Dvouměsíčník pro kulturu a dialog

Tiráž a kontakty     Předplatné



Jste zde: Listy > Archiv > 2009 > Číslo 1 > József Pálinkás: Spravodlivosť ako ideál

József Pálinkás

Spravodlivosť ako ideál

Spravodlivosť je jedna z tých politických alebo spoločenských otázok spoločenstva, o ktorých sa viedol dialóg, miestami aj prudké polemiky, počas celých ľudských dejín a v rámci nich aj dejín myslenia. Otázke sa venovali velikáni filozofie, ktorí stáročia určovali verejné myslenie (napríklad Platón, Aristoteles, Kant). Je to aj často skúmaná otázka v dnešných politických a filozofických polemikách. Spomenieme len dve knihy Johna Kekesa, ktoré vyšli aj maďarsky (A konzervativizmus ésszerűség, / Racionalita konzervativizmu, Európa, Budapešť 2001; Az egalitarizmus illúziói / Ilúzie egalitarizmu, Attraktor, Máriabesenyő-Gödöllő 2004), ktoré obsahujú aj veľmi bohatý prehľad literatúry k téme.

Čo k tomu môže dodať dialóg alebo hoci aj polemika laikov? Možno dve veci. Jednou je, že môže poskytnúť istý obraz o tom, ako chápe dnešná maďarská spoločnosť spravodlivosť. Druhou je, že pri dôslednom skúmaní niektorých dôležitých dnešných spoločenských otázok podľa toho-ktorého chápania spravodlivosti môžeme seba a tvorcov verejnej mienky a politiky upozorniť na to, aké konkrétne opatrenia vyplývajú z daného chápania spravodlivosti, a môžeme rozptýliť niekoľko všeobecne rozšírených nebezpečných ilúzií.

To je už aj preto zaujímavé a dôležité, lebo spravodlivosť je jedným z obľúbených hesiel politiky, hoci ich vzťah bol v priebehu dejín často mimoriadne perverzný. Stačí, ak si pomyslíme, že absolutizovaním tohto pojmu a jeho využitím ako hesla – samozrejme, zámerne ignorujúc jeho presné definovanie – sa páchali najväčšie zločiny histórie, medzi nimi aj hrôzy fašizmu a komunizmu.

Podľa mňa je spravodlivosť, nech by sme vyznávali akékoľvek chápanie, predovšetkým ideál. Nikdy sa nedá zrealizovať. No práve v dôsledku účelovosti ľudskej činnosti je mimoriadne dôležitý. Vo svete sa všetko a všetci usilujú o rovnováhu a toto úsilie sa často prejavuje v nasledovaní vytýčených ideálov. Keď sa teda pokúšame definovať spravodlivosť, je dobré pamätať na to, že neskúmame len minulosť a prítomnosť, ale vytvárame aj budúcnosť. Spoločnosť bude vo významnej miere taká, aké si vytvorí chápanie spravodlivosti.

Spravodlivosť je jednou zo ­všeobecných politických podmienok dobrého života

Toto tvrdenie pravdepodobne akceptujú aj rôzne orientovaní zástancovia spravodlivosti a dobrého života. Tvrdenie je však očividne ambivalentné. Jednak tvrdím, že spravodlivosť je univerzálnou politickou podmienkou dobrého života, čiže nemôžeme hovoriť o dobrom živote vo všeobecnosti bez spravodlivosti. Druhou časťou tvrdenia je, že spravodlivosť je len jednou z univerzálnych politických podmienok dobrého života a bez ostatných všeobecných podmienok (ako napr. mier, bezpečnosť, zdravie, sloboda, poriadok, blahobyt) nie je zárukou dobrého života.

Samozrejme, aj pojem dobrého života možno definovať rôzne. Opisy treba chápať tak, že ja prijímam definíciu Johna Kekesa: „Život je dobrý vtedy, keď tomu, kto ho žije, spôsobuje spokojnosť a pre druhých z neho plynie dobro.“ Nech by sme prijali akúkoľvek definíciu, je zrejmé, že univerzálne politické podmienky dobrého života sa dočasne alebo trvalo môžu dostať navzájom do rozporu a – podľa mňa – neexistuje všeobecné pravidlo na to, kedy sa má ktorá podmienka uprednostniť. To znamená, že v priebehu riešenia spoločenských problémov pokladám za neprijateľné absolutizovať jednu alebo druhú univerzálnu podmienku dobrého života – napr. práve spravodlivosť. Treba zohľadňovať čo najviac podmienok. Na to je potrebné, aby sme pri definovaní každej z týchto podmienok zaujali jasné a dôsledné stanovisko.

Základom spravodlivosti je akceptovaná zásluha

V každom spoločenstve existuje systém distribúcie statkov a povinností, výhod a nevýhod, odmien a trestov. Tento systém môže byť náhodný aj presne vypracovaný. Môže byť všeobecný alebo prijímaný väčšinou, a môže ho spoločenstvu vnútiť menšina, prípadne jediná osoba. Môže byť spravodlivý a môže byť nespravodlivý. Lenže na to, aby sme to mohli vyhlásiť, musíme sformulovať, čo je základom spravodlivosti, teda na základe čoho rozhodujeme o tom, či je niečo spravodlivé alebo nespravodlivé.

Jednou z možných odpovedí je, že základom spravodlivosti je rovnosť, ako uvádza John Rawls (Az igazságosság elmélete / Teória spravodlivosti, Osiris, Budapest, 1997, č. Teorie spravedlnosti, Victoria Publishing, Praha 1995). Druhú možnú odpoveď definuje John Kekes takto: „Spravodlivosť si vyžaduje, aby ľudia dostali, čo si zasluhujú, resp. aby nedostali to, čo si nezasluhujú.“ A to do tej miery, do akej to náhodnosti života a obmedzené zdroje umožňujú, rozvádza svoju definíciu. Historické skúsenosti a účelovosť ľudskej činnosti nás nabádajú prijať túto druhú definíciu.

Keď prijmeme za základ spravodlivosti zásluhy, ešte sme nedali odpoveď ani na otázku, čo pokladáme za zásluhy alebo akceptovaný nárok na zásluhy, ani na to, aký je pomer medzi poskytnutými výhodami a akceptovanými ná­rokmi na zásluhy. Rozhodujúce však nie je toto, pretože to do veľkej miery závisí od tradícií danej spoločnosti. Rozhodujúcou otázkou, ktorá si skutočne vyžaduje zaujať postoj, je, či je prijateľné a účelné akceptovať zásluhy ako základ spravodlivosti. Ja osobne na obidve otázky odpovedám áno. Inak, ľudia na prvú otázku takmer inštinktívne odpovedajú áno, ak vedia zvážiť, v čom spočívajú zásluhy. Dobrý tesár – ak spoločenstvo má možnosť poznať jeho prácu – dostáva viac objednávok ako zlý. Dobrý učiteľ dostane viac vďaky od žiakov ako jeho menej dobrý kolega, dobrého duchovného má komunita radšej ako menej dobrého. Odpoveď na druhú otázku je v skutočnosti rozhodnutie spoločenstva: ak sú základom spravodlivosti zásluhy, tak rozumne uvažujúci ľudia chcú získať zásluhy. A tým, čo pokladá spoločenstvo za akceptované, legitímne zásluhy, zásadným spôsobom rozhoduje o jej budúcnosti.

Osobné danosti ľudí (múdrosť, krásu, dobrotu), ich charakter pokladá spoločenstvo inštinktívne za zásluhy. Vo všeobecnosti sa akceptuje, že spoločenské vzťahy ľudí (rodina, priateľstvo) sú legitímnymi nárokmi na zásluhy. Aj to je samozrejmé, že dohody ľudí (pracovné a iné zmluvy) a napokon, ale nie v poslednom rade, ich činnosť (vykonaná práca, dobro konané v prospech iných) sa radia k zásluhám. Ak nejaké spoločenstvo prijme a svojimi inštitúciami podporuje, aby tieto zásluhy boli základom distribúcie statkov a ich nedostatok zasa základom znášania nevýhod, racionálne uvažujúci ľudia zvážia svoje danosti a rozvinú schopnosti, pestujú vzťahy, dodržia dohody a ich činnosť sa zameria na konanie dobra.

Samozrejme, rozdeľovanie statkov a znášanie nevýhod na základe zásluh má svoje hranice. Dôslednosť zásluhovostného chápania spravodlivosti spočíva práve v tom, že podľa tohto chápania tieto hranice vo všeobecnosti nesúvisia so spravodlivosťou. Často ide o iné univerzálne aspekty dobrého života, ktoré sa v dôsledku spoločenských alebo individuálnych podmienok kladú pred spravodlivosť. Medzi ne patria životné náhody. Obetiam povodne alebo cunami nepomáhame preto, lebo je to spravodlivé, ale preto, že je to humánne. Dokonca by bolo chybou zakladať pomoc na spravodlivosti, lebo ľudia zasa budú stavať na záplavovom území alebo nebudú predvídaví, veď si môžu myslieť, že na základe spravodlivosti im pomoc „prináleží“.

Stálosť akceptovaných zásluh

Zásluhy môžu byť základom spravodlivosti len vtedy, ak sú akceptované zásluhy dostatočne trvácne, aby sa činy jednotlivcov a spoločenstva mohli orientovať na zásluhy. Oso­bitne bolestne kladú otázku stability maďarské pomery a hrozí, že dialóg o spravodlivosti sa do takej miery posunie do oblasti emócií, že to môže brániť racionálnej polemike. To, že sa vernosť (v skutočnosti bezbrannosť voči) štátu (štátostrane) a zmnožovanie verejných statkov dostalo nad sebestačnosť, spôsobilo nedozerné škody v medicíne a starostlivosti o seniorov (starobný dôchodok), v školstve, v architektúre, ochrane životného prostredia, až po také osobné pomery ako narodenie detí a ich výchova. Zámerne sa vyhýbam výrazu „ochota priviesť dieťa na svet“, lebo je jedným z príkladov na to, ako možno zásluhy (priviesť dieťa na svet a vychovať ho) aj verbálne zbaviť záslužného charakteru a spraviť z nich nevýhodu.

Samozrejme, zásluhovosť legitímnych zásluh a váha ich zohľadňovania sa mení. Niekdajšie spoločenské privilégiá (napríklad šľachtický pôvod, ktorý bol za niekdajších pomerov legitímnym nárokom na zásluhy) dnes pôsobia komicky. No racionálne uvažujúci človek sotva môže spochybňovať, že isté osobné vlastnosti, napríklad krása, majú legitímnu zásluhovosť. Aj vtedy, ak to dotyčná osoba nepokladá za dôležité. Zásluhovosť na základe rodinných pomerov (rodič sa stará o dieťa) sa v rozumne uvažujúcej spoločnosti takisto nespochybňuje. Význam zásluhovosti založenej na dohodách a konaní naplno pocítime vtedy, keď sa zamyslíme nad tým, k akému spoločenskému systému by viedlo nedodržiavanie dohôd a nespoľahlivosť, nezodpovedné alebo zlomyseľné činy. Veľká väčšina ľudí by nechcela žiť v spoločnosti, ktorá by negarantovala bezpečnosť vlastníctva alebo nesankcionovala úmyselné spôsobenie škody. Navyše taká spoločnosť nie je ani životaschopná, je schopná garantovať vlastnú existenciu len dočasne.

Naproti tomu v spoločenstve, kde je legitímnou zásluhovosťou plnenie záväzkov, presné vykonanie práce a služieb, systém funguje spoľahlivo. Zubár, inštalatér a vodič autobusu sa rovnako usiluje vykonať prácu starostlivo, lebo na základe toho získava výhody, alebo utrpí škody.

Zásluhovosť zásluh si spoločenstvo musí osvojiť a proces učenia je, žiaľ, pomalý. Napríklad ľudia, ktorých odnaučili starať sa o seba, sa veľmi ťažko učia samostatnosti, čiže len ťažko včlenia do svojho aktuálneho vnímania spravodlivosti, že samostatnosť môže byť základom výhod a nevýhod. Lenže je dôležité, aby rozhodnutia prijaté na základe požiadavky spravodlivosti sa vo všeobecnosti zhodovali s aktuálnym postojom ľudí k spravodlivosti, v opačnom prípade sa naruší spoločenský mier. V dôsledku toho je trvácnosť legitímnej zásluhovosti jednou zo základných otázok spoločenskej stability. Práve zmena podmienok veľmi často narušuje aktuálny postoj spoločnosti k spravodlivosti. Ak skoršie, všeobecne prijímané zásluhy (starostlivé a usilovné obrábanie pôdy a jej rozmnožovanie) sa náhle stane hriechom (kulaci), môže to spôsobiť spoločnosti dlhodobú traumu.

V spoločnosti, kde spoločenské vlastníctvo a jeho rozmnožovanie sa pokladalo za legitímnu zásluhovosť – napríklad za prísľub pokojnej staroby strávenej vo vyváženom blahobyte –, len veľmi ťažko prijímajú, že z jedného dňa na druhý sa základom získavania výhod stávajú dovtedy nelegitímne zásluhy – chytráčenie, rozpoznanie a využitie vhodnej príležitosti a pod. Tým neargumentujem v prospech nemennosti zásluh – pretože už z ich povahy vyplýva, že sa menia –, ale zmeny musia prebiehať takou rýchlosťou, aby sa spoločenstvo mohlo prispôsobiť a aby aktuálne vnímanie spravodlivosti spoločenských aktérov bolo v súlade s požiadavkou spravodlivosti slúžiacej dobrému životu jednotlivca aj spoločenstva. K tomu patrí aj to, že zásluhovosť – práve pre zmeny – treba neprestajne upevňovať. Zároveň pojem spravodlivosti treba jasne odlíšiť od toho, ako jednotlivci a spoločenstvo aktuálne vníma spravodlivosť, pretože to je ovplyvnené mnohými iracionálnymi a emocionálnymi faktormi. Racionálna politika si môže za cieľ vytýčiť len to, že vytvorí vo verejnom živote také pomery, bude prevádzkovať také inštitúcie, aby pojem spravodlivosti a aktuálne spoločenské vnímanie spravodlivosti boli v dlhodobejšej perspektíve v súlade. V tom zohráva obrovskú úlohu výchova a tradícia.

Inštitúcie spravodlivosti

Spoločenstvo v súlade so svojím chápaním spravodlivosti prevádzkuje inštitúcie. Jednak sú to prvotné inštitúcie spravodlivosti, teda justícia. (Dúfajme, že o tejto oblasti napíšu kompetentnejší.) A jednak sa spoločnosť usiluje vo všetkých svojich inštitúciách (vzdelávanie, kultúra, liečenie atď.) uplatniť svoje chápanie spravodlivosti. Chápanie rovnostárskej spravodlivosti si vyžaduje zložitý byrokratický aparát, ktorý odoberá výhody (najočividnejšie ekonomické) a dáva ich znevýhodneným. Tento vyrovnávací mechanizmus je práve v dôsledku svojej komplikovanosti zdrojom obrovských problémov a s výnimkou tých, čo zabezpečujú jeho chod, nikomu neprináša úžitok. Dokonca ani tým, ktorých zdanlivo uprednostňuje. Na druhej strane ľudia vo všeobecnosti neprijímajú pravidlá tohto mechanizmu a väčšina sa pokúša ich obchádzať. Mimoriadne vysoké dane vyrubené na príjmy označené za vysoké vo všeobecnosti vedú k utajovaniu príjmov a ku korupcii. Spoločnosť, ktorá za základ spravodlivosti pokladá zásluhy, nemusí distribúciu výhod a nevýhod – až na niektoré výnimky, napríklad justíciu – úplne centralizovať. Môže totiž počítať so spoluprácou civilných organizácií – komôr, jednôt, nadácií –, pretože nemusí zásluhy merať na lekárnických váhach. Len nemnohých pobúri, ak nedostanú nejakú cenu alebo vyznamenanie, ale rodia sa tisícky reklamácií a sporov a zmysel ľudí pre spravodlivosť utrpí ujmu, ak zavedieme dotáciu cien podľa príjmu.

V súvislosti so spravodlivosťou musím spomenúť dva zvláštne „inštitúty“. Jednou je „inštitút“ dôvery, druhou „inštitút“ autority. Spoločnosti, ktoré samy seba označujú za moderné, sa usilujú tieto inštitúty nahradiť normatívnymi systémami. Tieto systémy založené na všemocnosti rozumu však predstavujú obrovskú administratívnu záťaž, vzbudzujú ilúziu objektívnej realizovateľnosti spravodlivosti nezávislej od ľudského rozhodovania, pričom eliminujú dva dôležité prostriedky na vytvorenie miestneho spoločenského mieru a spokojnosti. Vďaka dôvere a autorite totiž môžu byť prijateľné rozhodnutia aj v prípadoch, keď neexistuje možnosť odvodiť ich z vyšších princípov. V anglosaskom právnom systéme okresný sudca vynáša rozhodnutia – a s uspokojením ich prijímajú aj dotknuté strany – v otázkach, v akých sa dnes v Maďarsku čoraz častejšie obracajú na európske súdne fóra.

Inštitúcie spravodlivosti sa neobmedzujú len na distribúciu hmotných statkov (príjem a vlastníctvo) a na korekciu nedostatkov tejto distribúcie, hoci často práve toto je najočividnejšie, keď spravodlivosť skúmame v bežnom zmysle. Zahrnujú aj distribúciu nehmotných statkov a korekciu nedostatkov alebo náhodnosti tejto distribúcie. Tieto inštitúty v prípade zásluhovostného chápania spravodlivosti – práve v dôsledku mnohorakosti zásluh – sú viaceré a plnia významnú vyrovnávaciu úlohu. Uvediem len jeden príklad z kultúry: ak niekto nedostane nejakú „zaslúženú“ štátnu cenu alebo vyznamenanie, môže uznanie nejakej nadácie alebo civilnej organizácie túto chybu bez zložitých normatívnych postupov korigovať.

Niekoľko konkrétnych záverov zo ­zásluhovostného chápania spravodlivosti

Aké konkrétne závery možno „vyvodiť“ zo zásluhovostného chápania spravodlivosti v dnešnej maďarskej spoločnosti v šiestich ťažkých otázkach: v oblasti demografie, zdravia, starobného dôchodku, vzdelávania, životného prostredia a napokon v oblasti ekonomiky?

Podľa môjho názoru je v Maďarsku výchova nasledujúcej generácie prvoradou spoločenskou otázkou, ktorá sa zvykne zjednodušiť na otázku demografie. Čo v tejto oblasti vyplýva z dôsledného uplatňovania zásluhovostnej spravodlivosti? Pred érou všemocnej štátostrany každý vedel, že na staré kolená sa môže spoľahnúť na majetok, ktorý si dovtedy nazhromaždil (o tom širšie pri otázke penzie), a na svoje deti, prípadne na širšiu rodinu. Výchova dieťaťa kedysi znamenala jeden, aj keď nie najvýznamnejší nárok na zásluhy v starobe. Ústup tejto zásluhovosti (sčasti jej zatlačenie do úzadia) viedlo k tomu, že dnes tí, čo sa nepostarali o výchovu potomkov, majú v pokročilom veku presne také nároky ako tí, čo vychovali viacero detí. Hrozí, že spoločnosť – sčasti v dôsledku rozšíreného rovnostárskeho chápania spravodlivosti – je náchylná na to, aby tento nárok uznal ako legitímny. Pritom to bolo kedysi len rozšírenie starostlivosti vychádzajúcej zo slušnosti a humánnosti voči tým, ktorí v dôsledku náhody (lebo nemohli priviesť na svet potomkov), alebo zámerne nezískali zásluhy (vedome neboli ochotní vziať na seba povinnosť vychovať potomkov). Otázka je, samozrejme, oveľa zložitejšia, pretože širšia rodina alebo dedinské spoločenstvo v skutočnosti poskytovalo osamelým starým ľuďom pomoc na základe ich zásluh. V rámci postupnej diferenciácie týchto procesov vznikli dôchodkové systémy. Tým som chcel poukázať len na to, že podľa zásluhovostného chápania spravodlivosti sa ešte aj v prípade veľmi citlivých otázok dá pomerne jasne vyčleniť, ktorú časť problematiky možno skúmať podľa aspektu spravodlivosti.

Hlavnou príčinou našej katastrofálnej demografickej situácie je ústup (zatlačenie do úzadia) výchovy potomkov ako legitímneho nároku na zásluhy alebo jej negligovanie. Fakt, že s týmto problémom sa musí konfrontovať veľa priemyselne vyspelých krajín, len dokazuje, že tento nárok na zásluhy sa aj v týchto krajinách dostal do úzadia. Čo vyplýva zo zásluhovostného chápania spravodlivosti pre riešenie demografickej otázky na úrovni spoločnosti? Rodinné dane z príjmov, závislosť starobného dôchodku od výšky príjmu odchovaných detí, podpora rodín, závislá od výchovy detí (napr. posielania detí do školy), aktívna podpora zamestnanosti členov rodín vychovávajúcich deti, aby som spomenul len niekoľko. Častou odpoveďou je, že je to zložité – a zástancovia rovnostárskej spravodlivosti to pokladajú zrejme aj za nespravodlivé. Nie je to o nič zložitejšie ako poplatok u lekára, a pritom od toho závisí naša budúcnosť. Veľkú väčšinu dnešných dôchodcov by takisto bolo jednoduché konfrontovať s týmto vývodom, keby sa politici rozhodli, či sa budú venovať budúcnosti národa, alebo demagógii na získavanie voličských hlasov. Poznamenávam, že zavedenie takéhoto systému je možné len v dlhodobej perspektíve a situáciu súčasných dôchodcov nezhoršuje.

Štátostrana v podstate zrušila systém dô­chodkového poistenia stojaceho na pevných ekonomických základoch. Tento systém bol prirodzenou odpoveďou na generačnú nenadväznosť spoločenstiev, ktoré sa z prírodných pomerov dostali do priemyselných pomerov. Racionálny systém dôchodkového zabezpečenia spočíval v tom, že ľudia počas aktívnych rokov časť svojho príjmu – spoločne – vložia do fungujúcich investícií. (Starostlivý poľnohospodár ešte dosť dlhý čas radšej ku­poval pôdu, lebo vedel, že jeho deti alebo nájomcovia ju obrobia a z toho bude mať v starobe príjem. Potom keď ho nahnali do ­kolchozu, utrpel nevyliečiteľnú ranu predovšetkým jeho zmysel pre spravodlivosť. To len aby sme uviedli ďalší príklad v záujme ob­rany stálosti nároku na zásluhy.) Systém šet­re­nia na dôchodok sa za posledných sedemde­siat rokov priviedol ku krachu a ani v ostatných sedemnásich rokoch sme toho neu­ro­bili dosť, aby sme nastolili prirodzený ­poriadok vecí. Jednou z etáp rozbitia dôchodkového poistenia bolo, keď dôchodky – na základe rovnostárskeho chápania spravodlivosti a za sprievodu politickej demagógie – neodôvodnene rozšírili aj na tých, ktorí v tomto systéme nezískali zásluhy, čiže neplatili do dôchodkovej poisťovne. Druhým – ešte katastrofálnejším – krokom bolo, keď platby do dôchodkovej poisťovne neinvestovali, ale vyčlenili (pretože vtedy prichádzalo ešte oveľa viac platieb, než koľko bolo vyplatených dôchodkov!) a používali na vyplácanie dôchodkov tým, čo boli práve v dôchodku. Dnešný maďarský systém dôchodkového poistenia nie je dôchodkovým poistením, len márnotratne fungujúcou štátnou pomocou, ktorá sa tvári ako poistenie, pretože dáva späť dôchodcom len daň zaplatenú pod titulom príspevku na dôchodok. Ani terajšie príspevky neinvestujú do fungujúcich podnikov, čiže aj terajšie príspevky spotrebujeme. Pravda, dôchodky závisia od príspevkov zaplatených v rokoch pred dôchodkom, ale to nič nemení na skutočnosti, že táto daň nadobúda skôr formu pomoci než systém skutočnej istoty.

Čo od nás vyžaduje zásluhovostná spravodlivosť v oblasti dôchodkového systému? Predovšetkým investovanie postupne čoraz väčšieho objemu súčasných odvodov do fungujúcich podnikov, aby o niekoľko desaťročí bol možný spravodlivejší dôchodkový systém, v ktorom je dôchodok (výhoda) úmerný zaplateným odvodom (zásluhy). Tí, ktorí v dôsledku akejkoľvek náhody (napríklad žijú s postihnutím a nemôžu pracovať) alebo zanedbania (neplatili odvody v súlade so svojím príjmom) nemajú podľa zásluhovostného chápania spravodlivosti nárok na zaopatrenie, spoločnosť môže na základe slušnosti a humánnosti a pri zohľadnení možností a núdze poskytnúť aj im podporu na dôstojný ľudský život. No nevyhlasujme, že je na to nárok na základe spravodlivosti, lebo potom prečo by ľudia platili odvody na dôchodok?

Súčasný dôchodkový systém je mimoriadne nestabilný, a kto tvrdí, že súčasný systém je udržateľný, buď podlieha ilúziám, alebo apelovaním na emócie chce získať hlasy dôchodcov. Niekto raz musí priznať veľký podvod. Pretože čoraz menší počet mladých pracovníkov nemôže – ani pri oveľa vyššej produktivite, ako je dnešná – zabezpečiť čoraz vyššie nároky čoraz väčšieho počtu dôchodcov, ktoré politické sľuby plné preludov a populistické záchvaty nápadov (cestovanie maďarskými aerolíniami zadarmo!) len vyháňajú ešte vyššie.

Je vari spravodlivé, aby niekto po celoživotnej práci – a platení odvodov na dôchodok – nedostal penziu zabezpečujúcu slušnú existenciu? Predpokladám, že väčšina na otázku odpovie nie. K dnešnej neblahej situácii viedlo rovnostárske chápanie spravodlivosti. Slušnosť a humánnosť si od nás žiadajú, aby sme s potrebnou trpezlivosťou, pre spoločnosť sledovateľne, ale dôsledne – majúc pred očami zásluhovostnú spravodlivosť – znova nastolili ten systém dôchodkového zabezpečenia, v ktorom odvody investujeme do fungujúcich podnikov. Nebude to ľahké a nepodarí sa to za niekoľko rokov. Vyžiada si to odriekanie a solidaritu od celej spoločnosti, aj od dôchodcov, o ktorých sa fakticky môže postarať až budúca generácia, ktorá sa musí najprv narodiť, vyrásť a stať sa samostatnou.

Cenu za zničenie dôchodkového systému zaplatíme spoločne, ak si príslušníci spoločnosti neuvedomia, že základom výhod prislúchajúcich na základe spravodlivosti sú zásluhy a základom pomoci poskytnutej zo slušnosti je zasa humanita.

Prislúcha lekárska starostlivosť financovaná z verejných zdrojov každému rovnako? Podľa zásluhovostnej spravodlivosti. Aj keď je to bolestné, aj keď náš momentálny zmysel pre spravodlivosť proti tomu protestuje! Okamžite dodávame, že na základe solidarity, slušnosti a humánnosti možno každému garantovať odvrátenie ohrozenia života (ak sa dá odvrátiť) a racionálnu liečbu. Zásluhovostná spravodlivosť však vyžaduje, aby – na základe spravodlivosti – liečba mala isté hranice, a tie závisia od zásluh dotyčného. Napríklad od toho, kto ako dbá na zachovanie svojho zdravia (už aj preto, lebo ak neochorie, netreba ho liečiť!) a aj od toho, kto akou mierou prispel k nákladom liečenia.

Možno polemizovať o tom, ako rýchlo a ako brutálne zrušíme falošné ilúzie ich pomenovaním, aj o tom, aká miera solidarity by mala fungovať. No sotva má zmysel debatovať o tom, že keď ľudia nie sú zainteresovaní na udržaní liečebných nákladov na rozumnej miere a neprijmú existenciu istých hraníc, potom v dôsledku finančných obmedzení a náhodných udalostí môže nastať oveľa horšia situácia, než keď triezvo povieme našim spoluobčanom, ktorí sa nestarajú o svoje zdravie a/alebo neplatia zdravotné poistenie, že, žiaľ, túto – nie život zachraňujúcu – operáciu alebo terapiu v jeho prípade nemôžeme poskytnúť z verejných financií, pretože na nich nemá legitímnu zásluhu. Neľudské? Áno. Nespravodlivé? Nie. Je vari spravodlivejšie, keď niekto, kto poctivo platil nemocenské poistenie, nedostane liečbu, lebo v schudobnenom zdravotnom systéme sa „nedostane na rad“? Zásluhovostná spravodlivosť môže zavše spôsobiť na pohľad neľudské situácie. Od jednotlivca ani nemôžeme očakávať, že ich ľahko prijme. No prijatie a vytvorenie správneho zmyslu spoločnosti pre spravodlivosť možno výrazne napomôcť, ak si tieto otázky vedome premyslíme a nebudeme sa naháňať za falošnými ilúziami.

Čo vyplýva teda zo zásluhovostnej spravodlivosti? Vedomé uchovanie zdravia a ochrana zdravia, ďalej disciplinované platenie odvodov do zdravotnej poisťovne. Týmto spôsobom budeme môcť starostlivosť, ktorá by inak na základe spravodlivosti dotknutým neprislúchala, rozšíriť na základe solidarity a humánnosti na čoraz väčší okruh potrebných. No v prvom rade sa treba postarať o tých, ktorí si to zaslúžia. Za predpokladu, že prijmeme zásluhovostné chápanie spravodlivosti!

Aká politika a aký systém inštitúcií vyplýva zo zásluhovostného chápania spravodlivosti v oblasti vzdelávania? Na právo na vzdelávanie nemá zmysel aplikovať akékoľvek chápanie spravodlivosti. Rodičia sú povinní starať sa o svoje dieťa a spoločenstvo je povinné odovzdať mu všetko, čo je potrebné na to, aby sa zorientovalo v živote. Deti nevychovávame preto, neodovzdávame im poznatky nevyhnutné pre život preto, lebo si to zaslúžia, ale preto, lebo aj to je zákon, ktorý máme v sebe. Na druhej strane škola je – popri rodine, dnes často namiesto nej – základom fungovania spoločnosti a jej stability; odovzdáva univerzálne a spoločenské hodnoty – všeobecné a spoločenské predpoklady dobrého života –, tradície a kultúrny kánon, ktorého súčasťou je aj chápanie spravodlivosti.

Dnes je v móde hlásať rovnosť šancí a často sa zdá, akoby stála v priamej spojitosti so spravodlivosťou. Rovnostárske chápanie spravodlivosti naozaj tvrdí, že treba vytvoriť/zabezpečiť pre každého rovnaké šance, čím sa neraz poskytne každému práveže menej možností. Zásluhovostné chápanie spravodlivosti to interpretuje tak, že vytváranie rovnosti šancí nie je otázkou spravodlivosti, ale elementárnym záujmom spoločnosti, pričom cieľom je vytvorenie čo najširších, a nie čím rovnostárskejších šancí. Využívaním šancí sa otvára možnosť získavať také zásluhy, na základe ktorých možno skúmať aj otázku spravodlivosti.

V prípade školstva je zásadnou otázka, ako a v akom rozsahu vzdelávacie inštitúcie sprostredkúvajú všeobecné hodnoty a menia­ce sa tradície spoločnosti ako univerzálne a spoločenské podmienky dobrého života. Jedným z kľúčových prvkov tohto sprostredkúvania hodnôt je chápanie spravodlivosti. Ak totiž škola sprostredkúva zásluhovostné chápanie spravodlivosti, tak si spoločnosť v dlhodobej perspektíve pravdepodobne osvojí toto chápanie. Žiaľ, politika vzdelávania dnes v mnohých oblastiach – otvorene alebo skryto – sprostredkúva práve opak. Nedostatky v hodnotení žiakovej práce, otvorené spochybňovanie učiteľovej autority ukazujú týmto smerom.

V tejto téme medzi konkrétnymi otázkami spravodlivosti dnes v Maďarsku nemožno obísť otázku prijímania na univerzity a financovania univerzitného štúdia. Prívrženci rovnosti sotva môžu povedať iné, než že treba zabezpečiť toto štúdium pre každého. To je, pravda, nerealizovateľné, pretože časť ľudí jednoducho nie je schopná absolvovať vysokoškolské štúdium, ak máme na mysli jeho viac-menej akceptovanú dnešnú definíciu. Iné je, ak uvažujeme v rámci výroby diplomantov, lenže toto by nemal byť cieľom. Aj konečný objem prostriedkov vedie skôr k tomu, že vysokoškolské štúdium nemožno každému financovať z verejných zdrojov. Takže pri poskytovaní výhody – prijatia na univerzitu – sotva môžeme vychádzať z iného ako zo zásluh založených na študentovom nadaní, usilovnosti, jeho doterajšej práci atď. O tom, ako a akým spôsobom treba zohľadňovať zásluhy, už možno polemizovať. Najšťastnejším a verejnému blahu najlepšie slúžiacim systémom je ten, v ktorom sa k týmto statkom dostávajú najtalentovanejší, najväčšmi motivovaní, čiže tí, čo získajú najviac zásluh. Chyby v dôsledku náhodnosti života (nadané a motivované dieťa sa pre svoje okolnosti nedostane na univerzitu) môže školský systém korigovať vyhľadávaním talentov, starostlivosťou o nich a rozumným systémom štipendií. Presné vymedzenie zásluh a ich trvácnosť očividne aj tu prospieva čo najlepšiemu súladu medzi spravodlivosťou a vnímaním spravodlivosti.

źudstvo v 20. storočí začalo v takej miere a s takou účinnosťou ničiť prírodné prostredie znamenajúce podmienky života – a v rámci neho aj vlastného života –, že to ohrozuje naše prežitie. Uchovanie životného prostredia sa stalo základnou spoločenskou, politickou otázkou. Oplatí sa to uviesť aj ako príklad na meniace sa tradície dobrého života. V 16. storočí ochranu životného prostredia sotva radili k hodnotám spoločnosti. Zato dnes je nezodpovednosťou odbaviť otázky životného prostredia a upokojovať budúce generácie tým, že to veda vyrieši, veď už aj doteraz vyriešila mnoho otázok, toto totiž nemá nijaký vedecký základ. Problém dopadu veľkých meteoritov, cunami, hurikánov a ničivých zemetrasení takisto nie je vyriešený, ibaže k takýmto javom dochádza pomerne zriedka. S ničením životného prostredia je to však iné, tu máme okamžite čo robiť. Zásluhovostná spravodlivosť – nech sa to priemyselne vyspelému svetu zdá akokoľvek neprijateľné – nám hovorí, že kto nedbanlivo, márnotratne a nezodpovedne pristupuje k prírodným zdrojom, musí znášať aj nevýhody, ktoré z toho plynú.

V súvislosti so spravodlivosťou som doteraz hovoril vo všeobecnosti o distribúcii výhod. Pravda, pri justícii som naznačil, že spravodlivosť zahŕňa aj vyrubenie nevýhod. Prijatie zásluhovostnej spravodlivosti si vyžaduje významnú zmenu k vlastnému životnému prostrediu. Tí, čo ho vedome chránia – osoby aj podniky –, musia mať významné a očividné výhody oproti tým, čo životné prostredie poškodzujú. A keďže ochrana životného prostredia neznesie odklad, zákonodarstvo musí v prospech našej spoločnej budúcnosti zasiahnuť oveľa tvrdšie ako doteraz.

Na koniec konkrétnych vývodov v súvislosti s chápaním spravodlivosti som nechal otázku ekonomiky, alebo ak chcete, ekonomickej spravodlivosti. Podľa rovnostárskych chápaní spravodlivosti treba statky, majetok a príjmy rozdeliť rovnomerne. Zástancovia tohto postoja sami seba zväčša označujú za liberálov, napriek tomu v tomto bode si predstavujú silné štátne vyrovnávacie mechanizmy. Zásluhovostné chápanie spravodlivosti naproti tomu tvrdí, že má každý dostať to, čo si zaslúžil, ale nemá dostať nič, čo si nezaslúžil. Tento spôsob myslenia pokladá ochranu legitímneho vlastníctva a poctivých trhových pomerov za zásadnú vec. Vlastníctvo je v tomto chápaní zásluhou, z ktorej jeho majiteľ má – spravodlivo – výhodu. Podobne sú zásluhou aj schopnosť poctivo hospodáriť a vedomosti, ktoré takisto poskytujú výhodu.

V oblasti ekonomiky zásluhovostná spravodlivosť vidí v uplatnení slobodných a poctivých trhových pomerov spätné potvrdenie svojho prístupu. Situáciu očividne komplikuje fakt, že k prívlastku slobodný sme pridali aj prívlastok poctivý.

Na základe rovnostárskeho chápania spravodlivosti je užitočné zamyslieť sa nad otázkou distribúcie najmä materiálnych statkov. Zároveň je zaujímavé uvažovať o tom, že využívanie materiálnych statkov nad určitú hranicu je – za rozumných podmienok – veľmi obmedzené. Skutočná spotreba ľudí disponujúcich významným majetkom alebo príjmom totiž vôbec nie je proporčne úmerné ich majetku alebo príjmu. Keď ľudia s vysokým príjmom večerajú v drahých reštauráciách, kupujú drahé autá, v skutočnosti kupujú predmety a služby poriadne nad ich hodnotou. Disponovanie obrovským majetkom sa prejavuje oveľa väčšmi v rozhodovaní o osude ľudí – v moci – než v objeme spotrebovaných statkov. V dobre fungujúcej trhovej ekonomike preto vlastne nie je potrebné ani možné priveľmi zasahovať.

No globalizácia mnohé zmenila aj v tomto. Ekonomické rozhodnutia sa stali tak hrozivo nezávislými od ľudských okolností, že ten, čo rozhodnutia prijíma, nemôže vidieť dôsledky svojich rozhodnutí. Nemá šancu na zvažovanie niečoho okrem ekonomickej racionality.

Ekonomika našej krajiny sa však diametrálne líši od ekonomík, ktoré sa rozvíjali organicky. Nemôžeme tvrdiť, že tam nie sú problémy, globalizácia aj v nich skrýva hrozby. No traumy našej ekonomiky, ktorá sa rozvíjala neorganicky, sú neporovnateľne väčšie.

Prirodzenému zmyslu ľudí pre spravodlivosť zasadilo zoštátnenie podložené argumentmi rovnostárskeho chápania spravodlivosti obrovskú ranu. Nech už patrili k skupine ublížených, alebo „zvýhodnených“. Bývalí majitelia si „nezaslúžili“, aby stratili svoje vlastníctvo. Možno to bude znieť neľudsky, ale z hľadiska spoločnosti ako celku toto bola tá menšia ujma. Oveľa väčším nešťastím bolo, že vyvlastnený majetok sa nespravoval účinne, čo malo za následok regres rozvoja. Táto spoločná strata bola mnohonásobne väčšia než faktické spotrebné straty bývalých majiteľov. Porovnateľnú stratu znamenalo len otrasenie viery spoločnosti, ak chcete, jej viery v zásluhy. Hedonistický kult spotreby vo svete označenom ako moderný u nás len zosilňovalo vedomie, že nič nie je isté. „Ak možno zobrať obchod alebo fabriku, potom bude lepšie, keď všetko zjeme, lebo to nám aspoň zostane.“ Dôsledkami dodnes trpíme. Maďari, ktorí v chaose zmeny režimu nadobudli majetok, okamžite si chceli užívať jeho výhody; koncentrácia majetku nezvyšovala národný kapitál, ale medzinárodnú kúpnu silu.

„Západ“, ktorý istý čas fungoval pre nás uzavreto (v skutočnosti sme boli od neho odrezaní my) a v rozvoji nás ďaleko predstihol, zle fungujúcu maďarskú ekonomiku oblafol dvakrát. Prvý raz vtedy, keď pôžičkami v šesť­desiatych a sedemdesiatych rokoch prispel k predlžovaniu agónie „reálneho socializmu“. Druhý raz v priebehu politických zmien v deväťdesiatych rokoch, keď sa ako tichý spoločník podieľal na tom, že sa štátny majetok dostal do rúk pohrobkov komunistického zriadenia. Aj keď je to prekvapujúce, dovtedy boli iba správcami, a hoci správcovské právo je takmer na úrovni majetkového práva, je predsa len niečo iné byť majiteľom.

Je zvláštnou perverzitou systému, že zhabané nehnuteľnosti komunistickej diktatúry sa dostali do vlastníctva dnešných – faktických aj politických – dedičov tejto diktatúry a noví majitelia často používajú racionálne argumenty na odôvodnenie toho, prečo je v poriadku, keď šikovnejší a šťastlivejší majú viac. Koniec koncov, veď to všetko nezjedia, ale napríklad vytvárajú pracovné miesta alebo robia dobročinnosť. Zmysel ľudí pre spravodlivosť, ktorý postihlo priveľa zmien, táto argumentácia napína do iracionality.

Aké by mohlo byť riešenie? Okamžité riešenie podľa mňa neexistuje. Môžeme len dúfať, že rozumná politika, ktorá kladie do popredia národný záujem, bude chcieť bez mámivých sľubov zosúladiť svoje opatrenia založené na rozumnom – zásluhovostnom – chápaní spravodlivosti so zmyslom ľudí pre spravodlivosť. Bude to dlhá cesta.

Přeložila Juliana Szolnokiová.

Původně vyšlo v časopise Magyar Napló, měsíčníku Maďarského svazu spisovatelů, jemuž děkujeme za spolupráci. Výběr dalších textů z časopisu přineseme v následujících číslech Listů. Při přípravě nám významně pomohli László Bolemant a Krzysztof Wołosiuk.

-red-

József Pálinkás (1952) je fyzik, politik, předseda Maďarské akademie věd.

Obsah Listů 1/2009
Archiv Listů
Autoři Listů


Knihovna Listů

Václav Jamek:
Na onom světě se tomu budeme smát

Anna Militzová: >
Ani víru ani ctnosti člověk nepotřebuje ke své spáse

František Novotný:
Z Koryčan na konec světa a zpět přes tři oceány

Jan Novotný:
Jednou za život

Jiří Pelikán, Dušan Havlíček
Psáno z Říma, psáno ze Ženevy

Jiří Weil:
Štrasburská katedrála.
Alena Wagnerová:
Co by dělal Čech v Alsasku?

další knihy

Cena Pelikán

Od roku 2004 udělují Listy Cenu Pelikán - za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog. Více o Ceně Pelikán.

Předplatné

Nechte si Listy doručit domů. Využijte výhodné předplatné!

Fejetony

Juraj Buzalka

Vlasta Chramostová

Václav Jamek

A. J. Liehm

Jan Novotný

Ladislav Šenkyřík

Tomáš Tichák

Alena Zemančíková

Všichni autoři

Sledujte novinky


RSS kanál.

Přidej na Seznam

Add to Google

Co je to RSS?

Mapa webu

Mapa webu - přehled článků a struktury webu.



Copyright © 2003 - 2011 Burian a Tichák, s.r.o. (obsah) a Milan Šveřepa (design a kód). Úpravy a aktualizace: Ondřej Malík.

Tiráž a kontakty - RSS archivu Listů. - Mapa webu

Časopis Listy vychází s podporou Ministerstva kultury ČR, Olomouckého kraje a Statutárního města Olomouce. Statistiky.