá proti vláde Slovenskej republiky, a priložil i odporúčanie, že ak noviny „aj naďalej chcú plniť úlohy politickej opozície“, nech „zvážia vytvorenie politického subjektu“. Ficovi, dlhodobo frustrovanému faktom, že médiá síce dostatočne, no naskrze neobjektívne informujú o činnosti vlády či o jeho zahraničných cestách, kontroval šéfredaktor Petr Šabata: „Pravda nie sú protivládne noviny, sú len kritické k tejto vláde, keď si kritiku zaslúži. Rovnako kritické boli k predchádzajúcim vládam a pán premiér to dobre vie.“

Princípy a prázdne gestá

Fico vôbec zvykne bojovať na nesprávnych frontoch. Zbrane často skladá vo chvíli, keď má brániť princípy, ktorým sľúbil vernosť vo svojom politickom programe a v programovom vyhlásení vlády. A tak v koši skončil napr. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku – ešte nedávno jeho najúčinnejšia zbraň proti podvodným a skorumpovaným spoluobčanom. Ústavného zákona, ktorý pripravil opozičný poslanec V. Palko (KDS), sa dlho držal ako kliešť, no nakoniec ho hodil cez palubu v okamihu, keď Ústavný súd rozhodol, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku nie je v súlade s Ústavou SR. Hoci lepšie informované kruhy vedia, že on na túto právnu normu rezignoval už vtedy, keď sa doňho pustili šedé eminencie slovenskej politiky J. Slota a V. Mečiar, ľudia, ktorých ochota priznávať svoj nadobudnutý a veruže zveľadený majetok by sa vošla tak akurát za necht. Ak niet princípov, jesto prázdnych gest: aj tentoraz premiér vyhlásil, že je sklamaný a vo vláde chce presadiť nový, lepší majetkový zákon.

Inak stojí za závesom pri okne a tvári sa, že nie je doma, hoci sa práve preukazuje vina jeho mužov a hoci týto muži siahajú na osobnú česť spoločných politických protivníkov.

V suteréne a ešte nižšie

Nedávno sa opozícia pokúsila odvolať ministra spravodlivosti Š. Harabina, ktorý na seba privolal podozrenie, že pestuje styky s istým Bakim Sadikim, podľa všetkého šéfom albánskej drogovej mafie. A poslanec za KDH D. Lipšic predložil aj dôkazy: prepis 14 rokov starého telefonátu, v ktorom si obaja páni familiárnym spôsobom dohadujú schôdzku, a neodoslaný list vtedajšieho šéfa trestného odboru na Generálnej prokuratúre (GP), ktorým žiadal o vylúčenie v tom čase sudcu Najvyššieho súdu (NS) Harabina z rozhodovania v kauze Bakiho Sadikiho, lebo mohlo dôjsť k zaujatosti. V tej chvíli zavelil do boja Mečiar, keďže minister je jeho muž, rovnako schopný ako ochotný zakryť všetko, čo má jeho veľký ochranca za ušami. Harabin má totiž vplyv na Ústavnom súde, kontroluje polovicu Súdnej rady a stále sa drží v hre o predsedu NS. Obštrukcionista Mečiar sa teda v parlamente pokúsil presadiť výzvu, aby polícia vyšetrila legálnosť dokumentov použitých proti jeho protežantovi. Keď však generálny prokurátor D. Trnka potvrdil, že Lipšicove dôkazy nie sú podvrhy, ale oficiálne dokumenty z trestného spisu GP, a keď naznačil, že vyšetrovanie gangu môže súvisieť s únosom syna niekdajšieho prezidenta M. Kováča v réžii SIS, pod vedením Ivana Lexu, Mečiar vycúval a Harabin stratil nervy, zábrany a kontrolu nad vlastnými nízkymi pudmi. Spomenul si však na Lipšicovo dávnejšie vyjadrenie, podľa ktorého by popieranie holokaustu malo byť chránené slobodou prejavu a nemalo by sa považovať za trestný čin, zatiaľ čo on (Harabin) pléduje za vyššie tresty. Nuž sa poslanca opýtal, narážajúc na jeho židovský pôvod, či sa hanbí za svojich predkov a ich vierovyznanie, a adresoval mu repliku: „Pripomínate mi správanie niektorých nacistov, ktorí mali židovských predkov a dokázali sa podieľať na vraždení nevinných detí, žien, starcov v koncentračných táboroch, len aby dokázali vernosť fašizmu.“ Naostatok sa prítomných zástupcov ľudu opýtal: „Aký je rozdiel medzi Goebbelsom a pánom Lipšicom?“ Zvukový záznam navyše prezradil, že Lipšicovi v parlamente povedal aj túto vetu: „Pôjdeš do basy, ty hajzel.“

Bieda verejnej mienky

Čo na to koalícia? Svojho Harabina podržala, na jeho zotrvanie vo funkcii stačilo smiešnych 75 poslaneckých hlasov.

Čo na to premiér, ktorý práve vykukol spoza závesu na okne? Uveril, že ministrove výroky, „ak sa aj objavili na pôde NR SR, boli len výsledkom vypätého politického súboja“. Svojho Harabina neodvolal. „Pritvrdil“ až neskôr, keď sa ostro ohradili predstavitelia židovskej komunity, až počas pietnej spomienky pri pamätníku obetí holokaustu v centre Bratislavy. Pri ňom odsúdil „akékoľvek prejavy neznášanlivosti a antisemitizmu“ a pripomenul, že „ak by niekto programovo prichádzal s takýmito názormi, nemá čo robiť vo vláde a nemôže byť ani koaličným partnerom strany Smer“. A opakovane ministra neodvolal. Ten napokon vzal patáliu, ktorú spôsobil, do vlastných rúk a na parlamentnej pôde sa pánu poslancovi ospravedlnil sebe vlastným spôsobom: „Chcem sa verejne ospravedlniť za nevhodné slová. Takéto výrazy skutočne nepatria na parlamentnú pôdu… Ak som náhodou vo svojej horlivosti niekoho urazil, ospravedlňujem sa.“

Čo na to verejná mienka? Odpovedzme okľukou, hoci tak, že nebyť masového výskytu tých, čo svoj názor nepovedia a radšej (tajne) hlasujú, a tých, čo svoj názor ešte nemajú alebo už nemajú, lebo veci obecné ich priam bytostne nezaujímajú, vyzerala by chudera verejná mienka halt inak a, pravdaže, mala by omnoho väčšiu silu. Povedzme, že by mala silu verejnej mienky v niektorých tradičných demokraciách, aká vedno so zákonom o konflikte záujmov môže odvolať vysokých štátnych úradníkov a členov vlády a vykázať ich do priestoru, ktorý lepšie zodpovedá povahe a miere ich morálnych deficitov.

Peniaze a hodnoty

Súčasná slovenská politická scéna generovaná raz viac, inokedy o niečo menej hrou zvanou Vracanie úderov, má už ďalšie pokračovanie. Nateraz neodvolateľný minister Harabin sa vo svojom spravodlivom hneve už rozohnal. Tentoraz mieri na generálneho prokurátora, ktorý doposiaľ „ustál“ politické tlaky z rôznych miest a strán. Podľa pána Poníženého a Urazeného by mal popracovať na svojej vizitke a dokázať svoju nezávislosť od politikov, ktorí mu zverili výkon funkcie, čo značí, že by mal prešetriť, či M. Dzurinda nespáchal trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, keď zrušil amnestiu Mečiara týkajúcu sa bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu totiž vyhlásil, že Mečiarova amnestia sa rušiť nemala a Lexa nemal stráviť 95 dní vo väzbe. Súd mu síce žiadnu nemajetkovú ujmu nepriznal, SR však musí zaplatiť trovy vo výške osem tisíc eur. Pre Fica by to mohla byť lákavá pozvánka k populistickému argumentu proti opozícii, pre ostatných odkaz, že cena za našu občiansku pasivitu by mohla byť oveľa, oveľa vyššia…

Marián Hatala (1958) je spisovatel a překladatel, člen rakouské spisovatelské organizace Grazer Autorenversammlung. Žije v Bratislavě.

Obsah Listů 5/2008
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.