Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 1 > László Lengyel: Maďarsko: Disharmonia coelestis

László Lengyel

Maďarsko: Disharmonia coelestis

Kentaurská reč

 

Koncom osemdesiatych rokov v článku Zvrat a reforma (Fordulat és reform) sme sa pokúsili naznačiť, ako sa hromadia jednotlivé krízy: kríza socialistického modelu, kríza štruktúry, konjunktúry a legitimity. Tragédiou Maďarska je, že krízy sa u nás koncom roka 2008 a začiatkom 2009 nakopili. Súčasne nás zasiahla, podobne ako iných, kríza trhového kapitalizmu anglosaského typu, to, že aktéri ekonomiky hrali a hrajú riskantné trhové hry v globálnom priestore, ibaže sa nezrodila globálna, zosúladená inštitucionálna kontrola týchto síl.

Vznik globálnych ekonomických bublín a ich rozprsknutie je prirodzené. (Americké) imperiálne riadenie sveta spôsobilo politickú bublinu bez protiváhy – bez centrálnej regulácie, založenej na sile. Táto celosvetová bublina praskla súčasne s ekonomickou bublinou. Systém sa prežil: umrel. Teraz hľadáme politické a ekonomické organizácie a inštitúty na kontrolu nekontrolovaných globálnych podnikov a finančných aktérov, ako aj politickej spolupráce s viacerými centrami.

V uplynulých dvoch desaťročiach sme si mohli myslieť, že svet speje jedným smerom, k jednému modelu, v rámci ktorého postupne každá univerzálna organizácia a norma budú hovoriť jazykom hlavného anglosaského prúdu, kríza nás však vracia k súťaži modelov, k ich mierovej koexistencii. Anglosaský, európsky, čínsky, japonský a ruský model, všetky sú v kríze, pretože boli postavené na predchádzajúcej deľbe moci a práce, a s tou je koniec. Teraz musíme všetci hľadať nové riešenia a vzájomné styčné body.

Na druhej strane na nás dolieha kríza životnej formy, way of life na americký spôsob, v rámci ktorej si svet zvykol produkovať, obchodovať a poskytovať služby preto, aby slúžil lákavému spôsobu života. Neudržateľná forma života živila neudržateľný rast. No aká bude nová, udržateľná forma života, formy jej spotreby, šetrenia, svet? Tak ako na konci päťdesiatych rokov nik netušil, ako v priebehu desaťročia globálne nová generácia zbúra svet svojich rodičov, rovnako na konci sedemdesiatych rokov nik nevedel, ako sa životné svety zvyknuté na modely sociálneho štátu zmenia v thatcherovsko-reaganovskom svete. Aj teraz môžeme len hádať. V sebarealizujúcej, sebaorganizujúcej sa proletárskej renesancii (Hankiss) nemožno pokračovať, no sotva sa možno vrátiť k skoršiemu životnému svetu, rámcovanému sociálnym štátom.

Ešte výraznejšie na nás pôsobí kríza Európy. Európske veľmoci a spoločné európske inštitúcie si mysleli, že kríza neovplyvní Európu. Systematicky konali neskoro a v rámci národných rámcov, pridržiavajúc sa predchádzajúcej ortodoxie. V situácii, keď Amerika čiastočne, respektíve úplne presunula svoju finančnú krízu na celý svet a svet musí otrávené americké peniaze zmeniť na skutočné, zaplatiť za Irak a americkú spotrebnú bublinu a kompenzovať americký spotrebný výpadok vo výške 1500 miliárd, vyspelejšia časť Európy sa usiluje, aby svoju krízu presunula ďalej na slabšie a menej vyspelé krajiny. Parížske rozhodnutie, že krajiny eurozóny a Veľkej Británie si navzájom zachránia svojich finančných aktérov, ale nás nie, vylúčilo európske krajiny mimo eurozóny a mnohonásobne ich degradovalo. Rizikovosť našich finančných ústavov a našich krajín výrazne vzrástla bez akejkoľvek fundamentálnej zmeny. Ocitli sme sa v likviditačnej púšti, kde za každý hlt vody treba mnohonásobne zaplatiť. Ukázalo sa, že naši západoeurópski partneri sú ochotní hodiť nám záchranné lano len v krajnom prípade a iba v záujme vlastných investícií, no ani na toto lano neposkytujú materiál oni.

Občania strednej a východnej Európy nie sú schopní spoločne a individuálne reprezentovať svoje záujmy. V oveľa menších a nezaujímavejších otázkach sa stavali proti európskym veľmociam, vetovali, robili zle – teraz však vystrašene, ohromene alebo slabošsky mlčia. Posledný návrh európskej komisie hovorí o tom, že balíček vo výške 200 miliárd eur, čo je 1,5 % HDP členských štátov, respektíve výrazné zníženie úrokovej sadzby zo strany ECB sú potrebné, ale nie dostačujúce kroky. Keďže banky v regióne sa ani naďalej nedostávajú k zdrojom, matky im obmedzujú limity a východoeurópska výroba, služby a spotreba bez úverov alebo za zhoršujúcich sa úverových podmienok padnú na kolená ako prvé, naše podniky sa položia ako padajúce domino. K tomu sa pridružuje fakt, že stagnujúce priemyselné oblasti, citlivé na konjunktúru – automobilový a elektronický priemysel, obchod, turizmus – práve v tomto regióne znižujú svoje kapacity, tu prepúšťajú pracovnú silu. To platí rovnako pre poľskú, českú a slovenskú ekonomiku, ktoré realizovali reformy a robili správnu ekonomickú politiku, ako aj na Maďarov, ktorí v rokoch 2001 až 2006 robili nesprávnu ekonomickú politiku a neuskutočnili reformy. No Poľsko si vyjednalo od ECB balík vo výške 10 miliárd eur na zlepšenie likvidity a Slovensko je od januára členom eurozóny, respektíve kríza v týchto troch krajinách je konjunkturálna, nie štrukturálna.

Nás Maďarov trestá svet aj naša vlastná hlúposť. Svet nás trestá sčasti za hospodársku politiku v rokoch 2001–2006 a za neuskutočnené reformy v rokoch 1998–2008, respektíve za nedôveryhodnosť, ktorá z toho vyplývala a ešte aj bude vyplývať. Áno, svet posudzuje Maďarsko do značnej miery podľa virtuálneho maďarského sveta, nie podľa zložitej maďarskej reality. V medzinárodnej tlači a v kruhoch riadiacich svetovú dedinu sme desaťročia nemali takú zlú reputáciu. Z mierumilovného, usilovného Maďarska, ktoré bolo prvé medzi reformátormi, z maďarského národa, v revolúcii hrdinského, v každodennom živote snaživého, pohostinného, a jeho výnimočne talentovanej elity sa pred svetom vynára obraz zaostalého, z reforiem unaveného, nespoľahlivého, neznášanlivého, nacionalistického, príživníckeho ľudového a elitárskeho populizmu. Áno, majú aj záujem, aby to, že nás nechali v kaši, odôvodňovali naším zlým imidžom. No prečo by zachraňovali práve zlého žiaka?

V Maďarsku je v kríze aj riešenie krízy. Tí, čo na medzinárodnej úrovni riešia krízu – Brown, Merkelová, Strauss-Kahn –, prostredníctvom Medzinárodného menového fondu predišli totálnemu pádu forintu. No teraz sme uprostred motanice finančných a reálno-ekonomických kríz. Odteraz už platíme za vlastnú hlúposť. Cena za kurzovú politiku národnej banky bola privysoká. Platíme za to, že nevie, nechce vytvoriť čerstvé zdroje v likviditačnej púšti, a tak naše banky chtiac-nechtiac podtínajú firmy. Teraz platíme za to, že nikto nevie prinútiť materské banky k riziku, k tomu, aby s dcérami neodchádzali, ale prichádzali do krajiny. Teraz platíme za to, že nikto neverí, že premiér myslí reformy vážne, že vláda by ešte bola schopná dohodnúť sa na ktorejkoľvek vážnej otázke. (Bajnaiho rozvojový balík vo výške 1400 miliárd forintov je potrebný, ale nie je dostatočný, ledva postačí na urgentné zmiernenie krízy.)

Teraz platíme za to, že opozícia nie je schopná, respektíve nechce sa zúčastniť ani na riešení krízy, ani na potrebných veľkých štrukturálnych zmenách. Orbán vyriešil cameronovskú dilemu vyčkávaním. Vodca britskej opozičnej konzervatívnej strany David Cameron stojí pred dilemou: má interpretovať krízu ako chybu hospodárskej politiky labouristov, alebo ako súčasť medzinárodnej krízy; pri riešení krízy má byť vonkajším, vyčkávajúcim pozorovateľom, alebo sa má na nej aktívne zúčastniť? Cameron, podobne ako Orbán, pristupuje ku kríze ako k chybe vládnej politiky a z pozície mimostojaceho sudcu, z čoho ťaží tak Brown, ako aj Gyurcsány, pretože voliči očakávajú činy. Pravda, rozdiel je aj v činoch: Brown vlieva do ekonomiky prostriedky, oživuje spotrebu, nedbajúc na deficit. Gyurcsány musí deficit znižovať. Orbán z toho nemá ťažkú hlavu: reštriktívne opatrenia, reálna ekonomická kríza na jar 2009 zničia stúpajúcu popularitu vlády.

Platíme za to, že naši politici pokladali maďarské zdanie za dôležitejšie nielen ako realitu, ale aj ako medzinárodné zdanie. Teraz platíme za to, že v uplynulom desaťročí v politickej elite prevládli princípy a prax systému „kto koho porazí?“, „víťaz berie všetko“, „kto nie je s nami, je proti nám“, „opozícia je nepria­teľ“, prax politiky sily a konfrontácií. Logika ako „kto sa s kým dohodne“, „víťaz vie, že raz bude porazeným“, „strany sú konkurenti, ale nie nepriatelia na život a na smrť“ nemá miesta, sila je výlučný prostriedok oproti rozumu a právu. Pritom svet dnes pokladá za najdôležitejšiu súčasť schopnosti vládnuť ochotu dohodnúť sa.

V uplynulom desaťročí s odvolávaním sa na národ odvolali národ. Nový, iný národ si nemôžeme zvoliť. Ak sa chceme so zdravou kožou dostať z jednej z najhorších kríz nášho života, môžeme len dúfať, že po­litická, hospodárska a duchovná elita budú mať toľko rešpektu a realizačnej kapacity, aby sa dohodli na riešení krízy minimálne v otázke niektorých strategických zmien. Všetci máme eminentný záujem na tom, aby sme sa spoločne, koordinovane a neúnavne zasadzovali u mocných Európy za zapojenie regiónu a Maďarska do krvného obehu ­Európy. Ak ich vyhodia dverami, musia vliezť oknom: nemôžeme byť vyhnancami Európy ani sveta.

Vláda musí podať dôveryhodné návrhy. Opozícia sa musí zaviazať, že neodvolá vládne opatrenia a zvolí si cestu reforiem, a nie protireformných referend. Potrebujeme poslancov, ktorí majú rešpekt. Vláda a opozícia by mali znova oživiť Konvergenčnú radu z roku 2006, v ktorej medzinárodne uznávaní odborníci budú schopní posúdiť a reprezentovať nový konvergenčný program Maďarska a svojím názorom vytvárať tlak na parlament, vládu, národnú banku aj na medzinárodnú ekonomickú a politickú verejnú mienku.

Pol druha roka trvajúca hrozivá ekonomická situácia a potkýnajúca sa politika by sa popri bezprostrednom hasení škôd dali aj mali využiť na to, aby sa strany dohodli v strategických otázkach veľkosti parlamentu (zníženie počtu poslancov) a rekonštrukcie samospráv (postaviť ich na bázu regiónov, malých oblastí). To by krátkodobo posilnilo vzájomnú dôveru vonku aj vnútri a od roku 2010 by sa to mohlo spojiť so serióznymi úsporami, racionálnosťou verejnej správy a zmenami v politickej štruktúre. Potrebujeme politickú a spoločenskú zmluvu na zmenu dôchodkového zabezpečenia. (Je nepravdepodobné, že dôjde k dohode ohľadne daní, zdravotníctva a školstva, a čo je nemožné, na tom je zbytočné nástojiť.)

Tieto témy treba vyňať z tém predvo­lebných kampaní. Nikto ich nemôže zneužívať na získanie volebných výhod, respektíve na negatívnu kampaň, na to, aby súpera dostal do horšej pozície. Žiadne veľké vyhlásenia. Žiaden vrchol vrcholu. Stočlenný orchester. Hurhaj. Namiesto toho rokovanie, splnomocnenie, odborné správy, ďalšie politické rokovanie a až po tom všetkom vyhlásenie.

Franz Kafka napísal: „Z tejto studne nikdy nenačerpáš vodu.“ „Z akej studne? Akú vodu?“ „A kto sa to vlastne pýta?“ Ticho. „Aké ticho?“

Preložila Juliana Szolnokiová

László Lengyel (1950) je politológ, esejista a ekonóm. Prednáša na Právnickej fakulte Loránda Eötvösa v Budapešti, je generálnym riaditeľom Inštitútu pre výskum financií, zakladateľom časopisu 2000. Jeho posledná kniha sa volá Szorongás és remény (Úzkosť a nádej).

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.